[{{mminutes}}:{{sseconds}}] X
Пользователь приглашает вас присоединиться к открытой игре игре с друзьями .
Обычный словацкий
(8)       Используют 22 человека

Комментарии

Мультилингва 15 августа 2018
Словарь включён в программу мероприятия [18.07.18 - 07.09.18] Мультилингва МЕГА 2.
teacherIgor 27 августа 2011
Скорее всего - это опечатка, должна была быть - ď

Вот её как раз я набрать и не могу.
LadyIrina 27 августа 2011
Скорее всего - это опечатка, должна была быть - ď.
teacherIgor 26 августа 2011
Не смог набрать вот такую букву:
LadyIrina 18 июля 2011
Чтобы набрать заглавную букву с гачеком, например Ť, надо нажать Shift+ (кнопка «+=» на русской раскладке), потом отпустить и потом удерживая Shift нужную букву.
LadyIrina 18 июля 2011
Слова́цкий язы́к (словацк. slovenčina, slovenský jazyk) — один из славянских языков, очень близок к чешскому языку.
В словацком алфавите используются латинские буквы (строчные и прописные), некоторые с диакритическими знаками.
Буквы с цифрового ряда можно печатать, если нажать +, отпустить, потом нужную букву, например a, получится á.
Если нажать Shift и +, отпустить, потом нужную букву, например c, получится č.
LadyIrina 18 июля 2011
Словацкая раскладка клавиатуры:
Написать тут
Описание:
отрывки из текстов на словацком языке
Автор:
LadyIrina
Создан:
18 июля 2011 в 08:57 (текущая версия от 7 июня 2017 в 19:26)
Публичный:
Нет
Тип словаря:
Тексты
Цельные тексты, разделяемые пустой строкой (единственный текст на словарь также допускается).
Содержание:
1 Tejto žiadosti som veľmi rád vyhovel, pretože aj sám som za mladi horlivo čítal o príhodách v ďalekých krajoch a s veľkým záujmom som načúval myšlienkam a radám skúsených ľudí, ktorí veľa videli. Cooperove, Mayne Reidove a neskôr aj Vernove knihy mali na mňa za mladi veľký vplyv.
2 Beda mi, teraz už ľudia všetko vynašli... Je celkom možné, že tieto myšlienky zapríčinila populárna literatúra, ktorá veľmi podrobne, obšírne a nadšene hovorí o úspechoch minulosti, ale iba mimochodom a neochotne zmieňuje sa o tom, čo nám je nejasné, čo ešte nevieme, čo dosiaľ nie je rozriešené.
3 Naše bane a hĺbkové vrtby sú ako pichnutie špendlíkom do zemskej kôry. Najhlbšie z nich nedosahujú ani tisícinu zemského polomeru. Zemský povrch poznáme skrz naskrz, ale doteraz ľudia sa dostali iba dvadsaťdva kilometrov nad zemský povrch a iba na tri kilometre sa spustili do hlbín oceána.
4 To znamená, že sa to všetko ešte vykoná. A to všetko budete robiť vy, dnešní žiaci a učni, a to nielen tí, ktorí sa stanú veľkými vedcami, ale aj všetci ostatní: sústružníci a šoféri, traktoristi a murári, ošetrovateľky, tkáči, baníci... Veľké úlohy nemôže riešiť jednotlivec.
5 A keď sa stretnete s ťažkosťami, so zdanlivo bezvýchodnými, slepými uličkami, s odporom starého sveta a hádam aj s ľahostajnosťou a nepochopením, nech vás vždy posilňuje myšlienka: tvorím užitočné dielo. Nezriekajte sa svojho cieľa! Chápem mladistvé rojčenie o objavoch a tvorivej činnosti.
6 Sú ľudia, ktorí sa ľahko poddávajú okolnostiam, vzdávajú sa, keď sa im nevydarí pokus, keď majú rodinné alebo pracovné ťažkosti. Ale ťažkosti sa pominú – a Čas je stratený; ostane iba trpkosť nad životom prežitým bez vzruchu, premárneným v malichernostiach, nad prácou bez radosti.
7 Dajte sa do veľkých prác, ak chcete dokázať, že život beriete vážne. Schopnosti, rovnako ako svaly, cvičením silnejú. Veľké objavy sa nepodaria každému, ale kto sa neodváži skúsiť, ten naozaj nič nedokáže. Musíte predstihnúť svojich dedov a pradedov! Narodil som sa pred deväťdesiatimi rokmi.
8 Keď som bol mladý, neboli lietadlá, film, rozhlas, elektrina. Cez Sibír ešte neviedla železnica, do Irkutska som cestoval v poštovom voze. Pre mňa bol rozhlasový prijímač veľkým objavom, pre vás je zvyčajným predmetom v izbe. Vy pokračujete v našich výsledkoch a musíte sa dostať vysoko.
9 Strácal som sily a energiu, aby som obohatil kapitalistov. Pre pokrokové zmýšľanie prepustili ma z ústavu. O zriadení, v ktorom si budú prácu ctiť, mohol som iba snívať. Ale vy ste sa narodili v slobodnej krajine, v krajine, v ktorej je vzdelanie každému prístupné, kde si ľudia vážia tvorivú prácu.
10 Tak som našiel v púšti Gobi zub nosorožca, ale veľké výpravy, ktoré kráčali po mojich stopách, objavili celé cintoríny vymretých živočíchov. Moje články stretali sa niekedy s námietkami; vypočul som ich, vrátil som sa k materiálu, hľadal som nové fakty a rozširoval som ich.
11 A tak pomáhali zdokonaliť moju prácu nielen dobré rady priateľov, ale aj námietky mojich vedeckých protivníkov. Buďte zásadoví! Potrebujeme pravdu, iba pravdu. Ne chcite sa zalichotiť priateľom, iba získať si priazeň svojich učiteľov a báť sa, aby ste niekoho neurazili.
12 Nikdy však nepočítajte s ľahkým víťazstvom, s objavom urobeným odrazu, s nečakaným vnuknutím! Všetko, čo bolo na dosah ruky, už dávno zdvihli a preverili, a čo prišlo ľahko na myseľ vám, prišlo na myseľ už dávno iným. Nové úspechy možno budovať iba na nových poznatkoch a na nových pozorovaniach.
13 Rozpráva im, ako sa žilo kedysi a ako dnes, usmieva sa a očami hladká nový rozprávkový Jarlsberg. Jeho pohľad zablúdil možno aj k pestrým mračnám – práve k tým, ktoré zahalili rodný kraj ako závojom... Široké pozorovateľove ramená sa zrazu zachveli, akoby sa náhle prebral z omamného spánku.
14 Už aj ja sám koľko by som mohol rozprávať!.. Život tam vrie a kypí... Zdá sa mi, že až sem dolieta dunenie tej strašnej energie, ktorá tam pokorne slúži človeku. A napokon, čo je človek? Taký nepatrný mravec, že aj jeho najväčšie dielo sa premení pri pohľade z diaľky na obyčajné nič.
15 Keby som bola spisovateľkou, opísala by som vám aj Amundsenovu tvár. Bola ošľahaná polárnym vetrom, ostro a tvrdo modelovaná. Amundsen mal orlí zrak – a predsa každý jeho pohľad bol pohladením. Vedel svojich spolupracovníkov nadchnúť k veľkým činom a v nešťastí povzbudiť.
16 Veď často na to spomínam... A dnes by som sa vám práve rád vyspovedal. Na zemeguli som si už vyhľadal miesta, kde sa začal môj príbeh. Bolo to vtedy, keď po prvej svetovej vojne prišiel medzi nás Ellsworth. Bol to milionársky synček z Ameriky a k nám ho hnala túžba po dobrodružstve.
17 Svojmu milovanému majstrovi som povedal, že mám vážne pochybnosti o predpokladaných výhodách a možnostiach takéhoto vreca, naplneného vodíkom, a že sa mi nepáčia horúce motory vedľa zásob pohonných látok. Na ľadových pláňach severu nie sú pohodlné letiská – namietal som.
18 Ellsworth ho dal zhotoviť v Taliansku. A tak sme sa vlastne dostali do styku s Nobilem. Bol konštruktérom vzducholode a ako človek bol veľmi nadutý a ctižiadostivý. Nad mojou námietkou, že motory nám budú nanič, keď ľadová námraza obalí všetky laná, kabíny aj balón, iba pohrdlivo pohodil rukou.
19 Nobile sa neskôr rozhodol, že podnikne novú výpravu na severný pól, tentoraz bez Amundsena. Postavil vzducholoď Itália a dvadsiateho tretieho mája tisíc deväťsto dvadsaťosem odštartoval s ňou z Kingsbay k severnému pólu. A potom už nasledovali udalosti, ktoré vtedy vzrušili celý svet.
20 Amundsen sa telegraficky obrátil na Ellswortha so žiadosťou o pomoc, ale americký milionár tentoraz neprejavil ochotu otvoriť svoj mešec, ako to urobil pri výprave s Nobilem. Prihlásila sa však francúzska vláda, ktorá. Amundsenovi ponúkla lietadlo Latham. Amundsen ponuku prijal.
21 Štart sme museli dvakrát odložiť pre daždivé počasie. Keď sme si však uvedomili, že tým na severe je ešte horšie a že určite už nemajú viac zásob ako na tridsať dní, rozhodli sme sa, že budeme riskovať. Napokon – Guilbaud bol výborný pilot a vedel presne plniť Amundsenove rozkazy.
22 Bol to nepríjemný, studený deňbez slnka. Neboli nijaké náznaky na zlepšenie, no my sme mysleli iba na stroskotancov. Všetci sme predsa zo skúsenosti dobre vedeli, ako sa žije medzi ľadovcami bez pomoci... Amundsen predpokladal, že Nobileho nájdeme za severnými brehmi Špicbergov.
23 Nesmierne som ho obdivoval pre, jeho veľkorysosť a ľudskosť. Veď riskoval všetko – aj život, aby zachránil stroskotancov, ktorých vodcom bol Amundsenov úhlavný nepriateľ. Pobrežie Nórska stratilo sa nám z dohľadu. Latham bolo silné lietadlo, takže cesta rýchlo ubiehala.
24 Mlčky prezeral mapu a na základe mojich hlásení prstom sledoval dráhu nášho letu. Leteli sme neustále na sever. Zakrátko sme sa dostali do nepriehľadnej hmly. Amundsen sa obával, aký je stav ľadu okolo Medvedieho ostrova. Dotaz som poslal telegrafistovi Valettovi, aby ho odoslal.
25 Do lietadla sa oprel bočný nárazový vietor, ale Guilbaud stroj ihneď vyrovnal. O chvíľu sme sa už vznášali nad váľajúcimi sa oblakmi hmly. Nevysoko nad obzorom usmievalo sa na nás slniečko, ktoré omaľovávalo okraje chuchvalcov hmly dúhovými farbami. Všetci sme si uľahčene vydýchli.
26 Zo spomienok ma vtedy vytrhlo Valettovo hlásenie, že konečne nadviazal spojenie a že stav ľadu pri Medveďom ostrove nie je práve uspokojivý. Miestami sa ukázalo more s roztrúsenými ľadovcami. Amundsen si pritiahol vatovanú koženú kuklu a nemotornou rukavicou opäť siahol po mape.
27 Na okennej tabuli zjavili sa lúčovité čiary dažďových kvapiek. Spustil sa dážď, ktorý sa o chvíľu premenil na snehovú metelicu. Amundsen zaklopal Guilbaudovi na plece a rukou mu naznačil, že radí stúpať. Guilbaud kývol hlavou, že rozumie, a zatiahol páku výškového kormidla.
28 Amundsen o tom zo začiatku nechcel ani počuť. Keď však pilot kričal, že pomaly stráca vládu nad lietadlom, porušil som Amundsenov zákaz a vyliezol som z lietadla na ľavé krídlo. Lietadlo sa mierne naklonilo na ľavú stranu a začalo krúžiť. Práca v ľadovej víchrici šla ťažko.
29 Rukavice primŕzali k priečkam a ruka, ktorou som držal drevenú tyčku, bola v rukavici neohrabaná. A bolo treba rýchle konať. Stiahol som teda rukavicu a tyčku som si vzal do holej ruky. Niekoľkými údermi som námrazu z laniek zrazil a preliezol som lietadlom na pravé krídlo.
30 Pravú ruku som si už necítil. Tyčku som preto presunul do ľavej ruky a pravou som sa kŕčovito pridŕžal priečky. Guilbaud mi naznačil, aby som sa dobre držal, že chce balančné krídelká vyskúšať. Lietadlo sa zakolísalo – a to bolo dobré znamenie. Je to teda v poriadku. Opatrne som liezol do lietadla.
31 Vtom lietadlo urobilo náhly obrat a ja som stratil rovnováhu. Pravá ruka, ktorou som sa držal priečky, zlyhala. Zachytil som sa lana a zošmykol sa z krídla. Niekoľko okamihov som tak visel vo vzduchu. Rýchlo som strácal v omrznutej ruke cit. Naraz som lietadlo stratil z očí a padal som.
32 Najprv som sa presvedčil, či mám ruky aj nohy zdravé – a hneď potom dal som sa do odhŕňania. Išlo to pomaly. Nakoniec som sa však predsa dostal hore. Všetko sa okolo mňa topilo v mliečnej hmle, ktorou zrak neprenikol ďalej ako na desať metrov. Načúval som, či nepočujem zvuk Lathama.
33 Čo si teraz počať? Lietadlo sa určite vráti, lež aj tak ma neuvidí a v hmle nemôže pristáť. Neostávalo nič iné, ako dať sa na zúfalý pochod ľadovou planou. Sadnúť si znamenalo zmrznúť... Naraz som počul v diaľke lietadlo. Zvuk motora chvíľami silnel – a hneď sa zasa strácal.
34 Latham asi krúži, povedal som si a dal som sa na pochod za vábivým bzučaním lietadla. Potkýnal som sa na tisícoraké prekážky, ale vôľa žiť hnala ma ďalej. Obchádzal som obrovské ľadovce a skákal som cez trhliny v ľade, až som sa dostal k najhoršej prekážke – k pásu voľnej hladiny mora.
35 Čoskoro sa predo mnou vynorila z hmly hromada ľadových úlomkov. Zaradoval som sa. Bol to príznak, že som sa dostal na nejaký ostrovček, že pod nohami budem mať pevnú pôdu. S námahou som sa vydriapal z vody. Mokré šaty sa na mne hneď premenili na ľadový pancier. Zvuk lietadla zatiaľ celkom utíchol.
36 Kúsok nad hladinou vytvorili ľadovce malú jaskynku. Tá ma azda ukryje pred víchricou a troška sa zohrejem – zišla mi na um pochabá myšlienka. Sadol som si. Bolo mi dobre. Niekde v diaľke zaštekali tulene. Skučanie vetra sa pomaly menilo na rajskú hudbu, ktorá sa vždy viac podobala bzukotu motorov.
37 Ako viete, mali sme vtedy k dispozícii veľa cenného vedeckého materiálu, ktorý obetavo nazbierali bádatelia v minulosti: hrdinskí krasinci a papaninci, posádka štyroch výskumných staníc na severnom póle v roku tisíc deväťsto päťdesiatštyri – a mnohí ďalší vedci až po naše dni.
38 Prieskumné čaty našli pomocou ultrazvukov a niekoľkých druhov rádiových vĺn rad drobnohľadných i veľkých zvierat, z ktorých niektoré sa zachovali v ľade ešte z praveku. O oživovaní týchto zvierat bude hovoriť akademik Tarabkin, úspešný pokračovateľ Lepešinskej, Briuchonenka a Negovského.
39 Keď sa opäť v celej sále rozžiarilo svetlo, ozval sa búrlivý potlesk. Jedni tlieskali Bergerovi, druhí mužovi, ktorý prvý zazrel mŕtvolu človeka na plátne – a ďalší pohotovej dievčine a Tarabkinovmu kolektívu. Zasadnutie na chvíľu prerušili, aby si prítomní mohli nerušene vymeniť názory.
40 V obidvoch prípadoch vidíme rovnaké znaky: primitívna stavba lebky s nízkym, dozadu klenutým čelom, nízke sídlo mozgu a silné jarmové oblúky, spodná čeľusť s nevyvinutou bradou... Aj ostatné časti obidvoch kostier sa zhodujú a spoločne svedčia o nižšej organizácii, ako je u dnešného človeka.
41 Viete si, súdruhovia, predstaviť, o koľko sa zväčší cena nálezu, ak sa akademikovi Tarabkinovi podarí neandertálcovu mŕtvolu oživiť? A vy všetci zaiste veríte so mnou, že sa mu to podarí, tak ako sa mu to podarilo u mamutieho mláďaťa a u niektorých ďalších zvierat, nájdených v Arktíde.
42 Stručne povedané: pes podľahol klinickej smrti stratou všetkej krvi – a opäť sme ho oživili... Tarabkin listuje ďalej. Počet pokusov prevýšil už tisíc. Na týchto stránkach tabuľky každý druhý stĺpec sa končí biologickou smrťou zvieraťa. Zmrznutý organizmus sa tuho bránil zásahu človeka.
43 Nový spôsob regenerácie organizmu nám ukázal cestu z mŕtveho bodu. Všetky poškodené časti tkaniva sú obnovené – bunky sa prebúdzajú k životu. Podľa poslednej kontroly sú citlivé tkanivá v poriadku. Ani na sivej mozgovej kôre nezjavili sa čo len najmenšie príznaky, že by postrádal kyslík.
44 Rýchlo za sebou priletujú prúdové lietadlá a podľa dispečerových pokynov pristávajú na dlhých asfaltových dráhach. Všetci cestujúci, ktorí vystúpili z lietadiel, odchádzajú z letišťa rovnakým smerom – k nádhernému mramorovému palácu, v ktorom sú umiestené Tarabkinove laboratóriá.
45 Stručne teda: nenašli sme ešte spôsob ako prekonať smrť, ktorá trvá sedemdesiattisíc rokov... Pred chvíľočkou sme dokončili predbežnú kontrolu postupu. Za činnosti umelého srdca opakovali sme transfúziu krvi. Vo všetkých prívodoch krvi bol ten istý tlak ako dnes v noci.
46 Až do ich prevratného objavu nikto ani netušil, že príčinou mnohých nezdarov pri transfúziách krvi je práve citrát sodný – vtedy všeobecne uznávaný ako neškodná konzervačná látka v krvi. Ako vieme, kalcium a novokaín rušia škodlivosť citrátu a zabraňujú nadmernému zaťaženiu pravej srdcovej komory.
47 V pitevni zastihol niekoľkých lekárov, ktorí ihneď po skončení pitvy začali pripravovať balzamovanie pračloveka. Tarabkin kývol na pozdrav a mlčky sa im prizeral. Pri pohľade na mŕtve telo muža bolo mu úzko. Veď tu pred ním ležalo jeho dielo, v poslednom okamihu pred víťazstvom rozbité na kusy.
48 Zem... Práve k nej zaletel Čan suov pohľad. Rodnú planétu prezerá už najmenej stokrát. Z pologule, ktorá je ponorená do tieňa zemskej noci, preniká až sem na Mesiac žiara tisícov svetiel. Sú to svedectvá veľkej sily človeka, ktorý v týchto miestach rozsvietil svetlá veľkých miest.
49 Pekinská televízna stanica vysiela zprávy. Akademik zapäl televízor a teraz so záujmom sleduje, čo nového vo svete. Najprv reportážny prenos zo Sahary. Pred niekoľkými hodinami dokončili tridsiatu atómovú elektráreň pre čerpacie stanice. Dve tretiny púšte sú už zúrodnené.
50 Vypäl televízor a ľahol si na pohovku. V myšlienkach zaletel cez vzduchoprázdny priestor do Moskvy, k Tarabkinovi. Moskvu našiel na obrovskom glóbuse ľahko. Svietila z neožiarenej pologule ako jasná hviezda. Zo snenia vyrušili ho dve svetlá, ktoré sa nečakane mihli oblohou.
51 Na rovnej ploche pred hlavnou budovou pristálo prúdové lietadlo valcovej podoby. Rozbehlo sa na pásových podvozkoch priamo k hangáru, kde už bol otvorený vjazd do vstupnej haly. Veľké vráta sa vzduchotesne zavreli a za chvíľu naplnila sa komora vzduchom. Z lietadla vystúpili traja cestujúci.
52 No dnes mu to akosi nejde. Vedomie sa strieda s podvedomím, otupený mozog nie je schopný myslieť. Akoby život unikal medzi prstami – a opäť sa vracal do žíl a rozlieval po celom tele zvláštne teplo, známe pri kalciových injekciách. Chvíľami sa Seversonovi zdá, že počuje nejaké hlasy.
53 Márne. Snaží sa pochopiť zmysel slov, ale posteľ sa pod ním neposlušne rozhojdáva – a on znova upadá do otupujúceho spánku. Konečne sa preberá. Neďaleko ktosi hovorí. O tom nemožno pochybovať. Šepká síce, ale počuť každé slovo. Severson všetku svoju energiu vkladá do úsilia, aby porozumel.
54 Váha. Nebude nikoho rušiť? Ale pokušenie zvíťazilo. Tichučké štrknutie – ako v budíku, keď si to so vstávaním rozmyslíš a zaistíš ho, a práve prichádza minúta, na ktorú si ho napravil. A teraz prichádza ďalšie príjemné prekvapenie. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz ako v kine.
55 V popredí vietor vlní obilie a v diaľke medzi kríkmi pohybujú sa ľudia. Nie je to teda ani rádio, ani premietač svetelných lúčov, ale domáce kino. Bude to asi nejaký fantastický film. Ako inak si vysvetlíš kvetiny pred mŕtvymi očami sfingy, ktorá sa predsa díva do púšte, a nie do záhrady.
56 Teraz sa zjavuje na stene detailný záber. Niekoľko do čierna opálených, smejúcich sa ľudí s bielymi klobúkmi. Niekomu mávajú... A pozrimeže – fantázia pokračuje! Na mávanie odpovedá človek na akomsi gigantickom stroji, ktorý má dlhý krk ako brontosaurus a požiera piesok.
57 Zrazu sebou trhne. Rýchlo si líha a predstiera, že spí. Dvere sa otvorili a k posteli prichádza niekoľko potichu hovoriacich ľudí. Severson márne napína sluch. Nerozumie ani slovo. Iba podľa hlasu poznáva, že pri ňom stojí niekoľko mužov a žien. Jeden z návštevníkov kladie pacientovi ruku na čelo.
58 Vysiela vari automatická vysielačka filmov? A možno vôbec film vysielať? Severson pozeral spýtavo na záhadnú skrinku, z ktorej vychádzal prúd lúčov. Ani nespozoroval, že je v miestnosti opäť sám. Na pestrofarebnom obraze striedali sa sborové výstupy s detailnými zábermi jednotlivých spevákov.
59 Úloha nás všetkých je v tomto prípade ťažká. Vieme, že musíme čo najviac oddialiť čas, v ktorom Severson zbadá, že sa prebudil po mnohých desaťročiach – a dnes už v celkom inom svete. No raz sa to musí stať. Nemôžeme predsa pacienta natrvalo izolovať od dnešnej skutočnosti.
60 Či chce – či nechce, stretne sa s ňou na každom kroku. Preto sme sa rozhodli umiestiť v jeho izbe televízor, aby si na nový život zvykol z reprodukcie. Napokon vaša chyba bola užitočnou zaťažkávacou skúškou. Ukázalo sa, že Severson je už nervove dosť silný a že nemá sklon k nervovým otrasom.
61 No aj naďalej musíme byť opatrní. Teraz bude potrebné, aby sa postupne oboznamoval so všetkými ďalšími novinkami. Bude sa, pravda, na všeličo spytovať. Severson je veľmi zvedavý. Najviac ho bude trápiť otázka, kde je, ako dlho tu leží a podobne. A odpovedať bude naozaj ťažko.
62 Pacient sa musí postupne sám presvedčiť, že žije vo svete veľmi zmenenom, tisíckrát krajšom, než bol kedysi – za jeho mladosti. Severson sa musí naučiť najskôr šťastne žiť spoločne s nami, a potom ľahko oľutuje všetko, čo stratil pri poslednom rozlúčení pred odletom do Arktídy.
63 Severson sa rýchlo rozbehol k širokému oknu. Pohľad von ho tak prekvapil, že zabudol zastaviť kreslo. Našťastie pri okne sa zastavilo samo. Pred jeho očami sa rozprestrel úžasný obraz. Proti oblohe s pestrou večernou zorou dvíhali sa obrovské nádherné paláce, bohato ozdobené sochami a reliéfmi.
64 Na vrcholci jedného z nich bola umiestená veľká bronzová socha muža, ktorý ukazoval pravou rukou niekam hore pred seba. Severson pomaly kĺzal zrakom od sochy po paláci dolu a v duchu počítal poschodia. Keď ich napočítal voľačo vyše štyridsať, stratil sa mu základ budovy v zeleni veľkého parku.
65 Prekvapene sa rozhliadol viac do šírky. Kam oko dohliadlo, čneli k nebu podobné paláce. Každý z nich mal inú farbu, výzdobu i tvar. Pacient márne hľadal medzi nimi ulice, na aké si zvykol v Nórsku alebo v Londýne. Budovy stáli síce dosť ďaleko od, seba, ale plocha medzi nimi bola vyplnená parkami.
66 Dnes som sa musel Twardovskému pochváliť, že viem aj kus Puškina naspamäť. Keď Nataša spozoruje, že ma chytá smútok a túžba po domove, vymýšľa si najrôznejšie žarty, nosí mi obrázkové knižky a vyhľadáva zaujímavý program v televízii. Ako som ti písal v poslednom liste, môžem už chodiť.
67 Nataša mi sľúbila fotografiu, pošlem Ti ju. Obyvatelia Moskvy zrejme vôbec nepoužívajú autá. Takmer celú dopravu ľudí obstarávajú vrtuľníky, ktoré môžu pristáť kdekoľvek – aj na tej najmenšej ploche. Nataša mi práve oznámila, že akademik Tarabkin ma pozýva na prehliadku.
68 Len čo vstúpili naši pútnici do voza, dvere sa samy zatvorili a voz sa rozbehol. Keď sa opäť zastavil, Nataša vzala Seversona za ruku a vybehla s ním na nástupište. Prešli cez chodbu a pohyblivými schodmi sa vyviezli hore k východu z metra. Vonku na zelenom trávniku hrali sa deti.
69 Priestranná miestnosť zošerela, no nestemnela. Vnikala sem žiara tisícov svetiel krásneho veľkomesta. Jedno sa rozsvietilo aj nad písacím stolom. Veselo ožiarilo blok listových papierov, nad ktoré sa pacient práve sklonil. Plný dojmov z prežitého dňa vzal pero do ruky a písal.
70 Ak je tomu skutočne tak, ľudia tu teda bývajú naozaj ako v raji. Naozaj neviem, ako si to mám všetko porovnať s našimi novinami, ktoré nás strašia komunistickým Ruskom a boľševizmom – a ktoré tvrdia, že v Rusku ľudia jedia deti a žijú bez kultúry a bez radosti zo života.
71 Ale napokon ma hostitelia predsa len presvedčili. Jedlo bolo totiž vyrobené umele. Tunajším vedcom sa podarilo umelo vyrobiť bielkoviny a chlorofyl – listovú zeleň. A ako vieš, chlorofyl je tou chemickou továrňou, ktorá v rastline pretvára anorganické látky na organické, stráviteľné.
72 Nataša mi potom rozprávala, koľko práce a premýšľania dala táto novinka najrôznejším vedcom, kým sa dielo podarilo. Umelé jedlo je vraj dosiaľ ozaj iba špecialitou a mnohí ho tu ešte ani neochutnali, lebo mu nedôverujú. Ako pozoruješ, pustil som sa tu do biológie, hoci som výhradne technikom.
73 Pri rozlúčke s milými hostiteľmi navštívili sme spoločenské a zábavné miestnosti. Ľudia v tomto dome žijú družne a vo vzornom priateľstve. Za celý deň som ani len v najmenšom nespozoroval, že by sa tu niekto čo ako málo škriepil, ako to často býva u obyvateľov v našich činžiakoch.
74 Prezrel som si zasadaciu sálu, herne, plaváreň – aj kino, zariadené špeciálne pre obyvateľov domu. Veľmi dobre sa tu postarali o deti. Majú tu priestranné jasle s východom na širokú terasu, ktorá je zariadená ako záhrada. Deti sú sústavne pod lekárskym dozorom a všetky sú milé, krásne a zdravé.
75 Bol som prekvapený, čo všetko tu vie taký dvanásťročný chlapec. Som predsa pilot a navigátor, no na vedomosti mnohého tunajšieho chlapca proste nestačím. Niekoľko mladučkých nadšencov si tu založilo astronomický krúžok. Schádzajú sa v malom observatóriu v kopule paláca.
76 Kosáčik Zeme sa mení na rozžeravený rubínovočervený prsteň, ktorý vytvorila prežiarená atmosféra. A celý obraz korunuje striebristozelená žiara, prenikajúca okolo siluety Zeme do temného vesmíru. Zdá sa, že v tejto fantastickej žiare ľudia i mesačná krajina sa premenili na meď.
77 Okamih, keď mu budeme môcť naliať čisté víno, je zasa o kúsok bližšie. Potvrdzujú nám to aj jeho listy. No ešte vždy je dôležitá veľká, priamo materská jemnosť a opatrnosť. V čase, keď Severson zamrzol medzi ľadovcami, západní vedci ešte ani nesnívali o možnosti obnovovania života klinicky mŕtvych.
78 Nepoznali Briuchonenka ani Negovského a podobné pokusy by boli považovali za špiritizmus. Mnohí vedci v kapitalistických štátoch si vtedy robili väčšie starosti s tým, ako najlepšie hromadne vraždiť ľudí v imperialistických vojnách, než ako im predlžovať a vracať život.
79 Ešte vždy sa obávam, že náš drahý pacient upadne do náboženských bludov, len čo zistí pravdu. Preto – rovnako ako včera, požiadal som aj dnes všetky televízne štúdiá, aby o druhej Seversonovej návšteve informovali obyvateľstvo mesta a požiadali ich o mimoriadnu pozornosť voči vzácnemu hosťovi.
80 Vo West Ende paláce – a v dokoch na periférii živorili ľudia bez možnosti zárobku... Severson neváhal dlho. Len čo vstúpila dievčina do paláca, rozbehol sa krížom cez park. Prebehol kľukatými cestami a rýchle zahýbal za kolosy palácov. Mnohí, čo ho stretli, dívali sa naňho prekvapene.
81 Aj cvrček sa osmelil a zahral na husličky. Chýba tu ešte jediný zvuk – a budem doma. Ozvi sa len, ty milý zvon nášho kostolíčka! Prileť sem s teplým vánkom od fjordov a vráť ma do šťastlivého detstva.... Zrazu čosi zašumelo vzduchom a Severson zacítil náraz do podrážky pravej topánky.
82 Rýchlo otvoril oči a naľakane si sadol. Pri nohách mu ležalo čudné lietadielko. Nervózne sa otriasalo a z dvoch oválnych otvorov vyprskával červenkastý dym. Ubehlík sa sklonil a opatrne vzal lietadielko do ruky. Obzrel sa a keď nikoho nezbadal, dal sa do podrobnejšej prehliadky záhadnej hračky.
83 Už ste predsa celkom zdravý. A ako by ste sa teraz mohli dostať do ľadových plání? A tie tam predsa už ani nie sú. Ľadový ostrovček, kde vás vlani našli zmrznutého, nie je už vôbec ľadový. Mali by ste vidieť, ako sa teraz krásne zelenie a ako veselo tam kvitnú jarné kvety.
84 Vtedy vraj ľudia poháňali vlaky čmudivým uhlím, úmorne lopotili v továrňach – a tisíce robotníkov robili na jedného boháča, ktorý sa mal dobre. A ako strašne ste bývali! Modely vašich miest a domov som videl v múzeu. Potom sa, pravda, nečudujem, že vtedy boli na svete ešte nákazlivé choroby.
85 Ale zmrznutého človeka už nepreberieš, to azda chápeš. Vari sa dejú na svete zázraky? Polozmrznutého hádam ešte prebudíš, to by som pripustil... Počkaj, teraz mi prišlo na um: našli ma polozmrznutého a ja som následkom toho na niekoľko rokov stratil pamäť a schopnosť myslieť, prestal som vnímať.
86 Človek umrie najprv klinickou smrťou – a to ešte nič neznamená, pretože ho zasa môžete oživiť. Súdruh učiteľ nám vravel, že prvýkrát sa podarilo oživiť človeka už v roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri, za Veľkej vlasteneckej vojny. Robil to profesor Negovský tu v Moskve.
87 Ten žil predsa už vtedy, keď ste boli takým chlapcom, ako som teraz ja. A Bachmetev práve robil prvé pokusy s oživovaním zmrznutých tvorov. A darilo sa mu to. A krátko po ňom ruský vedec Kapterev vedel oživiť mikroorganizmy, ráčikov a riasy, ktoré boli zamrznuté v ľade niekoľko desiatok tisíc rokov.
88 Nepodarilo sa im to, pretože ešte nepoznali krvné skupiny. A tak isto sa to nepodarilo ruskému lekárovi Andrejevovi. Ako som vám už vravel, po prvý raz sa to podarilo až Negovskému. Neobyčajne, zaujímavé pokusy s oživovaním mŕtvych psov robil moskovský lekár Briuchonenko.
89 Robil ich tak, že psovi vždy vypustil všetku krv, a tak ho zabil. Potom vyčkal štyridsať minút – a krv psovi zasa napustil. Predstavte si, že Briuchonenko už roku tisíc deväťsto tridsaťpäť dokázal oživiť aj samučkú odseknutú psiu hlavu. Vraj vyplazovala jazyk a krútila očami.
90 Ako to už viackrát urobil, ani tentoraz nechcel Amundsen vyzradiť nášmu zpravodajcovi, kam vlastne letí. Všetci čitatelia však z našich včerajších zpráv vedia, že cieľom Amundsenovho záchranného letu je práve tá skupina Nobileho výpravy, ktorú odniesol obal riaditeľnej vzducholode.
91 Na tretí deň priniesli krátku zprávu, že Latham nedáva o sebe nijaké zprávy. O niekoľko dní neskôr písali o záchranných výpravách na pomoc Lathamu. Amundsen bol stále nezvestný. Severson pozorne obracal časom zožltnuté stránky časopisu a márne sa usiloval zakryť prudké rozochvenie.
92 Zatrepoce vrtuľami a pristáva medzi ľadovcami. Na scénu prichádza skupina lekárov – tarabkinovci. Zvláštnymi nástrojmi opatrne vyrezávajú z ľadovca veľkú kocku s telom človeka a vsúvajú ju pomocou žeriava do trupu lietadla. Vidno Moskvu a potom strechu paláca, ktorý už Severson pozná.
93 Človek vydrží mesiac bez jedla, ale bez spánku najviac desať dní. Nedostatok spánku totiž pôsobí škodlivo na mozog. A ten potrebuje oveľa viac odpočinku než hociktorý iný orgán. Jediným odpočinkom pre mozog je spánok, pretože v spánku takmer nepracujú mozgové centrá a zmyslové ústroje.
94 A útlm – ten vypína procesy podráždenia, ako keď otočíte vypínačom a zhasnete elektrické svetlo. Útlm teda hamuje činnosť nervových buniek a zabraňuje, aby sa vyčerpali a zničili. Pri útlme majú bunky dosť času občerstviť sa. Pavlov prišiel na to, že útlm nemá len ochranný, ale aj liečivý význam.
95 Na Zajcevovu výzvu vstúpili do výťahu a šli o niekoľko poschodí nižšie, do podzemných miestností. Seversona prekvapovala vzorná čistota a krásna výzdoba stien. Mimovoľne si spomenul na papiereň, v ktorej kedysi pracoval jeho strýc. Bolo tam plno špiny, haraburdia a huku.
96 A tu – tu je ticho ako v kostole. Jedny z dvier dlhej chodby sa otvorili a pred návštevníkmi sa zjavil zaujímavý obraz. Uprostred sály bol obrovský model krajiny, ktorý žiaril mnohými pestrofarebnými svetlami. Medzi miniatúrnymi horami a riekami boli rovnako malé mestá označené rôznymi značkami.
97 Aj svetlá boli očíslované. Iba teraz si Severson všimol, že sála nie je tak celkom bez ľudí, ako sa zdalo na prvý pohľad. V sklenom pavilóne, zavesenom na stene neďaleko povaly a vyzdobenom pestrými kvetmi, sedela svetlovlasá dievčina a pozorne sledovala svietiaci model.
98 Z gramu rozštiepených atómov uránu získala sa vtedy dva a pol milióna ráz väčšia energia než z gramu benzínu, ktorý bol v tom čase najlepšou pohonnou látkou pre lietadlá. Uvoľňovanie atómovej energie, pravda, bolo objavené v čase, keď na Zemi vládlo nebezpečenstvo vojen.
99 A práve toto nebezpečenstvo napokon otvorilo ľudstvu oči a pomohlo mu rýchlejšie pochopiť, v čom je koreň zla – že šťastie, ba aj samotnú existenciu Všetkých národov sveta ohrozuje hŕstka ziskuchtivých imperialistov. Dnes už tridsať rokov žijeme vo večnom mieri. Príčiny vojen sa už dávno odstránili.
100 Obraz vám prezrádza všetky tajomstvá výroby elektriny z atómov. V belasom rámiku vľavo je schéma najstaršieho spôsobu, ktorým sa začalo. Ten sivý kotol je reaktor, v ktorom sa uvoľňuje atómová energia z uránových tyčí. Celý proces treba usmerňovať, aby nám to všetko nevybuchlo ako atómová bomba.
101 Preto sú do reaktora zasunuté kadmiové tyče, ktoré sa samočinne posúvajú dnu a štiepenie uránu udržujú na rovnakej úrovni. Prečo to tak je, to sa dozviete pri ďalšom štúdiu – naraz by toho bolo veľa. Vnútro kotla je izolované vrstvou berylu alebo čistej tuhy, aby neutróny neunikali z kotla.
102 Je na to niekoľko spôsobov. Pri tomto najstaršom spôsobe je cesta od tepla k elektrine trochu zložitá. Do reaktora vháňame zospodu niektorý z nehorľavých plynov, ako napríklad hélium. Ten sa rozžeraví a potrubím prichádza do parného kotla. Odtiaľ ide para do turbíny, ktorá roztočí generátor.
103 Tu sa už pracuje celkom inak. Teplo sa tu premieňa na elektrinu priamo, pomocou termočlánkov. Princíp termočlánkov, myslím, poznáte: Ak spojíte dva rôzne kovy, vzniká medzi nimi rozdiel potenciálov. Keď potom jeden spoj ochladzujete a druhý ohrievate, preteká v tomto uzavretom okruhu prúd.
104 Vo vedľajšej sále máme už reaktory, v ktorých priamo usmerňujeme kinetickú energiu atómových častíc a premieňame ju na pohyb elektrónov, takže celý kotol je akousi batériou, ktorá dáva elektrinu. A v našom vývojovom oddelení, kde som vedúci, hľadáme ďalšie cesty. Tak napríklad.
105 Pilot v sklenej kabíne pokýval rukou, že berie znamenie na vedomie. Vrtuľník sa zastavil vo vzduchu a pomaly klesal, až sa zastavil na niekoľko metrov nad hlavami chodcov. Dno vrtuľníka sa pohlo a z trupu sa vysunula valcová kabína, ktorá sa na niekoľkých ťahadlách spustila k nohám našich hrdinov.
106 Rýchlo stúpal povedľa okien Tarabkínovho ústavu, až sa ocitol vysoko nad palácom. Severson si letmo spomenul na posledný let s Amundsenom. V Lathame bol taký hluk, že sa posádka mohla len ťažko dohovoriť, a tu je ticho ako v kostole. Motory pracujú tak ticho, že ich ani nepočuješ.
107 Meniaci sa výhľad z okna vrtuľníka zaujal Seversona natoľko, že celkom zabudol na pocit neistoty, ktorý mal na začiatku letu. Iba teraz si mohol utvoriť ucelenejšiu predstavu o veľkosti a kráse mesta. Paláce najrozmanitejších tvarov rýchlo sa striedali s parkami, ihriskami a kúpaliskami.
108 Severson pozorne sledoval obzor a netrpezlivo čakal, kedy sa zjaví plocha letiska. Zrazu rýchlo zdvihol hlavu. Na jasnej belasej oblohe zablyslo sa strieborné lietadlo s krídlami, pripomínajúcimi lastovičku. Ako šíp preletelo vysoko nad hlavami našich pútnikov a zmizlo z dohľadu.
109 Si celkom milý spoločník, nerád by som ťa nejako urazil. Ale keď práve ty mi pripravuješ také prekvapenia, že sa z toho ledva spamätám... Ty teda hovoríš, že človek sa už dostal na Mesiac. Ak máš aj tentoraz pravdu, nuž slávnostne ti sľubujem, že sa už skutočne ničomu nebudem diviť.
110 Pretože Proxima vysiela zrejme kmitočtovo modulovanú vlnu s nepochopiteľne veľkým kmitočtovým zdvihom, vzniká na našich jednotlivých prijímačoch iba krátkodobý, nepravidelne sa opakujúci impulz. Na Proxime majú pravdepodobne pre každé písmeno inú skupinu zmien vlnovej dĺžky.
111 A znova začal chytať vlny z Proximy. Včera sa konečne jeho domnienka potvrdila. Pri použití veľkého počtu prijímačov zistil, že impulzy určitým spôsobom na seba nadväzujú. Ak sa mu podarí rozlúštiť kľúčovanie, potom už nepotrvá dlho a budeme počúvať program neznámych tvorov z vesmíru.
112 Obor je ku mne milý a láskavý – no ja sa ho bojím. Vládne strašnou silou. Zdá sa mi, že sa mu predĺžili ruky a že nimi oblápa zemeguľu ako loptu. Ľahko dočiahne až do vesmíru. A aký je bystrozraký! Stačí mu malinká skrinka, aby videl do nedozerných diaľok ako na vlastnú dlaň.
113 Do kabíny sa však neodvážil. Nemá predsa právo o polnoci rušiť pokoj domu. Pomaly, s tlčúcim srdcom zostúpil po schodoch na nižšie poschodie. Potichučky sa zakrádal chodbou. Opatrne ako mačka pristupoval k jednotlivým dverám a pozorne načúval. Nikde ani najmenšej známky života.
114 Od prekvapenia ostal stáť na prahu. V belasom svetle ligotali sa sklené nádrže, zoradené vo dvoch dlhých radoch. Na každej bolo pripevnené niekoľko prístrojov. Niektoré z nich pripomínali mikroskop, ako ho poznal Severson ešte z čias štúdií. Ale tieto boli oveľa zložitejšie.
115 Naraz sa začala rozdeľovať na niekoľko priehľadných guľôčok, ktoré sa rozpŕchli na všetky strany. Hneď nato do zorného poľa vstúpila nová, tak isto nepravidelná hmota. Teraz zachytili oči mikroskopu jednu z novozrodených guľôčok. Zdalo sa, akoby znehybnela uprostred roztoku.
116 Vonkajšia blana zosilnela a pokrčila sa. Keď sa opäť vyrovnala, guľôčka sa zväčšila. A opäť vyrástla. Pretiahla sa do osmičky – a rozdelila sa na dve. Až teraz Severson pochopil, čo sa odohralo pred jeho očami. Z nepravidelnej slizkej hmoty vytvorili sa v roztoku živé bunky, ktoré sa ďalej delia.
117 Zamyslel sa. Omnis cellula e cellula – každá bunka iba z bunky, spomenul si na obľúbený, do omrzenia opakovaný výrok starého profesora botaniky. A znova sa sklonil nad mikroskop. Márne, profesor vtedy nemal pravdu. V nádrži nevznikajú bunky z buniek, lež z akejsi beztvarej hmoty.
118 Alebo sa azda mýlim a sledujem tu niečo celkom iné? Prekliata nevedomosť... Severson zdvihol hlavu od okulára a naľakané sa obzrel. Pozorovanie ho natoľko zaujalo, že zabudol, prečo sem vlastne prišiel. A teraz sa mu zazdalo, že ktosi vstúpil do miestnosti a sleduje ho.
119 Nie, v miestnosti niet nikoho – bol to iba klam. Ani vo vedľajšej sieni nebolo nikoho. Nezvaný návštevník sa na chvíľu zastavil pri veľkom sklenom hranole a so záujmom si prezeral jeho zložitý mechanizmus. Ani netušil, že práve v týchto miestach mu znova začalo biť srdce.
120 Samota medzi neznámymi prístrojmi privolala opäť mučivú tieseň. Severson, hnaný túžbou stretnúť sa so živým človekom a zbaviť sa chmúrnych myšlienok, čoraz rýchlejšie prechádzal neznámymi miestnosťami. Konečne začul ľudské hlasy. Zastavil sa a sliedil, odkiaľ prichádzajú.
121 Bola takmer prázdna. Okolo stien niekoľko sklených skriniek s nástrojmi – a uprostred operačný stôl obstúpený skupinou lekárov s maskami na tvárach. Dvaja z nich sedeli pri prístrojoch a pozorne sledovali obrazovky, na ktorých v pravidelných intervaloch naskakoval biely bod.
122 Ten už asi spí ako dudok. Iste sa dnes unavil. Ani sa nečudujem. Až donedávna sa predsa oboznamoval s novým životom iba pomocou televízie – a teraz doňho vkročil sám. Veľmi by som chcela vedieť, ako to všetko naňho pôsobí. Nechcem sa ho pýtať, a on je taký málovravný...
123 Vidí iba povrch vecí, modernú techniku, paláce, ľudí. Pod povrch však ešte nenazrel. Nepozná zmysel všetkého, čo sa okolo neho deje. Nechápe ešte, že technika, ktorá ho tak ohromuje, nie je pre nás modlou, ale že nám slúži, že je zdrojom nášho šťastia. Len si spomeňte, čo vám povedal v elektrárni.
124 Mali sme mu dať spoločníka – hneď od chvíle, keď sa celkom prebral z bezvedomia. Možno by sa mu bolo lepšie dýchalo v spoločnosti viacerých ľudí. Samota je zlým priateľom a ešte horším radcom. Sprevádzajú ju čierne myšlienky a niekedy aj zúfalstvo, najmä u ľudí, ktorí nemajú pred sebou jasný cieľ.
125 Veď pri rozlúčke nezaznel z dojatých hlasov ani jediný falošný tón, ani tieň spoločenskej pretvárky. Takto sa lúčia iba skutoční bratia... So slzami v očiach vstúpil do lietadla. Ešte naposledy zakýval – a na Natašin pokyn, ktorá ho čakala už v lietadle, sadol si do vedľajšieho kresla k oknu.
126 Dvere sa zatvorili a lietadlo sa rozbehlo po štartovacej dráhe. O niekoľko okamihov už sa vznášalo vo vzduchu. Otočilo sa a ešte raz preletelo nad letiskom. Hlboko dolu zatrepotali sa biele šatky priateľov... Lietadlo zamierilo šikmo nahor. Paláce sa navidomoči zmenšovali.
127 Severson nepokojne prechádzal od okna k oknu a dychtivým zrakom sledoval rodnú zem, ubiehajúcu hlboko pod ním. Mestečká a dediny sa mu zdali pestrejšie a veselšie, pustá tundra zelenšia... Ihličnaté lesy, ktoré lemovali popukané skaly, lákali svojimi tajomstvami k návratu späť – do detstva.
128 V čase, keď ich videl Severson naposledy, boli posiate iba chudobnými chatrčami rybárov. Iba na dvoch ostrovčekoch vypínali sa vtedy prepychové vily fabrikantov z Gulenu. Dnes pripomína skupina ostrovov skôr moskovský Park kultúry a oddychu. Niekoľko ostrovov spája dlhý most.
129 Nože, len lepšie pozri, návštevník! Uvidíš, že ich obličaje sa škľabia, smejú – ba aj pohybujú. Ten najmenší dodnes hľadí namrzene k moru, kde mu podľa starej povesti Vikingovia zobrali čln... A ani trochu ďalej skaly nie sú nemé. Ostré tône popoludňajšieho slnka vdýchli im život.
130 Žblnkoce a víri, zúrivo bije do žulového brehu a cez balvany, rúti sa do mora. Prináša prvý pozdrav z rodnej dedinky... Ešte zákruta – a som pri prvom dome, pri chalupe starého čudáka, nešťastného maliara Abilgaarda. Jeho príbytok, ukrytý v divo rastúcom kroví, lákaval chlapcov svojou tajuplnosťou.
131 A v lese nad ňou liezol po boroviciach a vyberal sovie hniezda. Koľko nepríjemností mal pre to doma... Ale na týchto miestach stál predsa celkom iný dom! V drevenej chatrči trávili tu svoju neradostnú starobu dedinskí chudáci, ktorí ostali na svete sami, bez príbuzných a bez majetku.
132 Až teraz mu padla do oka mramorová doska pripevnená nad dverami. Zlatým písmom, ale jednoduchými slovami oznamuje, že v tomto dome sa narodil a prežil svoju mladosť verný spolubojovník Amundsena, statočný bojovník s ľadovými kryhami, ktorý v službách ľudstva a vedy položil život.
133 Severson sa poobzeral po miestnosti. Starý príborník stojí tam, kde stával pred rokmi. Iba sošky a drevené figúrky sú trocha inak usporiadané. A v jednoduchej jedálni dýcha všetko minulosťou. Len stena oproti oknu je vyzdobenejšia. Zmenila sa na galériu rodinných fotografií.
134 Uprostred visia tri veľké obrazy otca, matky a mladého Leifa zo študentských čias. Severson sa posadil za ťažký dubový stôl a očami prebehol vyrezávané stoličky. Tu sedával v rodinnom kruhu. Zo spomienok ovládla ho tá najživšia. Zdalo sa mu, že na stole je zasa pripravená hostina.
135 Posvätné ticho letného dňa prerušilo čvirikanie vrabcov, zápasiacich v malej neškodnej šarvátke. Severson si sadol do trávy a oprel sa o kmeň. V týchto miestach sedával za letných večerov s otcom. Často sa dívali celé hodiny bez slova na chudobnú dedinku a na krajinu za ňou.
136 Iba v cudzine čaká nás šťastie... Otec, ten rojčil viac o tom, aké by to bolo krásne, keby on a všetci jeho susedia zbohatli a mohli žiť aspoň tak spokojne a bezo strachu ako farmár Vestersen. Z čoho by však mohli zbohatnúť? Kraj je taký Chudobný – a oni príliš lipli na rodnej pôde.
137 A predsa! Na miestach, kde kedysi stála chudobná dedinka, rozkladá sa teraz mestečko s prepychovými vilkami. Jarlsberg sa premenil na mesto. Na asfaltovej ceste, vedúcej zo stredu dediny na stráň, zjavilo sa čudné auto. Malo elegantne zaoblené tvary a šlo celkom ticho, akoby nemalo ani motor.
138 No vôbec nám to nevadí, neboj sa. Veď ich čoskoro dohoníme.. Išli práve ulicami mestečka. Ľudia, ktorí stretávali auto, kývali im na pozdrav. Seversonovi sa zdalo, že zdravia až príliš slávnostne, akoby už vedeli, že pri starčekovi sedí návštevník zo starého Jarlsbergu.
139 Naučili sme ju dávať vysoké výnosy. Vieš, bez práce nie sú koláče. Ale nemysli si, že pôdu prinútiš rodiť iba lopotou. Naši predkovia tu lopotili od pradávna – a predsa nemali z čoho zbohatnúť. Ak chceš z pôdy zbohatnúť, musíš poznať jej záľuby a nedostatky. Potom si dá povedať.
140 Skúšame tam najnovšie objavy vedy a neustále skúmame, ako možno ešte zdokonaliť všetky druhy rastlín a zvierat, ktoré pestujeme. A súčasne hľadáme cestu k celkom novým druhom. Tak napríklad pred rokom podarilo sa nám dochovať výbornú dojnicu, ktorá je vlastne krížencom kravy so sobom.
141 Tieto sú pre nás popri vede najdôležitejšie. A teraz už ostáva iba jediné, čo je nevyhnutné: trochu dôvtipu! Musíš si napríklad prepočítať, ako najlepšie môžeš dve tretiny úrody z polí premeniť na mäso. Aj keď sa budeme čo ako usilovať, na obilnicu náš hornatý kraj nepremeníme.
142 Ustajnené kravy obsluhuje niekoľko jednoduchých zariadení. Krmivo prichádza automaticky až do žľabu; aj o čistenie kravina starajú sa stroje, štyrikrát denne prechádzajú kravy do miestnosti na dojenie, ktorá je uprostred budovy... V týchto miestach ich očistia striekacie a vysávacie prístroje.
143 Kravy prichádzajú na dojenie celkom čisté... Tu, v miestnosti na dojenie, im nasadíme strojové dojičky. Mlieko preteká týmto potrubím do chladiarne, potom do kanví a do skladu. Prepravné cisterny si automaticky prečerpajú mlieko z kanví a odvezú ho do mliečneho kombinátu v Bergene.
144 Vari si myslíš, že by nám postavil kultúrny dom, pre každú rodinu vilku – a nad Jarlsbergom hvezdáreň? Radšej by získané peniaze vyviezol do cudziny. Nám začalo šťastie kvitnúť, chlapče, až vtedy, keď sme sa všetci spojili v družstve a dedinským boháčom sme vzali všetku moc.
145 Získané vedomosti si denne overoval v rozhovoroch. Pravidelne navštevoval aj kultúrny dom a výrobné stredisko. Čoskoro si získal medzi obyvateľmi Jarlsbergu mnohých dobrých priateľov. Každý večer vracal sa do svojho rodného domu na stráni. Teraz sa staral oň sám, no aj starček mu ostal verný.
146 Severson si už osvojil základy atómovej fyziky a mičurinstva, vnikol do podstaty mnohých moderných strojov a rozširoval svoje znalosti z matematiky. Raz týždenne písal listy svojim známym v Moskve – a Alene Svozilovej do Prahy. A raz týždenne mu prichádzali aj odpovede.
147 Alena prerezala poistnú pásku na vrchnáku a sňala ho. Trasúcou rukou opatrne vytiahla svitok výkresov a husto popísané hárky papiera. Rozložila ich po stole a aby sa neskrúcali, položila na ne niekoľko predmetov, ktoré mala po ruke. Akademik prebehol nervóznymi očami po náčrtoch a po stĺpcoch čísel.
148 Jeho zrak utkvel na posledných riadkoch pripojeného listu: a z toho teda vyplýva, že Váš návrh je uskutočniteľný. Projekt atómovej elektrárne, ktorý Vám posielam, je overený skúškami v našich laboratóriách. Rád by som sa zúčastnil na konečných skúškach na Mesiaci; nezabudnite ma pozvať.
149 Architekti sa o to úzkostlivo starali. Podobne sa zmenili Vinohrady na protiľahlej stráni. Priemyselné stavby sme preložili za mesto, aby bolo vnútri Prahy viac miesta pre parky. Našou zásadou je bývať zdravo a v krásnom prostredí. Do každého bytu musí určitú časť dňa svietiť slnko.
150 Tečie príliš priamo a pravidelne. Je to dielo človeka – prieplav. Obidvoma smermi plavia sa po ňom biele lode. Lietadlo pristáva na letisku uprostred nedozernej roviny. Cestujúci presedajú do elegantného auta a vezú sa po širokej hradskej k mestu. Seversona prekvapuje jeho nádhera.
151 Zhromažďujú sa v ňom vedecké objavy z celého sveta. Tu sa organizuje aj boj ľudstva s prírodou. V palácoch a vilkách naokolo bývajú členovia prezídia a zamestnanci Akadémie. Zajtra predpoludním bude v ľavom krídle hlavného paláca zasadať historická sekcia, ktorá vás pozvala.
152 Vysielanie je zložito kľúčované a má nepochopiteľne veľký zdvih. No aj napriek tomu podarilo sa nám niektoré časti kľúčovania rozlúštiť a zásluhou zdokonalených prijímačov zachytiť úryvky súvislého programu. Posúďte, prosím, sami podľa priameho prenosu z južného observatória.
153 Pred zložitým prístrojom s mnohými obrazovkami sedel muž chrbtom k divákom so slúchadlami na ušiach. Otočil niekoľkými gombíkmi. V reproduktore sa ozvali signály, pripomínajúce telegrafné značky, vysielané v rôznych dĺžkach a tóninách. Zrazu sa značky premenili na čudné hlasy a zvuky.
154 Ťažkosť je v tom, že nepoznáme ich reč, nepoznáme ich výrazové prostriedky, nepoznáme ani ich abecedu. Nevieme, aké gramatické zákony tam majú, nevieme o nich vlastne nič... Predsa však je jeden zákon, ktorý platí všade, u nás, na Mesiaci, na Proxime! Je to matematika a geometria.
155 Priznávam, znie príliš fantasticky. A či sme dosiaľ neprekonali viac prekážok, ktoré sa zdali neprekonateľné? Do dvadsiateho siedmeho júla tisíc deväťsto päťdesiatštyri zdali sa mnohé veci nemožné. Toho dňa však – spustením prvej atómovej elektrárne v Sovietskom sväze začal sa atómový vek.
156 Dobylo Mesiac a preskúmalo ostatné planéty našej slnečnej sústavy. Predĺžilo ľudský život a skrátilo vzdialenosti. Naučilo sa premieňať prvky – dávny to sen starých alchymistov. Kedysi škodlivé rádioaktívne žiarenie premenilo na zbraň človeka v boji proti škodlivým mikróbom.
157 O tom vám najlepšie podá zprávu náčrt: Väčšiu časť lietadla zaberajú sklady pohonnej hmoty, potravín, kyslíka, raketový pohon a atómová elektráreň. Vo valcovitom trupe je umiestená aj klubovňa pre oddych a zábavu vo voľných chvíľkach. Nad ňou sú kabíny posádky – spojené hlavnou chodbou.
158 Pri projektovaní lietadla počítalo sa s pätnásťčlennou posádkou odvážnych vedcov – dobyvateľov vesmíru... Ako som už povedal, podrobný návrh podložený presnými výpočtami predložil som prezídiu. Očakávam, že ho na zajtrajšom zasadnutí kriticky zhodnotím. Potom bude záležať na vás, ako rozhodnete.
159 Našli sme ho napokon aj na planétach našej sústavy, ako napríklad na Venuši a na Marse. Nie je však náhoda, že ani na jednej z nich nevyvíjal sa život rovnako ako na Zemi. Stručne povedané – nikde sme nenašli tvorov na takom vysokom vývojovom stupni, ako sú ľudia. A to je vskutku zákonité.
160 Zdôraznil som slovo predpokladá, pretože pre túto domnienku nemá nijaké vedecké podklady. Je vôbec otázkou, či znesie hmota takúto rýchlosť – a či ju znesie človek. Právom sa domnievam, že hmota pri rýchlejšom pohybe ako stotisíc kilometrov za sekundu stratí svoju súdržnosť a rozpadne sa na atómy.
161 Proste vybuchne. Len si všimnite, že nikde vo vesmíre nenájdete teleso, ktoré by sa pohybovalo takou šialenou rýchlosťou. Dokonca som presvedčený, že hmota sa takou rýchlosťou ani nemôže pohybovať. Ak poletí lietadlo rýchlosťou osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, môžeme byť spokojní.
162 Prečo by cesta nemohla trvať dlhšie? Ľudský život je dnes oveľa dlhší ako prv – nebude to teda nikomu prekážať... Ďalšou otázkou je, ako chce akademik Navrátil pristáť s takým kolosom niekde na planéte. A ako potom odštartovať, pretože rozumne predpokladáme, že na Proxime nechce ostať naveky.
163 Ešte som podrobný návrh akademika Navrátila nepreštudoval, ale nedostatky, na ktoré upozorňujem, bijú do očí už na prvý pohľad. Nepochybujem o tom, že aj v podrobnom návrhu nájdem veľa vážnych chýb, a na ich základe vám napokon dokážem, že Navrátilov návrh je nerealizovateľný.
164 Alebo aby sa vydal na prvú nebezpečnú cestu k Venuši? Vtedy síce človek už vládol nevyčerpateľnou atómovou energiou, ale ešte nepoznal nebezpečenstvo, ktoré na neho striehne v medziplanetárnom priestore. Proste nemal ani najmenšie skúsenosti, musel sa spoľahnúť jedine na vedecké výpočty.
165 Až po odpútaní od Zeme poznali sme ďalšie zákony hmoty a atómovej energie... Nemožno teda pochybovať o tom, že návrh akademika Navrátila celkom vyjadruje túžbu a úsilie ľudstva pokračovať na svojej ceste za poznaním. Hovorím teda určite menom väčšiny z vás, keď tvrdím, že tento návrh vrele vítame.
166 Natoľko nevedecká, že veľmi pripomína tvrdenie cirkvi v stredoveku, ktorá hlásala, že Zem je stredom vesmíru a všetko sa okolo nej točí. Je síce pravda, že život na našej Zemi je podmienený mnohými činiteľmi, ale to ešte neznamená, že rovnako zložitý život sa nemôže vyvinúť aj v iných podmienkach.
167 Vedecké práce akademika Watsona v odbore fyziky si síce vážime, no jeho tvrdenie o ojedinelosti človeka vo vesmíre musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť ako nepokrokové, ba spiatočnícke. Nemožno predsa zatvárať oči pred skutočnosťou. Doteraz sme preskúmali iba našu slnečnú sústavu.
168 Nechápem ani, prečo akademik Watson schováva hlavu do piesku aj pred dokázaným vedeckým faktom, že zo súhvezdia Centauri prichádzajú k nám na vlnách éteru hlasy a tóny, svedčiace o vyššej inteligencii. A tak isto nesúhlasím ani s názorom, že hmota sa nemôže pohybovať polovičnou rýchlosťou svetla.
169 Prečo radšej nepoviete – žijeme? Veď všetko, čo okolo seba vidíte, je naše spoločné dielo a patrí všetkým, teda aj vám. Aj vy ste pomohli vede svojou účasťou na prieskumoch Arktídy a Antarktídy. Vtedy ste predsa neriskovali život pre vlastný zisk, ale v prospech všetkých.
170 Nevydržal by som bez intenzívnej práce ani deň. Veda a práca je naša spása – to vedel Komenský už pred päťsto rokmi. Práca je vskutku najlepším liekom, tá vás najrýchlejšie uzdraví. Nechcem vám dávať iba neplodné rady. Tie poskytne každý dobrý priateľ, no máloktorý vrece múky, vravieval Havlíček.
171 Prezídium preto odporúča plenárnemu zasadaniu, aby Navrátilov návrh prijalo. Súčasne vyzýva vedcov celého sveta, aby ho preštudovali, prípadne doplnili a aby pomohli podľa svojich možností pri jeho realizácii. Svetová akadémia vied dáva k dispozícii všetok potrebný materiál a laboratóriá.
172 Dostal prácu, s ktorou si určite poradí... Montáž napredovala naozaj rýchlo. Všetci pracovali s elánom, ktorý v nich vzbudilo schválenie návrhu. Striedali sa v troch smenách vo dne v noci. Severson by bol najradšej pracoval najmenej dve smeny naraz, ale Alena to nedovolila.
173 Hoci ho práca na montáži pokusnej rakety veľmi zaujímala, nevedel sa dočkať konca smeny. Zdalo sa mu, že hlboké dojmy posledných dní sa mu nespracú do hrudníka, že sa musí o ne s Alenou podeliť. Konečne sa práca skončila. Usmievavá, na hnedo opálená dievčina a ramenatý muž zastali na brehu Vltavy.
174 Boli to cestovatelia, ktorí s československým vozom Tatra ešte za vlády kapitalizmu precestovali celý svet. Keď uvidíte na vlastné oči tú prehliadku utrpenia, poníženia a úbohosti, pochopíte, koľko úsilia museli vynaložiť národy, aby napravili všetky krivdy minulosti...
175 Na jej okraji v zeleni stromov schovávalo sa moderné poľnohospodárske výrobné stredisko s dlhými kravínmi, teplárňou a silážnymi vežami. Naši výletníci opustili Slapské jazero a motorový čln rýchlejšie poskočil vpred. O chvíľočku vošiel pod obrovský širokoramenný oblúk železobetónového mosta.
176 Hlboko dolu skrývala sa pod mrakmi krajina, zakončená viditeľným zaokrúhleným obzorom. Onedlho sa krajina premenila na časť obrovskej gule, ktorá Sa pomaly otáčala zdanlivo proti smeru letu. O hodinu neskôr zemeguľa bola už tak ďaleko, že ju bolo možno zachytiť celú jediným pohľadom.
177 Za krátky čas našli sa naši pútnici v úzkom údolí, lemovanom rozorvanými stenami fantastických tvarov. Ozubené pásy traktora rozvírovali okolo seba jemný sivohnedý prach, ktorý pomaly klesal dolu a zasypal stopy voza. Údolie ústilo do neveľkej roviny zovrenej do menších kráterov.
178 Otvorila dvere kabíny a zoskočila dolu. Severson ju nasledoval, no teraz už opatrnejšie ako pri pristátí lietadla na Mesiaci. Výstup po skalnatej stráni nebol ťažký. Na vrcholku krátera otvorila sa pred výletníkmi úzka hlboká priepasť. Jej dno pokrývala čudná sklovitá hmota.
179 No práve tu na Mesiaci sa presvedčili, že v takýchto podmienkach nemôže byť o živote ani reči. Keď vstúpili vedci po prvýkrát na pôdu Mesiaca, overovali si na mieste aj ďalšiu domnienku, či totiž neostalo trochu vzduchu vo vnútri kráterov a či tam teda nerastú nejaké zvláštne lišajníky.
180 Traktor sa opäť pohol. Fantastické tvary skál rýchlo menili svoju podobu. Pred výletníkmi vystúpila proti hviezdnatej oblohe strmá stena, dosť pravidelne zvrásnená. Traktor šiel kúsok popri nej. Zastavil sa pri vchode do širokého tunela, ktorý na prvý pohľad svedčil o činnosti človeka na Mesiaci.
181 Na koľajniciach bol na nízkej konštrukcii pripevnený kovový valec s niekoľkými trubicami. Stena pred valcom rozpadávala sa neviditeľnou silou na drobné kamene, ktoré padali na bežiaci pás pod prístrojom. Severson sa cítil ako v rozprávke. Nevdojak si spomenul na prácu v baniach, keď bol ešte mladý.
182 Mátožne sa pohybujúce tiene, vykreslené reflektormi na zvlnených stenách, pôsobili na Seversona tiesnivo. S uľahčením si vydýchol, keď voz vyšiel z temného priesmyku na ožiarenú rovinu, rozrytú drobnými krátermi. Na oblohe žiarilo z hviezdnatej oblohy jasné Slnko, ovenčené zelenkavou korunou.
183 Neďaleko neho svietil mdlým svetlom malý kosák Zeme. Steny drobných kráterov, hviezdy, veľký glóbus na oblohe, ba aj samo Slnko – všetko pôsobilo svojou nehybnosťou takým hlbokým dojmom, že Severson sa zachvel. Len teraz si všimol, že na obzore sa končí mŕtva krajina širokou rovinou.
184 No jednako, nateraz si ho musíte trochu opraviť. Nie som síce neomylná, ale teraz som si celkom istá, že sme nezablúdili. Ako viete, Mesiac je omnoho menší ako Zem. Jeho povrch je teda viac zaoblený. Preto hory, ktoré sú od nás viac ako sto kilometrov vzdialené, schovávajú sa nám za obzor.
185 O chvíľu sa ďalší kužeľ prachu zdvihol od zeme. Na neďalekej skale zablyslo sa krvavé svetielko. Konečne sa voz ocitol na úpätí vysokých hôr. Rýchle zabočil okolo rozorvaných skál do úzkej rokliny. Temnotu prerazila žiara niekoľkých reflektorov. Voz sa znovu mykol a zastavil sa na okraji priesmyku.
186 Alene aj Seversonovi pri pohľade hore od hrôzy zatajil sa dych. V žiari reflektorov vznášali sa medzi skalnatými stenami tmavé tiene. Čím viac sa približovali ku dnu rokle, tým viac sa podobali mohutným balvanom. Padali pomaly, akoby to boli balóny naplnené ľahkým plynom.
187 Odrážali sa od výčnelkov v stenách priesmyku a rozdeľovali sa na menšie balvany, ktoré klesali ešte pomalšie. Hrozné divadlo sa odohrávalo v úplnom tichu. Balvany nehlučne dopadali na dno rokle, ešte niekoľkokrát poskočili a vo víre prachu ukladali sa do nepravidelnej mohyly.
188 Pohyb meteorov neustále sledujú radarové stanice na obidvoch póloch, takže nás nemôžu prekvapiť. Ak niektorý z rojov lietavíc mieri na nekryté budovy, vytvoria osadníci nad budovou ochrannú clonu z vysokofrekvenčných lúčov, ktoré už vo veľkej vzdialenosti roztrieštia meteory na jemný prach molekúl.
189 A keď sa niektorému prudko letiacemu kameňu podarí cez túto clonu preletieť, zadržia ho steny budovy, pretože sa skladajú z troch vrstiev zvláštneho pružného skla. Posledná, vnútorná vrstva zadrží aj najprudší úder. Priebojnosť meteoru mierni aj priestor medzi stenami, ktorý je vyplnený vzduchom.
190 Jeho jedinou posádkou boli prístroje, usmerňované rádiom zo Zeme. Len čo raketa pristála, otvorila sa jej stena a traktor automaticky vyšiel do tejto roviny. Televízne prijímacie kamery – to boli prvé oči, ktoré uzreli Mesiac zblízka. Pomocou nich sme si ho prezreli aj my na Zemi.
191 Prv ako mohla Alena protestovať, uháňal dlhými skokmi po rovine k trhline v skalnej stene. Zostal za ním iba rozvírený hnedosivý prach... Keď sa šofér vrátil s veľkou aktovkou, lietadlo ihneď vzlietlo do výšky. Opísalo nad rovinou Clavia veľký oblúk a zamierilo na sever.
192 O pár minút prišlo k lietadlu niekoľko vozov rovnakého typu ako traktor číslo sedemnásť. Cestujúci rýchlo prestúpili a vozy sa dali na cestu smerom do neosvetlenej časti priepasti. Prešli niekoľko kilometrov a ráz krajiny sa nijako nezmenil. Prekvapenie čakalo hostí až v tieni.
193 Len si predstavte, podarilo sa mi rozlúštiť ďalšiu časť kľúčovania – a zachytiť takmer celý súvislý program. Zachytil som ho na pás. Ide zrejme o nejaký koncert. Nášmu ľudskému sluchu veľmi nelahodí, no aj tak je to obrovský úspech. Už sa teším, ako sa bude tváriť Watson, keď ho bude počuť.
194 V hlavnej hale observatória rýchlo si navliekli skafandre a bežali na letisko. Už o niekoľko minút opúšťalo raketové lietadlo budovy na južnom póle Mesiaca a zamierilo na sever ku kráteru Tycho. Pilot odvážne pristál niekoľko desiatok metrov od hlavného vchodu do podzemných oceliarní.
195 Podľa rovnakej vlnovej dĺžky s vysielačmi pracovníkov na moste sme usúdili, že ide o jedného z nich, a že teda nemôže byť ďaleko. Volanie počul aj Severson. Prv ako sme sa spamätali, rozbehol sa ku skalám aj on, aby pomohol pri hľadaní. Alene neostávalo nič iné, ako nasledovať ho.
196 Raketa sa už neozvala. Domnienka, že by sa bol mohol pokaziť jej automatický vysielač, neprichádza do úvahy. Pre istotu sme ju vyzbrojili troma vysielačmi, z ktorých každý pracuje samostatne, nezávisle od ostatných. Aj keby došlo k poruche na jednom, zachytili by sme signály druhého.
197 Na nešťastie skafander sa roztrhol neskoršie, ako sme predpokladali. To ešte zvýšilo podozrenie, lebo nikomu nejde do hlavy, čo vôbec Fauchar v horách hľadal. Keby bol zahynul už na násypovej rovine, nebolo by na tom nič divného. No takto sme v nebezpečenstve, že sklad v horách objavia.
198 Treba čo najskôr zatarasiť vchod do skladu. Poďte, obídeme násyp vozom a ku skladu sa priblížime z druhej strany. Východná strana je teraz v tieni, takže sa tam môžeme dostať naozaj bezpečne a nepozorovane. Cestu hore poznám dokonale, nemusíme teda vôbec použiť reflektory.
199 Skúšobná raketa akademika Navrátila je pripravená na štart... Zástupcovia prezídia Svetovej akadémie vied sedia pri prijímacích aparátoch v hale budovy neďaleko rozbehovej dráhy. Watson sa pri pohľade na kovové teleso, ktoré o chvíľočku odletí do temného vesmíru, ironicky usmieva.
200 Navrátil je zdanlivo pokojný. Iba trasúca sa ruka s hodinkami prezrádza, že je vzrušený. Práve v okamihu, keď dvíha hlavu a otáča ju k mužovi pri odpaľovacom zariadení, stretáva sa jeho pohľad s pokojnými očami akademika Chotenkova. A Chotenkov povzbudivo pokyvuje hlavou a usmieva sa.
201 Oči sa ešte dlho upierajú na miesta, kde sa rozplynula posledná stopa po medzihviezdnom pútnikovi, ktorý sa už nikdy nevráti. Pravidelný signál vysielaný z rakety monotónne odklepáva čas ako metronóme Len veľmi citlivé ucho rozoznáva predlžovanie intervalov medzi jednotlivými tónmi.
202 Watson sa nervózne hniezdi v kresle. Navrátil priviera, oči a zbystruje sluch, akoby sa obával, že o okamih začuje z vesmírnej diaľky ohlušujúci úder. Na čele sa mu zjavujú studené perličky potu. Aj Scheiner sa cíti ako príbuzný chorého, ktorý práve leží na operačnom stole.
203 Riaditeľ nemocnice mu dal zariadiť utešený kútik medzi tropickými rastlinami, pohodlné kreslo, knihovničku, písací stôl, pohovku a televízor. Pacient sa tu vskutku nenudí. Číta, učí sa, premýšľa a spomína. Jeho spomienky letia proti toku času. Ale rýchle sa vracia do. prítomnosti.
204 Až teraz si plne uvedomuje, čo je na nej najcennejšie: bratské spolužitie všetkých národov a večný mier. Bojovníci síce nevymreli, ale majú proti sebe celkom iného súpera: prírodné zákony a vesmírne diaľky. A jedna z takýchto vojen práve vrcholí... Aké veľké časy prežívame.
205 Musím ich nejako zachytiť... začnem písať denník – rozhoduje sa Severson práve v okamihu, keď Alena vstupuje do skleníka. Len čo oznámilo zelené svetlo v komore pri dverách, že je priestor vyplnený vzduchom, dievčina rýchle sníma sklenú kuklu a vbieha do uličky medzi rastlinami.
206 Dnes znova poznávam, aká dobrá bola myšlienka – písať si denník. Som pevne rozhodnutý písať ďalej. Obávam sa, že toto rozhodnutie raz stroskotá pre moju slabú vôľu ako väčšina prvších. Chcem byť voči sebe pravdivý a svoje skutky a myšlienky osvetľovať lampou prísnej kritiky.
207 Teším sa, že som sa už zbavil strachu zo zajtrajška, že si večer už nelíham v strachu, aby som sa ráno nezobudil v ľadových pustatinách Arktídy... Čo všetko sa za ten mesiac zmenilo! Už týždeň som nemal pero v ruke – a ja som si predsa sľúbil, že si budem udalosti zapisovať denne.
208 Prv mi to nepovedala vraj iba preto, že nebola ešte rozhodnutá. Usiloval som sa ostať veselý, ale všetky žarty mi viazli v krku. Dúfam, že to nespozorovala. Včera odletela na Mesiac. 31. decembra. Práve sa vraciam zo slávnosti rozlúčenia so starým rokom. Nevyčkal som ani do polnoci.
209 Práca na hlavnej konštrukcii pokračuje rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Teším sa z toho – aj neteším... 5. januára. Fyzikálny ústav na návrh akademika Navrátila venovala mi nádherný vrtuľník. Vraveli mi, že je to odmena za vzornú a obetavú prácu. Dobre však viem, že ma chcel Navrátil potešiť.
210 Až dnes poznávam, aký je to vzácny človek aj z povahovej stránky. Prv sa mi zdal trochu prísny. Dakedy som mal dokonca dojem, že trošíčku žiarli na Alenu a že pozná len vedu a prácu. Keby tak... 6. januára. Včera mi blysla hlavou myšlienka, ktorú som si ani netrúfal vysloviť.
211 Šialená myšlienka – a predsa sa o to pravdepodobne pokúsim. Mám také zlé tušenie, že v opačnom prípade Alenu už nikdy neuvidím. 10. februára. Zajtra skončím kurz vedenia vrtuľníka. Alena sľúbila Navrátilovi, že zo začiatku bude lietať so mnou, aby som nadobudol väčšiu istotu.
212 Dohovorili sme si malý výlet vrtuľníkom po okolí Prahy. Len čo sme sa stretli pri hangároch, hneď som videl na Alene, že niečo nie je v poriadku. Mala zapálené oči, akoby plakala. Na moju ustaranú otázku odpovedala, že málo spala – vraj bolo veľa práce. Inokedy bola ona iniciátorkou zábavy.
213 Akosi mi to nešlo. A tak sme sa vznášali nad zasneženou Prahou ako dvaja nemí. Bolo mi z toho ťažko pri srdci, ba hanbil som sa za svoju nespoločenskosť. Počasie nám však žičilo. Obloha bola bezoblačná. Slnko vyčarilo v zasneženej krajine nádhernú hru teplých a studených tónov.
214 Zdalo sa mi, akoby som sa s Alenou vrátil do sveta rozprávok, do sveta kráľov, princezien – a ukrutných bojov na hradbách a pod hradbami. Lepšie miesto pre svoju spoveď nemohla zvoliť. V komnate, ktorá bola zariadená ako jedáleň, Alena zase zmĺkla. Pri jedle vyskočili jej z očí dve drobné slzičky.
215 Alena stále trvá na svojom rozhodnutí – a aj ja som dosiaľ nenašiel v sebe toľko sily, aby som ju prehovoril. Obidvaja pracujeme na prípravách letu ešte s väčším nadšením ako prv, aby sme Navrátila aspoň nejako odškodnili. Lež napriek tomu sa mi zdá, že medzi nami leží akýsi tieň.
216 Navrátil je síce ku mne vždy rovnako pozorný a láskavý, ba možno ešte viac, ale dobre cítim, že vo mne vidí príčinu Aleninho ústupu. Dokonca aj u Aleny pozorujem, že už nie je taká šťastná a veselá, ako bývala. Stavba lietadla pokročila už tak ďaleko, že v máji sa môže začať s hlavnou montážou.
217 Mnohé závody z najrôznejších krajín dodali už súčiastky a prístroje pre vnútorné zariadenie – a akademik Scheiner oznámil, že aj práca na hlavnej konštrukcii sa skončí o mesiac. Obávam sa, že sa nebudem môcť zúčastniť na konečnej montáži v dielňach na Mesiaci. Navrátil ma tam asi nepozve.
218 A či neboli oni prvými hliadkami anglickej armády, ktorá čoskoro potom ovládla všetky tie objavené územia? Nové územia sa stali majetkom veľkého anglického impéria. Každá nová kolónia prispela ku zvýšeniu jeho moci. Vidíte, každý nový objav posilnil moc Anglicka, a tým aj moc objaviteľa.
219 A bolo to tak správne. Človek má vrodenú nielen vôľu žiť, lež aj vôľu vládnuť. Túži nielen žiť, ale aj vládnuť iným. Aj dnes sa rodia vyvolení silní jedinci, ktorí sú predurčení vládnuť iným. Nemajú však možnosť rozvoja a uplatnenia. Ich ušľachtilý cit sa udusí hneď v zárodku.
220 Nakoľko som sa informoval, strýčko, ste schopným pracovníkom Navrátilovho kolektívu a akademik si vašu prácu veľmi váži. Určite nájde pre vás dáku prácu aj v medziplanetárnom lietadle. Varujem vás však pred veľavravnosťou. Potom by som musel zabudnúť na to, že sme blízki príbuzní.
221 To nasvedčuje tomu, že nemajú takú vyspelú techniku ako my, že sú za nami pozadu. Sú teda menej kultúrni ako my. Ani nevzdelanci nie sú, inak by nemali rádio. A to je dobre, ba výborne. Budú to dobrí pracovníci – a ani ich nebude ťažké rozdeliť na viac táborov a ovládnuť.
222 Upozorňuje ma na to, že v posádke sú už iba dve voľné miesta. Je vraj najvyšší čas konať. Zajtra ráno požiadam Navrátila. 1. apríla. Utešoval som sa, že Navrátil bude považovať moju žiadosť za aprílový žart a zdvorilo ma odmietne. Prekvapilo ma, že moje slová vzal vážne a že – ma prijal.
223 Už takmer mesiac som nemal denník v ruke. Priznám sa, že som si naň ani nespomenul. Niet divu, mám teraz lepšieho spovedníka. Škoda – preškoda, že to najpálčivejšie tajomstvo nemôžem Alenke prezradiť. A to mi dnes pripomenulo môj verný denník. Deň veľkého štartu sa rýchlo blíži.
224 Ramená žeriavov ako oceľové ruky vkladajú do vnútra kolosa veľké debny naplnené najrozličnejšími prístrojmi, náhradnými súčiastkami strojov a kazetami s filmami. V jednej z debien je uložený aj vrtuľník, ktorý použijú na prieskum neznámej planéty. Slnko sa pomaly blíži k obzoru.
225 Severson sa zachvel. Až teraz si uvedomil vážnosť situácie. Kovový dom, na ktorý hľadí, bude predsa po niekoľko rokov jeho jediným svetom. O niekoľko hodín stratí sa mu z dohľadu milá tvár Zeme a on s Alenou a s ostatnými priateľmi ocitne sa uprostred nekonečnej temnej noci.
226 Predbežne ste vyvrátili moje názory iba v jednom – dokázali ste mi, že raketa vydrží polovičnú rýchlosť svetla. Dobre teda, priznám svoj omyl. Som však zvedavý, ako budeme znášať túto rýchlosť my ľudia. A ešte väčšmi ma zaujíma, aké tvory nájdeme na planéte X. Obávam sa, že obidvaja budeme sklamaní.
227 Ovládli sme atómovú energiu, predĺžili sme ľudský život na sto päťdesiat rokov, naučili sme sa predpovedať a zneškodňovať živelné pohromy, umele vyrábať potravu a meniť prvky, vypestovať nové druhy zvierat... Prenikli sme do hlbín mora a do vesmíru. Onedlho ovládneme aj počasie.
228 Nižšie poschodie bolo premenené na priestrannú sálu s pôdorysom v podobe medzikružia. Televízory, knižnica a kvetinová výzdoba prezrádzali, že v týchto miestach budú členovia posádky po službe tráviť svoj voľný čas. Pod klubovňou bola umiestená kuchyňa a chemické laboratórium.
229 Vedel síce, čomu budú slúžiť, že sú to zásobárne kyslíka, ktoré budú zabezpečovať jeho plynulý kolobeh a obnovu, a zásobárne pohonných hmôt – no v týchto miestach bolo vcelku príliš mnoho prístrojov, ktorým dosiaľ nerozumel. Zato atómovú elektráreň si obľúbil už pri montáži.
230 Zem, ktorá cez celý čas nehybne stála nad obzorom mesačnej krajiny, skrývala sa už za vrcholky hôr. Jednotlivé útesy nepozorovane splynuli v okrúhle pohoria, až sa napokon premenili na pravidelné krátery, ako ich poznáme zo snímok Mesiaca. Ditrichson bol plne zamestnaný kontrolnými prístrojmi.
231 Hlodavý pocit strachu na prsiach usiloval sa prekonať spomienkou na cieľ cesty. Vžíval sa do situácie, keď vydáva rozkazy miliónom neznámych ľudí, keď hrdo oznamuje Bratstvu silnej ruky, že je neobmedzeným vládcom planéty X. Aj do týchto ružových predstáv vtierali sa mu chmúrne pochybnosti.
232 Čo, ak ľudia na planéte postrieľajú posádku lietadla prv, ako bude môcť nadviazať bližší styk? A tak isto môžu zabíjať smrtiacimi lúčmi alebo inými záhadnými zbraňami, proti ktorým sa dosiaľ nevieme brániť. Do miestnosti vstúpil Severson. Ditrichson sa strhol, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta.
233 Nikdy som nemohol pochopiť, ako možno tú istú hmotu použiť niekoľkokrát za sebou a meniť si prvky ako pri detskej hre. Náš profesor chémie s obľubou si robieval vtipy z alchymistov – a jeho vlastný vnuk dnes vie vyrobiť nielen zlato z ortuti, ale aj kameň mudrcov alebo živú vodu.
234 Pod pazuchou držal veľkú škatuľu zabalenú do hodvábneho priesvitného papiera. Vo výťahu netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Zdalo sa mu, že dnes ide príliš pomaly. Len čo sa výťah zastavil, vybehol chlapec na chodbu a postavil sa k veľkým bielom dverám. Chvíľku váhal.
235 Všetky sa totiž otáčajú okolo Slnka rovnakým smerom. Ako som sa sám presvedčil, vedenie lietadla v medziplanetárnom priestore nie je jednoduchá vec. Tu sa doslovne nemôžeme opierať o nič iné než o reaktívnu silu. Predstavte si, že sa rozbehnete autom po veľkom zamrznutom jazere.
236 Otočíte teda volantom doľava, ale auto pôjde po hladkom ľade sústavne jedným smerom. Aby mohlo vybočiť z priamej dráhy, bolo by treba vystreliť raketu z pravej strany voza. Tento príklad, pravda, nie je dostatočný, pretože auto ide v jednej rovine, kým lietadlo sa pohybuje v priestore.
237 Značne zložitá je aj orientácia. V týchto miestach nemožno určiť, kde je hore a kde dole. Jedinými pevnými bodmi sú súhvezdia, naše Slnko a planéty. Tým, ktorí už leteli na Mesiac, nehovorím nič nového. Pripomínam to iba našej mládeži, ktorá cestuje po vesmíre zatiaľ iba v učebniciach a v románoch.
238 Hviezda sa nepozorovane zmenila v planétku vajcového tvaru. Vajce ožiarené Slnkom otáčalo sa okolo svojej priečnej osi asi tak, ako keby sme ho položili na stôl a roztočili. Tu sa však otáčalo značne pomalšie. Podľa toho, ktorou stranou sa otočilo k Slnku, menila sa aj intenzita jeho osvetlenia.
239 Lúč minie planétku zrejme po ľavej strane, pretože zväčšujúce sa teleso ustupuje vpravo. Už je tak blízo, že hrbolky na jeho povrchu možno vidieť voľným okom. Zrazu začalo teleso rásť oveľa rýchlejšie – a jediným skokom uniklo zo zorného poľa. Scéna na obrazovke sa zmenila.
240 Krátke chvíle odpočinku trávia vo svojej klubovni. Sedia pri okne pod nízkou borovicou, ktorá vyrastá z uzavretého kvetináča. Táto rastlina nikdy nepoznala Zem. Vypestovali ju starostlivé ruky záhradníkov v skleníkoch na Mesiaci, aby si už od malička zvykla na nové prostredie.
241 Uprostred pestrých krojov usmieva sa veľký portrét Joliota Curieho, ktorý v roku tisíc deväťsto päťdesiattri predpovedal zavodnenie Sahary. Vtedy prehlásil, že túto púšť mohlo by ľudstvo zavodniť za náklady, ktoré dá na prípravu vojny za jediný mesiac... Reportáž sa končí.
242 Nasleduje niekoľko záberov z pracoviska akademika Haringera. Podľa posledných zpráv podarilo sa mu predĺžiť vrt do vnútra Zeme na tristo päť kilometrov. Prieskum dolných vrstiev potvrdil domnienku sovietskych vedcov: vnútro Zeme sa zrejme neskladá zo železa, ale z kamenitej hmoty.
243 Mohli by sme síce zvýšiť rýchlosť, a tak zmenšiť vplyv gravitácie, no pokiaľ sme v priestore slnečnej sústavy, je rozumnejšie letieť pomalšie. Číha tu na nás dosť nástrah – a pri veľkej rýchlosti ťažko by sme sa veru vyhýbali zrážkam s meteoritmi alebo s planétkami, akou bola, povedzme, tá vaša.
244 Mars je omnoho zaujímavejšou planétou a je na ňom aj život. Po skončení smeny rada vás s ním oboznámim. Tu v Lúči máme totiž kópiu dokumentárneho filmu, ktorú priviezla z Marsu skupina sovietskych vedcov. Film chceme darovať inteligentným tvorom na planéte X ako vedecký materiál.
245 Obloha nad pláňou nie je belasá ako na Zemi, ale ružovkastá. Z lietadla vystupujú vedci v skafandroch, lebo vzduch na Marse je príliš riedky a pre človeka nedýchateľný. Drobnohľadná snímka snehových vločiek. Majú hviezdicový tvar takmer ako naše, no sú o niečo jednoduchšie.
246 S trasúcimi rukami skúmajú vedci stavbu rastlín. Ich kmene sú pórovité. Na konci skrútených konárov roztvárajú sa vejáre dlhých modrozelených tyčiniek, ktoré zrejme vykonávajú funkciu listov. Ďalší záber: Lietadlo stojí v kašovitom snehu, ktorým preteká tisíc drobných potôčikov.
247 Z tmavohnedej vlhkej pôdy rýchlo vyrastajú nízke rastlinky. Nemajú byle, listy a kvety ako naše kvetiny. Sú to skôr guľôčky zoradené do rôznych tvarov ako korálky na šnúre. Žijú tu živočíchy? Áno, a dokonca s takým podivným životom, že by sme na Zemi nenašli pre ne obdobu.
248 Niektoré z nich pripomínajú dlhonohého pavúka, iné modlivku nábožnú. Môžu byť našim vedcom dajako nebezpečné? Nie, lebo tieto živočíchy sú vlastne chodiace rastliny. Majú takú istú modrozelenú farbu ako ony – a táto farba je skutočne svedectvom chlorofylu v ich organizme.
249 Alena a Severson ho nasledovali. Hlavná chodba bola podľa našich pozemských predstáv viac šachta, v ktorej sa členovia posádky pohybovali pomocou dlhých pružných tyčí, pripevnených na valcovitej stene. Nebolo to nijako namáhavé, lebo človek je v týchto miestach bez váhy.
250 Preto aj stačilo niekoľko pohybov a naši pútnici boli v observatóriu medzihviezdneho kolosa. Snímka, premietnutá na matnicu astrotelevízora, bola skutočne prekvapujúca. Inokedy taký pokojný a pochmúrny Saturn teraz žiaril ako neónová trubica. Tento zvláštny úkaz ešte nikto z astronómov nespozoroval.
251 Poznali ho ako obrovskú guľu, zahalenú do súvislého pása mračien. V čom tkvie toto nezvyčajné prežiarenie atmosféry? Azda nám to prezradí povrch planéty. Wroclawski zapäl astrorádiolokátor. O niekoľko sekúnd zjavil sa na obrazovke úchvatný obraz: pôda planéty akoby sa v tisícich miestach pretrhla.
252 Zem neuvidí stadeto ani človek s orlím zrakom. Stratila sa v nekonečnom vesmíre. Keby si chcel na ňu ešte raz pozrieť, musel by si mať silný ďalekohľad... Celé lietadlo sa zachvelo tak isto ako ustrašený Ditrichson. No to nebol strach, ktorý prešiel celým jeho mohutným telom.
253 Už je zasa všetko v poriadku – oddýchol si. Radosť však netrvala dlho. Reaktory opäť utíchli. Na smrť vystrašený muž chytil sa kŕčovite popruhov a zatvoril oči. Zdalo sa mu, že sa aj s celým medzihviezdnym lietadlom rúti do bezodnej, temnej priepasti nekonečného vesmíru.
254 Zprávu z Lúča som dostal pred desiatimi minútami a ešte nie je úplná. Letela k nám asi šesť hodín, čiže pred necelými siedmimi hodinami stretol sa Lúč s neznámym telesom, ktoré mu takmer zlomilo väz. Čierny pasažier nedostal totiž svoje meno náhodou. Planéta je skutočne čierna v pravom zmysle slova.
255 Jej povrch má obdivuhodnú vlastnosť, ktorá ju uchránila pred sliedivými zrakmi astronómov: absorbuje slnečné svetlo. Pravdepodobne obsahuje veľké percento uhlíka a naviac má pórovitú štruktúru. Nedivme sa teda, že sa tento čierny pasažier tak dlho skrýval pred našimi zrakmi.
256 Keď preťala naša prvá výprava Plutónovu dráhu, vtedy bol zrejme na druhom konci slnečnej sústavy. Podobne to bolo pravdepodobne aj pri druhej výprave. A pokiaľ ide o gravitačné sily, tie sú vzhľadom na nepatrné veľkosti primalé, aby mohli nejako ovplyvniť pohyb Plutóna.
257 Keby sme mali rovnakú tabuľku ako chemici, stačilo by nám, aby sme pri vzdialenom slnku objavili hoci len tri planéty – a pre ostatné by sme už s plnou istotou nechali voľné okienka, v ktorých by bola presne určená váha, rýchlosť obehu a zloženie dosiaľ nenájdených planét.
258 Potom by to dopadlo oveľa horšie. Čoskoro sa ukázalo, že opatrnosť bola na mieste. Po niekoľkých dňoch stretol sa Lúč s ďalším obyvateľom vesmíru. Blúdil sám nekonečnými priestormi. Tentoraz to však nebola planéta, ale kométa, ktorú prilákala zvedavosť do rodiny nášho Slnka.
259 Pretože sa gravitácia šíri mnohokrát rýchlejšie ako svetlo, znamenalo by to, že by sa urýchlilo aj medziplanetárne a medzihviezdne zpravodajstvo. Žiadame vás preto, aby ste jeden z astrogravimetrov trvalo zapojili smerom na Zem a pravidelne sledovali jeho kontrolné záznamy.
260 Let cez slnečnú sústavu vyžadoval najväčšiu bdelosť. Ani jeden z vedcov nedodržiaval plánovaný čas oddychu. Hlavná pozornosť bola zamierená na prístroje, bez ktorých by sa Lúč nemohol s istotou vo Vesmíre pohybovať. Počas zrýchľovania sa ťažko udržiavalo spojenie so Zemou.
261 Nepríjemne sa začalo prejavovať aj oneskorovanie zpráv, spôsobené vzrastajúcou vzdialenosťou. Najnepríjemnejšie pôsobil na vedcov jav, ktorý síce predvídali, no bol celkom nezvyčajný: Čím rýchlejšie sa rútil Lúč vesmírom, tým viac sa menili hviezdy pred lietadlom a za ním.
262 Ich žlté svetlo sa pomaly menilo na oranžové, potom červené a tmavofialové. Svietili vždy slabšie, až nakoniec zhasli celkom. Naše Slnko sa skrylo za čiernu clonu, cez ktorú ľudské oko nemohlo preniknúť. Rozlúčka so žltou hviezdičkou, ktorá znamená pre celú Zem život, bola smutná.
263 Prečo zhaslo naše Slnko? Touto otázkou si naši pútnici hlavu nelámali. Vedeli, že kmitočet svetelných vĺn šíriacich sa v smere letu, sa zmenil vplyvom rýchlosti natoľko, že ho ľudské oko prestalo vnímať. Tma predo mnou, tma za mnou, neveselé cestovanie – povie si možno daktorý z čitateľov.
264 Ale nebude mať pravdu. Vedci ani pri polovičnej rýchlosti svetla nestratili z očí štart a cieľ svojej púte vesmírom. Kde nestačil ľudský zrak, pomohla veda. Navrátil spolu s Čan suom a Cahénom skonštruovali ešte pred odletom Lúča zvláštne demodulátory, ktoré vracali svetlu jeho viditeľnosť.
265 Nečudujme sa preto, že vedci boli na začiatku bleskového letu unavení. Prešlo niekoľko dní – a ešte vždy si niektorí z nich nezvykli na hrobové ticho, ktoré nastalo po stíchnutí pohonných reaktorov. Rovnako ťažko si zvykali na dve veľké čierne diery na hviezdnej oblohe.
266 Vedci sa tu premenili na umelcov. Navrátil sa prejavil ako schopný klavirista, Madarász ako virtuóz na cimbal a husle. Zo začiatku boli ich výkony trochu slabé, pretože ruky nechceli poslúchať v priestore bez gravitácie. Najmä prvé pokusy na cimbale boli priamo smiešne.
267 Číra tekutina vytvorila hneď guľu, ktorá sa vznášala vo vzduchu ako mydlová bublina. Len čo sa jej dotkol novopečený maliar štetcom, roztiekla sa po celom povrchu štetca a rýchlo pretekala aj na ruku. Kým prešiel štetec potrebnú dráhu od farby po papier, boli jeho štetinky dokonale suché.
268 Jedno moravské príslovie hovorí: Kde sú kachle, tam je pec, kde sú ľudia, tam je reč. A ľudia si predsa potrebujú pohovoriť. Aj u nás na dedine sa kedysi ľudia radi schádzali a besedovali, najmä v zime okolo teplej pece. Gazdiné pri besede priadli ľan alebo driapali perie.
269 Život v malom opustenom svete medzi dvoma hviezdami plynul pokojne, bez veľkých vzrušení. Zo Zeme prichádzali zprávy o nových úspechoch ľudstva v boji s prírodou – a z planéty X nezrozumiteľné programy s vrieskavou hudbou. Zdalo sa, že sú vždy rovnaké, ale ich počúvanie sa trochu zlepšilo.
270 Keď bol hladný, zabil niektoré zviera a bolo po starosti. Pre nás je zásobovanie trocha zložitejším problémom – je priam vedou v pravom slova zmysle. Mamička varila podľa kuchárskej knihy, kde bolo: Vezmi tri vajíčka, pätnásť deka masla, pol kila múky a desať deka cukru.
271 Už urobila niekoľko krokov ku dverám, aby pozrela, čo sa deje, keď sa dvere prudko otvorili. Zjavil sa v nich Ditrichson. Oči mu horúčkovito svietili a rozstrapatené vlasy mu viali okolo hlavy ako medúza. Chvejúcimi sa rukami pridŕžal sa verají a neprítomným zrakom chvíľu hľadel tupo do laboratória.
272 Iba teraz si uvedomujem, že včera tesne pred začiatkom smeny ma navštívil Ditrichson a požiadal ma, aby mohol namiesto neho prevziať službu v elektrárni akademik Watson. Vraj mu to ochotne prisľúbil. Keď som sa Ditrichsona pýtal na dôvod, povedal mi, že sa necíti dobre.
273 Seversonovi bolo clivo. Veselý život v klubovni ho už natoľko nelákal. Voľný čas trávil zväčša v knižnici, kde teraz usilovne doháňal všetko, čo kedysi prespal v Arktíde. Prehlboval svoje povrchné vedomosti z nukleárnej fyziky, študoval biológiu a oboznamoval sa s novými strojmi a prístrojmi.
274 Možno ich má o niečo viac. Ale považovať ho za zločinca, to sa mi zdá príliš silné. Nehnevajte sa, Leif – viete dobre, že vás mám rada, ale jedno vám teraz musím vyčítať: Ešte ste sa nezbavili prežitkov starého sveta. V každom vidíte v prvom rade nepriateľa, ktorý vás chce oklamať a vykorisťovať.
275 Obávam sa, že to isté, čo ste pred chvíľou povedali o nákazlivých chorobách, platí aj o Watsonovom prípade. Príliš ste sa spoliehali na to, že choroby sú navždy vykynožené. A teraz sa zasa spoliehate na to, že v nikom z vás už neostala z minulosti ani stopa. Myslíte, že všetci ľudia sú dobrí.
276 Najvhodnejší okamih bude pravdepodobne hneď po striedaní smien, keď jedni spia a druhí jedia. A teraz dávajte pozor: kým otvoríte dvere kabíny, prístroj dajte pred seba, a to tak, aby okrúhly otvor vpredu smeroval do kabíny. Potom otočte červeným gombíkom na pravej strane skrinky.
277 Záleží na každom slove. Teda: keď uvediete prístroj do činnosti, otvorte dvere a vstúpte s ním do kabíny. Ostaňte s ním však iba na prahu a teraz pracujte rýchlo. Prístrojom presvieťte ako baterkou celý priestor kabíny. Radím vám, aby ste postupovali celkom systematicky: zhora nadol.
278 Potom stlačte pravý roh zadnej steny. Stena sa trocha odklopí. Pomocou noža ju vysuňte von. V priestore za pohyblivou stenou objavíte dve plechové škatule. Schovajte ich, prosím, do kombinézy a dajte zase všetko do pôvodného stavu. Vo vhodnom okamihu vhoďte potom škatule do pohonných reaktorov.
279 Azda si myslíte, že som sa zbláznil, a teraz vyhodím do povetria loď, na ktorej sa sám plavím? Len sa nebojte, výbušniny v škatuliach nie sú. A aj keby boli, reaktorom by nič neurobili. Sú zostrojené na väčšiu trhaciu silu, ako by mohli spôsobiť dve malé nepatrné škatuľky.
280 A prajme si z celého srdca, aby podozrenie bolo neopodstatnené. Dnes som ho pozorovala a zistila som, že je to veľmi pracovitý človek. V čase, keď všetci vedci sedia po službe v klubovni a bavia sa, Watson usilovne pracuje v observatóriu. Ako som si všimla, zväčša sa točí okolo rádioteleskopu.
281 Nechajme ho letieť a zúčastnime sa radšej na prvom pokuse s televíznym telefónom. Alena prikryla oko ikonoskopu tvrdým papierom a vytočila číslo Watsonovej pracovne. Naši detektívi sledovali obrazovku so zatajeným dychom. Za okamih zjavil sa na nej záber z observatória.
282 Bola to najvážnejšia výstraha, akú som kedy počula. Ide nám predsa o život, pochopte to. Nám všetkým. Hmlovine sa musíme vyhnúť za každú cenu, i keby mal niekto z nás prísť o život pri manévrovaní. Ostáva nám veľmi málo času. Ak vletíme do hmloviny, zhoríme zaživa aj s Lúčom.
283 Pružná podlaha stlmila náraz a záhadný predmet odrazila opäť do priestoru. Severson vypleštil oči: Škatuľka bola otvorená – a okolo nej vznášalo sa niekoľko pásikov hodvábneho papiera a mnoho sklených ampuliek, v akých sa dopravujú injekčné látky. Jednu z nich zachytil a prezeral si ju proti svetlu.
284 V Seversonovi sa prebudila poľovnícka vášeň. Lietal po kabíne s koženou kuklou a s úsmevom spomínal si na potrešteného profesora botaniky, ktorý behal po lúke so sieťkou v ruke za vzácnym motýľom. Trvalo mu dobrých dvadsať minút, kým mal posledný lietajúci predmet vo vrecku kombinézy.
285 Veselé aj vážne historky z minulosti, spomienky zo života, anekdoty, verše, veselé čary a spoločenské hry. Veľmi obľúbené bolo Seversonove rozprávanie o minulých časoch. Skutočne voľné chvíle, ktoré Seversonovi ostali, venoval výzvednej službe. Alena pomaly strácala o Watsona záujem.
286 Na Lúči nebolo pochopiteľne ani dňa, ani noci, ani jari, ani zimy. Čas práce, štúdia aj oddychu určovali iba atómové hodiny, ktoré neúprosne merali čas bez ohľadu na nezvyčajné prostredie. Podľa tohto poriadku by bolo teda pre Seversona práve ráno, keď sa odhodlal na odvážny čin.
287 Pozorne si prezrel zoznam uskladneného tovaru, opísal si jedno z čísel a vyhľadal debnu, v ktorej bol uložený hľadaný predmet. Na šťastie bola pripevnená hneď na kraji, aby ju mohli vyložiť medzi prvými, keď pristanú. Otvoril ju a vybral z nej kožené puzdro s fotoaparátom.
288 Jeho značku poznal. S podobným aparátom sa oboznámil v Prahe. Bol to dokonalý prístroj, s ktorým sa mohlo pracovať aj v úplnej tme. Z podlhovastej skrine, umiestenej v stene kabíny, vybral dlhé zvinuté lano a skafander, ktorý bol pripevnený pre prípad hroziaceho nebezpečenstva.
289 Opatrne pootvoril dvere a rozhliadol sa. Chodba bola prázdna. Jednou rukou si pritisol čudné cestovné potreby a druhou sa pritiahol k pružnej tyči na stene. Niekoľkými obratnými pohybmi doručkoval k východu z lietadla. Rýchlo stisol červený gombík a chvíľu netrpezlivo čakal.
290 Jeden koniec lana si pripäl na pracku opaska a druhý na krúžok rámu dvier. Takto zabezpečený otvoril východ z lietadla a pomaly vyplával do voľného medzihviezdneho priestoru. Od strachu sa mu zovrelo hrdlo. Kŕčovite sa pridŕžal verají a pritisol sa k hladkej stene kolosa.
291 Hviezdnatá obloha sa v nej odrážala ako v zakrivenom zrkadle. Hviezdy svietili pokojne a nepohnute. Zdalo sa takmer, že Lúč stratil svoju šialenú rýchlosť a teraz nehybne stojí vo vzduchoprázdnom priestore. Mŕtvy pokoj rušili iba guľaté okná, tu a tam svietiace z obrovského trupu lietadla.
292 Kmit pravou nohou, napnúť telo a ľavou rukou sa prichytil... Liezol ako žaba v strachu, aby sa neopatrným pohybom neodrazil od trupu lietadla. Okamžite by odletel do priestoru a musel by znovu začať: pritiahnuť sa pomocou lana k východu a potom znovu prekonať ťažkú cestu po lesklom kove.
293 Chytil sa o okraje okna a chvíľu odpočíval. Potom vytiahol z vrecka skafandra zrkadielko, naklonil ho pred očami do takého uhla, aby mohol nepozorovane nazrieť do kabíny. Na lesklej ploche zrkadielka zjavil sa Watson. Sedel chrbtom k oknu a písal. Severson nazrel do okna.
294 Sľubujem, že už nebudem pátrať a už nevyparatím nijakú hlúposť. Watsona však musíme ešte nejaký čas pozorovať. Okrem vecí v kabíne nemáme proti nemu predsa nijaké rukolapné dôkazy. Prišiel som aj o snímku, ktorú som tak namáhavo získal. Možno, že Watsona ešte pri niečom pristihneme.
295 Zprávy zo Zeme očakávali vždy s veľkým záujmom. Prvé pokusy o ovládnutie počasia pomocou atómovej energie vyvolali na Lúči nadšenie. Menej radostné boli zprávy o oživovaní Amundsena. Operácie postupovali veľmi pomaly, pretože telo hrdinu bolo na niekoľkých miestach poranené.
296 Vedci obrátili objektívy svojich prístrojov k cieľu cesty, k súhvezdiu Proximy Centauri. Severson v tých rušných udalostiach takmer zabudol na Watsona. Pripomenul mu ho až rozhovor s prasynovcom. Olaf sa totiž sťažoval na sústavné bolesti hlavy, ktoré ho niekedy doháňajú až k šialenstvu.
297 Watsona sledoval teraz v observatóriu denne. Po mnohých márnych pokusoch podarilo sa, mu konečne pristihnúť ho. Zapäl televízny telefón a bez mimoriadnej pozornosti sledoval výjav na obrazovke. Nezaujímal ho, bol veľmi podobný všetkým predchádzajúcim. Veď už poznal každý Watsonov pohyb.
298 Len čo vstúpil do klubu, kde si určil schôdzku s Alenou, zarazil sa. Sála bola hneď po striedaní smien takmer prázdna. Pri okne s pokrútenou borovicou sedel Watson. Natoľko bol zabraný usporiadavaním akýchsi papierov, ktoré ležali na stolíku pred ním, že si príchodzieho ani nevšimol.
299 Čo má zase za lubom? Severson rýchlo rozmýšľal. Sadol si na druhý koniec sály, vytiahol z vrecka blok a predstieral, že si niečo píše. Pritom pozorne sledoval záhadného návštevníka. Watson sa tváril spokojne. Chvíľami sa jeho oči dokonca usmiali dvoma vejárikmi vrások na spánkoch.
300 Zistil som si, ktoré slová sa najčastejšie vyskytujú v mnohých svetových jazykoch a dospel som k názoru, že medzi čudnými slovami musia byť najmä slovesá vo význame byť – a tak ďalej. Bolo by veľmi zdĺhavé, keby som vám chcel opísať celý postup, ako som krok za krokom odhaľoval zmysel slov.
301 Najprv som to skúšal pomocou najrozličnejších dešifrovacích systémov, ktoré sú známe z čias rozdelenia ľudstva. Nedarilo sa mi to. Potom som preštudoval vedecké spisy akademika Hrozného a Lexu, ktorí rozlúštili neznámu reč a neznáme písmo na nápisoch z Orientu. Ani to mi veľmi nepomohlo.
302 Nechcem pochybovať ani o vašej statočnosti a starostlivosti. Obávam sa však, že aj pri všetkej dôkladnosti v lúštení môžeme ľahko podľahnúť klamu. Nezabúdajte, že naše myslenie je príliš pozemské na to, aby sme mohli preniknúť do myslenia neznámych tvorov len na základe zvukových záznamov.
303 Všetci sa zhromaždili v čele lietadla, aby pomohli pri rýchlych operáciách, ktoré si vyžiadalo otáčanie lietadla. Len čo sa Lúč ustálil v novej polohe, prišiel nový nával práce. Všetky prístroje bolo treba znovu usporiadať – antény, rádioteleskopy, astrorádiolokátory, astrogravimetre.
304 Nevchádzajte však hlavným vchodom, zbytočne by ste rušili službu pri reaktoroch. Choďte zadnými dvermi číslo štrnásť. Priamo oproti dverám uvidíte stenu s niekoľkými uzávermi. Jeden z nich otvorte a vložte doň kazetu s bielkovinami. Nechajte ju tam päť minút – to celkom postačí.
305 Keď to tak veľmi chcete vedieť, nuž poviem vám. Bolo mi smutno a samotu znášam horšie, ako si myslíte. Planéta X si vyžiadala všetok môj voľný čas a na zábavu mi neostával. Klub a kapitánovu kabínu som navštevoval teda aspoň po telefóne. O nijaké tajnosti tam predsa nejde.
306 Čoskoro nato vystúpili z temnôt ďalšie hviezdy. Potom sa zjavila aj malá nepatrná hviezdička – naše Slnce. Žiara troch sĺnc prenikala už do kabín ako slabučký svit kosáka Mesiaca. Jeden z astrotelevízorov bol umiestený v klubovni, aby mohli vedci pozorovať planétu X aj vo voľných chvíľach.
307 Na zemi váľali sa spálené mŕtvoly ľudí, ktorých zasiahol výbuch z väčšej vzdialenosti. Horské masívy a kovové konštrukcie svetielkovali zelenkavým svetlom, akoby boli potreté fosforom. Podobne žiarila aj celá atmosféra na neosvetlenej pologuli. A nad tým všetkým žiarilo krvavé slnko.
308 Mlčal som len preto, že som nechcel byť udavačom vlastného synovca. Utešoval som sa, že ho napokon presvedčím, prehovorím. Teraz však, nad hrobom planéty X, spoznal som s hrôzou, koho som chránil. Uvedomil som si, že zločin sa nesmie zamlčať, že zločin zamlčať znamená mlčky s ním súhlasiť.
309 Napokon som ostal odtrhnutý od kolektívu. Dnes to už viem a draho som túto nevedomosť zaplatil: nestačí iba statočne konať svoju prácu a o nič iné sa nestarať! Ak má žiť celé ľudstvo šťastne, treba, aby všetci čestní ľudia spojili svoje sily a spoločne bojovali za šťastie ľudstva.
310 Akým šťastím je pre ľudstvo, že týmto zločincom vyrazilo z rúk atómové zbrane – že Sovietsky sväz zavčasu mobilizoval národy do boja za mier! S atómovou energiou je to ako s ohňom: je dobrým sluhom, ale hrozným pánom. Dnes, na šťastie, nie je naším pánom, lež dobrým služobníkom.
311 Hneď sa však vzchopil. Poobzeral sa. Seversona, pripraveného na boj, si však ani nevšimol. Rozbehol sa k východu z lietadla. Kým sa Severson spamätal, otvoril dvere komory, aj východ, odrazil sa a skočil do vzduchoprázdneho priestoru. Jeho tvár aj ruky sa hneď zaliali krvou.
312 Rozhodne nevedeli, čo je kultúra. A potom – načo by nám bolo tajomstvo smrtiacich lúčov. Čo dobrého by nám prinieslo štúdium obrovského cintorína neznámeho ľudstva? Čo o ňom bezpečne vieme, naozaj nám stačí: utrpelo ťažký úder, pretože zneužilo atómovú energiu. Ďalej už nemôžeme ísť.
313 Pozorne sledoval obrazovky gravimetra a ultrazvukových vysielačiek – a všetky náleziská vzácnych kovov a rúd starostlivo zaznamenával do presných máp. Po zamestnaní odchádzal na druhú stranu Dunaja do veľkého laboratória, ktoré mu postavila akadémia. Málokto vedel, čo tam vlastne robí.
314 Koľko ráz ma už akademik Chotenkov žiadal, aby som sa úplne venoval pokusom v laboratóriu a geologický prieskum prenechal iným. Povedzme, že by som vás oboch poslúchol. A nakoniec by som súboj s gravitáciou prehral. Dlhé roky by boli nenávratne preč – jednoucho, premárnil by som kus svojho života.
315 Zostanete pekne v miestnosti pre hosťov. Potrebujem úplný pokoj. Jurko sa zjavil v sade pri oteckovej pracovni už o pol desiatej. Obišiel sochami ozdobenú budovu a postupne nazízal do veľkých oblokov. Konečne objavil otecka. Doktor Zajac sedel sklonený nad prístrojmi a zapisoval si niečo do notesa.
316 Práve dnes musia prísť neskoro! No čakať už na nich nebudem. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Jurko vybehol po mramorových schodoch do budovy a ticho vstúpil do podlhovastej miestnosti s niekoľkými kreslami. Sadol si k okrúhlemu stolíku s malou skrinkou a stlačil niekoľko gombíkov.
317 Najprv sa domnievali, že ide o bežnú rádiohviezdu. Čoskoro však zistili, že zdroj signálov je na neznámej planéte, nazvanej X, ktorá obieha okolo Proximy Centauri, teda najbližšej hviezdy. Akademik Čan su neskoršie dokázal, že signály vysielajú mysliace tvory, podobné nám, ľuďom.
318 Posádka lietadla by mohla navštíviť neznámych ľudí na planéte X... Pred ľudstvom sa otvorili nové obrovské perspektívy. Navrátilov návrh bol vlastne prvým pokusom človeka opustiť slnečnú sústavu a vydať sa na púť k hviezdam. Na jeho realizácii sa zúčastnili odborníci a závody celého sveta.
319 Členom posádky sa stal aj Severson. A právom. V minulosti bol statočným dobyvateľom severného a južného pólu, nebál sa riskovať život pre záujmy vedy a na záchranu človeka. A teraz? Dohonil všetko, čo zameškal spánkom v ľade; je schopným mechanikom a spojárom medzihviezdneho lietadla.
320 Pred očami sotva dýchajúceho Jurka sa zjavuje rozľahlá mesačná rovina. Dookola ju ovenčuje náhrdelník kráterov, ktoré hádžu ostré tiene na skalnatý povrch. Uprostred roviny svietia obloky klenutej haly a v ich žiare sa matne ligoce kovový kolos, zovretý v oceľovej konštrukcii.
321 Vesmírne lietadlo pripomína z diaľky maňušku z divadielka. Smerom k hviezdnej oblohe trčí mu ako hlava veľká guľa s priehľadnou čiapočkou. Trup je hrubý valec so zaoblenými hranami. Ba má aj akúsi sukničku, ktorú tvoria štyri menšie raketové lietadlá s lastovičími krídlami, pripútané ku kolosu.
322 Ľudia v skafandroch, ktorí sa prechádzajú okolo konštrukcie, vyzerajú vedľa gigantického lietadla ako mravce. Nad vrcholmi kráterov sa usmieva Slnkom ožiarená Zem, akoby netrpezlivo očakávala, čo sa bude robiť. Pred halou je rušno. Členovia výpravy dnes naposledy kontrolujú, či na niečo nezabudli.
323 Vnútro lietadla pripomína niekoľkoposchodový dom. V najnižšom poschodí je zásobáreň pohonnej hmoty, v ďalšom sú reaktory na získavanie atómovej energie a v tretej atómová elektráreň. Štvrté poschodie je skladom surovín na výrobu potravín a v piatom je kuchyňa, pripomínajúca skôr laboratórium.
324 Trvalo dosť dlho, kým akademik Navrátil prešiel všetky miestnosti a dostal sa až sem. Odložil posledné časti skafandra, sadol si k obloku a pozoroval Slnko ktoré sa po hviezdnatej oblohe rýchlo blížilo k veľkému glóbusu Zeme. Potom sa sklonil nad mikrofón na šikmej doske pred sebou.
325 Noví obyvatelia lietadla a ľudia v hale sa darmo usilujú zatajiť vzrušenie. V tejto chvíli sa človek po prvý raz odhodláva do takých obrovských diaľok! Veď na konci tejto cesty môžu čakať neznáme tvory, oživujúce neznáme planéty – alebo katastrofa a koniec pokusu o dobytie vesmíru.
326 Na vysokej veži nad halou niekoľko ráz bliklo belasé svetlo. Lúč sa zaligotal v žiare reflektorov... Odrazu sa pod kolosom zjavuje červená žiara. Okolo konštrukcie sa dvíhajú šedivé mračná prachu. Žiara žltne a mení sa na plamene. A plamene sa menia na bielu žiaru. Kolos sa pohol.
327 Po niekoľkých dňoch Lúč unikol vplyvu našej slnečnej sústavy. Teraz mu už nestoja v ceste nijaké prekážky. Nekonečný voľný priestor priamo pobáda k zvyšovaniu rýchlosti. A je aj potrebná, lebo cesta je ďaleká... Zrýchľovanie sa reguluje tak, aby ho posádka lietadla zniesla.
328 No ruka mu zostáva meravo stáť kúštik nad pákou. Zajac sa prekvapene díva na obrazovku gravimetra. Svietiaca čiara sa rozochvela beztoho, že by sa v laboratóriu voľačo pohlo. A teraz sa tak rozmihala, že sa premenila na nepravidelné mazance. Azda otras zeme? Ale seizmograf sa ani nepohol.
329 Úplný pokoj. Vedec kontroluje prístroje; všetko v poriadku. Vracia sa teda nazad do svojej pracovne. Teraz už aj seizmograf vystrája ako pri zemetrasení. Uteká do miestnosti pre hosťov a zastane medzi dverami: Na stene pokojne pokračuje reportáž a chlapci sa preľaknuto obracajú.
330 Naše lietadlo vás čaká na letisku. Zajac sa rýchle preobliekol, na lístok z notesa napísal odkaz pre manželku a rozbehol sa do garáže. O pätnásť minút už sedí v trupe raketového lietadla – a o ďalších pätnásť minút vystupuje na letisku pri veľkom paláci Svetovej akadémie.
331 Skrýval sa spoločne s niekoľkými ďalšími šialencami v skalách afrického pobrežia. Čert vie, kde vzali tí blázni atómovú bombu. Stala sa im osudnou. Pri výbuchu zahynuli skoro všetci. Nažive ostal iba ranený a ďalší traja šialenci, ktorí zatiaľ pokojne pracujú ako vedci na palube Lúča.
332 Za roky rýchleho letu sa dostali do takej diaľky, že naše slnko sa im javí len ako hviezdička uprostred súhvezdia Andromedy. Zato z druhej strany im už do kabín žiaria nové slnká. Najčastejšie svieti žlto a je podobné nášmu, menšie je oranžové – a najmenšie rumelkovo červené.
333 K dverám sa už nedostal. Nečakane sa vzniesol k povale, akoby dlážka i oceľové podošvy naraz stratili svoju magnetičnosť. Kraus, ktorého nezvyčajné pohyby lietadla pritisli k obloku, s údivom sledoval hviezdnatú oblohu. Dosiaľ stála nepohnuto – a teraz sa začína otáčať okolo Lúča.
334 Pod jeho vplyvom sa Lúč vychýlil z hlavného smeru a naša rýchlosť neočakávane vzrástla. Zásluhou pohotových opatrení profesora Madarásza nedošlo ku katastrofe. Keď sme sa vzdialili na 32,9 minúty, tmavé teleso zrazu vybuchlo a premenilo sa na novu. Súčasne sme objavili ďalšie dve tmavé telesá.
335 Domnievali sme sa, že sú to výbuchy sopiek. Čoskoro sme však zistili oveľa strašnejšiu pravdu: na planéte X sa strhla ničivá atómová vojna. Jej dôsledky sú nedohľadné – spálená vegetácia, horiace mestá a osady, zohavené mŕtvoly alebo v hrozných bolestiach umierajúci ľudia.
336 Navrátilov návrh všetci schválili. Akademická Molodinová pripojila ďalší návrh, aby sa jedno z pomocných raketových lietadiel odpojilo od Lúča a súčasne letelo na prieskumnú cestu k planéte Kvinte. Tak zistia podmienky na obidvoch planétach naraz. Aj s týmto návrhom súhlasili všetci.
337 Keď Američania po druhej svetovej vojne ovládli polovicu sveta, azda hovorili, že prišli rozkazovať a vykorisťovať? Naopak, národom, ktoré si podmanili, prinášali slobodu a pomoc. To je konečne vec taktiky. Horšie je to s tvojimi predstavami o zložení vlády nad Kvartou.
338 Počítal som s tým už v návrhu na medzihviezdny let. Za tých osem dlhých rokov ste na to asi zabudli; niet divu. Lúč bez akejkoľvek ďalšej námahy premeníme na pohodlnú prestupnú stanicu vo vzduchoprázdnom priestore a z nej môžeme ľahko odštartovať domov alebo na ďalšiu cestu.
339 Skoro potom sa otvoril bočný východ a z lietadla vystúpili do vzduchoprázdneho priestoru chlapi v kaučukových skafandroch. Plavnými pohybmi priblížili sa pomocou dlhých lán k zadnej časti kolosu, kde sú pripevnené ešte tri pomocné lietadlá. A už sa otvoril aj hlavný otvor pre nákladný tovar.
340 Zjavili sa v ňom dvaja chlapi, ktorí ťahali za sebou veľký kovový plavák. Pre nezasväteného diváka by bol tento výjav isto prekvapením, lebo chlapi zaobchádzali s ťažkým kusom kovu ako s hračkou. Priložili ho k trupu pomocného lietadla a niekoľkými obratnými pohybmi zatiahli veľké skrutky.
341 Vtom sa celé lietadlo zatriaslo a kabínami sa ozvalo mohutné buchnutie. Všetci vyleteli z kresiel, prudko narazili do steny. Odstredivá sila za chvíľku prezradila, že Lúč sa dostal do rotačného pohybu. Prvý sa spamätal Čan su. S námahou sa doplazil k telefónu a stisol gombík.
342 Musí sa presvedčiť, čo sa stalo s elektrárňou. Bez prúdu by bolo lietadlo bezmocné... Otvoril zaisťovacie dvere pred vstupom do atómovej elektrárne a zmeraveno zostal stáť. Obrovským, zubato pretrhnutým otvorom dívala sa na neho hviezdnatá obloha. Z celej elektrárne ostali len trosky.
343 V najväčšom z laboratórií skupina inžinierov pod vedením slávneho vedca stavia čudný kotol. Trochu pripomína atómový reaktor a zároveň cyklotrón, v ktorom sa urýchľujú častice atómov. Stavba kotla pokračuje rýchle. A už sa montujú posledné súčiastky. Doktor Zajac naposledy kontroluje celý prístroj.
344 Čaká ešte chvíľku – a potom pomaly vyťahuje z vrecka olovenú guľôčku veľkosti tenisovej loptičky. Niekoľko sekúnd ju drží nad lesklou doskou. Teraz roztvára dlaň a guľku púšťa. Zdá sa, že stratila svoju váhu. Pomaličky klesá dolu k doske, akoby sa odrazu premenila na mydlovú bublinu.
345 Chvíľu hľadá vo vreckách. Chce nájsť niečo skleného, aby bol pokus pôsobivejší. Zrak mu padol na malú elektrónku, ležiacu na pracovnom stole. Vystupuje na stoličku. Naťahuje ruku, púšťa krehký predmet – a ruku strká do vrecka pracovného plášťa. Elektrónka stojí vo vzduchu takmer nepohnuto.
346 Ešte neviem, ako týmto objavom pomôžeme Lúču, či sa nám vôbec podarí ovplyvniť gravitáciu na takú veľkú diaľku. Akademik chytil Zajaca za plecia. – Princíp je odhalený, cesta nájdená. Teraz bude záležať na vedcoch celého sveta, aby našli spôsob, ako váš objav prakticky využiť.
347 Prebrodil sa bližšie k brehu a zastal. Postupne vystúpili aj ostatní vedci. Iba Kraus zostal v lietadle, aby nebolo bez dozoru. Ktovie, aké prekvapenie tu môže čakať... Všetci ostatní sa chytili za ruky a spoločne vykročili dopredu. Srdcia im prudko búšili, dych sa zrýchľoval.
348 Kým Alena na prenosnom stolíku zariaďovala malé botanické laboratórium, Navrátil, vyzbrojený kapsou, nožnicami, nožom a sieťkou na motýle, vydal sa na lov. Ustavične sa obzerajúc, prešiel piesočnatú planinu a pristúpil k prvému kru pestrej húštiny, ktorá sa o kus ďalej menila na prales.
349 Najprv si pod lupou prezrel čudné kvety. Mali tvar tureckého turbana a viseli na vetvičkách, pokrytých drobnými lalôčikmi. Aj listy mali nezvyčajnú podobu. Plocha obrátená k najväčšiemu slnku sa modrozeleno dúhovo leskla – a spodná strana pripomínala podhubie muchotrávky.
350 Akademik uložil kvet i list do kapsy a opatrne pokročil ďalej do húštin. S úžasom si prezeral kry s obrovskými listami, pod ktorými by sa človek pohodlne schoval pred dažďom. Aj tieto listy boli niekoľko centimetrov hrubé a odspodu mali podhubie. O chvíľu mal Navrátil kapsu plnú.
351 Už sa chcel dať na spiatočnú cestu, keď mu tu čosi zabzučalo tesne pri hlave. Vo vzduchu sa vznášal akýsi veľký chrobák alebo vták. Bližšie sa charakter živého tvora nedal určiť, lebo za letu tak rýchle pohyboval všetkými časťami tela, že ho akademik videl skorej ako rozmazanú škvrnu.
352 Zahnal sa sieťkou a maličkého tvora polapil práve vo chvíli, keď vytrvalo víril na jednom mieste. Ale ani pri bližšej prehliadke sa akademik nemohol rozhodnúť, či ide o vtáka alebo o chrobáka... Keď sa vrátil naspäť na kraj húštiny, od prekvapenia div mu kapsa nevypadla z ruky.
353 Obloha stmavela do indiga. Nevysoko nad obzorom žiarilo krvavé slnkoProxima. Tretie slnko sa dosiaľ na nebi neukázalo... Aby bolo lepšie vidieť na prácu, Kraus vystúpil do lietadla a zapol hlavné reflektory. Montáž pokračovala teraz pomalšie, ale všetkých päť vedcov pracovalo bez oddychu ďalej.
354 Ani si nepovšimli, že nad morom sa zdvihla hustá hmla, ktorá skoro zakryla aj červené slnko. Čoskoro zatiahla celú oblohu a pobrežie zahalila do tmy. Vysoko nad hlavami vedcov sa ozval prudký výbuch. Poľakano pozreli hore. Priestorom letela veľká ohnivá guľa. A nový výbuch – a ďalšia ohnivá guľa.
355 Ostatní ho nasledovali. Rýchle priplesli za sebou dvere a posadali si k oblokom. Severson duchaprítomne schytil filmovú kameru. Dlho však nefilmoval. O chvíľu sa strhol prudký víchor. Ako pierko dvihol Šíp a posadil ho o kus ďalej na holú piesočinu, až k húšťave čudných rastlín.
356 More sa rozbúrilo. Obrovské vlny sa vyvalili na breh a prudko bili do stien lietadla, ktoré sa plavákmi zacviklo medzi hrubé kmene krov. Ohnivé gule za hromového rachotu poletovali krížom krážom po oblohe a ako rakety ožarovali celý výjav. A nové a nové vlny sa trieštili o trup lietadla.
357 Ďalšie slová mu zamreli v hrdle. Neďaleko lietadla zažiarila elektrická guľa a za ohlušujúceho rachotu sa rozprskla. Stratili vedomie... Keď sa prebrali z omráčenia, bolo už po všetkom. Nad obzorom sa opäť usmievala Proxima – a v jej žiare sa červeno leskol mokrý piesok na brehu.
358 Madarászov zrak padol na piesočinu. Celú ju pokrývali žltozelené chaluhy. Po nedostavanej helikoptére ani stopy... Prekvapený vedec chvíľu stŕpnuto hľadel na breh. Konečne sa spamätal. Rovnými nohami vyskočil z lietadla do piesku a utekal k miestam, kde včera stálo provizórne laboratórium.
359 Zrazu vo mne hrklo ako v starých hodinách. Pozerám, a čo nevidím: debna je zamotaná medz vetvami hodne vysoko nad zemou. Bežím ta a nové prekvapenie, tentoraz menej milé: debna nemá ani dno ani vrchnák. A pod stromom nič... Poďte so mnou, viac očí viacej vidí, možno som sa zle díval.
360 Vedci teda odbočili vpravo a opatrne postupovali spleťou lián. Svetlo vreckových lampášov na niekoľkých miestach vyrušilo divné vtáky, ktoré trepotavým letom unikali pred nevítanými návštevníkmi do korún stromov. Zatiaľ to boli jediné živočíchy, s ktorými sa výprava stretla.
361 Rieka skoro opustila pobrežnú rovinu a vplávala do údolia so skalnatými úbočiami. Na niekoľko kilometrov ju ešte vrúbil prales, ktorý však čoraz viacej redol, až sa úplne stratil. Pútnici neznámou planétou prirazili k brehu. Čln opäť zložili do batoha a pokračovali v ceste pešky.
362 Krajina v týchto miestach bola pustá, bez života. Len celkom pri rieke rástli svieže zelené rastliny, pripomínajúce šašinu. Vedci šli niekoľko sto metrov po brehu, až prišli k malej riečke. Riečka sa s veľkým hukotom rútila do úzkeho údolia, ktoré pretínalo súvislú skalnatú úboč.
363 Teraz nás čaká ťažký boj o život. Pomoc zo Zeme môžeme čakať najskorej o pätnásť rokov. Len naša zpráva o nešťastí ta poletí vyše štyroch rokov. Najmenej rok potrvá stavba nového medzihviezdneho lietadla – a osem rokov cesta sem... Posádka pomocného lietadla bola zronená.
364 Nedokončil. Veslá zabrali naprázdno. Akademik sa zotrvačnosťou zvrátil nazad a vypadol z člna. Severson i Madarász, ktorí sa súčasne nahli ponad okraj, aby mu podali ruky, vykríkli od hrôzy. Čln, nadvihnutý neznámou silou, vznášal sa už niekoľko metrov nad hladinou rieky.
365 Hnaní pudom sebazáchrany za chvíľku boli pri Navrátilovi, ktorý im pomohol rýchle vystúpiť na pevnú pôdu. Na dlhé uvažovanie nebolo kedy. V takýchto chvíľach je jediné riešenie – útek. Na šťastie v tých miestach bol breh holý, takže im nič neprekážalo v behu. Madarász sa obzrel.
366 Netvor so sploštenou hlavou bol asi ľuďmi v skafandroch rovnako vyvedený z miery ako oni ním. Zvedavo naťahoval krk a vypliešťal červenkasté oči, aby mohol lepšie preskúmať nezvyčajnú návštevu. O chvíľu stratil záujem o nehybne stojacich ľudí. Zvedavo sklonil hlavu k člnu.
367 Veď tá naopak vyteká z mora. Wroclawski stisol nožnú páku. Lietadlo priam poskočilo. Rútilo sa vpred čoraz rýchlejšie, až sa sotva dotýkalo morskej hladiny. Tvárnosť pobrežia sa menila priamo pred očami. Strmé skaly, piesočnaté pláne, nádherné roviny porastené pralesmi.
368 Prví dvaja odstraňovali z cesty prekážky, ďalší dvaja zaisťovali bezpečný postup. Vetvy i kmene čudných krov boli na šťastie také mäkké, že výprava pomerne rýchlo prenikala do vnútrozemia. Ostával po nej iba úzky chodník, vyzerajúci ako tunel. Z kmeňov stekala ružová miazga.
369 Možnosť záchrany sľubovala jedine skalná stena za neveľkým hájikom. Severson zabočil prudko vpravo a spoločne s Alenou vbehol do hájika. Potkýnali sa o spletité liany a vrážali do kmeňov a vetiev. O chvíľku sa stratili v šere húšťavy. Madarász a Navrátil pustili sa za nimi.
370 Chodba sa krútila hneď doľava, hneď doprava, ale nezužovala sa. Naopak. Miestami sa dokonca rozširovala do priestranných jaskýň, ktoré tisícami plamienkov odrážali žiaru reflektora. Vedci už úplne stratili predstavu o tom, ako hlboko zablúdili do vnútra skál. Lomoz sa ustavične približoval.
371 Veselo praskocú a príjemne voňajú živicou. Jurko sedí na krajíčku kresla, lakte opreté o kolená a líca zaborené do dlaní. Zasnene pozoruje malebné plamienky v kozube a načúva. Doktor Zajac, ako už pri čiernych hodinkách býva zvykom, rozpráva o svojej mladosti a spomína na veselé historky z práce.
372 Zo včerajšej reportáže sme sa nedozvedeli nič nového. Veď za tri roky, čo letela vesmírom, poriadne zostarla. Nezabudni, že reportáž, ktorú vysielajú z Lúča práve teraz, priletí k nám iba o štyri roky, pretože rádiovlny, ktoré ju nesú, nemôžu letieť rýchlejšie ako svetlo.
373 O Lúč sa ani tak nebojím, ten je dobre zhotovený a dokonale vyzbrojený. Väčšmi sa bojím o posádku lietadla. Obávam sa, že tí traja zločinci, ktorí s nimi letia, vykonajú na planéte niečo zlého. Sú to šialenci. Určite sa pokúsia ovládnuť planétu – a nebude sa im bridiť ani násilie.
374 Keď ho so sebou brali na cestu, prirodzene, ešte netušili, akú dôležitú úlohu môže splniť. Iba niekoľko mesiacov po štarte sme im oznámili, na čom pracujeme, a požiadali sme ich, aby jeden z astrogravimetrov trvale smeroval na Zem – pre prípad, že sa nám podarí využiť gravitáciu.
375 Až váš objav odtienenia gravitácie mi otvoril oči. Pri svojich pokusoch som šiel trochu inou cestou ako vy, ale došiel som k rovnakému záveru: že gravitačné pole môžeme ovplyvniť. Na základe vášho objavu a svojich skúseností som vypracoval návrh na prvú pokusnú vysielaciu stanicu.
376 Veď uskutočňuje vašu myšlienku. Ešte chýba aj niekoľko výkresov, ktoré by som chcel vypracovať za vašej spolupráce. Ak nie ste príliš unavený, môžeme sa pustiť do práce hneď. Zajtra prerokuje návrh akadémia a pozajtra začneme so stavbou vysielača. Ide predsa o životy ľudí na Lúči.
377 Za veliteľa výpravy na Kvarte zvolili Molodinová, mladú, ráznu ženu so širokým rozhľadom. Keď sa presvedčili, že Šíp i Lastovička šťastlivo prečkali noc bez najmenšieho poškodenia, dali sa do práce. Najprv preskúmali podzemné bludište a vyhľadali vhodnú jaskyňu pre atómovú elektráreň.
378 A dokonca pitná, ako zistila Svozilová vo svojom provizórnom laboratóriu. Tvrdším orieškom bola doprava atómových kotlov. Z Lúča do Lastovičky ich skupina Molodinovej preložila bez veľkej námahy – nepotýkala sa tam s príťažlivosťou, ktorá sa neúprosne prihlásila o slovo dolu na planéte.
379 A taký atómový kotol nie je maličkosť. Aj pri najväčšej úspore materiálu a pri najdômyselnejšej konštrukcii váži niekoľko ton, lebo sa nemôže zaobísť bez ochranného obalu, ktorý je vyrobený z najťažších kovov. Vedci sa najprv pokúšali dopraviť atómové reaktory na náhornú rovinu cez strmú úboč.
380 Pri vykladaní z Lastovičky im pomohol žeriav z pomocného lietadla. Prvý reaktor naložili na podvozok, určený na pristávame Lastovičky na zemi. Na balvany nad úbočou pripevnili veľké kladky a pretiahli nimi hrubé lano. Jeden koniec lana priviazali na podvozok s reaktorom a druhý na trup lietadla.
381 Fratev si sadol k riadeniu a uviedol Lastovičku do pohybu. Lano sa naplo a podvozok s kotlom sa pohol po piesočine k úboči. Radosť však netrvala dlho. Sotva sa podvozok dostal na úpätie kopca, stiahol lietadlo naspäť. Fratev zosilnil činnosť raketových motorov, ale kotol sa z miesta ani nepohol.
382 Pomocou mechanických pílok vyčistili v kroví desať metrov dlhý pás a plaváky lietadla výmermi za podvozok. Podali o tom zprávu do jaskyne a na Lúč, ľahli si do kabíny a spokojne zaspali. Boli takí ustatí, že ani starosť o atómovú elektráreň ich nemohla pripraviť o spánok.
383 Či azda chcete všetky náklady vláčiť na pleciach cez úboč? Severson nakoniec svojich súdruhov presvedčil a Molodinová rozdelila vedcov na dve pracovné skupiny. Prvá skupina dostala za úlohu vedecký prieskum životných podmienok na Kvarte – a druhá si vzala na starosť úpravu letiska.
384 Na šťastie obsahoval ich organizmus veľké percento uhlíka ako u našich rastlín, takže mohli slúžiť za kurivo. Aj štúdium obrovského jaštera prinieslo veľa zaujímavých poznaní. Podľa tvaru zubov Svozilová usúdila, že je to bylinožravec. Pri pitve sa ukázalo, že mala pravdu.
385 V žalúdku netvora našli neznámy druh vodných rastlín, podobný morským chaluhám. Aj tajomstvo neobvyklých dvanásť nôh odhalili. Stavba nôh v ničom nepripomínala nohy našich jašterov. Boli to vlastne akési výbežky z rebier, ktoré umožňovali dlhému zvieraťu rýchlejší pohyb po suchej zemi.
386 V dávnej minulosti bolo zrejme vodným hadom, ktorý žil iba vo vode. Dokazovali to i zakrpatené žiabre. Neskoršie bol had prírodnými podmienkami prinútený presťahovať sa na suchú zem. Pohyb pomocou rebier (tak sa pohybujú naše hady) bol veľmi obmedzený veľkou váhou tela.
387 Kým tu dôkladne nepreskúmame podmienky pre život, musíme sa skrývať po jaskyniach podobne ako praľudia. Tam nám nemôže ublížiť ani nepriaznivé počasie ani zvieratá. Keď dáme do prevádzky atómovú elektráreň, jediným skokom sa dostaneme z praveku do atómového veku. Molodinová sa zamyslela.
388 Navrátil s Molodinovou reaktor a Čan su s Wroclawskim inštaláciu provizórneho elektrického vedenia do jaskyne. Lastovičku pri brehu zakotvili tak, aby jej reflektory osvecovali celé pracovisko. Ráno už dával reaktor prvý prúd. V jaskyniach sa rozžiarili elektrické svetlá.
389 Uvoľnená atómová energia dodávala vedcom príjemný pocit sily a istoty. Teraz už nie sú v boji s neznámou prírodou bezbranní. Navrátil s Čan suom najprv zmontovali vrhač vysokofrekvenčných lúčov, ktorých prúd dokáže spáliť nielen mokré rastliny, ale aj rozbiť tvrdý kameň.
390 Večer sa konečne prihlásila únava. Molodinová nemusela ani dva razy opakovať, že čas odpočinku sa už nedá odkladať. Vedci zaspali, len čo sa uložili na lôžka. Osviežení spánkom pokračovali na druhý deň v usilovnej práci. Teraz postupovali oveľa rýchlejšie ako spočiatku.
391 Za týždeň spálili na náhornej rovine všetky rastliny a väčšinu balvanov rozbili na drobný piesok. Veľké útesy skál odstránili z cesty výbušninami. Svozilová ukončila asanáciu okolia a na niekoľkých miestach vykonala skúšky. Ich výsledok bol potešujúci: všetky baktérie boli usmrtené.
392 Preplavil sa Nádejou do mora a zvýšil rýchlosť. Lietadlo sa odlepilo od hladiny a zakrúžilo nad krajinou. Vedci ho sledovali so zatajeným dychom. Ešte jeden obrat – a už klesalo k letisku. Severson ho riadil majstrovsky. Podvozky dosadli ľahko na zem hneď na kraji štartovacej plochy.
393 Montáž atómovej elektrárne si vyžiadala hodne lopotenia. Vedci museli často použiť primitívne nástroje, ako sú sochory a páky, ale ani práca s pneumatickými kladivami nebola ľahká. Až po mesiaci ťažkej práce mohla Molodinová dať povel na spustenie všetkých reaktorov v podzemnej elektrárni.
394 Najprv preskúmali vnútro planéty v jaskyniach a podzemných chodbách. Prechádzali najodľahlejšími kútmi podzemného bludišťa, vyzbrojení citlivými prístrojmi na zisťovanie rádioaktivity. Geologický prieskum podzemia si už vyžiadal niekoľko dní, a stále neprinášal kladné výsledky.
395 Po jednej z prebdetých nocí sa vedci dohodli, že sa vydajú za uránom do okolia. Alena Svozilová ešte raz preskúmala ovzdušie, a keď nezistila nijaké nedostatky, po prvý raz za celého pobytu na Kvarte vedci odložili skafandre a vdýchli do seba svieži vzduch vo voľnej prírode.
396 Zelené svetlá a dva silné reflektory ukazujú cestu štartujúcemu lietadlu Raketa, ktoré uháňa po rozjazdovej dráhe. Odlepuje sa od zeme a mizne v tmavej bezhviezdnej noci. Iba nad súvislou clonou mračien a hmly zjavuje sa cestujúcim usmievavý mesiac a obloha s nenápadným súhvezdím Centaura.
397 Neviete si predstaviť, s akým zápalom pracujú ľudia, ktorí sa oslobodili od koloniálneho tyranstva a ktorým vyspelejšie národy podali pomocnú ruku. Nepochybujem o tom, že pomocou takých nádherných ľudí, akými sú obyvatelia Rhodézie, dokončíme vysielače ešte prv, ako máme v pláne.
398 Jediným orieškom bude stavba vysielača pred ústím Zambezi, ale aj tam si poradíme. Postavíme ho jednoducho na skale. Ak si prácu dobre zorganizujeme, bol by v tom hrom, aby vysielače nestáli načas... Lietadlo pristálo na letisku neďaleko Livingstonu a vedci prestúpili na vrtuľník.
399 Dva prúdy neďaleko rozorvaného brehu sú spútané vôľou človeka a prinútené pracovať pre jeho dobro. Len stred prekrásneho vodopádu je v pôvodnom stave – pre potešenie rekreantov a turistov, ktorí sem prichádzajú z celého sveta. Energiu, ktorá tu uniká, nahradzujú atómové elektrárne.
400 Kvarťania v susednom meste nám nijako neprekážajú a pravdepodobne o nás ani nevedia. Nesmieme sa prenáhliť ani podliehať dobrodružným chúťkam, Kraus. Najprv musíme dobre uvážiť, ako k tunajším obyvateľom pristúpime, aby sme ich ani zbytočne nepoľakali, ani nepodráždili.
401 Navrhujem spoločne s Krausom, aby sme sa po zuby ozbrojili a vybrali sa do mesta. Obidve lietadlá nech krúžia nad nami, aby zaisťovali našu bezpečnosť. Alebo nás Kvarťania prijmú priateľsky, alebo im vypovieme vojnu. Keď boj, tak boj. Takú ohnivú sprchu ešte nevideli, akou by sme ich pokropili.
402 My si už s nimi nejako poradíme. A s druhými kolegami zo Zeme tiež. Buďte radi, že sa to tu neskončilo rovnako biedne ako na planéte X a že sa tu teraz neprechádzame na pohrebišti po atómovej vojne. Gruber má totiž v jednom pravdu: nesmieme zbytočne strácať čas – treba konať.
403 Po oblohe sa naháňali tmavé mračná, slabučko ožarované červenou Proximou, ktorá sa dosiaľ skrývala za obzorom. Vietor občas rozkýval ťažké listy pokrútených stromov a čudným kamarátom nahnal trochu strachu. Kraus šiel ustavične niekoľko krokov pozadu. Čoskoro vstúpili do podzemného bludišťa.
404 Chvíľami sa zastavovali a načúvali. Do ticha šumela iba odniekiaľ z hĺbky skál tečúca voda. Krausova lampa maľovala na stenách podzemnej chodby fantasticky skreslené tiene ustrašených chodcov. McHardy sa občas rýchle obzrel a skúmavo sa podíval na tretieho vzadu. Ten sa však tváril pokojne.
405 Stlmte ich modrým filtrom, aby nás Kvarťania nespozorovali už z diaľky. O chvíľu vyjde Proxima a môžeme ich zase zhasnúť, budeme vidieť aj bez nich... No – a ideme. Do mesta je ešte pekných pár kilometrov a do rána sa musíme vrátiť. Zliezli z balvana a opatrne zostupovali po úboči.
406 Kvarťania by to mohli považovať za útok – a my by sme mohli zle pochodiť... Vstúpili do pralesa. Lampy rozžali naplno a dôkladne nimi presvecovali každý kút. Svetlo reflektorov čoskoro prebudilo spiacu prírodu. Nad hlavami chodcov zabzučal akýsi vták a hneď zmizol v húštinách.
407 O chvíľu sa vrátil a niekoľko ráz zakrúžil okolo Grubera. Preľaknutý chlap zašermoval rukami, rýchle sa zohol a hlavu schoval medzi ruky ako korytnačka. Kraus priskočil a pažbou pušky zrazil vtáka na zem. McHardy sa zatiaľ trochu spamätal a rýchle na neho stúpil. Bol to naozaj zvláštny tvor.
408 Odbočili teda vpravo. Na kraji pralesa rástla hustá bičíkovitá tráva, do ktorej sa im ustavične zamotávali nohy. Potkýnali sa tak ešte asi kilometer, až sa dostali na holú rovinu. Končila sa skalnatým hrebeňom, ktorý sa kedysi v praveku planéty vydul do výšky následkom sopečnej činnosti.
409 Všetci traja s hrôzou vyvaľovali oči na balvan. Nad ním sa zjavila Proxima – a v jej žiare ostro vynikala silueta akejsi postavy. Podľa tvarov hlavy a tela sa dalo usúdiť, že je to nižší človek, akoby oblečený do fraku s dlhými polami. Stál nepohnuto a díval sa kamsi do diaľky.
410 Obláčiky dymu nad sopkou svetielkujú ako ožiarená fontána. V záplave svetla prebúdza sa aj úbočie na druhom brehu. Ale čo sa to s ním cez noc stalo? Včera ešte svojou žltozelenou farbou nenápadne dopĺňalo ráz krajiny – a dnes hýri najpestrejšími farbami ako práve odložená maliarova paleta.
411 Šíp zatiaľ unikol z dohľadu. Čan su pritisol čelo k obloku a pozorne sledoval krajinu pod Lastovičkou. Skalnaté priepasti a pralesy čoskoro ustúpili moru. Obidve slnká kreslili na jeho hladine mihotavé pestré čiary, ktoré jednostaj bežali s lietadlom. Skoro sa na obzore zjavila ďalšia pevnina.
412 Dosť podrobne popisovala vyššie kopce a hory, ktoré sa dvíhali nad súvislé pásmo nepriehľadnej hmly. Kužeľovité tvary veľhôr prezrádzali, že okolie podzemného obydlia je bohaté na sopky. Na šťastie boli väčšinou vyhasnuté. Po príchode štyroch ľudí z Lúča sa vedci rozdelili na tri pracovné skupiny.
413 Skupina Molodinovej sa na výpravu ku Kvarťanom pripravovala naozaj starostlivo. Vypracovali si podrobný zoznam prístrojov, náradia a zbraní, ktoré so sebou vezmú na cestu. Nezabudli ani na horolezeckú výzbroj a na stany, keby sa museli dakde utáboriť. Keď to všetko naskladali na hŕbu, zhrozili sa.
414 Bolo to vlastne veľké laboratórium, v ktorom pomocou atómovej energie premieňali prvky – a z nich sa potom vyrábali umelé jedlá. Neboli to azda nejaké pilulky, ako by sa niekto podľa názvu domnieval, ale dokonalé pokrmy, ktoré sa chuťou i úpravou úplne vyrovnali prirodzenej potrave.
415 Obytná budova, atómová elektráreň i oceliareň mali stáť na Prestretom stole. Náhornú rovinu totiž dobre chránila pred vetrami skalná stena a rozprestierala sa tak vysoko nad riekou, že ani pri veľkej povodni nehrozila tu záplava. Aj geologický prieskum potvrdil správnosť rozhodnutia.
416 Pod pomerne slabou vrstvou zeminy bol pevný žulový základ, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre všetky väčšie stavby. Architekt Baldík navrhol pre všetky stavby výzdobu. Boli to hlavne sochy, reliéfy a nástenné maľby, ktoré sa pre všetkých stali krásnou príležitosťou na vyskúšanie talentu.
417 Hoci podľa hlavného plánu výstavby nového sídliska mala sa táto výzdoba vytvoriť až nakoniec, mnohí sa vo voľnom čase pustili do výtvarnej práce hneď. Severson sa pokúšal o bustu Aleny, Madarász si načrtával vzory ornamentov a Cahén odvážne riešil veľké figurálne kompozície.
418 Na istý čas potrebujete pokoj a všetko bude opäť v poriadku. Až po dvoch mesiacoch začal dážď slabnúť a hmlové mračná sa pretrhli. Na Pre stretý stôl sa opäť usmiali slncia – a hneď všetky tri odrazu, akoby chceli nahradiť, čo zameškali. Nádej sa za obdobia dažďov premenila na veľtok.
419 Potom sa rozlúčil i s ostatnými členmi obidvoch prieskumných výprav. Lastovička, ktorá sa v žiare reflektorov pokojne hojdala na hladine rieky, oživla. Vyšľahli červené plamene a lietadlo sa pohlo. O chvíľu svietila už z hlbokej tmavej noci iba ožiarená sklená kabína...
420 Cahén otočil kohútik na veľkej bombe so stlačeným plynom. Jemná látka, ktorá zakrývala zloženú batožinu, začala sa rýchle dvíhať a nadúvať. O niekoľko sekúnd sa premenila na obrovskú guľu. Lenivo sa zakolísala a pomaličky stúpala k oblohe. Keď sa všetky laná napli, guľa sa na chvíľku zastavila.
421 Jednou rukou sa pridržal nosných popruhov a druhú položil na prístroj, pripevnený na prsiach. Pomaly otočil jeden gombík. Niekoľko metrov nad jeho hlavou vyšľahol dlhý jazyk tenkého plameňa a nočným tichom sa rozľahlo praskavé buchnutie, znásobené ozvenou. Balón sa šklbol nabok.
422 Laná sa znova napli a balón vyplával k hviezdnatému nebu. Na letisku mu kývali na rozlúčku tak dlho, kým sa podivný transport nestratil za hrebeňom skalnej steny. Fratev striedavo sledoval výbuchy pohonných rakiet a batožinu, zavesenú pod ním. Romantickú krajinu videl pod sebou ako na dlani.
423 Občas vyšľahla z jej kužeľovitého krátera červená žiara, akoby bolo treba fajku znova pripáliť. Hustý prales, ktorý sa tiahol od skalnatého úbočia až do údolia, nejavil jedinú stopu života. Za rozorvaným vrcholcom hory sa pred Fratevovým zrakom zjavilo ožiarené údolie Svetiel.
424 Fratev zakýval na skupinu ľudí, ktorí už boli pripravení, aby pomohli pri pristávaní. Zvítanie sa bolo také radostné, že skorej pripomínalo stretnutie sa priateľov po mnohých rokoch ako ľudí, ktorí sa videli pred necelou hodinou. Len čo balón upevnili na skalnatý útes, nastal veľký zhon.
425 V jeho nezvyčajnom zlatom svite sa vzniesli balóny do výšky. Zakolísali sa v miernom vetríku a po niekoľkých výbuchoch rakiet zamierili k údoliu. Celý obzor dookola vrúbili kužeľovité vrcholky hôr a hlbokými trhlinami rozryté skalné hrebene. V údolí sa nad húštinami vznášal ľahký opar.
426 Naozaj bol najvyšší čas. Prales najprv zašumel – a hneď nato prudko zadul studený vietor. Hvízdal a skučal a zúrivo triasol šupinatými vetvami stromov. Balóny sa zmietali sem a tam, ale laná nepovolili. Chlapi zostali na stráži pri batožine a Molodinová so Svozilovou si šli prezrieť záhadné stopy.
427 Sú asi rovnako pokojamilovní ako my, – uvažovala Molodinová. Vietor sa opäť pomaly utišoval. Zafarbenie krajiny sa rýchle menilo. Kovový nádych skál ustupoval jasnému dennému svetlu, ktoré vrhalo do kotliny vychádzajúce žlté slnko. Vedci sa vydali na ďalšiu púť neznámymi pustinami.
428 Krajina pod nimi sa tak roztancovala, že čoskoro stratili orientáciu. Balíky pod ich nohami narážali na seba a nepríjemne hrmotali. Prvá sa spamätala Molodinová. Kŕčovito stisla gombík na prístroji a niekoľko ráz ho otočila. Pod strapcom balónov sa ozval rachot, pripomínajúci paľbu z guľometov.
429 Frateva našli dolu v usilovnej práci. Šikovne triedil batožinu na menšie čiastky, aby ich mohli pohodlnejšie vyniesť z pralesa. Aj tak to bola nadľudská lopota. Potkýnali sa cez pokrútené výhonky a cez kamene, ktoré zradne číhali ukryté v trávnatom poraste. Konečne sa ocitli na kraji húštin.
430 Všimol som si totiž, keď som prenášal batožinu cez skaly, – že údolím preteká rieka. Alebo je to táto, alebo sa do nej vlieva... Pri kaňone sa výprava zastavila. Molodinová s Alenou naplnili vzduchom člny a chlapi zatiaľ pripravili laná. Spúšťanie po strmej skale si vyžiadalo niekoľko hodín.
431 Miestami sa nadeň skláňali pokrútené kmene mohutných stromov s veľkými oválnymi listami so žltým podhubím naspodku. Po niekoľkých kilometroch opatrnej plavby spájal sa kaňon s ďalším, z ktorého sa do kotliny rútil hučiaci vodopád. Za ním pokračovala riečka nebezpečnými prahmi.
432 Ale za návrat ešte nie som. Keď sme už tu, podívajme sa o kus ďalej. Chvíľu sa dohadovali, ale nakoniec rozsvietili reflektory a pokračovali v plavbe. Odrazu im čosi zašumelo nad hlavami. Severson duchaprítomne obrátil reflektor nahor. Všetci zatajili dych. V jeho žiare poletovali čudné tvory.
433 Aspoň sa tak domnievame, pretože ani kresadla, ani nič podobného sme v jaskyniach nenašli. Jediná vec, ktorou sa Kvarťania líšia od zvierat, sú úplne primitívne nástroje. Sú to len nepatrne opracované nerasty a časti vetiev. Konečne – priviezli sme ich so sebou, môžete si ich prezrieť.
434 Nad brehom rieky sa týčili k oblohe štyri takmer pravidelné bloky skál. Horná časť kolosov pripomínala tváre ľudí. Helikoptéra zamierila priamo k nim. Čím viacej sa blížila ku skalám, tým viacej sa podoba ľudí strácala. Pri hlave jedného z blokov sa helikoptéra zastavila vo vzduchu.
435 Helikoptéra pokračovala v lete nad riekou. Ráz krajiny sa postupne menil. Strmé brehy ustúpili rovine, ktorá sa končila až na obzore pásmom hôr. Prales na obidvoch brehoch ustavične hustol. Nad hladinou rieky sa miestami nakláňali vetvy mohutných stromov, čnejúcich vysoko nad úroveň pralesa.
436 V diaľke žltkasto svietili v žiare troch sĺnc piesočné duny. Mohutná rieka sa s veľkým rachotom rútila cez vysoký rozorvaný schod do nedohľadnej priepasti, kde vytvárala nepokojné jazierko. Z jazierka pokračovala vejárom drobných tokov, ktoré sa kľukatými čiarami rozbiehali na všetky strany.
437 Ak mi bude hroziť nebezpečenstvo, dám vám znamenie elektrickým zvončekom. Nemôžeme tam chlapcov nechať... Kým si Fratev obliekal skafander, Severson vystúpil z lietadla. Pri pohľade na rútiaci sa vodopád sa mu zakrútila hlava. Drobulinké kvapôčky roztrieštenej vody vytvárali hmlisté oblaky.
438 A tá držala pod pazuchou opäť ďalšiu, oveľa slabšiu, ako bola prvá. Seversonovi sa stislo hrdlo úzkosťou. Zdalo sa mu, že príroda postavila na hrob troch vedcov posledné slávobrány – slávobrány smrti. Keď Fratev vstúpil v skafandri na teleskopické schodíky, Severson mlčky ukázal na tri dúhy.
439 Severson sa spamätal z prvého preľaknutia a rýchle sa obrátil, aby sa tiež zachránil v helikoptére. Na jeho úžas sa už vznášala vo vzduchu. Ešte zazrel, ako Alena priskočila k Fratevovi a zápasila s ním o hlavnú riadiacu páku. Opustený človek klesol na zem. Pomaly sa obzrel.
440 Iba trošku dvihol hlavu a zaškúlil za helikoptérou. Potom sa zrazu obrátil a rýchlymi pohybmi plával k nejakému trsu sivomodrých chalúh, ktoré sa kolembali v spenenej vode. Otvoril širokú papuľu a celý trs zmizol v pažeráku dlhého krku. Helikoptéra ani Severson už jaštera nezaujímali.
441 Fratev sa zatiaľ dostal takmer až na dno. Víriaca voda ho hádzala z miesta na miesto, takže sa nemohol zachytiť útesov, ktoré vystupovali z kamenitého dna. Chvíľami sa tak nebezpečne priblížil k ostrému skalnému hrotu, že beznádejne zavrel oči a so zatajeným dychom očakával úder.
442 Jeho zrak dopadol na čudný predmet, ktorý ležal niekoľko krokov od neho. Sklonil reflektor – a stŕpol. Medzi balvanmi sa čupil veľký krab s dlhými zubatými nohami a s ošklivou hlavou. Fratevovi vystúpil na čelo studený pot. Už chcel stisnúť gombík zvončeka, ale dno mu ušlo pod nohami.
443 Kým sa spamätal, bol v Seversonovom náručí. Mocnými rukami ho dvihol do výšky a rýchle ho vsunul do otvorených dverí helikoptéry. Alena ho usadila do kresla – a už tu bol aj Severson. Prudko za sebou pribuchol dvere a skočil k riadiacim pákam. A už sa lietadlo vznášalo vo vzduchu.
444 Fratev čoskoro spoznal príčinu náhlivosti. Hadí jašter sa totiž rýchlo vracal k vodopádu. Potkýnal sa cez vyvrátené kmene obrovských prasličiek a chvíľami sa ponáral do hlbokých zátoní. Keď sa priblížil k trávnatému ostrovčeku, bahnitá pôda sa pod jeho váhou roztvorila ako kráter sopky.
445 Kŕčovite mykal a mlátil dlhým chvostom okolo seba, až bahno lietalo na všetky strany, ale nadarmo. Klesal do bahna hlbšie a hlbšie. Už trčala iba obludná hlava s vypleštenými očami, ale aj ona nakoniec zmizla v útrobách bezodného trasoviska. Fratev sledoval celý výjav ľahostajne.
446 Helikoptéra sa zniesla nižšie a zamierila k miestam, kde sa rieka menila na veľa drobných potôčikov. Bujná vegetácia hrdinsky odolávala neúprosne postupujúcej vode. Zvuk lietadla vyplašil z húštin čudných vtákov s veľkou hlavou a drobné zvieratká najrôznejších veľkostí a tvarov.
447 Až teraz sa mu pozornejšie pozrela do tváre. Oči mal opuchnuté a mútne a na čele sa mu perlil pot. Mykol sa, aby si uvoľnil ruky, ale stratil rovnováhu a padol na dlážku kabíny, kde ostal v bezvedomí. Alena mu rýchlo rozopla blúzu i košeľu a pokúšala sa priviesť ho k vedomiu umelým dýchaním.
448 Krajina dolu sa rýchle menila na pestrofarebnú mapu. Jasnozelený pás vystriedal modrozelený, za ním sa ukázali strmé vysoké hory – a pod ich úpätím sa rozložila široká rovina, porastená pralesmi a stepnými travinami. Jedna z riek sa hadila nepravidelnou vlnovkou krížom cez rovinu.
449 Teraz sa musíme pustiť do stavby obytného domu a novej atómovej elektrárne. Táto udalosť ukázala, že naše obydlie je súčasťou vyhasnutej sopky a že pod vplyvom okolitých vulkánov môže dôjsť ešte k ďalším geologickým presunom. Nebolo by divu, keby nás tieto nepokojné skaly za živa pochovali.
450 Molodinovej skupina sa zaraz vydala na cestu vrtuľníkom. Aj Navrátilova skupina sa vybrala k neďalekému pralesu. Počasie im žičilo. Z jasnej oblohy sa usmievali všetky tri slnká – a prehriaty vzduch sa ani nepohol. Pred západom najväčšieho slnka sa Navrátilova skupina vrátila.
451 Lastovička poskočila po vodnej hladine, až sa voda rozstrekla na všetky strany. Obrovské jaštery, ktoré sa prechádzali po brehu, to vôbec nevyrušilo z pokoja. Občas natiahli dlhý krk a odhryzli niekoľko podlhovastých listov z vysokých košatých stromov, pripomínajúcich naše druhohorné cykasy.
452 Hladina sa pozlátila, akoby sa rieka bola premenila na prúd tekutého zlata. Na úpätí hôr sa váľal ľahký opar, ktorý zastieral výhľad. Na brehoch sa znova zjavili pralesy. Hmýrili sa v nich najrozličnejšie zvieratá – a nad vrcholmi stromov poletovali širokokrídli obrovskí vtáci.
453 Oprel sa chrbtom o hrubý šupinatý kmeň vysokého stromu, aby bol krytý odzadu, a pozorne si prezrel kry pred sebou i spleť vetiev nad hlavou. Na jednom kre ho upútali čudné plody, navlas podobné trsom našich banánov. Ich jasnožltá farba sa nápadne odrážala od zelene listov.
454 Ak skutočne stretol Kvarťanov a ak sú naozaj takí pohostinní, nemusíme sa ich príliš obávať. Čím prv sa dostaneme k ich osade, tým lepšie... Lastovička sa dala do pohybu. Rieka sa krútila hneď doľava, hneď doprava. Vysoké hory, ktorými ubehlíci prešli, stratili sa v striebristých hmlách nad obzorom.
455 Lastovička uviazla v piesku. Nad jej krídlami sa rozkladali široké koruny pokrútených stromov. Prales bol dosť riedky a zdalo sa, že nesie stopy po zásahoch človeka. McHardy sa dlho obzeral na všetky strany. Keď nezbadal nič podozrivého, otvoril dvere lietadla a vystúpil na breh.
456 Oranžové slnko medzitým zapadlo. Aj veľké žlté slnko sa chýlilo k obzoru. Len krvavá Proxima kraľovala priamo nad hlavou. Nad pustou stepou sa zjavili mračná. Najprv niekoľko bielych barančekov, hneď za nimi kopy – a im v pätách tmavé chmáry, hrozivo sa prevaľujúce po oblohe.
457 Poďme... Víchor zmocnel. Lomcoval korunami stromov, hvízdal a skučal, až ubehlíkom behal mráz po chrbte. Občas sa s veľkým rachotom zrútila na zem obrovská haluz. Konečne sa obidvaja chlapi dostali na breh rieky. S údivom pozerali na vysoké ihlany, ktoré sa dvíhali nad druhým brehom.
458 Hoci sa už zotmelo, v osade sa neukázalo ani jedno svetlo. Len ihlany múrov bez oblokov nemo trčali do výšky. Kraus vyliezol na strom, aby mal lepší rozhľad, a ďalekohľadom si pozorne prezeral čudné stavby. Najviac ho zaujali vysoké oceľové konštrukcie, upevnené na veľkej ligotavej pologuli.
459 Teraz ešte zalezieme v skafandroch niekam medzi hrubé stromy – a do rána to nejako prečkáme. Nad ránom sa búrka utíšila. Lietadlo ležalo v piesku na brehu, prikryté lístím a vetvami. Kraus rýchle preskúšal motory. Všetko bolo v poriadku, len balančné krídelká boli trochu poškodené.
460 A ako je to s Kvarťanmi, o tom rozhodne čas. Niekoľko dní budeme osadu pozorovať, a keď za ten čas nikoho nezbadáme, začnem veriť, že tu bývajú neviditeľní ľudia. Niekto len musí tie konštrukcie riadiť – samy sa neobracajú k slnku ako slnečnice. A niekto aj tie stavby musel postaviť.
461 Miesta je tu pre nich dosť, veď planétu ešte nepoznáme. Počkajte chvíľu – oznámim to Navrátilovi a Molodinovej. Nech sa dolu rozhodnú sami. Zatiaľ sa podívajte na kontrolný záznam v astrogravimetri, ešte som ho celý neprezrel. Možno na páse nájdete aj iné dôležité zprávy.
462 Keď sa presvedčili, že je všetko zabezpečené, lietadlo starostlivo zamkli a vydali sa na cestu. McHardy vesloval a Kraus so samopalom v rukách pozorne sledoval okolie. Miestami žiarili v temnotách pralesa svietiace plody, o ktorých podala zprávu výprava Molodinovej z údolia Svetiel.
463 Ech, ech, nesmiem na to ani pomyslieť, – trepol päsťou do kraja gumového člna. Prales stále redol, až celkom ustúpil nízkym kroviskám. Koryto rieky sa nečakane rozšírilo. Ubehlíci vplávali do krajiny, pripomínajúcej permské močiare. Rastliny tu mali celkom inú podobu ako v pralese.
464 Veľké žlté slnko nepríjemne pálilo. Oranžové slnko sa už približovalo k obzoru – práve v miestach, kam mieril čln s dvoma chlapmi. Aby ich prenikavá žiara neoslepovala, Kraus si dal na nos veľké tmavé okuliare a McHardy si priclonil oči rukou. Pátravým pohľadom skúmali krajinu pred sebou.
465 Prudko sa mykol a zmizol v hlbinách močiara. Len sčerená hladina a občasné plesnutie plochého chvosta prezrádzali dráhu jeho úteku. Bežal k vyvrátenému šupinatému kmeňu, na ktorom sa vyhrieval druhý najmenej dvojmetrový jašter. Močiarom sa rozľahla bubnová paľba zo samopalu.
466 Preplavili sa niekoľkými zákrutami, ale močiar stále pokračoval. Zdalo sa, že hory ustupujú a uvoľňujú miesto nekonečným močariskám. Ani vietor zločincom nežičil. Pomaličky sa obrátil a prudko im dul priamo do tváre. Veľké žlté slnko pohaslo a celú oblohu zastrel tmavý červenkavý mrak.
467 Ale aj on čoskoro čiahol do batoha po skafander... Konečne sa pred uštvanými ubehlíkmi zjavilo ústie rokliny. Jej fantasticky zvlnené steny pôsobili v matnom červenom osvetlení príšerne. Akoby boli vplávali do rozbúreného mora, ktoré švihnutím čarodejného prútika zrazu skamenelo.
468 Víchor v rokline sa trochu utíšil, ale tým viacej kvílil v dierach a záhyboch lávovitých skál. Čím viacej sa blížili k horám, tým divokejšia bola roklina. Tu a tam viseli z vrcholkov skál široké kaskády stuhnutej lávy, ktoré vytvárali akési oblúkové mosty nad hladinou riečky.
469 Nakoľko viem, erupcia Vezuvu hlási svoj príchod zemetrasením a pohybmi pôdy. A ako som vám už oznámil, pôda pod našimi nohami sa ani nezachveje. Nemôžem si pomôcť, som presvedčený, že naša Fajka sa len trochu prebrala zo spánku, aby si trochu zabafkala a len trošičku nás postrašila.
470 Pred hodinou nám totiž Svozilová oznámila, že na pobreží susedného svetadielu sa zrazu otvorila dlhá reťaz vulkánov. Sopky v niekoľkých hodinách vyrástli z roviny do výšky niekoľkých desiatok metrov. Šíp len len že vyviazol z pohromy. Kvarta prechádza zrejme údobím veľkých geologických zmien.
471 Nedbajúc na trýznivé bolesti v zdrevenetých nohách, došmatlal sa k batohu a chtivo z neho vybral dva podlhovasté plody. Zahryzol sa do nich, ani šupu neolúpal. Zo žalúdka sa mu do všetkých žíl rozlievalo príjemné teplo. Vzal ďalšie dva plody, náhlivo ich rozžul a prehltol.
472 Prečo je to, že ani jedny husle ich dosiaľ neprevýšili? Tieto otázky nesmierne vzrušovali mladučkého študenta techniky. Často navštevoval moskovské konzervatórium, kde sa započúvaval do farbistých tónov. Umieňoval si, že záhadu odhalí, keby mal bádaniu venovať všetok svoj voľný čas.
473 Vyzbrojený najpresnejšími prístrojmi preskúmal na stá husieľ z najrôznejších končín sveta. Meral, mikroskopoval, zapisoval a zostavoval zložité tabuľky. Po prázdninách ho však akadémia poslala ako inžiniera astronautika do budapeštianskeho závodu Astronaut, kde sa vyrábali medziplanétne lietadlá.
474 Neskoršie, keď ho zvolili za akademika, zabudol na tajomné husle úplne. Ale nie navždy. Keď ho zvolili za predsedu astronautickej sekcie Svetovej akadémie vied a preberal výskumný ústav, jeho predchodca sa medzi rečou zmienil o tom, že sa vážne zaoberá stradivárkami. Spriatelili sa.
475 Stávalo sa mu však čím ďalej tým častejšie, že si starostlivo pripravil mikroskop a meracie prístroje, ale nakoniec sa premenil na hudobníka. Aj onoho osudného predvečera veľkých udalostí stál pri otvorenom obloku v priestrannej pracovni a hral. Do sladkého rojčenia zaznelo prudké zaklopanie.
476 To je strašné... – Zaboril tvár do dlaní. Ale hneď vyskočil z kresla a bez slova vybehol z miestnosti. Zajac sa chcel pustiť za ním, ale pri dverách nerozhodne zastal. Nervózne si hladil čelo a sluchy. Pomaly sa obrátil a prelietavým zrakom obzrel miestnosť. Na pracovnom stole ležali stradivárky.
477 Bloky sme už pripravili. Včera sme dokončili základy budovy. Dnes montujeme na stavenisku žeriavy. Hrubú stavbu dokončíme za dva mesiace. Dúfame, že do obdobia dažďov (podľa našich odhadov sa začne asi o pol roka a potrvá asi dva mesiace) dokončíme celú stavbu, včítane vnútorného zariadenia.
478 Dnes by sme vám ešte radi oznámili, že súdružka Svozilová so súdruhom Seversonom na svojich cestách po Kvarte umiestňujú na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice, takže máme stále lepší prehľad o tunajšom počasí a dokonca môžeme ako tak predvídať poveternostné zmeny.
479 Niekoľko minút po polnoci na mimoriadnom zasadaní prezídia Svetovej akadémie vied sa vedci jednomyseľne uzniesli, že ihneď zorganizujú záchrannú výpravu a súčasne požiadali všetky národy sveta o spoluprácu na výstavbe dvoch nových medziplanétnych lietadiel, podobných poškodenému Lúču.
480 Bez ochranných helmíc by ľudia tropickej páľave skoro podľahli. Krvavá Proxima ako bohyňa živlov deň čo deň s rozkošou vybíjala atmosferickú elektrinu v rachotivých búrkach s bengálskym ohňom. Čoskoro sa zjavil ďalší nepriateľ: Celé ovzdušie zaplnili nesčíselné kŕdle veľkého lietajúceho hmyzu.
481 Domnievam sa, že by bolo účinnejšie, keby sme okolo staveniska vytvorili rádioaktívnu clonu. Žiara nemusí byť príliš intenzívna, aby zbytočne neničila vyššie tvory, ktoré by náhodou preleteli ochranným valcom. Na druhý deň sa pracovalo na Prestretom stole už bez nepríjemných spoločníkov.
482 Madarász, ktorý istej noci stál na stráži pri vchode do podzemia, znezrady pocítil pod nohami ľahké chvenie. Prv ako stačil stisnúť gombík poplašnej sirény, rozľahlo sa chodbou prenikavé praskanie a škrípanie, pripomínajúce trenie plechu o sklo. Do mocnejúceho lomozu zaskučala konečne siréna.
483 Madarász sa ozlomkrky rozbehol do skalného bludiska. Neďaleko hlavného skladišťa sa musel na chvíľu zastaviť. Stena chodby praskla a pred upachteným človekom sa roztvorila úzka priepasť. Bez dlhého rozmýšľania ju preskočil a bežal ďalej. Hlavnému skladišťu zatiaľ nehrozilo nebezpečenstvo.
484 Len niekoľko debien sa zosypalo na dno jaskyne. Madarász pozorne prezeral každý kút. Veď v týchto miestach bol uložený najcennejší poklad. Všetky dôležité prístroje, zariadenie a súčiastky Lúča, bez ktorých by Robinsoni na Kvarte ťažko vybudovali novú elektráreň a oceliareň.
485 Chodba sa každú chvíľu uzavrie, – volali ktorý pred ktorého. Madarász chytil lano a niekoľkými vrtkými pohybmi sa vyšplhal nahor. Len teraz si uvedomil, akému nebezpečenstvu unikol. S hrôzou pozoroval skalnú stenu pred sebou. Pomaly klesala do hlbín. Chodba za puklinou zmizla v jame.
486 Dobre, že mi prišlo na um, kde vás máme hľadať. Veľa nechýbalo, a ostali by ste tam – a ja s vami. Len len že ma Navrátil nezadržal. Praskot a škripot slabol, až nakoniec zanikol vo hviezdnatej noci. Len zvlnený skalný štít, skrývajúci katastrofu, čudno sa škľabil v červenkavom svite Proximy.
487 Molodinovej návrh jednomyseľne schválili. Hneď si rozdelili úlohy a vypracovali podrobný časový plán. Po dvoch hodinách nepokojného spánku sa podzemie premenilo na rojaci sa úľ. Šíp opustil letisko na Prestretom stole a zamieril k rovníku. Za ním vzlietla do vzduchu helikoptéra riadená Fratevom.
488 A ešte predpoludním zasadol v spoločenskej miestnosti súd, ktorý vyniesol nad zločincami rozsudok, znejúci jednoznačne: Smrť zradcom! Svozilová oznámila zo Šípu, že na pobreží susedného svetadielu sa otvárajú nové sopky. Vhodné miesto pre vysielač musia preto vyhľadať vo vnútrozemí.
489 Dva mesiace úmornej práce. Na šťastie počasie našim Robinsonom žičilo. Občasné húľavy boli skorej príjemným osviežením ako nevítanou prekážkou. Piateho mája sa rozhovoril gravitačný vysielač... Dvanásteho mája položili široké ramená žeriavu prvé žulové bloky do základov obytnej budovy.
490 Šíp čoskoro opustil tok Nádeje a zakrúžil nad Prielivom stretnutia, na ktorom výprava po prvý raz pristála na Kvarte. Obloha na severozápadnej strane bola zatiahnutá ťažkými mrakmi. Lenivo savliekli nad obzorom a v ich tmavej hrudi sa občas zablysol červený plameň sopečného výbuchu.
491 Sami sa ta nepúšťajte. Vyberieme sa k nim po vašom návrate. Možno objavíte cestou aj veľké, moderné mestá... Šíp sa vzniesol opäť do výšky a zamieril na juh k vysokému horstvu s oblými pravidelnými vrcholmi. Alena chvejúcou sa rukou starostlivo zaniesla do mapy prvú civilizovanú osadu Kvarťanov.
492 Na veľkú radosť objavili pod úpätím prvej strmej veľhory malé jazierko s bujnou vegetáciou dookola. Na plochom skalnom útese nad vodou odpočívali bielokrídli vtáci, pripomínajúci naše plameniaky. Dvoch z nich hneď ubehlíci ulovili a vydali sa do pralesa na brehu jazierka.
493 Na spiatočnej ceste nazbierali plné batohy najčudnejších plodov. Nasypali ich do gumeného člna, ktorý vtiahli na kraj pralesa. McHardy na nich hneď vykonal chemickú skúšku. Z celej kopy vybral asi päť, ktoré sa zdali nezávadné. Obsahovali podobné látky ako jedlé plody na Zemi.
494 Ešte toho istého dňa presťahovali Lastovičku na jazierko. Upevnili ju lanami ku kmeňom mohutných stromov, ktoré súčasne svojimi košatými korunami vytvárali ideálnu skrýšu pred zvedavými zrakmi nevítaných návštevníkov zo vzduchu. Na druhý deň zistili, že aj mäso bielych vtákov je jedlé.
495 O niekoľko rokov by sa ti premenila na letiacu truhlu. Radšej by sme to mali skúsiť s Kvarťanmi. Rozhodne sme chytrejší ako oni, aj s tými ich nezmyselne pokrútenými konštrukciami. Za nejaký čas si z nich urobíme poslušných otrokov a postavia nám nádherné medzihviezdne lietadlo.
496 Bude to mene nápadné, – povedal nakoniec McHardy, keď videl, že niet iného východiska. Kraus bol zatiaľ pre neho väčším nebezpečenstvom ako neznáme tvory... Po nepokojnej noci vydal sa čln na cestu. Ubehlíci preplávali roklinou a rozsiahlymi močiarmi a po prúde sa čoskoro dostali k veľrieke.
497 Nervy mal napäté do prasknutia. Rozčuľovalo ho mŕtve ticho na nádvorí pod štíhlymi ihlanmi, i bezstarostný pokoj obidvoch kolegov. Omámení alkoholom spokojne spali za jeho chrbtom. Chvíľami hlasito zachrápali do tichej noci. A čas sa nemožne vliekol... Konečne zapadlo najväčšie slnko.
498 Nad obzorom sa zachvel zlatý svit večerných zorí. Z červenkavej žiary vystúpil odrazu vejár oslňujúcich lúčov, ktorý sa rýchle rozprestrel po celej oblohe. Zväzky lúčov sa mihali zo strany na stranu a prekrývali sa, akoby sa niekto s klamným vejárom hral. Prekvapený Kraus zatriasol Hardyho.
499 Žiariaci vejár menil postupne farby. Oslňujúce žlté lúče zoranžoveli, až sčerveneli – a nakoniec zhasli v bledom fialkovom svetle. Oblohu zastrel priesvitný zelený závoj, pretkaný mátožnými tieňmi. Strašidelné krásny zjav zrazu zmizol, akoby ho pohltili mračná, a celá krajina odrazu utonula vo tme.
500 Nadídeme si pozdĺž brehu, ináč by nás prúd zaniesol ďaleko od cieľa... Vetrík, podúvajúci od juhu, príjemne ochládzal rozpálené čelá plavcov. Na mierne zvlnenej hladine rieky sa trblietavo mihal odraz Proximy so svätožiarou, prerušený na druhom brehu tmavou siluetou podivných stavieb.
501 Ale jazyk s kúštikom banána mu zdrevenel. V škáre medzi trsmi zbadal pohybujúci sa tieň. Zodvihol zrak a od hrôzy zajajkal. V červenom svetle Proximy stálo na mocných nohách obrovské zviera s neúmerne veľkou hlavou a krátkymi prednými nohami. Vedený pudom sebazáchovy bezhlavo sa rútil naspäť.
502 Vyšľahli plamene a do tichej noci zabubnovala salva. Ubehlíci sa dali na útek. Zviera sa zakolísalo a urobilo niekoľko krokov. Na brehu stratilo rovnováhu. Zakrútilo sa okolo svojej osi a bezvládne sa zrútilo do vody. Niekoľko ráz sa ešte kŕčovito zatriaslo a zmizlo v hlbinách.
503 Počkajme teda do rána a vojdeme do osady za vidna – bez skrývania, aby bolo vidieť, že nemáme nepriateľské úmysly. Kraus súhlasil. Prikradol sa k člnu, vybral z neho najdôležitejšiu batožinu a rozložil ju v kroví okolo seba, aby ju mal pri ruke. McHardy medzitým zaspal.
504 Krausovi sa chvíľami snívalo, že veľké gule, pripevnené na vysokých ihlanoch, svetielkujú fialovým svetlom. Sprvoti si myslel, že je to zrakový klam, aký niekedy vzniká pri veľkej únave. Skoro však spoznal, že je to skutočnosť. Niekoľko gúľ zrazu zasvietilo belasým svetlom.
505 McHardyho radšej nebudil, aby zabránil rozhovoru, ktorý by mohol prezradiť skrýšu. Gule žiarili čoraz intenzívnejšie. Odkiaľsi zďaleka sa ozvalo suché zapraskanie a hneď nato výbuchy, pripomínajúce streľbu z diel. Kraus sa poľakane obzrel a stŕpol: Na obzore šľahali k nebesiam plamenné jazyky.
506 A pyramídy sú to tiež nie. Gule nesvietili v noci samy od seba. Kvarťania asi dávali niekomu znamenie, že sa blížime. Pravdepodobne nás tu dávno sledujú nejakým radarom. Nestrácajme čas a radšej poďme ďalej. Alebo nám niekto vyjde v ústrety, alebo objavíme nejaký podzemný vchod.
507 Obidvaja chlapi ho nasledovali. Kraus sa ustavične obzeral na všetky strany. Ale nič sa an len nepohlo. Iba vietor občas zašumel v podivných konštrukciách... Pri najväčšom ihlane zastali. McHardy opatrne siahol na jeho stenu, akoby skúšal, z akého materiálu je postavený.
508 Sotva stisli tri drobučké pologule tesne k sebe, veľká guľa v múre ihlanu sa začala krútiť. Keď sa obrátila tou stranou, v ktorej bol široký okrúhly otvor, opäť sa zastavila. Ubehlíci zatajili dych a so strachom očakávali, čo sa bude diať ďalej. Každá minúta sa im zdala večnosťou.
509 Ale ty tam nesmieš vojsť prvý, si opitý, – odsotil Grubera a nečakajúc na odpoveď, vliezol do otvoru a po bruchu sa vtiahol dnu. Kraus s Gruberom sa nahli nad otvor a napäto načúvali. Šramot čoskoro utíchol a vo vnútri záhadnej stavby zavládlo strašidelné ticho. Grubera dlhé čakanie znervózňovalo.
510 Máš ešte banány? Gruber pokrútil hlavou a pohodlne sa oprel o stenu. Kraus sa na neho ešte raz prísne podíval a opatrne sa vopchal do otvoru. Čoskoro sa dostal do širokej chodby, v ktorej mohol postupovať dopredu kľačiačky. Chodba vyústila do priestrannej haly, ožiarenej matným svetlom.
511 Opatrne nazrel dnu. Od ľaku vykríkol a celé telo mu roztriasla zimnica. Priamo oproti nemu stál obrovský jašter s dlhým, nabok skrúteným krkom. Uprostred jeho podlhovastého tela svetielkovala kostra, jasne viditeľná cez priehľadné svaly. Krausov vypleštený zrak mimovoľne skĺzol k nohám netvora.
512 Uprostred haly visela nad dlážkou obrovská guľa s plasticky vyznačenými pevninami na hladkom podklade, naznačujúcom more. V polotme za veľkým glóbusom číhalo nové prekvapenie: priehľadné modely Kvarťanov s netopierími krídlami, s ktorými sa výprava stretla v údolí Svetiel.
513 Kŕčovite sa pridŕžali zábradlia a kužele reflektorov zamierili do priestoru pred sebou. Z tmy vystúpila pred nich rozsiahla jaskyňa guľovitého tvaru. V jej strede bola niekoľkými konštrukciami pripevnená guľa z lesklého modrastého kovu. Lúčovite sa do nej zbiehalo niekoľko rúr.
514 Pologuľa Kvarty, na ktorej vysielač stál, obracala sa totiž smerom k našej slnečnej sústave. Stroj ľahko dosadol na plošinu blízko nevysokej konštrukcie. Madarász vstúpil do menšej kabíny a zapol gravitor. Bol taký vzrušený, že celé pasáže vysielaného textu musel opakovať.
515 Strata krvi bola ihneď nahradená transfúziou, no aj tak je pacient stále v bezvedomí. Ako k tomu nešťastiu došlo? Včera sme vám oznámili, že sopka Fajka práve vo chvíli, keď som vám odovzdával naše skúsenosti z letu medziplanétnym priestorom a z Kvarty, nečakane vybuchla.
516 Wroclawski podľa rany na čele súdi, že úlomok kameňa preletel pri výbuchu podivnou náhodou oblokom a na nešťastie zasiahol Frateva. Novo dostavanú budovu na Prestretom stole sme síce zachránili, ale podzemné obydlie sa zosunulo. Okrem inžiniera Frateva sa nikomu nič nestalo – všetci sú zdraví.
517 Ostáva nám jediná nádej: požiadať Kvarťanov o pomoc. Podľa dômyselných konštrukcií, ktoré objavila Svozilová, usudzujeme, že dokonale ovládajú techniku a majú aj oceliareň. Na dovŕšenie nešťastia ožíva na mnohých miestach planéty búrlivá sopečná činnosť, ktorá dvíha celé nové pohoria.
518 Už niekoľko dní nám nepodali zprávu zo svojej cesty okolo Kvarty. Možno sa im iba poškodili vysielače. Pre dnešok končím – ohlásim sa zajtra... Madarász vypol gravitor a vrátil sa k ostatným súdruhom. Fratev ležal na operačnom stole, obstúpený vedcami v bielych plášťoch.
519 Stúpame do výšky, aby sme nadleteli nebezpečný mrak popola, vyvrhnutého množstvom soptiacich vulkánov. Pristávame v zálive, ktorý vytvoril polostrov, veľmi pripomínajúci svojím tvarom konskú hlavu. Na skale na brehu pripevňujeme prvú automatickú meteorologickú stanicu..
520 Až po pristátí pri jednom z nádherných ostrovov si môžeme tento zjav aspoň čiastočne vysvetliť. Oceán pretínajú niekoľkými smermi morské prúdy, ktoré odkiaľsi prinášajú sopečný popol. Veľkým oblúkom sa vraciame opäť k rovníku. Cestou umiestňujeme ďalšie automatické stanice.
521 V zálive podkovovitého ostrova nás vítajú čudné morské zvieratá... A konečne zase pevnina. Po krátkom lete sa ocitáme pred veľkou hmlovou clonou, visiacou od mračien až po zem. Vlietame do hmly. Naše prístroje zúfalo signalizujú, že mliečna hmla okolo nás je v skutočnosti horúcou parou.
522 Na obrazovkách radara sledujeme krajinu pod sebou. Vznášame sa vysoko nad morom. Spresňujeme svoje mapy a právom objaviteľov dávame mu meno. Danteho more... Oči všetkých vedcov priam visia na premietacom plátne. Pralesy sa rýchlo striedajú s púšťami, jazerá s močiarmi..
523 Spomaľujeme let na najnižšiu rýchlosť. Nechávame za sebou nespočetné množstvo koralových ostrovov, skrytých do bujnej zelene. Len čo sa plaváky lietadla dotknú hladiny, voda sa priam spení pod plutvami miliónov rýb... Nad brehom zakrúži mračno vyľakaných lietajúcich Kvarťanov.
524 Tvory najrôznejších tvarov a farieb ozlomkrky bežia do pestro rozkvitnutého pralesa. Z močarísk neďaleko brehov sa s hlučným vreskom dvíhajú obrovskí vtáci. Lietadlo konečne opúšťa more Života a letí nad pevninou, ktorá hostí statočných dobyvateľov vesmíru, nad Novou Európou.
525 Teraz sa už pokojne hojdá na kotve. k brehu zamieril gumený čln, poháňaný prúdovým motorom. Pútnici v člne si pretierajú oči, aby mali istotu, či dobre vidia. V úzkej zátoke sedí na hladine niekoľko belostné bielych lodí s bohato vykrajovanými okrajmi a zlatoružovými plachtami.
526 Lode sa blížia – a človek nevychádza z údivu. Nie sú to lode, ale kvety obrovských rastlín, kvety úchvatných morských lekien, ktoré z času na čas presťahuje vietor aj s koreňmi na iné miesto... Na jednom z kvetov sedí okrídlený Kvarťan. Prestrašene žmurká očkami a celý sa chveje od strachu.
527 V žiare lámp sa trblietali ľadové kvaple, ktoré ako mramorové stĺporadie podopierali vysokú povalu. Pozdĺž stien jaskyne rástol krištáľový prales a nad ním sa majestátne vznášal mohutný organ, ktorý len čakal na čarodejného organistu, aby sa rozospieval rajskou piesňou.
528 Na zamrznutých krajoch jazierka belostne svietili ľadové lekna. Vchod do ďalšej jaskyne uzavieral záves dlhých kvapľov – neklamná známka, že po celé tisícročia tadiaľ nikto neprešiel. Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať v ceste. Opatrne som jeden kvapeľ odlomil a zrazil ním niekoľko ďalších.
529 Ďalšia jaskyňa mala trochu inakší ráz. Pri stene vyčnievali z vody žltkasté misy, vytvorené z vápenca. Na skalných previsoch sa plazili ako chobotnice pestré závesy. Potok pretekal popri pravej stene a strácal sa opäť v ďalšej jaskyni. Vystúpili sme na pevnú pôdu a čln pripútali k stalaktitu.
530 Vari zahynuli? Znova sme sa zahľadeli na nástennú maľbu. Bola zaujímavo zhotovená. Jej tvorca sa usiloval dosiahnuť väčší dojem skutočnosti tak, že nalepil na kresby zvierat srsť a chĺpky, ktoré zrejme získal zo živých zvierat. Pri pohľade zblízka to nepôsobilo priam esteticky.
531 Vráťme sa. Neprešli sme ani desať krokov k východu z jaskyne, keď nám za chrbtom dopadol na zem ďalší kameň. Bleskurýchle som sa zvrtol. Nad nástennou maľbou som zazrel pravidelný okrúhly otvor, ktorý tam pred chvíľou určite nebol a v ňom – Kvarťana, oblečeného do čudných šiat.
532 Oslepený žiarou lampy prikryl si dlaňami oči a o krok ustúpil do tajnej chodby. Alena od prekvapenia vykríkla. Vtom sa zjavil ďalší Kvarťan. Chytil svojho kolegu za ruky, násilím ho posadil na dno chodby a hneď nato ho odvliekol do vnútra skál. Okrúhly otvor ostal otvorený.
533 Vrhol som sa do rieky, odhodlaný preplávať úžľabinou a pomôcť aj Alene, ale krvavá voda bola taká ľadová, že som sa musel vrátiť na breh. Boli sme v pasci. Bezradne sme blúdili ľadovou jaskyňou a vzájomne sa utešovali, že sa to všetko určite šťastlivo skončí. Ale východ z väzenia sme nenašli.
534 Hodiny sa míňali a nám stále nič neprichodilo na um. Kde prenocujeme? V ľadovej jaským je chladno a jaskyňa s nástennou maľbou je nebezpečná. Nakoniec sme predsa len ostali pri nástennej maľbe. Dohodli sme sa, že sa budeme v spaní striedať. Prvé dva dni prešli pri pokoji.
535 Tak sa stalo, že som na stráži spiacej Aleny zaspal. Zrazu som pocítil, že ma niekto chytil pod pazuchy a dvihol do výšky. Kým som si mohol uvedomiť, čo sa so mnou deje, stál som v kruhovitej chodbe – a vedľa mňa dvaja podivne oblečení Kvarťania, drsných, ale inteligentných tvárí.
536 Alena! – kričal som zúfalo, ako keby mi rozumeli. Nedbali na moje protesty; bez milosti ma ťahali do vnútra skál. Pochopil som, že odpor je zbytočný. Zdalo sa mi, že chodba nemá konca. Tŕpol som od hrôzy, čo sa stalo s Alenou, a za každým krokom som očakával, že ma vrhnú niekde do priepasti.
537 Konečne sa predo mnou zjavil blikotavo osvetlený krúžok, ktorý sa ustavične zväčšoval, až sa premenil na bránu do skalného chrámu. Krásou podzemnej sály som bol priam ohromený. Maľbami zdobenú povalu podopierali bohato členené stĺpy, či skorej zložité súsošia fantastických bytostí.
538 Uprostred chrámu boli do kruhu zostavené kvádre s kľukatými vtesanými ornamentami. V strede kruhu plápolal belasý plameň, vychádzajúci z otvoru v dlažbe. Nepríjemní sprievodcovia ma bez slova usadili na dlažbu k podstavcu stĺpa. Kým jeden z nich ma stále držal, druhý niekam odišiel.
539 Ostatní stáli v kruhu predo mnou a zvedavo sa na mňa dívali. Striedavo otvárali ústa, akoby hovorili, ale ja som nezačul ani najmenší zvuk. Len neskoršie som si uvedomil, že sa dorozumievajú nečujným ultrazvukom. Tvárili sa celkom pokojamilovne, a to ma trošku upokojilo.
540 Rýchle som rozžal lampu a rozhliadol sa. Kvarťania tam už neboli. Ležal som sám v malej šesťhrannej jaskyni na niekoľkých veľkých mäkkých listoch s hrubou vrstvou podhubia. Neďaleko mňa bola hŕba tmavomodrých plodov a kamenná nádoba. Tá ma zaujala najviacej. Trýznil ma totiž pálčivý – smäd.
541 Na podobnom lôžku, aké som mal ja, ležala tam na zemi – Alena. Priskočil som k nej a posvietil do tváre. Bola v bezvedomí. Rýchle som priniesol nádobu s vodou a vzkriesil ju. Sotva vládala hovoriť, taká bola zoslabnutá. Spamätala sa, až keď si riadne upila vody a zjedla niekoľko sladkých plodov.
542 Konečne sme sa dostali do pohodlnej širokej chodby, ktorá sa vinula ako had spleťou jaskýň. Už sme sa tešili, že je to hlavný vchod do bludiska, keď sa pred nami ozvalo klepanie. Spomalili sme beh a chvíľu načúvali. Naozaj, ktosi tu neďaleko pracuje. Chodba sa pred nami prudko zatočila doprava.
543 Ruka v ruke sme vstúpili do chrámu. Ostali sme stáť ako vo sne. Na jednej strane pracovali kvarťanskí sochári a maliari, na druhej strane žiarili ako z alabastru nové reliéfy a nástenné maľby. Umelci pracovali s takým zápalom, že si nás ani nevšimli. Pozrite si pozorne ich dielo, priatelia.
544 To je dostatočný dôkaz, že niekde na Kvarte existuje oceliareň alebo niečo podobného... Potom sme sa nepozorovane vytratili do ďalšej chodby. Na našu veľkú radosť sa za niekoľkými zákrutami ukázalo slnečné svetlo. Ocitli sme sa na malej plošine pred východom z podzemného bludiska.
545 Z troch strán bola ohraničená vysokými balvanmi, stesanými do kužeľov. Pravdepodobne je to ochranná hradba proti jašterom. Pretiahli sme sa úzkou medzerou a s úľavou sme si vydýchli. Boli sme voľní. Nad nami žiarili všetky tri slnká, akoby nám prišli vynahradiť trudné chvíle v tmavom podzemí.
546 Za ten čas, čo ho poznáme, vyrástol na statného mládenca. Po absolvovaní jedenásťročnej školy vstúpil na Vysokú školu astronautickú, aby sa raz mohol stať pilotom medziplanétneho lietadla. Jeho sen sa splnil rýchlejšie, ako očakával... Doktor Zajac pribehol domov úplne zadychčaný.
547 Mamička bude pracovať v atómovej elektrárni a Jurko sa stane pomocníkom v riadiacej kabíne, aby sa naučil zaobchádzať s kontrolnými prístrojmi. A mňa menovali za veliteľa Elektrónu. Keď Jurko vstupoval so svojím otcom do medziplanétneho lietadla, už dávno ovládal teóriu vesmírnych letov.
548 Vedel, napríklad, že veľké rozdiely teplôt na mesačnom povrchu prekonáva človek jednak zvláštnym zariadením skafandrov, ktoré sú automaticky vykurované alebo chladené podľa potreby, jednak tým, že hlavné stanice a závody sa budujú alebo na póloch kde sa teplota pomerne nemení, alebo v podzemí.
549 Obidva kolosy sa zodvihli súčasne. Mesačná krajina pod nimi sa rýchle rozrastala do šírky, až sa zmenila na nedohľadnú pologuľu s drobučkými krátermi. Po niekoľkých hodinách letu sa lietadlá priblížili k sebe a spojili sa teleskopickou chodbou, aby bol umožnený vzájomný osobný styk.
550 Vari si tam nenechajú ležať mŕtvolu. Helikoptéra pomaličky klesala, až nakoniec pristála na jednej z troch krátkych ciest, ktorá bola pravdepodobne letiskom. Dvere kabíny ostali dlho zavreté. Konečne sa na nádvorí záhadnej osady zjavili traja ľudia – Navrátil, Watson a Madarász.
551 Na niekoľkých miestach prepúšťa stena všetky ultrafialové a infračervené lúče. Z toho usudzujeme, že jej obyvatelia tieto lúče vidia prostými očami, že ich zrakový orgán je celkom ináč vyzbrojený ako naše oko. Miestnosti sú bez nábytku a zdá sa, že tu už dlho nikto nebýval.
552 Budova s konštrukciami je vlastne veľmi výkonná atómová elektráreň. Dosial sa mi nepodarilo zistiť, na akom princípe pracuje. Zistil som iba, že pomocou slnečnej energie sa do budovy čerpá voda a rozkladá na vodík a kyslík. Obidva plyny sa vháňajú do atómového kotla uprostred guľovitého priestoru.
553 Vari by ho mali pod zemou?... Teraz som práve objavil vysokofrekvenčné prúdy, ktoré vysiela kotol niekoľkými smermi na zachycovače, umiestnené na stenách. Jeden z týchto prúdov určite usmrtil Grubera, lebo v priestore medzi kotlom a stenou voľne pláva jeho lampa. Pravdepodobne do priestoru spadol.
554 Na týchto miestach leží asi ďalšia osada. Ináč niet na glóbuse nič zvláštneho... Watson čiahol na veľkú guľu, voľne plávajúcu v priestore, aby skúsil, či sa pohne z miesta. Ruka sa ponorila do glóbusu, akoby bol zhotovený z tekutého blata. Rýchle ju mykol naspäť a pozorne si ju obzrel.
555 Bola čistá, bez najmenšej stopy po nejakej kašovitej hmote. Aj povrch glóbusu v mieste ponorenia ostal neporušený. Vedec pokus opakoval. Teraz ponoril do glóbusu celú ruku až po plece. Stratil pritom rovnováhu a v celej svojej dĺžke a šírke preletel telesom bez toho, že by do dačoho narazil.
556 Predvečerom sa opäť všetci zišli pri helikoptére. Konečný výsledok prehliadky bol jednoznačný: osada je v týchto dňoch opustená. Kvarťania sa zdržujú v druhej osade pri Danteho mori. Atómová elektráreň pracuje automaticky. Prísun kuriva sa robí pomocou slnečnej energie.
557 Hneď sa však spamätal, vychmatol z vrecka pištoľ a tiež vystrelil. McHardy urobil ešte niekoľko krokov a zvalil sa do močarísk za tŕstím. Hlava mu klesla do riedkeho žltého bahna. Kraus ho chvíľu pozoroval, ale keď sa McHardy stále nehýbal, skočil do člna a odrazil od brehu.
558 Na obzore zazrel siluetu ľalie, ktorú objavil na kvarťanskom glóbuse. Helikoptéra sa rýchle priblížila k nezvyčajnej stavbe. Trčala opustená na skalnom útese a pripomínala skorej pomník ako obytnú budovu. Vrtuľník zastal vo vzduchu a Navrátil s Watsonom zostúpili po teleskopickom rebríku na útes.
559 Na prostrednom liste ľalie bol na pomníku pripevnený malý model lietadla, ktoré malo nezvyčajný hviezdicový tvar s guľovitým priestorom uprostred. Pod lietadlom boli plasticky naznačené plamene. Na druhej strane pomníka bol reliéf akejsi planéty, podobnej Saturnu s prstencom.
560 Ľudia v skafandroch, ktorí sú vytesaní pri záhadnej atómovej elektrárni, sú asi návštevníci z neznámej planéty. Preto sú aj v skafandroch. Tým sa vysvetľuje, prečo je osada pri Novej Volge opustená. Jedno mi však vŕta v hlave. Nové lietadlo nemohli postaviť bez oceliarne alebo iného zariadenia.
561 Vysiela energiu ustavične, aby ju mohli použiť hneď po návrate. Nech je to už akokoľvek, môžeme sa im z celého srdca poďakovať, že nám tu nechali fungujúcu automatickú elektráreň. Som presvedčený, že pomocou neznámych ľudí z neznámeho sveta opravíme Lúč oveľa prv, ako príde pomoc zo Zeme.
562 Budúcich niekoľko hodín venujeme otázkam medziplanétnej dorozumievacej techniky. Prednášať bude doktor Zajac, veľký vedec a objaviteľ nového spôsobu dorozumievania sa... Oči niekoľkých poslucháčov utkveli na počernej tvári mladého Zajaca. Jurko hanblivo pozrel do zeme a začervenal sa.
563 Zastavil sa len pri veľkom okrúhlom obloku, ktoré spájalo umelo vytvorený letiaci svet s nekonečným vesmírom. Pritisol čelo na chladné sklo a zahľadel sa do hviezdnatej oblohy. Pri pohľade na súhvezdie Andromedy sa mu srdce stislo úzkosťou. Tá malá hviezdička uprostred – to je naše milé zlaté slnko.
564 O niečo podobného sa pokúšam už niekoľko rokov. Mám dojem, že Kvarťania mi ukázali cestu. Tajomstvo ich úspechu tkvie asi v antihmote. Doktor Zajac chytil Jurka za ruku a doviedol ho ku kresliacemu stolu, na ktorom bol pripnutý veľký výkres s mnohými nachytro načrtnutými poznámkami.
565 Keby sa nám to podarilo, nemuseli by sme sa teraz pohybovať po elektróne pomocou držadiel a elektromagnetickej dlážky, ktorá pridŕža naše kovové podošvy ako muchu na povale. A ešte jednu vec sme nedokázali. Sústrediť gravitáciu do jedného bodu podobne, ako sústredíme svetlo pomocou šošovky.
566 Tie záhadné špirály na elektrárni, ktoré sa stále obracajú k slnkám, to sú šošovky, ktorými koncentrujú gravitáciu všetkých troch sĺnk do stredu atómového kotla a uvoľňujú tak z atómov nesmiernu energiu. Celý tento dômyselný automat nie je nijaké perpetuum mobile, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
567 Ani nevieš, ako som bol tou zprávou ohromený... Všetko, čo ti teraz vravím, sú zatiaľ len domnienky. Potvrdí ich až dôkladné štúdium kvarťanskej elektrárne. Možno výsledky môjho bádania i moje domnienky pomôžu našim statočným vedcom na Kvarte lepšie využiť dômyselné stavby v osade neznámych ľudí.
568 Ešte naložili helikoptéru – a raketové lietadlo sa plnou rýchlosťou rozbehlo po mierne zvlnenej Nádeji. Zakrúžilo nad Prestretým stolom a zamierilo na východ. Dva tiene, ktoré hlboko pod lietadlom bežali pestrou krajinou, čoskoro sa s ním spojili na hladine Novej Volgy.
569 Maximálny dosah vysielača je tritisíc kilometrov. Prestretý stôl je najmenej o tisíc kilometrov ďalej... Problém rozriešili ešte toho istého večera. Medzi gravitačnou elektrárňou a osadou Dobyvateľov postavia dve prenosné stanice, na ktorých umiestnia veľké lesklé gule z pyramíd.
570 Kvarťania sa k nim teraz správali veľmi priateľsky. Ochotne im ukázali celé podzemné bludisko i svoje primitívne pece, v ktorých tavili rôzne miešaniny kovov. Obyvatelia podzemia sa živili sladkými plodmi, ktoré zachránili Seversona a Alenu. Stáli vlastne na prahu veľkého rozvoja.
571 Prestretý stôl rýchle zarástol bujnou vegetáciou, ale za dva dni ho vedci oslobodili od nepríjemného osadníka. Letisko bolo opäť voľné. Prešli ďalšie tri mesiace. Severson sedel na lavičke pred domom a zadumane sa díval na stavenisko oceliarne. Vlhká pôda voňala ako chlieb práve vytiahnutý z pece.
572 Vstal, zatvoril oblok klubovne a pomaly kráčal k stavenisku. Zastal pri rúrkovej konštrukcii, ktorá niesla širokú strechu, upletenú z veľkých listov kvarťanských stromov. Strecha chránila budovateľov oceliarne pred vytrvalými dažďami – a teraz poskytuje príjemný chládok v páľave pripekajúcich sĺnc.
573 Hlboko do minulosti, do čias mladosti. Vtedy sa žilo ešte v strachu z vojny, ľudia nepoznali tajomstvo nevyčerpateľnej atómovej energie. Výroba ocele a zliatin kovov bola veľmi zložitá a namáhavá. Železná ruda sa musela dobre pripraviť a pretaviť na surové železo vo vysokej peci.
574 Vo valcovni sa museli ingoty znovu rozžeraviť v hlbinných peciach a vo valcovniach postupne rozvalcovať na potrebný tvar... Ľudia dlho premýšľali ako túto zdĺhavú cestu skrátiť. Až atómová energia im pomohla vyrábať oceľ a iné kovy priamo z rudy a hneď odlievať do potrebných tvarov.
575 Preto aj oceliareň, ktorú si postavili na Prestretom stole, pozostávala len z jednej atómovej pece a z plošiny na odlievanie do foriem... Seversona vytrhol zo spomienok šramot, ozývajúci sa niekde za atómovou pecou. Rýchle odistil samopal. Keď sa prikradol k debnám s prístrojmi, šramot stíchol.
576 Vytiahol z vačku vrecúško s bonbónmi a podal ho nezvyčajnému spoločníkovi. Kvarťan ochotne darček prijal. Chvíľu si ho pozorne prezeral zo všetkých strán. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo vrecko roztrhnúť. Bonbóny, ktoré sa vysypali na zem, vrtko pozbieral a napchal si ich do úst.
577 Krausa pozorne sledujeme; je veľmi príčinlivý, pomáha nám zo všetkých síl – a my mu v tom nezabraňujeme. Po návrate domov ho odovzdáme Svetovej akadémii vied, aby rozhodla o jeho ďalšom osude. Ak sa potvrdia jeho slová, že bol zvedený a že nijaké zločiny na svedomí nemá, navrhneme mu milosť.
578 Dookola šumel divoký prales a po oblohe pokojne plávali mračná s dúhovými okrajmi. Kúštik od jeho hlavy sa kývali vetve nízkeho kra, prehnuté pod ťarchou modrých bobúľ. Doplazil sa k nim a hltavo prehltol niekoľko plodov. Až teraz si uvedomil, prečo leží v pralese opustený.
579 Krausa asi pri prestrelke zastrelil. Alebo azda predsa odišiel s člnom? McHardymu sa zakrútila hlava. Vedomie sa teraz často striedalo s bezvedomím. k prudkým bolestiam v prsiach sa čoskoro pripojil trýznivý smäd. S vypätím posledných síl sa vliekol k húštinám na miesto, kde začul špliechanie vody.
580 Neúprosne však prišiel deň, keď som dojedol poslednú konzervu. Kým som sa plavil pozdĺž zalesneného pobrežia, bolo mi dobre. Živil som sa plodmi, ktoré som už poznal z horského údolia, lebo som do sietí z lián lovil vtákov. Čím ďalej som sa však plavil, tým pustejšie bolo pobrežie.
581 Musel som sa vrátiť, aby som sa mohol lepšie zásobiť na cestu. Zrazu sa strhol prudký vietor. Schytil ma a závratnou rýchlosťou hnal dopredu. Čln roztopašne skákal po hrebeňoch vĺn a ja som ho viacej vo vzduchu ako na vode – zo všetkých síl udržoval v rovnováhe. More sa začalo nebezpečne búriť.
582 Mal som síce šťastie, ale zato som sa dostal do čudnej spoločnosti. Medzi skalnými útesmi uprostred ostrova sa hmýrili obludné zvieratá naj podivnejších tvarov a veľkostí. Nemal som priam veľa chuti zoznámiť sa s touto spoločnosťou bližšie, ale vzrastajúce zúrivé vlnobitie ma zahnalo až k útesom.
583 Teraz som tam zaliezol i ja. Všetky predmety som si priviazal na telo, aby ma pri pohybe nepoudierali, a plachtu nad sebou som uzavrel. Odovzdal som sa osudu a čakal som, čo sa stane. Ozval sa ohlušujúci výbuch a ja som cítil, že prudko letím do výšky. Darmo som čakal na chvíľu, kedy dopadnem.
584 So zaťatými zubami som si ju prehmatal, až som našiel zlomeninu. Náraz si odniesla holenná kosť, nalomila sa mi práve uprostred. Narovnal som si kosť a vrátil ju do pôvodnej polohy. Nohu som si obalil širokými mäkkými listami a priviazal k nej lianami suchú rovnú palicu.
585 Nebolo to také jednoduché, ako to teraz rozprávam. Kým sa mi operácia podarila, niekoľko ráz som omdlel od bolesti, ale to dnes už nie je dôležité. Nohu som si dal ako tak do poriadku a vtedy to bola hlavná vec. Keď som sa spamätal a trochu si oddýchol, vydal som sa na ďalšiu púť za člnom.
586 More bolo už zase pokojné, akoby sa vôbec nebolo nič stalo. Na obzore kadila a žiarila vybuchujúca sopka. Ocitol som sa jednoducho v neznámej krajine. Popri pobreží sa tiahla donekonečna široká piesočina. Kam oko dovidelo, nebolo na pevnine vysokých hôr. Najväčšie žlté slnko sa už klonilo nad obzor.
587 Alebo by som bol prespal na strom vo vetvách. Na zemi v tráve spať nemôžem, bol by som v nebezpečenstve, že m rozšliapne niektorý jašter alebo napadne neznáme krvilačné zviera. Hady som dosiaľ neobjavil, ale nie je vylúčené, že sa tu niekde tiež skrývajú. Ostáva mi jediná možnosť.
588 Keď nemáš potrebné nástroje a okrem toho vláčiš za sebou zlomenú nohu. Dovliekol som sa na kraj pralesa, sadol som si na zem a pokúšal vyhrabať dieru najprv rukami. Išlo to ťažko, hlina bola naskrz prerastená drobnými pevnými korienkami. Po dlhšej námahe som prácu prerušil.
589 Len pri pohľade na more som si uvedomil, ako pochabo som si počínal. Chcel som si vykutať brloh v miestach, kde by ma možno ešte tejto noci zaplavila voda. Vrátil som sa teda na miesta, kde som tak šťastlivo i nešťastlivo pristál, vzal som prázdnu plechovicu a prenikol ešte hlbšie do pralesa.
590 Pomáhal som si aj ostrými kameňmi a úlomkami zo silných vetiev. Napriek tomu si práca vyžiadala celú noc a ešte celý deň. A to som mal len jamu. Primitívna strecha si vyžiadala ešte ďalšie dva dni úmornej lopoty. Práca ma tak zaujala, že som chvíľami zabúdal aj na svoju hroznú opustenosť.
591 Postupoval som celkom jednoducho, i keď nemôžem tvrdiť, že to bola mimoriadne veľká rozkoš. Sadol som si jednoducho na zem a nohy som natiahol pred seba. Jamu som najprv hĺbil okolo seba – a potom pod sebou. Priviazal som sa dlhou lianou ku kmeňu stromu, aby som sa nakoniec dostal naspäť hore.
592 Keď som sa pomaly prepadol až na dno budúceho brlohu, vytiahol som sa na liane zase nahor. Pretože takýto výstup je dosť namáhavý, zhotovil som si neskoršie z lián a vetiev povrazový rebrík. Časom som objavil kry s jedlými sladkými plodmi, takže i zásoby mi na nejaký čas postačovali.
593 Obstarávanie potravy bolo čoraz ťažšie. Noha sa mi hojila len veľmi pomaly, stále som sa ešte nemohol vybrať na dlhšie výlety. Jediným mojím svetom bolo neďaleké okolie, prepletené hustou sieťou cestičiek, ktoré som si vyšliapal. Z pokojného života ma vyrušila divná udalosť.
594 Ďalšiu plechovicu som priviazal na motúz, vložil do nej niekoľko skrutiek, aby pri najmenšom pohybe zašramotila a večer som ju položil k východu z brlohu. Nadarmo som prebdel niekoľko nocí. Konečne plechovica zašramotila. Niekoľkými skokmi som bol hore. V žiare lampy som zazrel malého Kvarťana.
595 Na moje prekvapenie bol bezkrídly. Nepredvídavo strčil paprčku do plechovice a márne sa usiloval vytiahnuť ju. Pískal tenkým hláskom a ustrašenými očkami žmurkal na mňa. Omotal som ho lianou, aby ma azda nepokúšal alebo nepoškrabal, a spokojne som ho uložil na strechu svojho sídla.
596 Už som sa chcel vrátiť na lôžko, keď tu podozrivo zašuchotalo krovie. Na malej čistinke sa zjavil podobný tvor. Prižmúril oči, oslepené svetlom, ale neušiel. Naopak, pomaly sa približoval ku mne. Zostúpil som o niekoľko priečok do brlohu a v strehu očakával, čo sa bude robiť.
597 Dvojnohý tvor mi nevenoval veľa pozornosti. Priblížil sa k môjmu väzňovi a sklonil sa nad ním. Očakával som, že sa pokúsi vyslobodiť ho z pút, ale nestalo sa tak. Iba si sadol tesne k nemu a objal ho. Občas trhano zapískal, ale ináč nejavil ani stopy nepriateľstva ku mne.
598 Bolo to vždy lepšie ako nahlas hovoriť sám so sebou. Obával som sa totiž, že hlasitý samohovor je prvým príznakom šialenstva. Keď tvory začuli môj hlas, mykli sa, ale ostali na mieste. Zvedavo si ma prezerali, akoby hľadali orgán, ktorým som vydával ten čudný zvuk. Zasmial som sa.
599 Čudní návštevníci ma vytrhli z úvah tenučkým pískaním, ktoré sa strácalo v najvyšších tónoch. Alebo mi chceli niečo povedať, alebo sa pochválili svojím nádherným spevom – to neviem. Rovnako som im nerozumel ani slova. Iba som cítil, že je to prejav priateľstva. A to sa skutočne čoskoro ukázalo.
600 O niekoľko dní sme sa tak zblížili, že Francko s Markou sa chceli silou mocou nasťahovať ku mne, do môjho podzemného obydlia. Luhal by som, keby som tvrdil, že som bol úmyslami nadšený. Obydlie bolo pre troch príliš tesné – a najmä to, že pre mňa boli predsa len zvieratami.
601 Deň čo deň vystrájali dlho do noci a na druhý deň spali potom až do poludnia. Všemožne som sa usiloval zmeniť ich životosprávu, ale márne. Jedného večera som si dokonca ľahol do ich hniezda, aby som im jasne naznačil, že majú spať. Napodobnili ma a predstierali, že spia.
602 Sotva som však zaliezol do podzemia, vyskočili a vystrájali po pralese ďalej. Pochopil som, že noc je ich dňom, a s pre výchovou som prestal. Dokonca som bol rád, pretože moje obydlie malo takto aspoň nočných strážcov. Noví priatelia boli pre mňa užitoční aj v inom smere.
603 Naskrze premoknutá Marka sa ustavične triasla od zimy, akoby bola dostala horúčku. Darmo ju obetavý Francko zahaľoval do svojich blanitých krídel Rozhodol som sa teda, že hneď po dažďoch postavím primitívnu chatrč z vetiev a veľkých listov. Dočasne som ich ubytoval v podzemnej skrýši.
604 Bol to smutný život, plný strastí, prerušovaný len kratučkým spánkom. Mračná sa však predsa len pretrhli a na oblohe sa opäť ukázali obidve slnká. Privítali sme ich s veselým tancom v mokrej tráve. Ani som si to neuvedomoval, že od svojich priateľov som čoraz väčšmi preberal ich detské chovanie.
605 A on naopak usilovali sa napodobňovať mňa – takže vznikali komické situácie. Na kraji malej lúčky neďaleko môjho obydlia rástli blízko seba dva veľké stromy. Ich kmene boli od seba vzdialené sotva na meter a obidve koruny vytvárali jedinú spleť vetiev, akoby sa velikány objímali.
606 Kmene obidvoch stromov sa stali základnými piliermi budúceho obydlia Francka a Marky. Asi dva metre nad zemou som ich spojil pevnou vetvou, ktorá sa premenila na hrebeň strechy. Po obidvoch stranách som pripevnil ďalšie dve vetvy, ktoré som oprel o zem a upevnil kolíkmi.
607 Tak som urobil hlavnú kostru chatrče. Bola to vlastne ochranná strecha, opretá o kmene stromov. Vyplnil som ich vetvami a preplietol lianami. Nakoniec som strechu pokryl pevnými hladkými listami. I tie som zabezpečil pred vetrom lianami. Podobným spôsobom som postavil obidve bočné steny.
608 Priatelia veľmi pozorne sledovali moje počínanie. Francko sa konečne rozhýbal a pomáhal mi nosiť stavebný materiál, ale Marka iba ustavične poskakovala okolo mňa a ako očarovaná pozerala mi na ruky, alebo si s údivom obzerala rastúce dielo. Kedykoľvek som na ňu pozrel, musel som sa smiať.
609 V korunách stromov znova zaprašťalo. Od prekvapenia som skríkol. Francko sa tam práve pokúšal odlomiť silnejšiu haluz. Keď sa mu to konečne podarilo, hodil ju na zem, roztiahol ruky a krásnou špirálou splachtil dolu. Prvý raz pred mojimi očami použil svojich blanitých krídel.
610 Tam ma čakalo ďalšie – ešte väčšie prekvapenie. Marka upevňovala medzi dvoma kmeňmi veľký konár, ako som to včera robil ja. Počínala si celkom obratne, i keď mnohé pohyby musela niekoľko ráz opakovať. Francko oprel haluz o strom a šiel si prezrieť chatrč, ktorú som včera postavil.
611 Potom sa vrátil a haluz premenil na nosný trám strechy. Vymenili sme si úlohy: teraz som zase ja s údivom pozoroval, ako Francko s Markou stavajú podobnú chatrč, akú som včera postavil ja. A musím sa priznať, že im to sprvoti šlo celkom dobre. Až som bol prekvapený učenlivosťou svojich priateľov.
612 Kostru z vetiev urobili veľmi pekne. Keď však začali vetvy prepletať lianami, nastali veľké ťažkosti. Po niekoľkých márnych pokusoch sa tak zaplietli do lián, že sa ledva mohli pohnúť. Pribehol som im na pomoc. Radostne zamávali uvoľnenými rukami a Marka sa mi upreto podívala do očí.
613 Zrazu sa jej vydralo z hrdla: Tram tam tam tá rá ra rá – vlastne ii ŕi fi f í fí fi, lebo nespievala, ale pískala. Bol som teraz zmätený, ale nakoniec som predsa len pochopil, čo mi tou melódiou chcela povedať. Moju pieseň spájala s budovaním chatrče, prosila ma, aby som učenlivým tvorom pomohol.
614 Vzal som liany a pomaly ich prepletal medzi vetvami, aby priatelia pochopili systém. Hneď to usilovne skúšali. Niekoľko ráz sa ešte zaplietli ako do siete, ale naučili sa to. Práca sa im strašne páčila. Stenu a bočné steny chatrče preplietli tak husto, že by nimi ani kamienčok neprepadol.
615 Jednoducho nebolo ich možno zastaviť. Za desať dní to na lúčke vyzeralo ako na dedine. Ich staviteľské vášne sa skončili len pre nedostatok voľných stromov, rastúcich na kraji lúčky. Francko s Markou dlho striedali bývanie, až sa nakoniec natrvalo usadili v chatrči, ktorú som postavil ja ako prvú.
616 Usiloval som sa nejako naznačiť Franckovi, ako čln vyzerá a kde je, a nahovoriť ho, aby mi čln priniesol. Francko opakoval po mne všetky pohyby i Marka sa do toho naplno pustila, ale ani jeden ani druhý nechápali, čo chcem. Beznádejne som hodil rukou a prestal som s tým.
617 Počasie bolo krásne, búrka nehrozila a prales v bezvetrí tak ticho dýchal, že ani list nezašelestil. Priatelia opustili chatrč a usilovali sa vniknúť do svojho podzemného obydlia. Veľkomyseľne som ich ta pustil a ostražito som načúval, čo sa deje, ale nech som sa akokoľvek namáhal, nezačul som nič.
618 Marka si počínala podobne ako ja, keď som budoval svoju podzemnú skrýšu. Vyhrabanú jamu pokryla vervami a lístím a pustila sa do ďalšej jamy, zrejme pre Francka. Keď boli obidve jamy prikryté, urobila čosi, čo som nechápal: vyhrabanú hlinu sa dala hádzať na strechu prvej diery.
619 Hoci som nechápal, prečo to robí, pomáhal som Marke zo všetkých síl. Aj Francko vyliezol z brloha a pomohol nám dokončiť započaté dielo. Priatelia potom utľapkali nahádzanú hlinu rukami a všemožne sa usilovali vtiahnuť ma do podzemia. Pritom ustrašene pískali, akoby im šlo najmenej o život.
620 Keď sa im to nepodarilo, zaliezli do skrýše sami. Ja som stál zamyslený nad čerstvou vrstvou žltej hliny. Prečo Marka hádzala hlinu na moju strechu? Veď suché listy a výhonky sviežo zelenej trávy, vyrastené z nového humusu, maskovali skrýšu oveľa lepšie ako vrstva čerstvej hliny.
621 Odkiaľsi zďaleka sa ozval podozrivý šelest, ktorý sa o chvíľu premenil na zlovestný bzukot. Nad pralesom sa zjavilo prvé mračno akéhosi hmyzu. Znieslo sa do korún stromov – a priletelo ďalšie, oveľa mohutnejšie. Nasledujúce mračno zastrelo už celú oblohu, takže odrazu bolo šero.
622 Hmyz rýchle prenikal do všetkých kútov pralesa, až ho celý zaplavil. Niekoľko chrobákov si sadlo i na mňa a poriadne ma dohrýzlo. Utiekol som do skrýše a rýchle za sebou pribuchol vrchnák. Francko s Markou sa tisli k sebe, triasli sa a pískali v takej vysokej tónine, že mi to trhalo uši.
623 Chcel som sa podívať, čo sa vonku deje, ale naľakaní priatelia sa mi zavesili na ruky a ťahali ma späť. Poučený niekoľkonásobným uhryznutím poslúchol som a bezmocne som sa uložil na primitívne lôžko. Hodina za hodinou sa míňali, až som napriek prenikavému pískaniu od únavy usnul.
624 Neviem, ako dlho som spal, ale prebudenie nebolo vôbec príjemné. Na tvári i ústach som mal slanú hlinu a priatelia boli preč. Francko a Marka utiekli, od strachu utiekli... Vyskočil som na rebrík a nadvihol vrchnák. Pramienok suchej hliny sa mi vysypal na hlavu a na plecia.
625 Vykríkol som od hrôzy. Pohľad na krajinu okolo mňa bol taký strašný, že sa mi stislo srdce. Prales zmizol. Do nekonečna sa rozprestierala pustá rovina, z ktorej ako náhrobky v cintoríne trčali kýpte obhryzených kmeňov. Dielo skazy bolo dokonané, mračná hmyzu premenili bujný prales na púšť.
626 Čln som hneď dôkladne prezrel. Poškodenie nebolo také veľké. Pri náraze na vetvu sa pretrhla len plachta, chrániaca za nepohody náklad alebo cestujúcich. Pri nafukovaní som síce objavil v člne niekoľko malých dierok, ale boli také nepatrné, že vzduch unikal nimi veľmi pomaly.
627 Postupovali sme dopredu naozaj slimačím tempom. Nebolo nič ľahšieho ako ochrannú plachtu premeniť na opornú, ale vietor na nešťastie dul od mora, priamo proti brehu a bol príliš slabý na akékoľvek manévrovanie. Francko s Markou čoskoro odpozorovali veslovanie, takže sme sa mohli striedať.
628 Na noc sme vytiahli čln na breh a uložili sa na jeho dne pod ochrannú plachtu. Dlho som nemohol zaspať. V tichu noci doľahla na mňa celou váhou ťarcha opustenosti, beznádejnej opustenosti na neznámej nemilosrdnej planéte, bilióny kilometrov od domova. Francko i Marka už spali.
629 Veľká červená hviezda plakala nad obzorom, medzi blikajúcimi hviezdami preletel občas meteor, zanechávajúci za sebou striebornú, rýchle miznúcu čiaru. Hoci mi do tváre dul teplý vetrík, zdalo sa mi, že z nekonečného vesmíru padá na mňa ľadový dych nezmerných priestorov bez jedinej známky života.
630 Prichodil som si ako utečenec vyhodený z medzihviezdneho lietadla a plávajúci teraz sám, samučký sám v úplne ničím neohraničenej prázdnote. Má to ešte zmysel ďalej sa beznádejne vliecť pustinami a nakoniec biedne umrieť? Pohľad na hviezdnatú oblohu bol pre mňa neznesiteľný.
631 Čoskoro pochopili, čo chcem – ba mali z novej funkcie náramnú radosť. Veselo poskakovali po brehu a čln za nimi len tak letel. Na poludnie boli už takí unavení, že sa ledva vliekli. Nechal som ich chvíľu odpočívať, a potom som ich znova prinútil do behu. Priznám sa, že sa to bez bitky neobišlo.
632 Francko ju objímal, dýchal na ňu a ronil veľké slzy. Prvý raz som tieto tvory videl plakať. Marka sa konečne prebrala. Bola taká zoslabnutá, že ledva sedela. Pochopil som, že bez jedla to dlho nevydržia. S ťažkým srdcom som každému dal niekoľko plodov a veľkomyseľne som dovolil, aby sa vyspali.
633 Na druhý deň som použil inú taktiku. Na breh som poslal len jedného – a druhý sa so mnou viezol v člne a naberal nových síl. Pracovali teraz oveľa ochotnejšie, ale aj tak sme postupovali dopredu čoraz pomalšie. Tvory, premenené na otrokov, navidomoči ochabovali. Ale nepopustil som.
634 Áno, priatelia, tak hlboko som vtedy klesol. Nešťastných priateľov zachránil pred skazou vietor. Zosilnel a obrátil sa práve do smeru našej plavby. Chvíľu som uvažoval, či mám Francka a Marku ponechať napospas pustinám, ale nakoniec som ich na smrť zoslabnutých uložil do člna.
635 Bolo to múdre rozhodnutie; Francko s Markou boli veľmi potrebným zaťažením, dávajúcim mojej biednej plachetnici väčšiu stabilitu. Počasie nám žičilo. Po niekoľkodennej plavbe sme sa dostali do neveľkej zátoky, ohraničenej väčšími kopcami a niekoľkými nízkymi dymiacimi krátermi sopiek.
636 Obloha bola síce čistá, ale to ma neupokojilo. Dobre som vedel, ako úžasne vyvinutý a neomylný sluch majú moji spolucestujúci. Rýchle som prirazil k brehu, aby som si v piesku mohol vykutať skrýšu, ktorú by sme chránili gumeným člnom. Ale Francko a Marka nemali do práce ani najmenšej chuti.
637 Nepomohlo hrešenie ani bitka. Schúlili sa do klbka a len žalostne pískali. Hnaný nevýslovným strachom začal som dieru vyhrabávať sám. Streštene som odhadzoval piesok na všetky strany, až som si prsty rozodral do krvi. Znezrady mi čosi zašušťalo nad hlavou. Zdesene som sa obzrel.
638 Neďaleko mňa dosadali na breh okrídlení Kvarťania. V rukách stískali zaostrené kamene a hrčovité palice. Myslel som, že odbila moja posledná hodina. Nohy sa mi podlomili a bezvládne som klesol do vyhrabanej jamy. Díval som sa do hrozivých tvárí lietajúcich Kvarťanov ako králik zhypnotizovaný hadom.
639 Keď spozorovali, že sa nehýbem, pristúpili k Franckovi a Marke. Vymenili si s nimi niekoľko ťahavých písknutí, potom ich zodvihli a vzniesli sa s nimi do výšky. Niekoľko ráz nado mnou zakrúžili a odleteli k neďalekému pohoriu. Trvalo hodne dlho, kým som sa spamätal z preľaknutia.
640 Čo teraz? Na úpätí kopcov sa zazeleneli pásy neporušených pralesov, ale práve do tých miest odleteli ozbrojení Kvarťania. A na pustých brehoch hrozí smrť hladom a smädom. Rozhodol som sa pre menšie nebezpečenstvo – odísť vysoko do hôr, do pralesa. Azda sa tam nejako skryjem pred nepriateľmi.
641 Vystúpil som niekoľko sto metrov, kým som neprišiel na potôčik s čistou krištáľovou vodou. S chuťou som sa napil a osviežil si ruky a tvár. Dlho som sa však v tých miestach nezdržoval, lepšie budem ukrytý v húštinách. Prales sa hmýril zvieratami najrôznejších tvarov a farieb.
642 Na šťastie to boli tvory plaché a pokojamilovné; prestrašene predo mnou utekali do vnútra tmavého pralesa. Zastal som pri prvom strome so sladkými plodmi, aby som si obnovil vyčerpané zásoby. Potom som sa zahalil do gumeného člna a čoskoro som zaspal. Ako dlho som spal, neviem.
643 Hladina mora vystúpila najmenej o dvesto metrov, ligotala sa v púšti podo mnou Rýchle som sa usiloval prinútiť otupený mozog k činnosti. Veď som v horách, hladina nemohla cez noc vystúpiť tak vysoko. Či sa mi azda pomiatol rozum a mám vidiny? Pretrel som si oči a znova som sa pozrel dolu.
644 Áno, to je jediné vysvetlenie, v takých obrovských geologických zmenách vôbec nie prekvapujúce. To, prirodzene, znamená, že pokles horstva môže ešte vždy pokračovať, až nakoniec zmizne so mnou na dne zákerného mora... Bedlivo som sledoval miesta, kde sa hladina stýkala s horskou stranou.
645 Hneď som si však uvedomil, že v takom divokom príboji by som beztak nemohol odplávať... Obidve veľké slnká zapadli – bezútešnú krajinu zahalila tma. Len maličké červené slnko sa trepotalo nízko nad obzorom a na nepokojnej hladine vykresľovalo blikotajúcu šnúru krvavých svetiel.
646 Zrazu som v matkinom náručí. Hladká ma po vlasoch a ticho upokojuje. Som opäť malým chlapcom. Vyplačem sa a veselo sa rozbehnem medzi deti, naháňajúce sa na ihrisku. Pestro pomaľovaný malý kolotoč radostne tancuje valčík, na malej lokomotíve kýva mi na pozdrav ešte menší strojvodca.
647 Pozrel som na modrozelenú ťažkú oblohu a skríkol som od úzkosti. Hoci bola tak vysoko, zdalo sa mi, že je tesnou klietkou, zvierajúcou mi srdce. Čím nekonečnejšie priestory, tým horším väzením sú, ak je človek odsúdený žiť sám, bez stisnutia ruky, bez zvuku ľudského hlasu, bez objatia.
648 Gumený čln som uložil do spleti vetiev a pobral som sa na najbližší vrchol. Bol to kužeľ odpočívajúcej sopky. Z hlavného krátera unikal len biely dym. Z malých bočných kráterov pramenili zlaté potôčiky žeravej lávy. Rozhľad z vrchola sopky ma presvedčil o tvrdej skutočnosti.
649 Pokles horstva sa však zastavil. Aj more sa postupne utíšilo. Obloha znachovela – čo bol neklamný príznak lepšieho počasia. Naplnil som čln sladkými plodmi a vydal som sa na dlhú nebezpečnú cestu po mori. Čoskoro som bol taký unavený, že som musel pristáť pri malom ostrovčeku.
650 Ale aj ten sa mi potopil pod nohami. Pokračoval som v krížovej ceste. Po dvojdennej plavbe som sa konečne dostal na pevninu. Bol som taký slabý, že som sa len s vypätím všetkých síl vyšplhal na breh a vytiahol za sebou čln. Len čo som sa ocitol na pevnej pôde, stratil som vedomie.
651 Prebudil ma chladný príboj mora. Hladina opäť vystúpila... Doplazil som sa do malej rokliny, oprel hlavu o čln a opäť omdlel. Keď som sa prebral, bola noc. Zdalo sa mi, že som v pekle. Zem sa triasla a pukala, hory mi soptili nad hlavou, roklinou, v ktorej som bol ukrytý, hnala sa ľadová búrka.
652 Ľahol som si medzi rozhádzané, ešte teplé balvany a čakal, kým ma zaleje žeravá láva. Ohlušujúci výbuch neďalekej sopky ma znova prebral k životu. Strach o život zvíťazil nad beznádejnosťou. Vyskočil som a bezhlavo som letel po horúcej stráni. Na cestu mi svietili plamene vulkánov.
653 Čoskoro som sa dostal k malej horskej riečke, tečúcej v hlbokom koryte. Jej voda vrela ako v kotle nad plameňom. Ďalej som nemohol ísť, iba popri brehu, pretože po ľavej ruke sa zvažovala k rieke strmá skalná stena. Para, unikajúca z koryta, pálila ma vo vyschnutom hrdle a oparila mi celú tvár.
654 Nakoniec som prešiel úžľabinou. Ocitol som sa na širokej rovine, ktorá sa končila na obzore pralesom. Dunenie za mojím chrbtom ma opäť popohnalo do šialeného behu. Ako splašený kôň skákal som cez výmole a jarky, potkýnal som sa po kameňoch a hustej spleti rastlín. V pralese som videl svoju spásu.
655 Síl rýchle ubúdalo. Doplazil som sa až k stromu so svietiacimi plodmi – a klesol som v bezvedomí. Ako dlho som tak ležal, neviem. Prebudila ma pálčivá bolesť v nohách. S námahou som otvoril opuchnuté viečka. Skríkol som od hrôzy. Olizovali ma plamene, topánky a nohavice na mne už horeli.
656 Po šedivej oblohe sa váľali klbá dymu. Predo mnou sa dvíhal kupolovitý kopec s holým piesčitým vrcholom. Vstal som a po mnohých dlhých odpočinkoch som sa doplazil hore, aby som mal lepší výhľad po okolí. Len hmlisto si spomínam, že za kopcom som zazrel pravidel ne zvlnenú rovinu.
657 Do horúčkových snov vmiesil sa akoby rachot z diel a hučanie rozbúreného mora. Prebudil ma lejak a krutý pocit smädu. Sadol som si, aby som vypátral, či niekde neobjavím potok alebo kaluž vody. Neviete si predstaviť, aký som bol ohromený, keď som sa podíval na krajinu pred sebou.
658 Myslel som, že blúznim. Zvlnený terén sa premenil na rad oblých horských hrebeňov. Na jednom z nich som sedel ja. Ani stopy nebolo po poprehýbanej rovine, zmizol i kopec, na ktorého vrchole som usnul. Telo som mal ako dolámané. Len o chvíľu som spozoroval, že pôda sa chveje a kolíše.
659 Zrazu sa mi zdalo, že hrebene klesajú a ja pomaly stúpam k nebesám. Ako som neskoršie spoznal podľa horstva, z ktorého som utiekol, vydúval sa a stúpal jedine hrebeň, na ktorom som bezmocne sedel v piesku a stŕpnuto sledoval rôzne zmeny krajiny. Za niekoľko hodín ma vydvihlo do obrovskej výšky.
660 V diaľke sa rozbesnilo more. Vlny vysoké ako hrádze zúrivo bili do pevniny a odtŕhali celé kusý zeme. Z pralesov vybehli čudné jaštery a splašeno utekali k novovzniknutej hore, ktorá ma vydvihla. Vyškriabal som sa z piesku a trmácal sa opačným smerom dolu, aby som sa pred nimi zachránil.
661 Zúfale som sa díval za utekajúcimi zvieratami. Popri mne sa práve plazil jašter, ktorý sa pre svoje ťažké telo a neohrabané mocné nohy oneskoril za ostatnými. Niekoľkými skokmi som bol pri ňom. Zachytil som sa kostených doštičiek, ktorými bolo posiate jeho telo, a vyšplhal som sa na chrbát.
662 Ale – keď ti už hrozí nebezpečenstvo zo všetkých strán, prestaneš sa báť a začneš chladno uvažovať. Nebudete mi veriť, ale ja som v tej hrôze začal premýšľať, ako sa nebezpečnému tvorovi ubrániť. Kým som sledoval nebezpečenstvo za chrbtom, dobehol môj koráb k širokej rieke.
663 Jašter podo mnou napol všetky svaly, aby prekonal niekoľko metrov, ktoré chýbali po breh. V zákrute údolia sa zjavila mohutná hrádza vody, ktorá ako pohybujúci sa vodopád rútila sa priamo proti nám. Zoskočil som z tela záchrancu a niekoľkými pohybmi som sa dostal na breh.
664 Nové nebezpečenstvo číhalo na mňa na stráni. Odpočívalo tu niekoľko jašterov, ktoré nemali dosť sily, aby sa vyšplhali vyššie. Voda ustavične stúpala – dosahovala mi až po chodidlá. Nedá sa nič robiť, musím pokračovať v ceste. Sklonil som sa nad hladinu a dlhými glgmi som sa napil.
665 Ale ja som na nič nedbal. Hltavo som prehĺtal šťavnatú sladkú dužinu. Únava mi čoskoro zavrela ťažké viečka. Keď som sa prebudil, opäť som siahol po plodoch, najedol som sa a znova zaspal. Tak som v húšťavách strávil niekoľko dní. A boli to trpké dni, to mi iste veríte.
666 Na oblohe sa striedali dve slnká. I keď už jedno dávno zapadlo, druhé stálo ešte len na vrchole klenby. Pohyby horských masívov prestali, sopky zhasli. Vnútro planéty sa vybúrilo a teraz odpočívalo. Na ako dlho, o tom som nemal pochopiteľne ani tušenia. Počasie sa tiež zlepšilo.
667 Trochu ma nastrašil, ale ináč sa nič nestalo. Rany na tele sa napodiv rýchle hojili a zaschýnali. Čoskoro som sa dostal z najhoršieho. Opustil som svoj útulok a pomaly putoval do hôr, do rokliny, kde som v zúfalstve a záchvate strachu zabudol svoj jediný majetok, gumený čln.
668 Srdce sa mi stískalo od úzkosti. Bez neho by sa moja nádej na udržanie holého života zmenšila na minimum. Čím vyššie som vystúpil, tým širší bol rozhľad. Zdá sa vám to azda prirodzené, ale mňa to prekvapovalo. Čudoval som sa, kam sa podeli hory, ktoré podo mnou vyrástli, keď som ležal v bezvedomí.
669 Zdalo sa mi, že sa opäť vyrovnali na rovinu, akoby ich vyvalcoval obrovský valec. Hmlový opar, ktorý sa váľal pod horami, nedovolil prezrieť si rovinu dôkladne. Až keď žiara obidvoch sĺnc hmly rozohnala, videl som, že dookola bolo more, posiate mnohými drobnými ostrovčekmi.
670 Sú tieto hory na niektorom mieste spojené s pevninou, alebo sa stali opusteným ostrovom? To bola otázka, na ktorú som si zatiaľ nevedel dať odpoveď. Ak som skutočne na ostrove, potom bez člna sa odtiaľto nikdy nedostanem. Drevo je tu ťažšie ako voda, takže na stavbu člna niet ani pomyslenia.
671 Po niekoľkých hodinách výstupu som narazil na vážnu prekážku – na tuhnúce prúdy lávy. Musel som ich ustavične obchádzať, čím sa mi cesta neprestajne predlžovala. Na niektorých miestach boli výrony lávy také mohutné, že úplne zmenili tvárnosť krajiny a ja som čoskoro stratil orientáciu.
672 Musel som sa veľký kus vrátiť naspäť až k húštinám a pralesom a zásobiť sa sladkými plodmi, ktoré mi nahrádzali nielen jedlo, ale aj nepostrádateľnú vodu. Najmenej desať dní som blúdil obryvmi a úžľabinami po stranách a náhorných rovinách. Konečne som došiel k rokline, ktorú som tak dlho hľadal.
673 Bez rozmýšľania som sa vrútil medzi skalné steny. Ale hneď som sa zháčil. Uprostred rokliny plápolala pravidelne nakladená hranica dreva a okolo nej sedeli – Kvarťania. Asi ma počuli, lebo zamávali krídlami a vzniesli sa do výšky. Aj s člnom. Už som ho na šťastie nepotreboval.
674 Za ten čas môžete dokonale preštudovať celú planétu. Doteraz vám nezvyšovalo na štúdium príliš mnoho času. V prípade, že vám na dokončenie opráv chýba nejaká dôležitá súčiastka, nelámte si tým hlavu. Netrápte sa. Všetky náhradné diely i rezervné reaktory vezieme so sebou.
675 Nebolo to už ono idylické údolie, ktoré pred časom opustil. Z bujnej vegetácie ostali iba ohorené kýpte. Na miestach, kde bolo jazierko, zívala hlboká priepasť, nad ktorou sa strašidelne vypínala dymiaca sopka. Časť údolia bola zavalená obrovskými hrudami stuhnutej lávy.
676 Vyskočil a bezhlavo letel pustým údolím dolu k divokému pralesu, ktorý na úpätí hory unikol skaze. Dobehol do húštin a ako šialený stŕhal zo stromov dlhé liany, porastené plazivými parazitmi. Ovešaný lianami vrátil sa k priepasti. Sadol si na kraj a náhlivo spletal dlhé lano.
677 Keď sa mu zdalo, že je už dosť dlhé, pripevnil ho na skalný útes a pomaly sa spúšťal dolu. Konečne sa dostal na dno. Niekoľkými skokmi prebehol medzi balvanmi k ligotajúcim sa predmetom a stŕpnuto zastal. Lastovička bola roztrieštená na veľa kusov. Z reaktora i raketového pohonu ostali len trosky.
678 Vynášanie cenných vecí z priepasti mu zabralo celý deň. Na smrť unavený si ľahol na gumený čln a hneď zaspal. V noci ho prebudil chlad. Rozospato sa rozhliadol. Hneď sa však spamätal. Nad skalným chrbátom blikala červená žiara, vrhajúca príšerný svit na plávajúce mračná.
679 Dosiahne ľudstvo víťazstva vedy a techniky, o ktorých hovorí román? Alebo je to všetko číro čistá fantázia spisovateľa? Podobné otázky si iste položil mnohý z vás, keď prečítal túto knihu. Dajme na chvíľu fantáziu nabok a podívajme sa na problémy tohto románu očami chladnokrvného vedca.
680 Z toho hľadiska nebude zbytočné pripomenúť si niektoré ľudové povesti a urobiť prehliadku niektorých projektov, nadhodených svojho času románopiscami. Mytológia všetkých národov je bohatá na povesti o letoch k nebeským svetlám, uskutočňovaných väčšinou pomocou vtákov alebo koni.
681 Ikaros sa potom zrútil do mora a utopil sa. Jedna z legiend spätých s menom gréckeho vojvodcu Alexandra, Macedónskeho hovorí, že sa pokúsi navštíviť nebesá. Alexander Macedónsky zapriahol podľa tejto báje do voza niekoľko hladných gryfov, ktorých nútil k letu vnadidlom, zaveseným nad ich hlavami.
682 Obyvatelia legendárnej Atlantídy vraj našli pri zániku svojej materskej pevniny záchranu na iných planétach pomocou lietajúcich strojov. Stredovek nezanechal literárnych pamiatok, ktoré by svedčili o túžbe po mimozemských cestách. Až v období renesancie sa znova prebúdza záujem o túto otázku.
683 Kepler sa domnieva, že Mesiac sa skladá z látky s veľkými prieduchmi. Uvádza podrobnosti o predpokladanej mesačnej flóre a faune, popisuje mesačných obyvateľov a ich obydlia, ktoré sú ochranou pred prudkými výkyvmi teploty. Na dosiahnutie Mesiaca však Kepler nevidí inej možnosti ako použiť – mágie.
684 Cyrano de Bergerac dlho pred tým, ako technika skutočne ovládla vzduchoplavectvo, vyslovil myšlienku o možnosti použiť raketu na kozmické lety. Ale popri správnych myšlienkach nachádzame u tohto spisovateľa veľa naivných, čisto vymyslených fantázií, ktoré nemajú s vedou nič spoločného.
685 Je pravda, že spisovatelia dajú niekedy popud k vedeckým výskumom, no ešte pravdivejší je opak: vedecké úspechy poskytujú spisovateľom látku pre ich literárne diela. V 19. storočí začínajú zaujímať vedecké otázky v románoch, venovaných medziplanétnym cestám, čoraz viacej miesta.
686 Autor v týchto románoch dopravuje svojich hrdinov na Mesiac v delovej guli. Dnes vieme, že taký spôsob letu na Mesiac sa nedá uskutočniť. Napriek tejto chybe i napriek inej podstatnej nesprávnosti môžeme však vo Vernových románoch nájsť mnoho zaujímavých a správnych predstáv o kozmických letoch.
687 Podľa odhadu odborníkov najneskoršie o tridsať rokov ľudia navštívia Mesiac. Prvý krok sa urobil už roku 1957. V rámci geofyzikálneho roku boli poslané do stratosféry dve umelé družice, ktoré obiehali Zem. Vo chvíli, keď sa postavíme na pôdu Mesiaca, otvoria sa pred nami ďalšie nedozerné obzory.
688 Pri pohľade na oblohu za jasnej letnej noci sa nám zdá, že vesmír je preplnený žeravými svietiacimi telesami. Hviezdička pri hviezdičke – milióny hviezd! A ako sú blízko! Nie je to tak dávno, keď sa ľudia domnievali, že hviezdy sú malé svetlá zavesené na pevnej nebeskej klenbe.
689 Nie je to však kvapalina, ale značne stlačený plyn, ktorý má vo vnútri hviezdy ešte oveľa väčšiu hustotu, ale v jej atmosfére je tak zriedený ako v našom Slnku. Astronómovia dosiaľ nezistili, či Proxima obieha okolo dvojhviezdy alebo sa len pohybuje priamočiaro v ich blízkosti.
690 Rozhodne sú však medzi týmito troma hviezdami blízke gravitačné vzťahy. A teraz asi máte na ume ďalšiu otázku: obiehajú okolo týchto hviezd planéty ako okolo nášho Slnka? Veď planéty nemajú vlastný zdroj svetla a sú také malé, že nijakým ďalekohľadom ich nemožno v tej obrovskej diaľke vidieť.
691 Pokrokoví vedci sa už dávno zhodli v tom, že život nie je výsadou našej Zeme; že v podobnej forme určite existuje na mnohých miestach vo vesmíre. Pravdepodobne nevyzerá tak, ako ho popisuje Vladimír Babula vo svojom fantastickom románe. Spisovateľ fantasta nie je však biblický prorok.
692 Dosiahnuť hviezdy, t. j. iné slnká, je pre súčasnú techniku problém úplne neriešiteľný. I keby bolo možné uskutočniť cestu k najbližším hviezdam najväčšími rýchlosťami, ktoré možno pomocou prístupných pohonných látok dosiahnuť, stačil by ľudský život len na nepatrnú časť takej cesty.
693 Aby sa čas letu podstatne skrátil, musí sa zrejme značne zvýšiť rýchlosť lode. Je také zvýšenie možné, i keď hádam až v budúcnosti? Súčasná fyzika došla, ako je známe, k uzáveru o ekvivalencii masy a energie, z ktorého vyplýva, že hmota má v sebe zásoby obrovskej energie.
694 Pri takej spotrebe hmoty nám ani jedna fotónová raketa neumožní návštevu najbližších hviezd, lebo nie je mysliteľné postaviť raketu o váhe tisíckrát menšej, ako je váha pohonných hmôt, ktoré raketa má niesť so sebou. Ale je jednoduchý spôsob, ako znížiť spotrebu pohonných hmôt.
695 Je pravda, že pri takom lete sa čas cesty predĺži, napriek tomu však môžeme ostať v niektorých prípadoch v hraniciach ľudského života. Myslime si napríklad, že naša fotónová raketa smeruje k hviezde Proxima v súhvezdí Centaura. Nariadime motor tak, aby rýchlosť rástla o 10 m za každú sekundu.
696 Pred nedávnom prebehla novinami zpráva, že odrazu v niekoľkých krajinách súčasne pokúšajú sa vedci ovládať gravitáciu, ale výsledky pokusov nie sú známe. Isté je, že medzi elektrickým a gravitačným poľom existuje určitá podobnosť. A na záver: Dnes stojíme len na prahu atómového veku.
697 Čo bolo včera utópiou, stáva sa dnes skutočnosťou. Človek nakoniec ovládne prírodu na Zemi a dobyje i vesmír. Dnes už o tom niet pochybnosti. A fantastické romány, postavené na vedeckom podklade, odkrývajú závoj budúcnosti a umožňujú nám aspoň nazrieť do nádherných zajtrajškov.
698 Bol získaný bombardovaním medeného terča protónmi urýchlenými energiou 6,3 miliardy elektrónvoltov. Astrogravimeter je prístroj budúcnosti, ktorým sa bude merať v medziplanétnom priestore veľkosť príťažlivosti rôznych kozmických telies. Astronautika alebo kozmonautika je náuka o letoch do vesmíru.
699 Cyklotrón je jedným z klasických urýchľovačov elektricky nabitých častíc. Možno ním urýchľovať elektricky kladné častice, najmä protóny, jadrá ťažkého vodíka, častice alfa (héliového jadra) a p. Pôvodné lineárne urýchľovače používali vysokých napätí až niekoľko miliónov voltov.
700 Detektor znamená obecne zariadenie, ktoré niečo odhaľuje, odkrýva. Najviacej sa tento názov vžil pre detektory rádiových vĺn, najmä pre detektory krištáľové, ktoré tým, že prepustia vysokofrekvenčné prúdy z antény iba jedným smerom, umožňujú zachytiť slúchadlami rádiové vysielame.
701 Vo vzduchoprázdnej banke je umiestená žhavená katóda, z ktorej vychádzajú elektróny a smerujú ku kladnej katóde, ktorá býva vytvorená v podobe dutého valca okolo katódy. Tomuto prúdu sa stavia do cesty drôtená špirálka – mriežka. Kým je mriežka kladná, neprekáža elektrónom.
702 Ak jej však dáme záporné napätie, odpudzuje elektróny, a tým prúd brzdí, prípadne celkom uzavrie. Vyvinuli sa rôzne, veľmi zložité typy elektrónok, ktoré slúžia jednak ako zosilňovače, jednak ako detektory elektromagnetických vĺn alebo ako budiče elektrických kmitov, oscilátory.
703 Elektróny sa môžu za určitých okolností pohybovať samy hmotou alebo vzduchoprázdnym priestorom. Prúd elektrónov je elektrický prúd. Rôzne prístroje založené na pohybe elektrónov (elektrónky, obrazovky, fotónky) sú dnes podkladom nového významného odboru techniky – elektroniky.
704 Iní to ešte nikdy nevideli. Nie je to strašné, lebo človek sa ani nestihne v duchu preniesť na miesto katastrofy a prežiť ju akoby na vlastnej koži. Pozorovali sme z mostíka, ako sa loď pokúša pristáť na planéte. Sprvu sa zdalo, že sa jej to darí. Mala však priveľkú rýchlosť.
705 Skalnaté lôžko sa však nepoddalo a loď sa začala rozpadávať, ako keď kvapka dopadne na sklo. Jej pohyb sa spomaľoval, od trupu sa ani drobné kropaje lenivo, nezvučne oddeľovali jednotlivé časti a ako čierne bodky vyletúvali nad dolinou, hľadajúc pohodlné miesto, kde by sa mohli uložiť a znehybnieť.
706 Loď bola mŕtva a až teraz oneskorene som si v duchu vybavil lomoz praskajúcich priečok, škripot trhajúceho sa kovu, hvižďanie povetria, v kryštálikoch sa usádzajúceho na stenách. Živé bytosti, ktoré tam ešte pred chvíľočkou boli, stačili tieto zvuky zachytiť iste len v začiatkoch.
707 Zachytili sme ich volanie o pomoc a veľa nechýbalo a boli by sme im pomohli. No videli sme už iba, ako loď stroskotáva. Keď čln zostúpil nižšie a priblížili sme sa k doline, obraz nadobudol náležitý rozsah a tragickosť, lebo teraz sme celú katastrofu mohli vnímať, ako keby nás priamo zasiahla.
708 Čierne bodky sa zmenili na franforce plechu veľké asi ako volejbalové ihrisko, na súčiastky motorov, dýzy, kusy brzdového obloženia – vyzeralo to ako polámané hračky obra. Akoby vo chvíli, keď sa stroskotávajúca loď zabárala do skál, ktosi vopchal do nej obrovskú ruku a vydrapil jej vnútornosti.
709 Asi päťdesiat metrov od lode sme našli dievčinu. Mala na sebe skafander – všetci okrem kapitána a strážnych si stihli obliecť skafandre. Dievčina zrejme bola neďaleko dverí, ktoré pri náraze vytrhlo, a vyhodilo ju z lode, ako keď vzduchová bublinka vyletí z pohára minerálky.
710 Fakt, že ostala nažive, patrí k tým fantastickým náhodám, aké sa ustavične opakujú od chvíle, čo človek prvý raz vyletel do vzduchu. Ľudia padali z lietadiel z päťkilometrovej výšky a podarilo sa im dopadnúť na strmý zasnežený svah či na vrchovce borovíc, takže vyviazli iba s odreninami a modrinami.
711 Bola v šoku, no doktor Strešnij mi nedovolil zložiť jej kuklu, hoci sme si všetci uvedomovali, že ak jej neposkytneme pomoc, môže umrieť. Lekár mal pravdu. Nepoznali sme zloženie ich atmosféry a nevedeli sme, aké vírusy si hovejú na jej svetlých, lesklých, nakrátko ostrihaných vlasoch.
712 Atómová váha molekuly amoniaka je 17, vody 18. Tepelnú kapacitu majú takmer rovnakú. Amoniak stráca ión vodíka rovnako ľahko ako voda. Teda je to univerzálne rozpúšťadlo. Vždy som závidel ľuďom, ktorí nemusia v príručke hľadať údaje, čo nikdy nebudú potrebovať. Takmer nikdy.
713 Dolnú časť tváre mal zakrytú filtrom. Každý deň musel riešiť niekoľko neriešiteľných problémov spojených s výživou, liečbou a psychoterapiou svojej pacientky a jeho hašterivosť bola ešte znásobená hrdosťou, veď sme leteli už tretí týždeň, a Snehulienka bola zdravá. Ibaže sa strašne nudila.
714 Rezalo ma v očiach, v hrdle ma driapalo. Aj ja by som si mohol obstarať nejaký filter, ale to by mohlo vyzerať, že sa Snehulienky štítim. Na jej mieste by aj mne zle padlo, keby si moji hostitelia nasadzovali protiplynovú masku zakaždým, keď sa blížia ku mne. V okienku sa ukázala Snehulienkina tvár.
715 Zvuková izolácia bola nedokonalá, preto som počul, ako za priečkou zarapčalo. Snehulienke sa pohli pery a translátor mi odpovedal s niekoľkosekundovým oneskorením. Zatiaľ som sa mohol pokochať v jej tvári, v pohybujúcich sa zreniciach, ktoré menili farbu ako more za vetristého, oblačného dňa.
716 Oblak plávajúci nad morom zakryl slnce a vlny zmenili farbu, boli studené a sivé, len celkom pri brehu voda presvitala do zelena. Snehulienka nevedela tajiť svoje nálady a myšlienky. Keď sa cítila príjemne, mala oči belasé, až fialové. No len čo zosmutnela, hneď vybledli, zosiveli.
717 A keď sa zhostila, mala oči zelené. Radšej som nemal vidieť jej oči. Keď ich po prvý raz otvorila na palube našej lode, mala bolesti a jej oči boli čierne, bezodné. Nemohli sme jej pomôcť, až kým sme laboratórne oddelenie nevybavili novým zariadením. Ponáhľali sme sa, akoby loď už už šla vybuchnúť.
718 Až po vyše troch hodinách sme ju mohli preniesť do laboratória, kde s ňou ostal lekár a pomohol jej zložiť kuklu. Na druhé ráno jej oči žiarili jasnou fialovou zvedavosťou, a keď sa stretli s mojím pohľadom, trochu stmavli... Vstúpil Bauer. Prišiel skôr ako inokedy a mal z toho veľkú radosť.
719 Pokúšal som sa analyzovať svoju situáciu a uvedomil som si, aká je neprirodzená. S rovnakým výsledkom som sa mohol zamilovať do portrétu Márie Stuartovny alebo do sochy Nefretete. Možno to bol iba súcit k osamotenej bytosti. Zodpovednosť za jej život prekvapujúco zmenila a zjemnila vzťahy na lodi.
720 Zase som zatúžil, aby si niekto na môj účet zažartoval, urobil si posmech zo mňa, aby som mohol vybuchnúť, nagrobianiť mu a vôbec – správať sa horšie ako ostatní. No nikto si to netrúfol. V očiach svojich kamarátov som bol šťastne chorý, a to ma oddeľovalo, odlišovalo od ostatných.
721 Teplota mimo lode mínus päťdesiattri stupňov. Dvierka boli otvorené a stáli tam všetci, čo sa ešte raz chceli rozlúčiť so Snehulienkou. Kým sa zhovárala s lekárom, predbehol som ju a vyšiel som na plošinu, k schodíkom. Nad cudzím svetom predo mnou pomaly plávali nízke oblaky.
722 Asi tridsať metrov od nás sa zastavilo nízke žlté vozidlo a vedľa neho na kamenných paneloch stálo niekoľko ľudí. Prirodzene, nemali na sebe skafandre, veď kto by si doma obliekal takú oštaru. Skupinka čakajúcich sa strácala na obrovskom letisku. Došlo ďalšie vozidlo, vystúpili z neho ľudia.
723 Počul som, ako Snehulienka došla až ku mne. Ostatní ostali vzadu, nechali nás osamote. Snehulienka nepozerala na mňa, usilovala sa zistiť, kto ju prišiel privítať. A vtom ju spoznala. Zdvihla ruku a zakývala. Zo skupiny čakajúcich sa oddelila žena a utekala po paneloch k schodíkom.
724 Snehulienka sa rozbehla dolu k neznámej žene. Ostal som tam stáť, lebo ja jediný z lode som sa so Snehulienkou nerozlúčil. Okrem toho som v ruke držal veľký balík s jej vecami. A navyše ma zaradili do pozemného oddielu, mal som sprevádzať Bauera pri rokovaní s úradmi kozmodrómu.
725 Snehulienka si prešla rukou po vlasoch. Žena si pritisla líce k jej tvári. Iste im je teplo, pomyslel som si. Pozoroval som ich, boli však ďaleko. Vtom Snehulienka povedala čosi žene a rozbehla sa nazad k lodi. Vystupovala po schodíkoch, pozerajúc na mňa a sťahujúc si rukavičku.
726 Nikto ma nezadržal, hoci kapitán i lekár počuli a rozumeli, čo Snehulienka hovorí. Necítil som chlad. Ani hneď, ani neskôr, keď mi chytila ruku a na chvíľu si ju pritisla k tvári. Odtiahol som dlaň, ale už bolo neskoro – na spálenom líci ostal tmavočervený odtlačok mojej dlane.
727 Potom ju odhodila a doškriabala mu tvár. No len čo sa Semionov spamätal, postavil sa na odpor, obdaril Gribkovovú podliatinou pod okom a podľa vyhlásenia lekárky jej spôsobil aj ďalšie zranenia. Rózka stál pri Semionovovi, a pretože mu radil, tiež si nadobudol svoj prídel modrín.
728 Na večeru nešla, nechcelo sa jej. Čakala, že po porade vedúcich, ktorá sa mala konať po filme, ju vylúčia z tábora. Okolo chodili známi, utrúsili slovko dve, aby ju potešili, dievčatá nadávali na Semionova, chlapci žartovali. Napokon prišla kuchárka teta Viera a priniesla jej rezeň a kompót.
729 Opäť zaklonil hlavu, pohľad mu zaletel k oblohe a v jeho zornom poli sa ocitla koruna mohutného duba, ktorý rástol hneď pri plote. V jeho lístí sa skrývalo čosi veľké, tmavé, neznáme. Vyzeralo to ako hrubý kábel s hlavou a čiernymi očami. Fima sa tak začudoval, že ani nezbadal, ako prehltol višňu.
730 No Julka už bola na ceste. Aj jej sa zdalo, že v kríkoch pri plote sa niečo skrýva. Husté kríky celkom zakrývali plot, preto vedúcim ani na um nezišlo, že je v ňom diera, ktorou sa po večierke dá pohodlne prekĺznuť k rieke. Julka spravila dva kroky, kríky sa pohli a hneď znehybneli.
731 Vedúci a ostatní dospelí z tábora sa zišli v riaditeľovej chatke, aby prerokovali mimoriadnu udalosť. Julka chvíľku postávala, potom zamierila do svojej izby v belasej prízemnej drevenej chatke, sadla si na posteľ a čakala, ako rozhodnú o jej osude. Ani nezbadala, kedy sa zotmelo.
732 Fima ušiel, aby ho nezbadali. Julka si ľahla do postele, nechcelo sa jej s nikým rozprávať. Tvárila sa, že spí. V skutočnosti však nespala. Vôbec sa jej nechcelo spať. Dievčatá sa pomaly utíšili, celý tábor sa ponoril do spánku, vyšiel mesiac a osvetlil postele. Zabzučal komár.
733 Ale nie aby si od strachu zamdlela. Julka ešte nikdy od strachu nezamdlela, ale taká výstraha by naľakala hocikoho. Navyše si bola takmer istá, že to všetko je pomsta toho odporného Semionova. Preto pocítila priam úľavu, keď sa krík začal hýbať a na striebornú cestičku sa vysúvala dlhá hrubá hadica.
734 Po cestičke sa plazil asi päťmetrový pytón, hrubý ako Julkina noha. Pri krku sa zužoval a prechádzal do širokej plochej hlavy, dlhý rozdvojený jazyk rýchlo kmital, nehybné čierne oči uprene hľadeli, akoby hypnotizovali. Pytón sa niekoľko metrov preplazil a pod jej oknom sa zvinul.
735 Zavládlo ticho. Julka pozerala na tigra, ktorý si položil hlavu na ťažké laby a nasrdene na ňu hľadel. Priviedlo ju to do rozpakov. Nie, nemyslela si, že ju sem vylákali, aby ju zjedli, to jej ani na um nezišlo. Nenápadne sa uštipla do lakťa, lebo si myslela, že sa jej to všetko asi len sníva.
736 V polospánku vybehla na rozcvičku. Vonku bolo chladno, oblaky sa vznášali tak nízko, že sa skoro dotýkali stožiara so zástavou. Julka pozrela na les, ktorý rástol hneď pri tábore, a pochopila, že to nebol sen. Tam v lese ju čakajú mimozemšťania, možno ju už netrpezlivo vyzerajú.
737 No nestihla dokončiť, lebo na chodníku sa zjavila lekárka, ktorá si chcela prezrieť jej modriny a škrabance. Fima Korolev chcel Julku najprv počkať, lebo prebudila v ňom zvedavosť, ale potom si spomenul, že si chcel spraviť luk a ešte včera si na to vyhliadol práve za plotom rovnú a vysokú liesku.
738 Mraky sa rozptýlili, vykuklo už nie veľmi teplé slnko, akoby sa cez leto vysililo a teraz oddychovalo. Na drevenom pódiu tanečníci podupkávali, učili sa ľudový tanec Seychelských ostrovov na slávnostnú rozlúčku s táborom. Z kuchyne sa šírila vôňa pečených rýb, kuchárky pripravovali obed.
739 Julka verila, že Fima nakoniec pôjde za ňou, lebo napriek všetkým svojim nedostatkom, ku ktorým patrilo obžerstvo a zbabelosť, je predsa jej priateľom a v nešťastí ju neopustí. Prešla tých niekoľko krokov k plotu, preliezla dierou a ticho zavolala na svojich nových známych.
740 Čo ak zas stretol tigra a sám sa rozbehol na bezpečnosť? Len čo si Julka s hrôzou predstavila, kam sa podel Fima, ozval sa od rieky strašný lomoz, akoby sa lesom hnalo stádo zdivených byvolov. Julka vyskočila a pritisla sa ku kmeňu, pytón ako strela vyletel na strom, ktorý sa pod jeho váhou prehol.
741 Na čistinku vtrhol Fima Korolev. Ako slepý sa vrhol k stromu, kde stála Julka, vrazil do nej a vtom sa mu na hlavu zvalil päťmetrový pytón, ktorý sa neudržal na strome, a zaúpel v jazyku svojej rodnej planéty. Všetci traja spadli na zem a minútu nehybne ležali, kým neprišli k sebe.
742 A čím skôr sa dostaneme do Indie, kde si nás nikto nebude všímať, tým lepšie. Julka mala veľké pochybnosti o tom, či si ich v Indii nikto nebude všímať, ale nechcela im protirečiť. Lenže zatiaľ nemala ani tušenia, ako kozmonautov dopraviť do Indie, keď o nich nesmie nikomu ani muknúť.
743 Ponáhľali sa vedúci, ba aj kuchárky sa zhŕkli na kuchynskom prahu, nikto nechápal, čo sa stalo. Vedľa trubača stál smrteľne vážny riaditeľ tábora Čufrinskij, pri ňom telocvikár Stepanyč. Julka za ich chrbtami hneď odhalila Semionova a Rózku, ktorý klipkal krátkozrakými očami jednotkára.
744 Vládol všeobecný chaos, lebo nikto nič nechápal a po tábore kolovali čudné chýry. Jedni vraveli, že sa niekto z prvého oddielu utopil, druhí, že sa rozšírila epidémia, a jedno dievčatko z oddielu najmenších všetkých presviedčalo, že priviezli banány a budú ich rozdávať.
745 Semionov ukázal na Rózku, ktorý očervenel, lebo neznášal, keď ho oslovovali jeho prezývkou. Všetkých sa zmocnil nepokoj, tí, Čo dobre nerozumeli, sa vypytovali susedov, nastal hurhaj a medzi najmenšími sa ktosi rozplakal. Možno od strachu a možno preto, že z banánov nič nebude.
746 Stepanyč telocvikárskym hlasom oznámil: – Príkaz súdruha riaditeľa zostáva v platnosti. Až do jeho zrušenia nikto nesmie opustiť tábor. Stepanyč sa ponáhľal za riaditeľom, nevšímal si reptanie. Julke a Fimovi sa podarilo nebadane odbehnúť a prekĺznuť pomedzi kríky k riaditeľovej chatke.
747 Ponáhľali sa, ale nezabúdali na opatrnosť – vpredu šla Julka, ktorá mala najlepší zrak a vedela pohotovo reagovať, za ňou Fima s tigrom a pytón, ktorý mal dobré nervy, tvoril zadný voj. Julka dúfala, že starý čln s jedným veslom, na ktorom sa prevážali na ostrov, bude pri tomto brehu.
748 Chcete ma utopiť. Fima mlčal, plávanie mu šlo slabšie, ale nerád sa k tomu priznával. Julka si obzrela tú zvláštnu spoločnosť suchozemcov. Času nebolo nazvyš. Stiahla si tenisky a blúzku, rozbehla sa a skočila do vody. Riečne rameno bolo hlboké a prudké, s vírmi na dne.
749 Julka sa nemala čas ani obzrieť, aby ju neodnieslo za ostrov. Z vody sa vydriapala až na vzdialenom cípe ostrova a rozbehla sa späť k člnu. Ostrica ju pichala, mäkký íl jej čvŕkal pod nohami, ťažko sa jej kráčalo. Úplne sa zadychčala, kým do. behla k člnu. Teraz bolo treba vyčerpať z neho vodu.
750 Fima zachytil čln za nos a pridržiaval ho. Kým sa do neho plazil nekonečný pytón, zdvihol veslo a povedal Julke: – Zostaň tu. Ja ich preveziem. Julka prikývla a pomohla tigrovi vyliezť do člna, ale keď ho odstrčila od brehu, rozmyslela si to a plávala za ním, postrkovala ho.
751 Pod váhou mimozemšťanov sa čln tak ponoril, že mal boky skoro zarovno s vodou. Fima vesloval nerovnomerne, čln sa hojdal a tiger sa tak roztriasol od strachu, že čln ešte väčšmi rozkýval. Julka po celý čas tŕpla, že sa doň naberie voda a prevráti sa. Našťastie sa to nestalo.
752 Potom preplávali rieku a rozbehli sa k táboru. Obed sa pomaly končil, deti vstávali od stolov, bol tam hurhaj a nikto okrem vedúcej Leny si nevšimol, že Julka s Fimom pribehli poslední. Ale Lenka má neuveriteľne mäkké srdce, aj keď ti musí napísať poznámku, vyzerá, akoby sa ospravedlňovala.
753 Bokom stál Rózka a hľadel jej na nohy. Julka sa na ne pozrela a videla, že ich má po kolená zamazané od zaschnutého ílu. Pre každý prípad mu ukázala päsť a Rózka sa tajuplne usmial. Rózka je nebezpečný, lebo je veľmi dôvtipný a tajnostkársky. Niečo mu došlo, niečo vytušil.
754 Ale potom im zatelefonoval ešte jeden človek, ktorý býva hneď pri ceste. Tvrdil, že včera večer videl tigra. A tretí signál prišiel od ženy, ktorá vravela, že do jej domu vtrhol tiger a horko ťažko ho vyhnala kutáčom. Musia teda začať dôkladné pátranie a deti v nijakom prípade nesmú opustiť tábor.
755 Keď poručík s riaditeľom vyšli z chatky, psa a jeho sprievodcu obklúčili pionieri. Poručík sa spýtal detí, či nevideli niečo podozrivé, a potom sa ešte osobitne porozprával s Rózkom a Semionovom. Obaja div nepukli od pýchy, že môžu poskytnúť naozajstnému poručíkovi naozajstné dôkazy.
756 Stepanyč pozoroval túto scénu a neodišiel, kým vedúca s neposlušnou pionierkou nezmizla z nebezpečnej zóny. Všetci venovali pozornosť Julke, a tak sa Fimovi naskytla príležitosť na hrdinský čin. Využil chvíľu, keď všetci zašli za roh kuchyne, prikrčil sa a rozbehol k plotu.
757 Ani Rózka si nevšimol, kedy sa tučniak prehnal pomedzi liesky. Najväčšmi zo všetkého sa Fima bál, že ho vyňuchá stopovací pes a bude ho pokladať za tigra. To sa, našťastie, nestalo. A keď sa o hodinu šťastne vrátil do tábora, za pódiom našiel zachmúrenú Julku so slzami v očiach.
758 Julka dúfala, že ak sa mimozemšťanom podarilo ujsť z ostrova, iste tam nechali nejakú správu. Ale v stodole nenašla nič. Bolo tam prázdno, tma, nejaký maličký tvor šuchotal v sene. Všade vládlo také ticho, že Julka počula, ako si Fima dudre pod nos a ako kdesi v diaľke šplechla ryba.
759 A hoci Julka veľmi dobre vedela, že tiger nie je tiger, a hoci sa naozaj potešila, že opäť vidí mimozemšťanov, aj tak sa pri pohľade na niečo také bláznivé rozosmiala a dlho nemohla prestať. Trankverri Trankoverri šikovne zapikoval nosom člna k brehu. Pytón radostne pokyvoval trojuholníkovou hlavou.
760 Julka pochopila, že je to zo všetkých možností tá najhoršia až vtedy, keď žigulík prudko zabrzdil, zastal pri nej a vykukol z neho poručík, práve ten, ktorý bol v tábore. Julka nevedela, že poručík sa ponáhľa do Moskvy, aby vyhlásil pátranie po tigrovi, ktoré sa malo začať ráno.
761 V tomto lese je to nebezpečné. Zaklonil sa a otvoril zadné dvere, aby sa deťom pohodlnejšie nastupovalo. Bola to kritická situácia. Julka už aj vykročila k autu, lebo ľudia vždy poslúchnu poručíkov bezpečnosti, ktorí ich chcú uchrániť pred divými zvieratami a inými nebezpečenstvami.
762 Zvieratá ticho kráčali po schodoch, hanbili sa, vedeli, že majú pred sebou ťažkú skúšku. Trápila ich nejasná budúcnosť. Julka zazvonila a naznačila mimozemšťanom, aby stáli bokom a predčasne sa nevytŕčali. Stará mama dlho neotvárala. V zime si zlomila nohu a odvtedy chodila o palici.
763 Stará mama už prešla do izby, tiger mäkko zoskočil zo skrine a pritisol si k stene v úzkej predsieni, ale aj tak zabral všetko miesto, a pytón sa pokojne doplazil za starou mamou k dverám do izby, zaklopal trojuholníkovou hlavou na rám dverí a spôsobne povedal: – Mýlite sa, Mária Michajlovna.
764 Keď vyskočila z postele, prvá jej myšlienka bola, že zmeškala rozcvičku, no potom zbadala oproti na stene známy obraz a hneď si všetko uvedomila. Započúvala sa. Z izby starej mamy sa ozývali tiché hlasy. Julka sa na prstoch rozbehla k dverám a vykukla. Na chodbe nebolo nikoho.
765 Videla, ako mimozemšťania požierajú starú mamu. Naširoko roztvorila dvere. Len vtedy pochopila, že starú mamu nikto nepožiera. Tiger sedel na dlážke a labiskami sa opatrne dotýkal starej maminho boľavého kolena a pytón sklonil k starej mame svoju plochú hlavu a mrmlal niečo vo svojom jazyku.
766 Vieš, že som už úplne stratila dôveru v našu obvodnú polikliniku. Zatiaľ choď pripraviť raňajky. Julka postavila vodu na čaj a hneď sa vrátila do izby. Rýchlosť, s akou si stará mama zvykla na to, že má v dome mimozemšťanov, bola zarážajúca. Ale Julka ešte nevedela všetko.
767 Cestou z obchodu stretla Julka, ovešaná taškami, Fimu, ktorý sa obšmietal okolo ich domu, ale netrúfal si vojsť dnu, lebo nevedel, ako dopadlo stretnutie starej mamy s mimozemšťanmi. Pomohol Julke odvliecť tašky hore a potom si spolu s mimozemšťanmi sadol k raňajkám a zjedol presne toľko ako pytón.
768 Najprv vošiel do arény starší muž v obyčajnom cvičebnom úbore a dal signál. Cez krytý priechod vchádzali do arény zvieratá. Šli nenáhlivo, akoby vedeli, že ich neočakáva predstavenie, ale iba skúška. Fima ich rátal: – Tri levy, nie až tak veľa... aha, tiger, aj panter..
769 Vyše dvoch hodín. Ale ona je vytrvalé dievča. Neodišla sa ani len vody napiť. Napokon zo služobných dverí vybehol mladý Jasnov. Dobehla ho na bulvári pri kiosku so zmrzlinou. Počkala, kým si kúpi zmrzlinu, ona si to, žiaľ, nemohla dovoliť, lebo si nevzala z domu peniaze.
770 Tým sa vojenská porada skončila a jej účastníci sa rozišli. Pred začiatkom večerného predstavenia bolo už zabezpečené toto: Sema Jasnov dal tigrovi Akbarovi preháňadlo, a toho tak rozbolelo brucho, že si ľahol na dlážku v klietke a odmietol mať s ľudstvom čokoľvek do činenia.
771 Len Jasnov starší nemal o ničom ani tušenia. Do poslednej chvíle vypĺňal formuláre pre vycestovanie svojej skupiny, preto prišiel tesne pred začiatkom predstavenia, aby sa stihol prezliecť. Neznepokojoval sa veľmi, lebo bol zvyknutý, že sa na svoju staršiu dcéru môže spoľahnúť.
772 Zahral orchester, za okrúhlu mrežu, ktorou bola obkolesená aréna, dopadli lúče reflektorov a diváci zatlieskali. Julka sedela v druhom rade vedľa Fimu, ktorému už odpustila. Potom do osvetleného kruhu vstúpil Jasnov starší v čiernom obleku a vedľa neho sa zjavila štíhlučká Vierka v žiarivých šatách.
773 Aj Sema tam bol, ale v zákulisí. Pomáhal asistentom vypúšťať zvieratá. Hudba zmĺkla. Zavládlo také ticho, až im hučalo v ušiach. A v tom tichu vybehli spoza opony úzkym priechodom do arény jeden za druhým štyri levy, za nimi čierny panter a potom po krátkej prestávke vyšiel tiger.
774 Zacítili cudzinca. Panter sa dokonca pritisol na dlážku a koncom chvosta udieral po zemi. Vtom Trankverri Trankoverri, ktorý si spomenul na Vierkine inštrukcie, rozďavil svoju obrovskú papuľu, ukázal panterovi tesáky a tak hlasno a strašne zívol, že panter sa sám vrhol na podstavec ako zbitá mačka.
775 Zamračený Jasnov sa tiež uklonil – bol v práci. A Julka pochopila, že vystúpenie sa vydarí. Teraz bude všetko závisieť od toho, ako mimozemšťan zvládne svoju úlohu. Pozrela smerom k riaditeľovej lóži. Sedel tam riaditeľ a vedľa neho stará mama, ktorá sa nasilu usmievala.
776 Aj sa hneval na dcéru, lebo pochopil, ako ho dobehli, aj sa, samozrejme, o ňu bál. Hoci ho dobrú hodinu presviedčali, že nový tiger je skúsený, mierny a rozumný, ako každý krotiteľ, aj on dobre vedel, že divé zviera zostane divým zvieraťom a nikdy mu nemožno bezvýhradne dôverovať.
777 Tiger sa obzrel, zbadal, čo sa stalo, a vtom na veľký údiv všetkých vrátane levov sa mierne zohnutý dotiahol papuľou k obruči na zemi, zdvihol ju a podal Vierke. V sále sa ozval potlesk, lebo diváci si mysleli, že je to nacvičený trik. Jasnov pokýval hlavou, niečo také ešte nikdy nevidel.
778 Julka si všimla, že dokonca riaditeľ cirkusu' tlieskal. No pri nasledujúcom triku došlo k nedorozumeniu. Levy sa mali na príkaz uložiť vedľa seba a vytvoriť koberec, aby si Vierka mohla naň ľahnúť. Levy si ľahli, ale tiger, ktorý sa mal na tom tiež zúčastniť, odmietavo pokrútil hlavou.
779 Uvedomil si, že starší Jasnov ho už nevyvoláva, kým ostatné zvieratá poctivo pracujú a úkosom pozerajú na nového so zjavným nesúhlasom. Julka pochopila, že Trankverri Tran koverri sa trápi a v strachu o osud expedície horúčkovito rozmýšľa, čo by mohol urobiť, aby si naklonil chladné Jasnovovo srdce.
780 Vystúpenie sa už chýlilo ku koncu a diváci čakali, čo ten skvelý tiger ešte spraví. A tak keď sa ostatné dravce opäť usadili na podstavce, aby si vypočuli zaslúžený potlesk a rozišli sa, tiger zrazu vyskočil tak vysoko, že všetci zhíkli, a pristál uprostred manéže. Aj Jasnov odskočil nabok.
781 Jasnov sa nezdržal, žmurkol aj on, hoci neskôr nijako nemohol pochopiť, prečo to urobil. Potom tiger zamieril k Vierke, ktorá k nemu vystrela ruky. Julka pochopila, že boli dohovorení. Vierka skočila dopredu, spravila tigrovi na chrbte stojku, a ten ju preniesol okolo arény.
782 Všetkým sa zdalo, že tiger niečo hovorí, lebo pohyboval papuľou. Ale ak aj niečo hovoril, pre búrlivé ovácie nebolo nič počuť. Ostatné zvieratá už dávno odišli z arény s ovesenými hlavami, lebo aj divé cirkusové zvieratá vedia, čo je to herecký úspech, a nemajú rady, keď potlesk zožnú iní.
783 Loď je veľká, dobrá. Tiger sa veľmi trápi, či pytónovi v debne nie je smutno. Staral som sa oňho, hoci pytón vydrží bez jedla aj tri mesiace. Niekedy som im umožnil schôdzku, na ktorej vo svojom jazyku rozoberali vedecké problémy. Viera dávala pozor, aby ich nikto nevidel.
784 Ale nemôžeme mu nič prezradiť, kým neprídeme do Indie. Je to nepríjemná situácia, lebo doteraz sme otcovi vždy všetko povedali. Trankoverri často hundre, že nebude vystupovať, a silou mocou sa chce porozprávať s otcom, aby sa k nemu správal ako k profesorovi a nie ako k tigrovi.
785 Ponáhľam sa Ti rozpovedať, ako to bolo. Pricestovali sme do štátu Maisúr a vystupovali sme v meste, ktoré sa volalo takisto. Bolo to celkom blízko tej rezervácie, chápeš. Vystupovali sme pod šapitom, zvieratá žili v autách a my v hoteli. Šťastie, že cirkus bol na okraji mesta.
786 Pred tým Trankoverri vystupoval tak, že obyvatelia mesta si na celý život zapamätajú toto predstavenie. Aj my. Až to trochu prehnal, lebo na konci zaspieval pieseň v jazyku hindu. Pustili sme priateľov na slobodu a oni sa rozbeli do lesa, aby sa do svitania dostali na bezpečné miesto.
787 Tú noc preletel ponad dedinu meteor a niekto nechal na prahu pošty balíček. Navrch položil päť rubľov a pritlačil ich kameňom. A tak na pošte nalepili známky a poslali balík do Moskvy. Na pošte ostali ešte tri ruble a niekoľko kopejok a veľmi chceli vedieť, čo majú s tými peniazmi urobiť.
788 Stará mama im nepovedala, čo majú robiť, ale opýtala sa, aký meteor preletel ponad dedinu. Veľmi jasný, odvetili jej, dokonca urobil okruh nad dedinou. Lenže bolo to v noci a málokto ho videl a tomu, kto ho videl, neuverili. Stará mama sa poďakovala poštárke a zavesila slúchadlo.
789 Julka si dala podobizne svojich priateľov zarámovať a zavesila si ich nad posteľ. Stará mama si odložila fotografie do albumu a Fima ich doteraz vláči stále so sebou, čoskoro ich bude mať celé dokrkvané. A neprestávajú veriť, že raz hostia opäť priletia, ale už v obyčajnejšej podobe.
790 Ale ako pomocník pri obyčajných medziplanetárnych letoch si ešte svoju prácu zastal. Poseidon za svoj dlhý život nadobudol ľudskú povahu, životné skúsenosti, rozmary a vrtochy, slovom, poľudštil sa. S Polinou lietal už tretí rok, spriatelili sa, zvykli si na svoje slabosti.
791 Počul ju však Poseidon, ktorý sedel v jedálni s kovovými nohami vyloženými na nízkom stolíku a čítal videoknihu. Jedáleň na prieskumnej lodi je maličká kabína, v ktorej je len jedálenský stôl, tri štyri kreslá a kút oddelený polkruhovou priehradkou, za ktorou je sporák a drez – to je kuchynka.
792 Ale pretože sa mu tým vyhrážala pri každom lete, Poseidon to nebral vážne. Keď už bola Polina vyrušená od obeda, sadla si v kabíne do kresla druhého pilota. V každom prípade je stretnutie s kozmickou loďou vo vesmíre istým rozptýlením po dlhých dňoch samoty. Polina zapla zväčšovanie.
793 Alica ju nasledovala. Poseidon sa obrátil k prístrojom a pozoroval na obrazovke priechodnú komoru medzi kozmickými loďami. Rád si zahundral, ale predsa bol robotom, ktorý bezvýhradne poslúchal kapitána. A jeho kapitánom bola Polina. V kabíne planétového člna našla Polina chlapca.
794 Spávali v nich Alica a Polina. Poseidon spať nevedel a v noci, ak nemal službu v kabíne, hltal lodnú knižnicu. Na jeho šťastie bola veľmi obsiahla, ale nezaberala veľa miesta, lebo ju tvorili mikrofilmy. Polina uložila chlapca na svoju posteľ, vyzula mu topánky a prikryla ho dekou.
795 Predstavovala si, že plávajú po oceáne pomedzi útesy a koralové ostrovy a ona, plavčíčka na stožiari, stále dúfa, že na jednom z atolov sa zrazu zjaví prúžok dymu a ľudská postavička začne poskakovať po brehu – bude to stroskotaný Robinson alebo divoch, ktorý ešte nikdy nevidel plachetnicu.
796 V noci som sa prikradol na kozmodróm. Poznal som túto kozmickú loď, lebo som na nej cvičil v detskej kozmoškole. Ale nemohol som so sebou vliecť jedlo. Zaprisahal som sa, že sa nevrátim, kým nenájdem otca. Ale netušil som, ako ďaleko budem musieť letieť, ako dlho ho budem hľadať.
797 Za posledné mesiace je to už aspoň šiesty prípad. Práve pred odletom som si prezeral správy záchrannej služby. Bez stopy sa stratili nákladné kozmické lode Robinson a 24 a, nevedno, kam sa podela kozmická loď Veselý smiech. Doteraz je neznámy osud dvoch turistických kozmických lodí.
798 Z operadla oboch kresiel sa vysunuli široké pevné ramená, ktoré cestujúcich vtiahli hlbšie. Jemne, ale rozhodne, akoby to boli živé ľudské ruky. Mali pocit, že im dlážka ušla spod nôh, lebo Polina, tiež ponorená do kresla, vypla hnacie motory a nechala zapnuté len brzdiace.
799 Znehybnela niekoľko desiatok metrov nad povrchom asteroidu a potom sa spustila na kamenné dno preliačiny, vydaná na milosť a nemilosť asteroidu. Hoci Polina urobila všetko, čo sa dalo, náraz bol taký silný, že Arbat podskočil, opäť dopadol, naklonil sa a znehybnel. Svetlo zhaslo.
800 Všade okolo ležali ďalšie kozmické lode a ich trosky. Niektoré boli zrejme zničené už dávno a nedalo sa uhádnuť, akú podobu mali predtým. Ďalšie vyzerali, akoby sa niekto bavil tým, že z nich strhával plášte a odhaľoval kostry a priečne rebrá. Iné sa rozbili pri pristávaní.
801 Polina obchádzala úlomky kozmických lodí a chvíľami nahlas rozmýšľala: – Vidím kozmickú loď neznámej konštrukcie, vy ju nemôžete vidieť, lebo leží za Veselým smiechom. Zjavne nepochádza zo slnečnej sústavy. A je tu už dávno. Tento asteroid teda nepriťahuje kozmické lode prvý deň.
802 Judzo sa nevedel rozhodnúť medzi Sakurou a cvičnou kozmickou loďou. Dokonca pobehol k príklopu, akoby chcel popohnať Poseidona, ktorý sa pomaly knísal pri vchode do cvičného člna. Judzo dúfal, že len čo dostane skafander, bude sa môcť rozbehnúť k otcovej kozmickej lodi.
803 Dobehla k skrini a zastala. Nie, najprv treba zavrieť kozmickú loď. Postavila sa na prsty a zapla špeciálny uzáver. Každá kozmická loď má tento elektronický blokovací systém – keď je zapnutý, príklop sa nijako nedá otvoriť. Do kozmickej lode sa dá dostať, len ak sa rozreže plášť.
804 Vedela, že je tam neveľký príklop, ktorým sa dá dostať do technických priestorov Arbatu. Videla tam liezť Poseidona, ktorý kontroloval výhrevný systém. Judzo prvý prekĺzol otvorom, za ním zostúpila Alica a spustila za sebou príklop tak, aby ho roh koberca opäť zakrýval.
805 Nevidela, či sa jej to podarilo, lebo príklop sa zavrel. Zavládlo také ticho, že počula, ako Judzo dýcha. Alica zapla na chvíľu svetlo na prilbe. Strojovňa, v ktorej sa schovali, bola nízka a tesná, ale veľmi dlhá. Po stenách sa ťahali vzduchovody, potrubia odsoľovačov, vykurovacie hadice.
806 Znamenalo to, že čierne bytosti, ktoré Alica v duchu nazývala banditmi, predsa otvorili príklop Arbatu. Vzduch vyletel z kozmickej lode ako bublina, keď príliš rýchlo ponoríme džbán pod vodu. Ale z kabíny, v ktorej sa skrývala Alica s Judzom, neunikol vzduch až tak rýchlo.
807 Hoci nebola hermeticky uzavretá, predsa boli štrbiny a kanály, ktoré ju spájali s jadrom kozmickej lode, úzke a trvalo niekoľko sekúnd, kým odtiaľ vzduch unikol. Skafandre detí sa okamžite prispôsobili zmenenému tlaku, ale Alica ako vždy pocítila prechod do vzduchoprázdna.
808 Ale Alica ich nevnímala sluchom, lebo zvuky sa vo vzduchoprázdne nešíria. Vo vesmíre vždy vládne ticho. Pocítili však, ako vibruje dlážka pod ťažkými krokmi banditov. Keby ruku v rukavici priložili k stropu oddelenia, uhádli by každý krok tých hore. Banditi chodili po kozmickej lodi dosť dlho.
809 Alica hneď nepochopila, že banditi drancujú. Lámu, vytrhávajú, uvoľňuj ú prístroj e a veci, odnášajú ich preč. Potom sa zrazu nad ich hlavami, tam, kde bol príklop, zjavil kužel slabého svetla. Niekto musel odhrnúť koberec, Alica zamrela, čakala, že nejaký bandita zdvihne príklop.
810 Judzo vyšiel za ňou. V kozmickej lodi nebolo nikoho. Ale za tých pár minút, čo tam banditi vyvádzali, sa kozmická loď zmenila na nepoznanie. Zmizlo zariadenie, riad, ba aj nábytok, prestieradlá a šaty, z riadiaceho pultu zostala len kostra. Ešte aj koberec odniesli. Alica zamierila k iluminátoru.
811 Zabránili jej v tom beztvaré čierne bytosti, ktoré ju ťahali k stene krátera, prekážali jeden druhému, náhlili sa a strkali. Poline pripomínali mravce, ktoré vlečú k mravenisku zajatého chrobáka. Vyzerajú, že sa bezhlavo motajú, ale chrobák sa predsa len pomaly približuje k mravenisku.
812 Ťahali ju po tmavej chodbe hore. Asi sto krokov pred ňou sa zamihotalo nejasné svetlo. Na strope svietila lampa. V jej svetle bolo vidno chodbu, nahrubo vytesanú do skaly, a neopracované steny. Po nich sa ťahali káble, drôty, na všetkom bol prach a Poline neušli stopy zanedbanosti.
813 Potom si vpravo všimla úzku chodbu. Bola oddelená nízkou bariérou. Zazdalo sa jej, že spoza nej vykukuje bledá ľudská tvár, asi tvár dieťaťa. Nebola si istá, či ju videla naozaj, alebo sa jej to len zdalo. Bytosti jej nedali pokoj ani na sekundu, poháňali ju, strkali, ťahali.
814 Keby ste aspoň povedali, čo odo mňa chcete. Ale jej slová na čierne bytosti nijako nezapôsobili. Ťahali ju ďalej. Po pár metroch Polina pocítila, že dlážka klesla a silný úder ju skoro zrazil na zem. Vpredu sa otvorili dvere. Bytosti ju cez ne sotili do takmer tmavej miestnosti.
815 Dvere sa so škripotom zavreli a Polina osamela. Len slabé svetielko pod stropom nejasne osvetľovalo priestrannú miestnosť. Sivé steny, sivá dlážka, sivý strop. V kútoch sa povaľujú handry, uprostred ležia črepy z hrnčeka, bábika bez ruky a pri stene s prekvapením zbadala hŕbu hudobných nástrojov.
816 Dokrivená, smutne sa lesknúca tuba, flauta, husle s prasknutými strunami, ba aj violončelo. Polina sa radšej ničoho nedotýkala. Pomaly obišla izbu, aby sa presvedčila, či je tu sama a či tu nie je druhý východ. Nikoho okrem nej tam nebolo. Ale nebol tam ani druhý východ.
817 Boli veľmi zaujatí, ťahali k stene nazbíjané haraburdy. Prískokmi od jednej kozmickej lode k druhej sa Alica s Judzom dostali až k stene, ale tu ich skoro prichytili. Vyšli z úkrytu, keď banditi zmizli v otvore, ktorý sa zjavil v stene, ale hneď z neho vybehli traja ďalší banditi.
818 Rozbehli sa k stene, kde zmizli banditi. Alica na chvíľu zapla baterku na prilbe a v jej svetle zbadala tenký čierny pás na vyhladenej hornine – obrysy velikánskeho príklopu. A vedľa neho vypuklinu, ktorej, ako si všimla, sa banditi, keď sa priblížili k stene, vždy dotkli.
819 Alica priložila dlaň na vypuklinu apo sekunde sa príklop nachýlil dovnútra a odsunul nabok. V priechodnej komore, do ktorej sa dostali, bolo tma. Alica zapla baterku a našla dvere, ktoré viedli dovnútra asteroidu. Dvere sa otvorili, len čo sa vyrovnal tlak medzi komorou a asteroidom.
820 Chodba bola úzka, steny chladné a hrboľaté, ako vytesané v skale. Za zákrutou sa chodba rozširovala, v stenách sa zjavili výklenky a odbočky, no Alica neriskovala ponáhľala sa, lebo si myslela, že hlavná chodba ich skôr privedie do stredu asteroidu. Chodba bola veľmi slabo osvetlená.
821 A pretože vo výklenkoch a odbočkách vôbec nebolo svetlo, po celý čas sa im zdalo, že sa tam niekto skrýva a pozorne ich sleduje. Hoci Alica bola pripravená na všelijaké prekvapenia, predsa ju to, čo sa stalo, na smrť vyľakalo. Veľká ťažká ruka sa vysunula z čierneho výklenku a dopadla jej na plece.
822 Vypli baterky a schovali sa tam. O chvíľu prebehol okolo nich rad čiernych robotov. Potom ich kroky stíchli. Bolo počuť krátke šťukanie, ktorým sa roboti dorozumievali, škrípanie a hrmot – akiste sa prehrabávali v hŕbe svojich kolegov a usilovali sa pochopiť, čo sa stalo.
823 Zrak jej padol na pokrivenú, ale v podstate zachovanú tubu – bola to obrovská skrútená trúba, ktorá tu ostala po skupine Veselý smiech. Vzala tubu, spomenula si, ako si ju hudobníci navliekajú cez hlavu, našla nátrubok a po niekoľkých neúspešných pokusoch vylúdila z nej nízky, hlasný tón.
824 Len čo zabočili do chodbičky, ktorá viedla k neznámemu hudobníkovi, zbadali, že oproti nim sa rútia čierni roboti, a tak museli bežať späť. Ale Poliha hrala, kým vládala. Spoza dvier sa neozval nijaký zvuk. No keď odložila trúbu na dlážku, začula tichý hlas prichádzajúci zhora.
825 Ak sa vám podarí prepí liť otvor, dostanete sa do technického tunela. Budem vás počuť. Plazte sa ním. Ale pamätajte si, že máte len dve hodiny času. Polina vycítila, že sa jej za chrbtom otvárajú dvere. Rýchlo odskočila od vetracej šachty, zdvihla z dlážky trúbu a priložila si nátrubok k ústam.
826 Robot sa k nej približoval s natiahnutými rukami, chcel jej vziať tubu. Polina zdvihla ruky a z celej sily nasadila širokú časť tuby robotovi na hlavu. Vyzeral ako šašo v zlatej čiapke. Nečakane oslepený robot smiešne znehybnel s roztiahnutými rukami a Polina sa vrhla k dverám.
827 Nijaká odpoveď. Polina sa teda pobrala do kúta, pričom pozorne sledovala dvere, a rozhrnula kopu handier. Na dlážke pod nimi našla neveľký pilník. Neviditeľný pomocník neklamal. Tesne nad dlážkou bola stena trochu prepílená. Ale vypíliť celý otvor bola dlhá a ťažká práca.
828 Ležalo a sedelo na nich množstvo bytostí celkom iných ako roboti. Praví obyvatelia asteroidu, presnejšie jeho páni. Ale vyzerali zvláštne, zanedbane, až úboho. Väčšinou boli oblečení v sivých kutniach, akoby urobených z vriec, s otvormi na tenké ruky. To bolo ich jediné oblečenie.
829 Z vriec trčali chudé špinavé nožičky. Bytosti boli sotva vyššie ako Alica, hoci aj pri slabom svetle v tejto obrovskej spálni bolo vidno, že medzi nimi sú nielen dospelí, ale aj starí ľudia. Alica ich v duchu nazvala ľudkovia. Vlasy mali dlhé, strapaté, oči mútne, pohyby malátne, akoby ospanlivé.
830 Človiečik sa až zmŕštil od námahy, ale nemal v úmysle sa vzdať. Poseidon povedal: – Nech sa hrá, ja mu zatiaľ budem dávať otázky vo všetkých jazykoch galaxie. Ale Poseidon sa nestihol nič spýtať, lebo starček, sklamaný, že sa mu nedarí odtrhnúť hviezdičku, sa zrazu urazene rozplakal ako malé dieťa.
831 Judzo zdvihol ceruzu a rozbehol sa k Alici. Všetko sa to odohralo v jedinej minúte. Ale aj za minútu sa môže stať všeličo. Nikto z nich totiž nevedel, kam napochytre bežať, nevyznali sa v rozmiestnení chodieb a miestností v asteroide. Po pár krokoch sa Judzo ocitol na rázcestí.
832 Skočila do štrbiny, Poseidon sa s námahou pretisol za ňou. Zbehli dole točitými schodmi, stupne boli hrdzavé, akoby po nich už dávno nikto nechodieval. Zdola sa ozývalo tlmené bzučanie. Schody ich priviedli do novej chodby, ktorá mala dlážku zo štvorcových železných dlaždíc.
833 Za ňou zišiel po schodíkoch Poseidon, ktorý vyzeral ťažký a nemotorný, ale v skutočnosti bol obratnejší ako hociktorý človek. Kedysi sa celkom vážne chystal na mimo súťažné vystúpenie v desaťboji na olympiáde. Tvrdil, že šampiónom by sa síce nestal, ale hanbu by si neurobil.
834 A práve včas. Zhora sa ozývali kroky. Prehrmeli po dlaždiciach rovno nad ich hlavami. Potom stíchli. Znamenalo tq, že prenasledovatelia zastali pri slepej stene. Ozvali sa duté údery – roboti kontrolovali, či v stene nie je otvor. Po krátkej prestávke opäť začuli kroky.
835 Uprostred miestnosti, do ktorej sa dostali, stála debna a na nej miska plná nejakej tekutiny. A v nej knôt. Bola to jednoduchá petrolejová lampička, ktorá sa rozhorela slabým mihotavým svetlom. Ohník osvetlil starcovu vyziabnutú, strhanú, unavenú tvár. Padali mu do nej dlhé prešedivené vlasy.
836 Úzka škára sa zväčšovala veľmi pomaly, bolo jasné, že nielen za dve hodiny, ale ani za štyri dni nevypili otvor. Ale nevzdávala sa. Ruky jej stŕpli, niekoľko ráz musela prerušiť zúfalú prácu, aby si oddýchla. Ruky mala samý železný prach, na pravej dlani sa jej spravil krvavý mozoľ.
837 Polina vyskočila, zvrtla sa a usilovala sa schovať pilník za chrbát. V cele stála nová bytosť. Polina si pomyslela, že je to iste tiež robot. Len vyšší a hroznejší ako ostatní. Bol celý v čiernom, ale cez plecia mal prehodený dlhý široký plášť a na hlave lesklú antracitovú prilbu s vysokým hrebeňom.
838 Sedeli sme tam spolu asi týždeň a vôbec sme netušili, čo s nami bude. Videli sme len robotov. A potom nám povedali, že nás zabijú. Vrhnú nás do ľadovej priepasti. Nevedeli sme, čo to je, a chceli sme ujsť, keď nás ta povedú. Ale podarilo sa to len mne. Od tých čias sa už druhý mesiac skrývam tu.
839 Návštevníci z kozmu. Poďte, ukážem vám niečo. Starec vstal a úzkou chodbičkou medzi kontejnermi zamieril do skladu. Zastal pri neveľkom točitom schodišti, ktoré ich priviedlo na ďalšie poschodie. Bol tam taký istý sklad, ale na jeho konci bola stena na jednom mieste prerazená.
840 Starec ich k nemu zaviedol. Pred Alicinými očami sa rozprestierala veľká zelená lúka. Ale keď sa lepšie prizrela, zistila, že tráva nie je naozajstná, ale plastová. Aj kríky, stromy a kvety boli umelé. Nízka povala nad lúkou bola namaľovaná na belaso a boli na nej nakreslené oblaky.
841 Po lúke sa prechádzalo niekoľko práve takých ľudí, akých videli už predtým, iní sedeli na plastovej tráve, dvaja hrali akúsi hru, raz jeden, raz druhý pohyboval veľkou červenou figúrkou po tabuľke. Na brehu sklenej rieky ich sedelo hneď päť, pohojdávali sa a čosi spievali.
842 Kozmická loď bola vybavená všetkým potrebným, bolo zaistené všetko, aby posádka nemala žiadne starosti a nemusela pracovať. Všetky ťažké práce robili roboti, pripravovali jedlo, starali sa o skleníky, opravovali, upratovali, prali, a samozrejme, riadili kozmickú loď a všetky jej systémy.
843 Vyhĺbili v ňom miestnosti, namontovali gravitačné motory, veď vo vesmíre nezáleží na tom, či je kozmická loď veľká alebo malá, hranatá alebo okrúhla. Keď raz niet tlaku vzduchu, je rovnako ľahké dať do pohybu zrnko piesku ako asteroid – len prvý impulz musí byť dostatočne silný.
844 Načo by robotom boli nové planéty a nebezpečenstvá? Majú svoj program – zabezpečiť existenciu trumbádov. Tak ho zabezpečujú. Sú pestúnkami, ktoré nedajú deťom vyrásť, a po celý život ich nechávajú v jasliach. A ak sa takáto situácia udrží aj milión rokov, budú spokojní.
845 Dostali sa do poľa slnečnej príťažlivosti, nebadane sa skryli v pásme asteroidov a zamiešali sa medzi tisíce podobných útvarov. Neviem, prečo neodleteli ďalej. Možno sa im míňa palivo, možno dúfajú, že tu nájdu nejakú korisť. Možno nás chcú len preskúmať a potom poletia ďalej.
846 Je známe, že zárodky, spóry niektorých organizmov prekonali medzihviezdne vzdialenosti. Ľadové draky čerpajú energiu pravdepodobne z organických látok, ktoré sa nachádzajú v horninách asteroidu, a získavajú ju tak, že pohlcujú teplo. Ale najprudšie reagujú na svetlo. Letia za ním ako motýle.
847 K susednej chodbe bolo celkom blízko, ale ukázalo sa, že dostať sa ta je veľmi ťažké. Oproti nim sa valil húf trumbádov. Nedalo sa ani odhadnúť, koľko ich žije v asteroide, iste niekoľko stovák. Poseidon sa prvý prebíjal ľudskou riavou, veselým, hučiacim, vrieskajúcim davom trumbádov.
848 Pohybovali sa veľmi pomaly, a to sa im stalo osudným. Za zákrutou, v priechode medzi chodbami zbadali robotov, ktorí viedli Polinu a Judza. O nijakom momente prekvapenia nemohlo byť ani reči. Roboti ochrancovia zbadali Poseidona už z diaľky, obrátili sa k nemu a vytvorili súvislú stenu.
849 Teraz sa im bežalo ľahko. Predbehli posledných trumbádov, vbehli do dlhej vyhliadkovej miestnosti plnej divákov a zavreli za sebou dvere. Našťastie bola na nich nielen zámka, ale aj ťažká závora. Trumbádi, ktorí si hľadali čo najpohodlnejšie miesta, si ani nevšimli, že sú medzi nimi ľudia.
850 Je to aj tvoja vina, že prestali byť naozajstnými ľuďmi a zmenili sa na zvieratá. A pokiaľ ide o smrť, čaká nás všetkých. Netreba sa jej báť. Poseidon rozprával pomaly, chcel získať čas. Nevedel by vysvetliť, prečo to robí, lebo už pochopil, že sa mu Vládcu nepodarí presvedčiť.
851 Je tam aj tvoj otec. Aj Alica. Dohodli sme sa, že kým my tu budeme bojovať proti drakom, oni sa postarajú o našu záchranu. Juďzo sa obrátil k sklenej stene a v nádeji, že ho otec uvidí, zdvihol ruku. Odpovedala mu profesorova zdvihnutá ruka. V tej chvíli zapli ďalšie reflektory.
852 Alici sa zdalo, že klesá na duchu, nevidí nijaké východisko. Ale ju ovládol zvláštny pocit. Veľmi dobre vedela, že všetko, čo sa deje, je skutočnosť, že Poline a chlapcovi naozaj hrozí skorá a nevyhnutná záhuba. Ale súčasne sa jej zdalo, že to je sen, z ktorého sa zobudí, keď sa uštipne.
853 Niečo sa iste dá vymyslieť, len sa treba usilovať. V sále dunela nepríjemná, prenikavá hudba, od ktorej behali zimomriavky po chrbte. Trumbádi boli čoraz hlučnejší, ako diváci na štadióne, keď na ihrisko vychádza futbalové mužstvo. Zrazu davom divákov prebehla vlna výkrikov.
854 Pomaly sa približovalo k okraju plošiny. Za ním sa objavil ďalší pazúr. Nachýlil sa a zakvačil o kamenný okraj plošiny. Poseidon urobil krok dopredu a zrazil ho nohou. Trumbádi si vzdychli. Alica sa rozbehla ku sklu, ale pod nohy sa jej dostal trumbád, ktorý zapišťal, keď mu stúpila na nohu.
855 Chcel ju uhryznúť, ale jeho zúbky, samozrejme, nemohli prehryznúť skafander. Alica sa pozrela na zlostného trumbáda. Hlavou jej preblesla myšlienka. Ale trumbád na Alicu rýchlo zabudol. Výkriky, ktoré sa ozývali zo všetkých strán, naznačovali, že na plošinke sa niečo deje.
856 Alica rýchlo preniesla pohľad ta a zistila, že situácia zajatcov sa zhoršila. Už nie jeden pazúr, ale aspoň päť sa držalo okraja plošinky a Poseidon ich nestíhal odkopávať. Tykadlá sa plazili aj po stene, jedno zavislo nad Polinou, ktorá musela odskočiť nabok. Trumbádi jačali od nadšenia.
857 Zaujímavé, taká prostá myšlienka a neprišla na ňu skôr. Možno z toho nič nebude, ale ak správne chápe psychiku robotov, a to aj pokazených robotov, tak sa jej to môže podariť. Roboti boli zostrojení na nejakom princípe, a tým sa riadia. Škoda, že tu nie je Poseidon. Iste by jej poradil.
858 Alica sa obrátila. Potrebovala niečo ťažké. Našťastie v kúte sály za chrbtami trumbádov sa povaľovali nejaké železá, ba aj kovový trám, dlhý aspoň dva metre. Alica sa rozbehla a s námahou ho zdvihla. Hoci príťažlivosť bola teraz tri razy menšia ako na Zemi, trám bol aj tak ťažký.
859 Trumbádi, do ktorých narážala, pišťali, bránili sa, ale mnohí boli takí uchvátení pohľadom na boj, že sa ani neobrátili. Profesor chytil trám a spolu sa pretisli ku sklu. Koniec trámu doň duto narazil. Zdalo sa, že dunenie sa ozýva po celej kozmickej lodi. Aj trumbádi zmeraveli a prestali jačať.
860 Nech zahynieme, ale oni zahynú s nami. Znova vrazili do skla. Sklo zacven džalo a Alica sa zľakla, aby ho naozaj nerozbili. Trumbádi pochopili, čo im hrozí, a začali zúfalo nariekať. Bol to strašne žalostný zvuk, keď niekoľko stoviek bytostí zavýjalo od strachu o svoj nezmyselný život.
861 Poseidon sa podobal na známe antické súsošie Laokoónta bojujúceho s hadmi. Polina s Judzom sa schúlili do maličkého výklenku v stene a Polina sa usilovala odrážať pazúry, ktoré sa už kĺzali po jej skafandri. Ak kybernetický mozog okamžite nepochopí, čo sa deje, bude neskoro.
862 Nastala chvíľa očakávania. Trumbádi pochopili, že predstavenie sa skončilo. Niektorí ešte postávali pri sklenej stene, hľadeli do tmavej priepasti, lebo si mysleli, že jednoducho zmeškali tú vzrušujúcu chvíľu, keď obete miznú v priepasti, iní sa zhŕkli pri dverách a čakali, kedy ich vypustia.
863 Bol taký vysoký ako ona, a keby nebol taký bledý, zanedbaný, nemal taký tupý zvierací pohľad, bol by celkom schopný mladý muž. Alica chápala, že to nie je jeho vina, keď sa jeho starí rodičia rozhodli stať otrokmi, preto ho neodháňala a dovolila mu zvedavými prstami ohmatávať svoj skafander.
864 Pod krytmi boli ďalšie prístroje. Vládca zastal. Jeden z robotov mu podal trubicu, ktorá sa na konci rozširovala. Takú istú trubicu dali aj Poseidonovi. Bola to zbraň. Ale zvuky nedoliehali do sály, v ktorej boli ľudia a trumbádi, preto sa nedozvedeli, ako sa táto zbraň používa.
865 Pochopili, že zábava predsa len bude. Poseidon prikývol. Roboti sa rozišli na opačné konce sály a rozostavili sa za stĺpmi. Zelené lúče preťali polotmu. Roboti pobiehali pomedzi stĺpy prekvapujúco šikovne a rýchlo, schovávali sa za agregátmi a prístrojmi, lúče sa križovali ako dlhé kordy.
866 Počítače vyratúvali kurz asteroidu a predpokladaný bod zrážky s planétou, okamžite sa začala evakuácia materských škôlok a laboratórií do polárnych oblastí. Z kozmodrómu vyštartovali hliadkové krížniky, aby preskúmali asteroid zblízka a zistili, či sa nedá zmeniť jeho kurz.
867 Ale už o hodinu začal asteroid znižovať rýchlosť a meniť kurz, akoby sa chystal prejsť na obežnú dráhu Marsu. A v čase, keď sa krížniky priblížili k blúdiacemu asteroidu, nebezpečenstvo už nehrozilo. Obraz, ktorý sa naskytol tým, čo prileteli z Marsu a vystúpili na asteroid, bol ohromujúci.
868 Brunet hľadel na rieku a bol taký smutný, že sa okolo neho priam šírili vlny smútku, ryby prestali šantiť v teplej vode, vážky sa schovali do trávy a vtáky zmĺkli uprostred svojich večerných piesní. Udalov ledva zdržiaval slzy, lebo cudzia bolesť splynula s jeho vlastným smútkom.
869 A zrazu sa mimovoľne usmial. Pochopil, že jeho starosti sú maličkosť, závan vánku v porovnaní s hlbokým žiaľom neznámeho. Zmĺkli. Slnko medzitým zapadlo. Bzučali komáre. Orchester hral populárny tanec terrikon, ktorým vedenie mestského parku čelilo vplyvom západných rytmov.
870 Okolo nich sa prechádzali zaľúbené páriky, poškuľovali na lavičku, nepáčilo sa im, že dvaja muži v stredných rokoch obsadili zákutie, priam stvorené na romantické vzdychy. Veru, nie je na Zemi až tak veľa miesta, keď človek niekedy nemôže nájsť tichý kútik, kde by si mohol priateľsky pohovoriť.
871 Preskúmali sme celý náš sektor galaxie, ale okrem Zeme sme nič vhodné nenašli. Budem sa musieť vrátiť domov, nastúpiť na inú kozmickú loď a hľadať voľnú planétu v ďalekých krajoch. Ale viete, aké nespoľahlivé sú hviezdne mapy. Udalov prikývol, hoci nikdy nevidel nijakú hviezdnu mapu.
872 Už sa to nedá odkladať, – povedal ministerský predseda. Udalov by mohol vláde všetko vysvetliť, ale ako taktný človek čakal, čo povie Gnec 18. Stál bokom, vdychoval čerstvý vzduch a prezeral si zvláštne oblečenie vládnej delegácie a budovy neobyčajných tvarov, ktoré stáli okolo kozmodrómu.
873 Má bohaté skúsenosti v oblasti kozmických stykov a výborne znáša medziplanetárne lety. Členovia vlády vyjadrili Udalovovi hlboký obdiv, zdvorilo ho privítali a hneď ho pozvali do mesta, aby mohol stráviť noc v normálnych podmienkach. Oni zatiaľ pripravia kozmickú loď na let.
874 Udalov si stihol všimnúť, že v celom meste nie sú nijaké ozdoby ani zbytočnosti. Akoby jeho obyvatelia boli veľmi suchopárni a vecní ľudia. Spomenul si, ako mu Gnec 18 povedal, že pre množstvo práce ľudia už niekoľko rokov nechodievajú ani na dovolenky. Prišla noc. Udalov nemohol spať.
875 Rozhodol sa, že sa trochu prejde. Ulica bola jasne osvetlená, ale prázdna. Prešiel cez námestie so zvláštnym pamätníkom a zabočil do širokej ulice s obchodmi. V neosvetlených výkladných skriniach stáli v radoch veci, ktoré sa predávali vo vnútri. Nikto sa ani nepokúsil pekne ich upraviť.
876 Udalov sa pripojil na koniec a rozmýšľal o zvláštnych zvykoch, s ktorými sa stretol tak ďaleko od vlasti. Potom si pomyslel, že možno na planéte zúri epidémia, preto nestačia pochovať mŕtvych, ako sa patrí. Ale prečo mu to nikto nepovedal? Možno preto nikto nechce lietať do kozmu.
877 A možno privilegované vrstvy miestneho obyvateľstva hľadajú voľnú planétu, aby sa vyhli nákaze. Prvý katafalk sa zastavil pred obrovskou sivou budovou. V suteréne bolo otvorené okno, z ktorého sa lialo teplé žlté svetlo. Katafalk sa obrátil, plošina sa zdvihla ako na vyklápačke.
878 Rakva skĺzla dovnútra a zmizla v pivnici. Udalov si len vzdychol. Po prvom katafalku nasledoval druhý, tretí. Tváre vodičov boli nezúčastnené, akoby vozili zemiaky. Udalov sa už už chcel ozvať, ale ovládol sa. Musí sa prispôsobiť a správať sa slušne, ako sa na cudzinca patrí.
879 Ale napokon ho premohla zvedavosť. Povedal si, že sa nedopustí ničoho zlého, ak nazrie do sivej budovy a zistí, či je to krematórium, alebo nie. Počkal, kým posledný katafalk zhodil do pivnice svoj náklad. Keď sa presvedčil, že ho nikto nevidí, opatrne obišiel budovu, hľadal vchod.
880 Vošiel dnu a vydal sa po širokej, matne osvetlenej chodbe. Natrafil na muža v bielom plášti, ktorý kráčal oproti nemu, už si aj pripravil odpoveď na otázku, ako sa sem dostal, ale muž mu vôbec nevenoval pozornosť. Preto keď stretol za zákrutou ďalšieho muža, cítil sa už smelšie.
881 A vy ste si čo mysleli? – Schmatol Udalova za ruku a vliekol ho za sebou. Udalov sa nevzpieral, cupkal za ním, úplne zmätený. Prešli asi sto krokov a ocitli sa v obrovskej sále. Bola tam mrazivá zima, v oslepujúcom ľadovom svetle lámp pod stropom sa im naskytol hrozný obraz.
882 Udalov musel odniesť studenú a strašne ťažkú rakvu na policu. Celú noc pracoval bez oddychu. Väčšinou robil pri transportnom páse vo veľkej sále, nosil, ukladal, premiestňoval rakvy, až nad ránom sa odtiaľ konečne vymotal, ale tak sa bál, že sa ani nespýtal na zvláštne zvyky tejto planéty.
883 Vydržal do konca smeny rozhodnutý, že sa podrobne po vypytuje Gneca 18. Na úsvite siréna oznámila koniec smeny. Udalov, ktorý sa už trocha prispôsobil tamojším zvykom, zavesil biely plášť do skrine a ponáhľal sa do hotela. Vyšlo slnko, vonku bolo teplo a trúsili sa prví chodci.
884 Vy pozemšťania ste skôr začali s výskumom vesmíru. My sme sa spamätali len teraz, keď sme si uvedomili, že naša planéta je strašne preľudnená. Bez ohľadu na všetky naše objavy musíme z roka na rok zmenšovať plochu bytov, ba aj znižovať stropy, čo je pre civilizovaného človeka neznesiteľné.
885 Gneca 18 hneď rozbolel žalúdok, cítil sa mizerne a skoro celý čas ležal a rozmýšľal. Udalov pripravoval jedlo, upratoval kozmickú loď, a keď mal chvíľu voľného času, obdivoval hviezdy, planéty, kométy a meteory, ktoré sa mihali za okienkom. Obraz hviezdneho sveta ho nevýslovne nadchýnal.
886 Udalov prešiel k riadiacemu pultu a začal znižovať rýchlosť. Už sa naučil riadiť a pristál majstrovsky hladko. Už pri podlietaní bolo vidno, že natrafili na mierumilovnú zelenú planétu, väčšinou porastenú kríkmi a úplne obrobenú. Zhora nespozorovali ani mestá, ani dediny, ani ľudí.
887 Šli pešo a čln letel nad nimi, čo bolo veľmi pohodlné, lebo začalo byť tak horúco, že im hrozil úpal, ale pod člnom bol vždy príjemný chládok. Udalov nazbieral kyticu voňavých kvetov a chcel tie najkrajšie z nich vylisovať, lebo syn dostal na leto od učiteľky za úlohu urobiť si herbár.
888 Ale všetko bolo také zarastené kríkmi a machom, že keby Gnec s Udalovom zámerne nehľadali tieto stopy, mohli by ich pokladať za prírodné útvary. Gnec 18 bol čoraz väčšmi presvedčený, že sa tu ľudia navzájom vykynožili, ale Udalov trval na tom, aby planétu dôkladne preskúmali.
889 Založili si špeciálne prilby a pozreli na prístroj, ktorý ďalej tikal, hoci nie tak nahlas ako predtým. Sotva počuteľne. Niekde na planéte, ďaleko od nich, blikal plamienok ľudského rozumu. Gnec zosmutnel a Udalov povedal: – Najprv sa naobedujeme a potom vyhľadáme toho samotára.
890 Bolo tam tma a vlhko. Zo stropu viseli neveľké stalaktity a kvapkala z nich ako z cencúľov voda. Hrdzavé čmuhy na stenách sa leskli v lúčoch svetiel. Potom zišli po šmykľavých schodoch na ďalšie poschodie, dlho krivkali po podvaloch zničenej úzkokoľajky, až sa dostali do hlbokej šachty.
891 Museli sa do nej spustiť po skobách, zabitých do steny, a Udalov sa bál, aby nepovolili. Maličký vodopád padal cez okraj šachty, tenký prúd sa kĺzal popri nich a Udalovovi občas prskla za golier studená voda. Zostupovali pol druha hodiny a Udalov s hrôzou myslel na to, ako sa dostanú späť.
892 Keď zostúpili ešte o jedno poschodie nižšie, začuli kroky. Oproti nim prichádzal muž v obnosenom saku a v krátkych nohaviciach urobených z dlhých. Bol bledý a ťažko dýchal. V ruke niesol ošúchaný kufrík, podobný tým, čo na Zemi nosia inštalatéri. Keď ich zbadal, nevýslovne ho to prekvapilo.
893 Policajt zdvihol palicu a odviedol ich po chodbách a schodištiach do veľkej jaskyne, kde bol policajný okrsok. Na okrsku sa dlho nezdržali. Vypočuli ich, pre istotu zmlátili palicami a škrípajúcim výťahom ich poslali nižšie, skoro do stredu planéty, do jaskyne, kde bola pracovňa Veliteľa číslo 1.
894 Pred tristo rokmi zúrila na našej planéte vojna. Zachvátila celú planétu, takže všetko bolo úplne zničené. Zachránili sa len ľudia v hlbokých protileteckých krytoch. Po vojne sa na povrchu nedalo žiť. Ani chvíľu. Všetko bolo také zničené a zamorené, že aj komár po troch minútach zahynul.
895 Má to svoje nevýhody, ale obyvateľstvo sa dá veľmi ľahko ovládať. Tak sme všetkých presvedčili, že iný svet nie je. A vy ste pre nás nebezpeční blázni a narušitelia pokoja. Preto musíte zvyšok svojho života stráviť vo väzení. Keď Veliteľ číslo 1 dohovoril, zavolal stráž.
896 Márna sláva, vnikli sem bez dovolenia, a keď si raz miestni obyvatelia myslia, že okrem ich sveta nijaký iný nejestvuje, a ak aj áno, nie je vhodný pre život, potom je jasné, že Udalov s Gnecom odnikiaľ neprišli, ale že sú miestni obyvatelia nakazení škodlivými myšlienkami.
897 Napokon sa osmelil, otvoril oči, žmurkal nimi a obzeral sa. Vôkol sa rozprestierala zvlnená rovina porastená trávou a palinou. V diaľke nad obzorom videl les a belasé pahorky. Nebolo to práve najkrajšie miesto na planéte, ale aj tak tu bolo milión ráz lepšie ako pod zemou.
898 Ja sa radšej vrátim. Teraz vám už verím, ale pod zemou je lepšie. A istejšie, vždy máš okolo seba steny. A nech ho Udalov akokoľvek prehováral, aby sa rozhliadol, aby počkal, sľuboval mu, že poletia ponad lesy, strážca stále opakoval: – Nie, nie, ja som radšej pod zemou.
899 Pristáli na brehu oranžového jazera a vyšli von. Od západu sa blížil čierny mrak. Vo vzduchu sa vznášal zápach kyslej kapusty. Z jazera vystupovali výpary. Udalov si vzal udice a šiel k vode, chcel si trochu zarybárčiť, kým sa Gnec po pristátí spamätá. Z vysokého brehu hodil udicu.
900 Jazero páchlo hnilobou, preto si nerobil nádeje na dobrú rybačku. Háčik sa hneď o niečo zachytil a Udalov horko ťažko vytiahol na breh chuchvalec zhnitých vodných rastlín. Odmotal ich z háčika, nasadil naň červíka doneseného ešte zo Zeme a opäť zahodil. Tentoraz čosi zabralo.
901 Bol zachmúrený, lebo prišiel o najlepšiu udicu s japonským vlasom. Gnec chcel práve poslúchnuť radu svojho priateľa, keď sa nad nich prihnal čierny mrak. Zotmelo sa. Spustil sa lejak smradľavý ako pomyje. Kým dobehli do kozmickej lode, boli premoknutí do nitky a pokrytí modrinami.
902 O väčších zvieratách ani nehovorím. Vtom zbadali miestneho obyvateľa. Bol to neduživý trpaslík v roztrhanom plášti prehodenom cez úzke pliecka, so špinavým vrecom v ruke. A v plynovej maske. Keď ich trpaslík zbadal, chcel sa skryť v húštine, ale nohy sa mu podlomili a sadol si na zem.
903 Aj opustená. Poďte radšej ku mne domov, tam sa porozprávame, lebo zas budú padať krúpy. Ešte utrpíme úraz. Kráčali za trpaslíkom, ktorý ich viedol po cestičke, posiatej hrdzavými železami, cez čierne kaluže, v ktorých sa hmýrili pijavice, okolo pustatín, zavalených smradľavými odpadkami.
904 Pozval ich do pivnice kedysi velikánskeho hradu, ktorý bol teraz obrastený lišajníkmi a plesňou. Vo vnútri bolo mnoho komnát s klenbovými stropmi, ale smrad, ktorý sa všade šíril, bol neznesiteľný. Udalov sa veľmi začudoval, keď si trpaslík zložil plynovú masku a zhlboka sa nadýchol.
905 My sme spokojní. Pomaly, slovo za slovom sa im podarilo vytiahnuť z nevľúdneho trpaslíka históriu jeho planéty. Kedysi nebola horšia ako iné. Pokrývali ju lesy, v jazerách plávali ryby, lietali vtáky a tak ďalej. Ale trpaslíci, ktorí obývali planétu, boli neuveriteľní individualisti.
906 To je krása, pomyslel si, keby u nás v Gusliari nebolo lepšie, hneď by som sa s rodinou presťahoval sem. Ale vtom si spomenul, že čoskoro môžu pokoj tohto miesta narušiť dve miliardy úplne neznámych a možno aj nespokojných ľudí. Napriek tichu a pokoju teplého večera Udalova niečo znepokojovalo.
907 Kmene stromov sa otvorili ako dvere na skrini a vystúpili z nich dôstojníci a generáli. Udalov a Gnec sa museli vzdať. Priviedli ich na štáb, šikovne schovaný pod veľkým mraveniskom. Jeho jedinou nevýhodou bolo to, že zhora na nich často padali mravce a bolestivo štípali.
908 Udalovovi sa táto spoveď nepozdávala. Nedôveroval plukovníkovi. Od začiatku mu bolo jasné, že pod slovom voľná si každý z nich predstavuje niečo celkom iné. Ale neprerušoval priateľa, hoci sa už rozhodol, že nedovolí previezť na planétu zmrazených obyvateľov. Nepáčilo sa mu to.
909 Podzemnou chodbou ich odviedli do zamaskovaného väzenia. Po celý čas boli v dokonale zamaskovanom meste, ktoré zhora vôbec nemohli zbadať. Po zamaskovaných uliciach chodili v šíkoch deti vo vojenských uniformách, starenky vo vojenských uniformách a dievčatá v polovojenských uniformách.
910 Obrátil sa k plukovníkovi a povedal: – Zamaskujte ich tak, aby ich ani vlastná mater nespoznala. A pripravte sa na výsluch ôsmeho stupňa. Opäť ich priviedli do bútľavého stromu. Ale tentoraz postavili do predizby kotol, v ktorom vrela smola, a na kopu nahádzali železné mučidlá.
911 Keby vo svojej práci vedel nájsť východisko z každej situácie, jeho stavebná kancelária by bola najlepšia v okrese. S Udalovom mal letieť nezábudkový generál. Udalov došiel do kozmickej lode zamaskovanými cestičkami a skontroloval Gneca zviazaného ako balík, ktorý ho spaľoval opovržlivým pohľadom.
912 Ostatní generáli mu vzdali česť. Udalov im zamával z otvoreného vchodu. Za jeho chrbtom stál generál zamaskovaný na záhon nezábudiek a pritláčal mu pištoľ k lopatke. Planéta vyzerala tichá, pokojná a celkom neobývaná. Generáli a vojaci sa stratili v tráve a skryli do kmeňov stromov.
913 Na našej planéte žil kedysi, keď tam ešte nezúrila všeobecná permanentná vojna, jeden veľký sochár. Vytesal zo smaragdu sochu ženy. Všetci vedia, aká je krásna a vzácna, ale posledných päťdesiat rokov bola zamaskovaná a nedávno sa radili, ako ju rozbiť na kúsky a predať nejakému klenotníkovi.
914 Tak som sa s tým zmieril. Ale už to viac nemusím znášať. Na ďalšej planéte najprv nechceli pristáť, lebo zo vzduchu videli stavby. Ale už ich omrzelo lietanie, a tak napokon pristáli. Neďaleko bolo malé mestečko, obkolesené záhradami a poľami. Na lúke sa páslo stádo kráv.
915 Poľným chodníčkom sa vybrali k mestu. Na poli rástla burina a nevä dzí bolo viac ako raže. Kravy začali bučať, keď videli ľudí, akoby ich týždeň nedojili. V mestečku bolo na uliciach veľa odpadkov, z vývesných tabúľ sa odlupovala farba a autá, ktoré stáli pri chodníku, boli pokryté prachom.
916 Keď sa začalo zmrákať, rozhodli sa, že sa vrátia na kozmickú loď a obletia celú planétu. Možno nejaké tajomné sily preniesli ľudí na druhú pologuľu. Gnec každú chvíľu zapínal signalizátor rozumu a Udalov si pomyslel, že jeho priateľ by bol celkom rád, keby všetci obyvatelia zmizli bez stopy.
917 Gnec pochopil, že je v menšine, a ustúpil. Začal čítať príručku o chladničkách, aby nezaostal vo svojom odbore. Na druhý deň podvečer sa Udalov a Artur prezliekli, učesali a vybrali k starostovi, ktorý ich už čakal. Rozdal im vreckové stroje času a ponúkol ich, aby si sadli do pripravených kresiel.
918 Vtom sa rozsvietila veľká televízna obrazovka a o desať minút si už Udalov ani nespomenul na zvláštnosti toho večera. Kavalija Čuch sa nevyznačovala ani pozoruhodnou krásou, ani driečnosťou. Bola to skromná žena zo súhvezdia Aldebarana. Ale ukázalo sa, že je to veľká speváčka a herečka.
919 Cítil, akoby sa vznášal na mohutných vlnách hudby. A keď sa koncert skončil, zažalo sa svetlo a rozlúčili sa so starostom, ktorý ostával v minulom roku, všetci videli, že Artur má v očiach slzy. Pred starostovým domom sa už zhŕkol dav. Všetci boli zvedaví, či sa hosťom koncert páčil.
920 Nakoniec sa Udalovovi podarilo presvedčiť ho, že ak bude trvať na svojom rozhodnutí každý večer počúvať ten istý koncert, na spiatočnej ceste ho prepustí. Nato sa Artur trochu upokojil, hoci bol stále namosúrený a hovoril o znásilňovaní osobnosti, čo svedčilo o pokroku v jeho myslení.
921 Artur a Udalov dávali pozor, aby sa zajatci predčasne nezobudili, a v batožinovom priestore sa vznášal oblak omamného plynu. Keď kozmická loď pristála na zvlnenej rovine porastenej palinou pred vchodom do podzemného mesta, zajatcov poprenášali jedného po druhom k vchodu tunela a pofŕkali čpavkom.
922 No bojovali, až kým nezničili všetko živé na celej planéte. A tak sa tí chudáci museli schovať pod zem, do protileteckého krytu. Odvtedy prešlo mnoho rokov, ale ľudia tam žijú, lebo časom zabudli, že je aj iný svet okrem podzemného. Biedne živoria ako krty a červy. Nedokážu vyliezť na jasné svetlo.
923 Udalov mal radosť, že medzi jeho poslucháčmi boli väčšinou vojaci, ktorí sa tešili, že sa nemusia maskovať a môžu sa spokojne vyhrievať na slniečku. Kým sa výletníci vrátili z exkurzie, Udalov stihol skoro úplne zagitovať vojakov ako baltickí námorníci počas revolúcie kozákov.
924 Plyn sa bude šíriť podzemím a jeho obyvatelia budú nútení ustupovať, až kým sa nedostanú von. My pôjdeme za nimi, a ak starci alebo chorí nebudú vládať ísť sami, pomôžeme im. Udalov otvoril kufrík a vybral z neho pripravené bomby, plynové masky pre výsadkárov a veľký balík obložených chlebíkov.
925 Udalov sa začervenal, ale nepovedal nič. Operácia prebehla podľa plánu. Osem hodín museli dobrovoľníci postupovať za plynovou vlnou po tuneloch a chodbách, vystupovať z poschodia na poschodie a tlačiť pred sebou zaostávajúcich. Polícia bola dezorganizovaná a nedokázala sa postaviť na odpor.
926 A ráno na prvom zhromaždení obyvateľov oboch planét sa uzniesli, že niet cesty späť, že vojna na jednej planéte a podzemné zajatie na druhej sa zásluhou neúnavného človeka zo Zeme skončili. Len poľný maršal a Veliteľ číslo 1 sa vyjadrili, že sa nemôžu prispôsobiť novým podmienkam.
927 Samozrejme, dajú nám techniku a poskytnú nejaké pracovné sily. Ale nikdy nemajú dosť ľudí. Všetci chcú byť alebo kozmonautmi, alebo lekármi, alebo spevákmi. Myslím, že pre prevýchovu generála a veliteľa bude užitočné, ak si trochu popracujú v asanačnom parku celogalaktického významu.
928 A pritom získajú užitočnú špecializáciu. Všetci schválili Udalovov návrh, len budúci asanační pracovníci si nechali svoj názor pre seba. V tú poslednú noc pred návratom domov Udalov nespal. Mal mnoho práce. Deti plakali, starci a starenky, nezvyknutí na svieži vzduch, stonali.
929 Poletí niekoľko parsekov od Zeme a kapitán sľúbil, že Udalovovi poskytne pristávací čln. Gnec 18 sa ponáhľal s dobrými správami domov. Na rozlúčku dlho stískal Udalovovi ruku, sľuboval, že priletí, len čo bude môcť, a veľmi ľutoval, že mu nemá čo darovať na pamiatku. Potom si odrazu spomenul.
930 Udalov sa najprv zdráhal, nechcel si vziať takú vzácnu vec, ale napokon pristal. Možno sa mi naozaj zíde, pomyslel si. Objali sa. Gnec pozval Udalova, aby ho prišiel na budúcu dovolenku navštíviť a s potmehúdskym úsmevom vyjadril nádej, že Udalovovi možno niekde postavia pamätník.
931 Do odletu mal ešte hodinu času, a tak si mohol vypiť šálku kávy a kúpiť synovi Maximovi suvenír. Maxim sa už iste vyliečil z mumpsu a Xénia sa oňho trápi, veď ktorá rybačka trvá celý mesiac? Určite žiarli a možno to už ohlásila aj na bezpečnosti. Ale darček nestihol kúpiť.
932 Všetci obyvatelia tejto planéty vrátane starcov a detí odchádzajú každý večer do minulého roku. A viete prečo? Lebo nemôžu žiť bez vášho umenia. Udalov neľutoval čas a podrobne jej vysvetlil, čo sa dialo na planéte omámenej jej umením. Kavalija Čuch počúvala so zatajeným dychom.
933 Dobehol speváčku, podal jej lístok s adresou a povedal: – Drahá Kavalija, prosím vás, ak vám zostane chvíľka času, zastavte sa na tejto planéte. Aj tam máte verných obdivovateľov. Okrem toho táto planéta práve prekonala ťažkú a dlhú vojnu a jej obyvatelia veľmi túžia po naozajstnom umení.
934 Z trávy vykukovali oranžové klobúčiky osikov cov. Hneď za Udalovom spustili na trávu smaragdovú sochu a čln odletel. Udalov kráčal namáhavo. Ledva vliekol za sebou po zemi sochu. Podarilo sa mu ju dotiahnuť len do mestského parku. To nič, povedal si, to znamená, že patrí sem.
935 Teraz musel už len odpratať čo naj ďalej fotografiu veľkej speváčky Kavalije Čuch, aby si žena Xénia nezačala niečo namýšľať, a upozorniť syna Maxima, aby nepožičiaval deťom na dvore signalizátor rozumu na všelijaké detské lapajstvá. Udalov sa naposledy pozrel na sochu.
936 Správu vyslal havarijný automat z vedúceho sovietskeho hviezdoletu Túžba, nazvaného tak na počesť desiatej umelej planéty, ktorú vybudovali sovietski ľudia. Harrymu čosi zvieralo hrdlo, sklá okuliarov sa mu znezrady zarosili. Začal si ich utierať, pričom rozpačito žmurkal krátkozrakými očami.
937 V obave že Allan Kern, veliteľ americkej časti výpravy, si všimne jeho stav, rýchle sa posadil do kresla vedľa Mary a pritiahol si pred seba časopis s fotografiami troch vynikajúcich medziplanetárnych letcov nezvestného sovietskeho hviezdoletu. Dvaja muži a jedna žena..
938 Mary nepoznala nezvestných sovietskych astronautov, no myslela na nich ako na blízkych. Vážila si odvahu, od detstva pestovala v sebe vôľu a bola presvedčená, že nevie, čo je strach. Pri stretnutí s Harrym znezrady pocítila, že sa zmenila. Vesmír bol strašný, bezhraničný a neúprosný.
939 Slovom, nikto ju nechápal, nikto okrem členov komisie, ktorá vyberala posádku raketoplánu Prosperity. Podľa plánu práce Medzinárodného geofyzikálneho roku patril raketoplán spolu s dvoma sovietskymi hviezdoletmi ku skupine kozmických lodí medzinárodnej výpravy na Venušu.
940 Železný John, stroj bol zázrakom súčasnej techniky. Prekladal z ruštiny do angličtiny, hovoril plynule oboma jazykmi, vedel logicky myslieť, dávať si a samostatne riešiť úlohy. Mary sa obzrela. Robot si ju nevšimol, venoval sa Allanovi Kernovi, ktorý ho oboznamoval s programom.
941 Kozmická loď Rozum mala pristáť na nej podľa plánu, ktorý vypracovali ešte na Zemi. Pred prístrojovú dosku sa posadil skúsený letec Dobrov. Bogatyriov sústredene pozeral na počítač, ktorý spresňoval dráhu ich letu. Počítač sa vonkoncom neponášal na amerického robota, pripomínal skôr písací stôl.
942 Priestor, čo odráža rádiolúče, je asi pokrytý rastlinami... Aľoša Popov s mimoriadnou obľubou počúval praskot vzdušných výbojov. Vzrušovala ho romantická nádej, že znezrady zachytí záhadné vysielanie, alebo znamenie tých, čo našli svojimi rádiolokátormi ich kozmické lode.
943 Nie, nemôžu ich prijať nepriateľsky... Rozum bytosti predsa nerozdeľuje, ale zbližuje. Škála zvukov v praskote vzdušných výbojov bola široká, no Aľoša nevedel v nej nájsť vytúžené pozdravy. Kozmická loď Rozum prenikla do ružového mračna, ktoré letelo popri jeho oblokoch.
944 Allan Kern oznámil, že očakáva správy o úspešnom pristátí a údaje potrebné pre štart hydroplánu. V kabíne bolo čoraz teplejšie. V slúchadlách zovšadiaľ počuli praskot... Červené pásy mračien za oblokom zmizli. Dolu bolo vidieť zasnežené polia, kopce ako z vaty, hory sťa z cukru.
945 A vtom sa doň oprel hurikán. Tak ním zalomcoval, akoby dakto spustil odrazu bočné dýzy. Dobrov sa sotva udržal na nohách. Aľošu hodil náraz ku stene. Bogatyriov uchopil páky pevne do rúk a nato pokrútil hlavou, lebo si pomyslel na Američanov, ktorí chcú preniknúť týmto ovzduším hydroplánom.
946 Dobrov viedol hviezdolet k pobrežiu morskej zátoky, zo štítov na pobreží sa dymilo. Hľa, sopky... Čierny dym vystupoval ako mračno a zahaľoval časť vrcholca. Len kde tu šľahal červenkastý plameň. Dobrov letel smerom od slnka, po ktorom ostávala na obzore už len žiara. Hviezdolet vletel do súmraku.
947 Na okamih sa pod nimi mihol pažerák sopky, všimli si rieky lávy na úpätiach... Nato sa opäť ukázala striebristá voda a les, purpurovočervené kríky na pobreží. Keďže Dobrov nepoznal silu prílivu, nechcel pristáť na morskom pobreží, ale začal hľadať iné vhodné miesto na pristátie.
948 Zjavilo sa čosi ako čistinka alebo močiar. Dobrov pozrel na výbežky skál a usúdil, že pôda tu bude pravdepodobne pevná. Zamieril s hviezdoletom dolu. Dym z dýz zahalil obloky kabíny ako mračno. Hviezdolet sa zachvel, dotkol sa povrchu vysunutými podvozkami a prudko zastal.
949 Traja astronauti pritisli mlčky tváre k oblokom. Obklopovala ich neznáma príroda. Trávu naokolo nevideli. Pôda bola poprepletaná hadovitými koreňmi. Aľoša Popov pozeral na ne až ho oči boleli; očakával, že zbadá aspoň aký taký pohyb. Zotmilo sa a všetko vôkol sa rozsvietilo ako v rozprávke.
950 Aľoša Petrovič zapojil vonkajšie mikrofóny, aby sa oboznámil so zvukmi nového sveta. Zrazu zaplnila hviezdolet nezvyčajná symfónia. Vzdialený rachot, striedavo zanikajúci a znovu ožívajúci, celkom blízke zavýjanie a iný zvuk, nato pískanie a opäť ten istý zvuk... čosi ako zamávanie krídlami.
951 Nie, to nie je možné! Dobrov rozsvietil reflektor. Oslepujúce svetlo vyčlenilo z tmy najbližšie kmene obrovitých prasličiek a bielu sieť lián. Nič sa nehýbalo... Keď si Dobrov všimol záznamy automatov, zistil, že vonkajšia teplota poklesla zo šesťdesiattri stupňov na tridsaťdeväť.
952 Mary pozerala, ako robot, Kern a za nimi Harry nastupujú do kabíny hydroplánu a zatvárajú za sebou dvere z plastickej látky. Harry zakýval na rozlúčku. Dlážka raketoplánu sa rozdelila na dve polovice a hydroplán s posádkou odštartoval... Mary si pritisla čelo k obloku. Ostala sama.
953 Celkom sama... Hydroplán letel cez červené mračná. Kern a Wood si nasadili kukly skafandrov. O chvíľu sa hydroplán dostal z červeného oparu. Pod ním bolo vidieť červenkasté úpätie dymiacich velikánov, zahmlené údolia a hlboké priepasti. Hydroplán sa dostal zasa do hmly.
954 Napustil do krídiel tekuté hélium. Hydroplán letel ako v horúcom mlieku. Brzdil ho iba odpor vzduchu, kabína sa nápadne zahrievala, hoci bola chladená tekutým héliom. Kern s Woodom mali oblečené skafandre, preto im nebolo horúco, a robot – ten bol voči teplu celkom odolný.
955 Harry zatúžil znovu vidieť červené mračná. Myslel, že čoskoro zbadá pod nimi pevninu s rastlinami. Pevnina sa však nezjavovala. Odrazu sa zablýskalo. Znovu blesk – veľmi blízko. Hydroplánom to otriaslo. Od stáleho blýskania bolo v kabíne svetlo, takmer ako vo dne, hoci prechádzali čiernou hmlovinou.
956 Čo to má však znamenať? Poniektoré stromy lietali...! Poletovali nad vrcholcami obrovských prasličiek ako neforemné vrtuľníky z cudzej planéty, prispôsobené preletom z miesta na miesto v podmienkach večných búrok. Znezrady sa zjavila pod nimi čistinka a na je jej okraji čosi kovovolesklé.
957 Narážali s rachotom na pobrežie. Harry si s hrôzou uvedomil, že robot sa asi rozhodol pristáť s hydroplánom na vode, ale to už preleteli ponad zátoku, nato aj ponad činnú sopku a napokon sa zjavili obrovské močiare. Len kde tu bol uprostred kúsok pevnej zeme: ostrov či ostrovček.
958 Na obrazovke sa preháňali nejasné obrazy – známy tvar hydroplánu nevidela. Rusi oznámili, že hydroplán mieril k morskej zátoke... Medzitým mladý americký vedec a jeho nadriadený, vyčerpaní napätím z letu a pristavania, zaspali tvrdým spánkom na ostrove uprostred močarísk.
959 Všetky rastliny boli vysoké ako strom. Bolo tu neuveriteľne veľa koreňov, navzájom sa prepletali, mizli v močiari a opäť z neho vytŕčali. Po nich sa dostal Kern bližšie k pevnine. Slnko nebolo vidieť. Všetko sa strácalo v červenkastom opare. Harrymu tiekol po tvári pot.
960 Dýchalo sa mu lepšie. Rastliny majú červenú farbu, uvažoval Harry. Inak by tu nemohli rásť. Je tu veľmi teplo. Husté mračná udržiavajú vnútornú teplotu dosiaľ horúcej planéty. Je prirodzené, že rastliny sa pokúšajú vylučovať prebytočné teplo a odrážať infračervené a červené lúče.
961 Harry, ktorý bol na vedľajšom ostrovčeku, zdvihol nohu. Robot bol napojený naňho, a tak nečudo, že pohyb opakoval. Potom Harry celou silou dupol. Robot ho nasledoval. Rozľahlo sa zúfalé pišťanie. Jašterice sa rozbehli na všetky strany a zanechali za sebou hromadu mŕtvych.
962 Palubný inžinier Dobrov pripravoval hviezdolet na štart. Bogatyriov nemal námietky. Úlohu, ktorú dostali na Zemi, splnili: odhalili záhadu večnej oblačnosti Venuše, zistili stupeň jej vývoja, preskúmali rádioaktivitu pôdy, výskyt vzácnych nerastov a existenciu rastlín pravekých pozemských foriem.
963 Najdôležitejšie však bolo, že sa presvedčili, že na tejto planéte večných búrok možno pristáť. Ďalším prieskumom sa budú zaoberať iné, väčšie výpravy, prvý prieskum sa skončil. Bola to pravda, ale Aľoša Popov sa s tým nechcel zmieriť. Stále ho čosi lákalo do záhadných porastov.
964 Budeme musieť použiť obojživelný čln. Dobrov mal čln už pripravený, lebo ho chcel nechať na Venuši, aby mal hviezdolet čím nižšiu hmotnosť. Bol to zaujímavý dopravný prostriedok: letel nad zemou alebo nad vodou na vzduchom naplnenej poduške, ktorú dopĺňali mocné čerpadlá.
965 Bolo celkom jedno, či sa pohybuje po pevnej pôde, alebo po vode, po hladkom, alebo drsnom povrchu. Dobrov zaujal miesto vodiča, ktoré bolo vzadu. Aľoša Popov a Bogatyriov sa posadili dopredu, vyzbrojili sa reaktívnymi puškami a pílami, ktorými si chceli kliesniť cestu cez popínavé rastliny.
966 Keď sa les skončil a zbadali pred sebou veľký močiar, všetci si vydýchli. Na obzore sa črtali kužeľovité kopce, pokryté bielymi čiapkami večného snehu. Ponášali sa na sopky, štíty mali v mračnách. Odrazu sa ozval vzadu v kroví, ktorým prešli, taký prenikavý zvuk, že im naskočila husia koža.
967 Zvuk silnel, ohrozoval nervy. Bogatyriov cítil, ako mu ochrnujú ruky, a len s nadľudským sústredením vôle prekonal nával slabosti a pozrel na oblohu. Nie, to nemohol byť prelud... Vo vzduchu letel naozaj drak, práve taký, ako kreslia čínski maliari: mal telo hada a krídla s blanami.
968 Nestihol však vystreliť. Drak padol ako kameň do močiara. Od lesa sa k drakovi blížil strašný netvor, podobný obrovskému jašterovi s rohovinovým hrebeňom a s výstražné otvorenou papuľou. Netvor zrejme nevedel lietať, no mal schopnosť zrážať lietajúcich tvorov smrtiacim zvukom.
969 Netvor urobil posledný skok a vrhol sa na draka, ktorý bol oveľa väčší. Bogatyriov vpálil doň štyri rany, ale ani reaktívna zbraň mu zrejme neublížila. Vari mal kožu pevnejšiu, ako je oceľový pancier? Len čo zbadal netvor čln, zamieril k nemu. Nad močiarom sa znovu rozľahol prenikavý zvuk.
970 Aľoša Popov a Dobrov, ktorí sa medzitým prebrali, klesli opäť omráčení. Bogatyriov, ktorého i napriek tomu, že mal kuklu, ohlušil hrozný zvuk, sa pokúsil ešte raz vystreliť, ale podaromnici. Treba mu streliť do oka, spomenul si Bogatyriov na rozprávky o drakoch a myšlienka sa čoskoro zmenila na čin.
971 Jašter mal dve úzke, žlté štrbiny oči. Bogatyriov vyčkal, kým sa pripraví na posledný skok a vtedy vystrelil. Rozľahol sa zúfalý rev: jašter klesol do blata. Bogatyriov stačil vziať kameru a urobiť zopár snímok. V diaľke nad lesom poletovali s roztiahnutými krídlami neznáme tvory.
972 Ste chlapík! Prosím vás, vyberte z lekárničky chinocelín... Zdalo sa, že robot ožil. Usmerňoval ho opäť človek. Teraz robil znovu všetko presne, pohyby elektromagnetických svalov boli spoľahlivé. Našiel a otvoril lekárničku, ktorú nosil na chrbte, a podľa čísla našiel chinocelín a striekačku.
973 Bogatyriov sa posadil dopredu, Dobrov dozadu ku kormidlu, Aľoša sedel v strede. Dobrov uviedol do činnosti čerpadlá vzduchu. Čln zvíril piesok medzi kamením a vrhol sa v ústrety obrovským vlnám. Hneď prvá z nich zaliala astronautov a vyhodila čln na svoj chrbát. Hnali sa závratnou rýchlosťou.
974 Oblúkovite prehnutými krídlami s dlhými pazúrmi na koncoch by zakryl veľkú loď. Bielym bruchom sa len len nedotýkal spenených vĺn. Do roztvoreného zubatého otvoru, by vošiel celý čln. Iba na Venuši, v hustom ovzduší a v stálych uragánoch, mohol lietať taký obrovský jašter.
975 Bogatyriov vzal pušku. Jašter letel priamo nad čln. Vpálil mu do brucha dávku reaktívnych nábojov. V tej chvíli strelil i Aľoša a zasiahol odporného dravca do otvorených úst. Jašter zrúkol od bolesti a prudko vyletel hore. Nato sa spustil dolu a otvoril svoju strašnú papuľu priamo ľudom nad hlavami.
976 Rozzúrený dravec lietal nad miestom, kde mu zmizla korisť. Potom sa sťažka vzniesol do výšky a odletel. Divý vietor hnal vlny k neďalekému pobrežiu, kde sa trieštili o skaly. Nikde nebolo ani stopy po malom člne, po troch odvážlivcoch, ktorí sa dali do nerovného zápasu s rozbesneným živlom.
977 Očakávala, že sa Rusi po jej správe o zmiznutí dvoch priateľov vrátia ku svojmu hviezdoletu. Veď už nemali koho zachraňovať... Magnetické búrky znemožňovali, aby nadviazala spojenie s ich člnom. Nevedela, čo robiť, nuž hľadala, kým zachytila rádiolokátorom čln na šírom mori.
978 Ešte raz prebehla lokátorom nad miestom tragédie, ešte raz sa presvedčila že na obrazovke sa nezjavilo nič, čo by sa pohybovalo... Mary si roky navrávala, že nevie, čo je strach. Rozhodla sa opustiť obežnú dráhu, po ktorej sa pohyboval raketoplán Prosperity ako dočasná umelá obežnica Venuše.
979 Zhorí v hustom ovzduší a ako meteor dopadne na miesto, kde zomrel Harry a zmizli Rusi... Ešte predtým však nadviaže spojenie so Zemou. Mary už dávno nehovorila so štábom kozmickej výpravy. Na páske bolo zaznamenaných čoraz viac znepokojených výziev, ale ona im nevenovala pozornosť.
980 Teraz sa rozborila, že podá obšírnejšie hlásenie. Je to jej povinnosť. Posledná povinnosť, kým sa zmení na meteor... Začala manipulovať s prístrojmi. Začula Zem, ale nebol to hlas plukovníka zo štíhli kozmickej výpravy, lež známa, prekrásna pieseň. Vysielala ju vysielačka štábu.
981 Ďakuje za pocty, ale chce, aby ju stihol osud ostatných členov výpravy. Prosí všetkých, aby jej odpustili. Mary správu hneď neodoslala. Chcela, aby ju namiesto nej vyslali prístroje, len čo zmizne s raketoplánom v červených mračnách. Už uchopila páky, no ešte – zaváhala.
982 Znezrady sa stratili jeden druhému z dohľadu. Aľošovi Petrovičovi prišlo akosi úzko. Keď sa napokon dostal na mäkký íl, poobzeral sa naokolo. Z pravej strany preťal čiernu vodu jasný, strieborný prúd svetla. Vtom sa rozpŕchli na všetky strany ryby nevšedného tvaru s pílovitými chrbtami.
983 Iľja Jurievič chytil Aľošu za ruku a viedol ho k reflektoru. Rozsvietil ho na obojživelnom člne Dobrov, ktorý stihol v ostatnej chvíli čln ponoriť pod vodu a zísť s celou posádkou na dno. Iľja Jurievič sa dotkol anténou na kukle kovového okraja člna a ostatným naznačil, aby ho nasledovali.
984 Nabrali do seba vzduch a zdvihli čln z dna. Nato sa vydala celá výprava na cestu. Reflektor osvetľoval čudné dno. Modré, žlté a pozlátené kamene menili vo svetle rýchle farbu, spočiatku boli jasnočervené, potom hnedé ako íl... Ukázalo sa, že to nie sú kamene, ale ulity mäkkýšov a panciere krabov.
985 Och, keby tak teraz zbadal aspoň jeden stĺp... Nijaký stĺp síce nezbadal, ale živo si predstavoval, že to, čo sa ponáša na skaly, by mohli byť podmorské stavby, vybudované rozumnými bytosťami. Bobry si predsa takisto budujú priehrady a včely nezaostávajú usilovnosťou za človekom.
986 Ten sa prudko obrátil. Aľoša ukázal na skaly, nato na seba a urobil rukami prosebný posunok. Bogatyriov pozrel na vodotesné náramkové hodinky a odmietavo kývol hlavou. Aľoša zdvihol prst. Vraj len na minútu, chce sa pozrieť za jednu zo skál... Veď je to skvelá príležitosť.
987 Pravidelnosť ich tvarov ho však ohromovala. Chcel si dôkladnejšie prezrieť aspoň jednu z nich. Aľoša si vybral najbližšiu, Obišiel jej dolnú časť, ale vchod nenašiel. Spomenul si na svoju vlastnú teóriu, že život na Venuši je prispôsobený podmienkam jej búrlivého ovzdušia.
988 Zastal na čomsi mäkkom vedľa Aľošu a zdrapil ho za ruku. Aloša Petrovič Popov si však nevšímal, čo robí Dobrov, ale ťahal ho k otvoru, ktorý práve dolu odhalil. Vzal do rúk prvý blatom obalený kameň, čo sa mu naďabil, vsunul si ho do plecniaka a štvornožky vyliezol von.
989 Naozaj prvý? Sadol si neďaleko ohňa na piesok a vytiahol nôž a kameň, ktorý našiel v otvore skaly. Zaujatý myšlienkami, začal odstraňovať z neho nalepené blato. Kameň bol mäkký a nôž doň vnikal ako do mydla. Aľoša sa s ním pohrával. Bol natoľko zamyslený, že ani nespozoroval, ako sa kameň mení.
990 Kern a Wood sa kŕčovite držali hlavy Železného Johna a súčasne jeden druhého. Železné ruky stroja sa usilovali dostať ich dolu, elektromagnetické svaly zápasili so zúfalým úsilím ľudí... V ohni, dyme a v jedovatých výparoch sa rozpútal nerovný zápas ľudí a stroja. Kern zastonal.
991 Nijaký stroj okrem robota neprejde ohňom. Obojživelný čln s Bogatyriovom pri kormidle sa zjavil nad ohnivou riekou: mohutné čerpadlá hnali dolu prúdy vzduchu, vzdušné vankúše oddeľovali čln od lávy a spoľahlivo ho chladili: čln letel nad lávou, akoby to bola len voda...
992 Dobrov vypol motory, čln prešiel ešte zopár metrov a zastal pri akejsi stene. Ostré svetlo reflektora prenikalo cez stenu na druhú stranu. Medzi dvoma pásmami čadiča, v tmavšej vrstve zľahnutého sopečného popola, sa zreteľne črtali obrysy akejsi veže, ponášajúcej sa na žeriav.
993 Vonkajšia podobnosť tejto hračky prírody so železnou konštrukciou žeriava bola natoľko ohromujúca, že ľudia zdúpneli so zatajeným dychom. Dobrov vystúpil z člna do vody. Bogatyriov sa oprel rukou o stenu a dostal sa s člnom až k jej základu. Dobrov mu podal geologické kladivo.
994 Rozľahol sa hukot motorov. Hviezdolet sa pohol, vyleteli z neho plamene a kotúče dymu, odlepil sa od povrchu Venuše. Hviezdolet obletel niekoľko ráz okolo planéty, kým sa dostal k raketoplánu Prosperity. Všetci sa objali s Mary, natankovali pohonné látky z jej amerického raketoplánu.
995 Sto kilometrov od Zeme príjemne sa rozžaruje obrazovka miniatúrneho astrotelevízora. Ukazuje sa na nej tvár službukonajúceho dispečera Kozmecentra, ktorý určí miesto pristátia. Vrhám pohľad na obrazovku. Dívajú sa na mňa dve velké usmievavé zelenkasté oči. Pekné dievča v uniforme dispečera.
996 Silne zapáchala spálenina. Začínam si uvedomovať, že zhorela aparatúra, vytvárajúca antipríťažlivosť. Ale prečo? Aha, už rozumiem. Neomylne presný a citlivý prístroj mi vraví jazykom čísiel, že do motora sa dostal meteor o váhe 50 gramov. Vždy som mal úctu pred teóriou pravdepodobnosti.
997 So zúfalým úsilím dvíham oťaženú hlavu a dívam sa na televíznu obrazovku. V operatérskej pracovni Kozmocentra, na rozkaz rýchlych prstov dispečerky, zablikala signálna žiarovka na pulte havarijného elektrónkového stroja. Ten v okamihu zostavil mužstvo pre diaľkovú záchrannú raketu.
998 Elektrónkový letec ju opatrne priviedol k padajúcemu graviplánu. Ešte chvíľa... Naše rýchlosti sa vyrovnávajú a ohromný elektromagnet záchrannej rakety pritiahol môj stroj. Ale od Zeme je už iba dvadsať kilometrov! Burácajú kyslíkovovodíkové brzdiace motory a zachádzajú sa od preťaženia.
999 Záchranná raketa spolu s graviplánom sa ťažko spúšťa na plochu kozmodrómu a láme pritom ľahšie časti konštrukcie. Od silného nárazu strácam vedomie... V Kozmocentre ma pokladali za skúseného astronauta, i keď som nebol hviezdou prvej veľkosti. Kolegovia si ma vážili a cenili.
1000 Žiadal som sa na Zem, lebo som nevedel, čo si počať, a vymenovali ma za veliteľa havarijnej rakety na dvadsiatej tretej družici Zeme. Tu som prežil ešte pol roka – a zbytočne. Havárií nebolo, a ja som sa celé hodiny potĺkal po miestnostiach a laboratóriách družice a hľadal som partnerov na šachy.
1001 Pri každej vhodnej príležitosti som sa vypýtal na Zem a v prvom rade som sa náhlil do Kozmocentra navštíviť záchrankyňu, na ktorú som ani chvíľu nezabúdal. Len čo som smel po nehode opustiť sanatórium Kozmocentra, vybral som sa hľadať dispečerku. Najprv som sa však vyzvedel, ako sa volá.
1002 Tam som jej rozprával o ďalekých svetoch: o planétach Šíria, zaplavených nedozerným oceánom bujného rastlinstva; o modrom bezoblačnom nebi, na ktorom planú dve slnká: jedno veľké, oslepujúco jasné a horúce – to je sám Sírius; druhé malé, belasobiele svetielko, jeho trpasličí blíženec.
1003 Zakaždým po návrate z pravidelného vesmírneho letu ma čakala pri sedemdesiatej deviatej pristávacej ploche, zádrapčivo sa vypytovala na podrobnosti cesty, láskavo mi hľadela do očí, akoby sa chcela uistiť, či som taký ako predtým, či som vo vesmírnych priestoroch nezabudol na pozemské dievča.
1004 Roztrpčený neúspechom som odchádzal, dlho som chodil po uliciach Kozmocentra a preklínal nudnú prácu havarijnej služby. Som predsa medzihviezdny letec! To je moje povolanie, sníval som o ňom ešte v detstve. A dávno som poznal pocit nekonečného priestranstva, ktorý kedysi sčasti okúsili letci.
1005 Neviditeľné reťaze príťažlivosti ich neprekonateľnou silou pripútavali k Zemi; nebolo im súdené uvidieť hviezdne svety. Až raz som začul na správe Kozmocentra udivujúcu novinku. Akademik Samojlov z Akadémie príťažlivosti vypracoval projekt nového astroplánu – gravitónovú raketu.
1006 Jej podstata mi bola úplne nejasná. O gravitónoch, nositeľoch príťažlivosti, som mal len celkom všeobecné predstavy, ktoré som získal ešte v Akadémii astronautiky. Moje zamestnanie, praktická astronavigácia – to je niečo iné. Každý astronaut vám povie, že príťažlivosť je celkom reálna vec.
1007 Avšak do podstaty príťažlivosti som sa nikdy nepokúšal vniknúť, pretože som vedel, že by mi na to nestačil ani celý život. Elektromagnetická autostráda, rovná ako dráha strely, elektrónkové riadenie auta a úplná nehlučnosť premávky tvorili ideálne podmienky pre cestovanie.
1008 Chvíľu som driemal, ukolísaný myšlienkami, chvíľu som pozeral na ubiehajúcu krajinu. Cesta viedla cez rozľahlé priemyselné oblasti, ktoré sa rozprestierali po celej ceste od Volgy k Moskve a ktoré sa veľmi líšili od priemyselných stredísk minulých storočí. Dávno zmizol dym, sadze, hukot a hrmot.
1009 Ba ani nad hutami sa nezjavil čo len jediný obláčik dymu. Vysoké pece jestvovali už len v povestiach. Energiu na tavenie kovov dodávali atómové a termojadrové elektrárne. Technologický postup výroby kovov prebiehal v indukčných vákuových peciach. Auto prechádzalo okolo kombinátu na výrobu titanu.
1010 Na začiatku 21. storočia titan úplne nahradil železo, ktoré tak verne slúžilo ľuďom celé tisícročia. V porovnaní so železom je titan nezvyčajne odolný voči kyslíku a vlhkosti vzduchu, znamenite odoláva kyselinám, zásadám, soliam; prevyšuje aj drahé kovy: zlato, striebro, platinu.
1011 Výsledkom celého radu umelých premien sú zriedkavé a vzácne prvky – germánium, gálium, skandium, ytrium a mnohé iné, ktorých výroba obyčajnými hutníckymi metódami je neobyčajne zložitá a drahá. Priemyselné oblasti vystriedali poľnohospodárske. Až Po obzor sa rozprestierali dobre obrobené polia.
1012 O šesť hodín som sa blížil k hlavnému mestu Východnej pologule, ktoré si zachovalo názov Moskva. V Moskve si vždy človek spomenie na hrdinské 20. storočie, ktoré smelo vykročilo do svetlej budúcnosti, do prekrásneho sveta, v ktorom teraz žijem ja a moji bratia vo všetkých kútoch Zeme.
1013 Kedykoľvek sa približujem k hlavnému mestu Východnej pologule, vždy sa ma zmocňujú pocity syna, ktorého víta láskavý pohľad matky, jej jasný úsmev a dotyk starostlivých rúk. Hukot kypiaceho života v hlavnom meste sa mi ako vlny vlieva do srdca. Stred mesta nebolo ťažko nájsť.
1014 Horná časť budovy sa končila sochami Marxa, Engelsa, Lenina a Pracovníka oslobodeného sveta. V noci boli sochy osvetlené znútra a bolo ich vidieť na stovky kilometrov. Veľakrát, keď som sa vracal z medzihviezdnych výprav, už z diaľky som pozdravoval veľkých tribúnov nového sveta.
1015 Dráha orbitálnej rakety, ktorá ma dopravovala z osemnástej družice na kozmodróm, vždy prechádzala severne od Moskvy v stokilometrovej výške. A prvé, čo sa objavilo na obrazovke môjho astrotelevízora, bola socha Vladimíra Lenina, ktorá sa jasne črtala na pozadí Zeme zahalenej nocou.
1016 Pohyblivé poschodové chodníky ma rýchlo a nečuj ne niesli do vedeckej štvrte mesta. Bolo jarné poludnie; z oblohy, od rána zatiahnutej hustými mračnami, padalo hrejivé, rozptýlené svetlo; slnko len zriedka vrhalo spoza oblačných hôr na Zem plachý lúč, jasný a radostný ako úsmev dieťaťa.
1017 Prešiel som na pohyblivé schody, ktoré prevážali cestujúcich dolu na ulicu, a ocitol som sa pred budovou. Trochu rozpačito som vošiel do priestranného vestibulu Akadémie, kde ma odmerane privítali busty Newtona a Einsteina, stojace po stranách širokého mramorového schodišťa.
1018 O novej rakete mi akademik povedal toľkoto: Je to gra vi tónová raketa. Jej plán sa stal uskutočniteľným len pred pätnástimi rokmi, keď sa fyzikom podarilo uvolniť energiu, skrytú v gravitónoch. Fyzikálna podstata príťažlivosti je teraz už skoro rozlúštená, ľudia ju vedia usmerňovať.
1019 Elektrón a gravitón je to isté ako Slnko a zrnko piesku! Je jasné, že v nepatrnejších čiastočkách priestoru, ako je vnútrogravitónový obsah, bude energia nepomerne viac skoncentrovaná ako v atómovom jadre. Na Merkúre zostrojili veľkolepý urýchľovač mezónov – jadrových častíc.
1020 Energia z gravitonov sa uvoľňovala vo forme elektromagnetických častíc. Ale veď na raketu sa nedá namontovať obrovský urýchľovač! Pred dvoma rokmi objavili katalyzátor, ktorý urýchľuje rozpad gravitónov za obyčajných podmienok; nevyhnutnosť stavať veľké urýchľovacie prístroje odpadla.
1021 Samojlov víťazoslávne zdvihol ukazovák: Einsteinova poučka o tom, že rýchlosť svetla je najvyššou rýchlosťou v prírode, nie je celkom správna. Je objavený oveľa hlbší zákon prírody, ktorý vraví: rýchlosť svetla je len dolnou hranicou rýchlosti vzájomného pôsobenia v mezónovom poli.
1022 Nuž ale nevedel som, či sa moja cesta skončí úspešne. Už je piaty deň odvtedy, čo som sa vrátil z Kozmocentra a trýzni vo som myslel na rozlúčku. K Lide som sa bál ísť, lebo by som sa nedokázal s ňou rozlúčiť. Len čo som začal rozmýšľať o stretnutí, opúšťala ma všetka odvaha.
1023 Životné skúsenosti, ktoré sa nahromadili za uplynulé storočia medzihviezdnych letov, ukazovali iba dve rozumné východiská: alebo sa obaja stanú astronautmi, alebo astronaut nemôže vstupovať do života pozemského dievčaťa. Zhodou okolností som sa ocitol v beznádejnej situácii.
1024 Na ich riadenie treba operatérov v staniciach diaľkového rádiového riadenia. Prišiel mi na um môj prvý let na Merkúr, pristátie v Pohraničnom pásme, ktoré rozdeľuje dennú a nočnú stranu Merkúra, a striaslo ma. Pred očami sa mi vybavili nezvyčajné kraje tejto Slnkom začarovanej planéty.
1025 Ciernofialové nebo, na ktorom jasne planie ohromný chlpatý disk nikdy nezapadajúceho Slnka; ubíjajúci pohľad na rieky a jazerá roztopeného cínu; horiace čierne roviny; tma ľadových pustatín na nočnej strane; doliny a náhorné plošiny, zasypané vrstvou zamrznutých plynov.
1026 Dlho som ubezpečoval Lidu, že ľady na zemských póloch, kde na plné obrátky montovali termojadrové slnká, alebo priestranstvá Grónska, ktorého ľadový pancier bol už spolovice roztopený – to všetko je pre ňu nemenej veľkolepé pole pôsobnosti ako fotoelementová stavba na Merkúre.
1027 Neskôr, keď sme dlho blúdili v strede Galaxie a neľútostný Vesmír akoby nás chcel rozdrviť, vždy som pociťoval veľkú mravnú oporu v spomienkach na Lidu. Rozpamätával som, sa na jeden z posledných večerov. Sedeli sme v podivnej besiedke, prilepenej k vysokému brehu nad riekou.
1028 Volga, strieborná od mesačného svitu, sa s tichým šumom valila na juh, do Veľkého mora. Kdesi dolu sa ozýval smiech a špliechanie milovníkov nočného kúpania. Občas prechádzali po rieke jasne osvetlené dopravné hydroplány, ktoré sa skoro nečujne kĺzali na ponorných krídlach.
1029 Úvodné reči odzneli v našej neprítomnosti: my s Lidou sme nestačili prísť na začiatok, namáhavo sme sa pretískali cez zástupy ľudí, ktorí naplnili Námestie astronautov. Pred televíznou obrazovkou, veľkou ako stena budovy, stáli tisíce kozmonautov, ktorí sa nedostali do sály.
1030 Predpokladal som, že akademik nevie prednášať slávnostné prejavy, a uľahčené som si vydýchol, keď začal odpovedať na lístky. Prvý, skrkvaný do gulky, prudko zletel z galérie, kde sedeli mladí poslucháči Akadémie astronautiky. Samojlov roztvoril list, prečítal a víťazoslávne zdvihol prst.
1031 Nevyšiel som na katedru, aby som nepokazil dojem, ktorý urobila akademikova reč, ale postavil som sa pri stole do pózy, ktorá sa mi zdala najprirodzenejšou. A tu som nevdojak zdvihol ruku a zopakoval som akademikovo gesto: – Sme šťastní... Z galérie zaznel ironický potlesk.
1032 Viktor mal na mysli ľudstvo ako celok, – zasiahol profesor. Najradšej by som sa bol prepadol pod zem. Utešovalo ma len to, že pri mne bola Lida. Napriek neúspešným rečníckym replikám akademika aj mňa vyniesli na Námestie astronautov ako starovekých víťazov a podávali si nás z rúk do rúk.
1033 Ľudia, ktorí stáli na námestí, nás búrlivo privítali. Mňa dobreže nerozpučili poslucháči Akadémie astronautiky. Lida sa mi stratila v zástupe; darmo som sa obzeral na všetky strany. Na námestí bolo toľko ľudí, že sme sa s Lidou nemohli nájsť do tých čias, kým sa kozmonauti nazačali rozchádzať.
1034 Zo všetkých krajov sa schádzali vedci, astronauti, inžinieri, konštruktéri medzihviezdnych rakiet, dopisovatelia Všesvetových spojov aj prostí nadšenci ovládnutia Vesmíru. Mnohí z prítomných poletia hneď za nami, aby na Hlavnom mesačnom kozmodróme pozorovali štart prvej gravitónovej rakety.
1035 Čakal nás let do takej nesmiernej diaľky, v porovnaní s ktorou všetky doterajšie medzihviezdne výpravy boli iba pohodlnou prechádzkou za mesto. Posledný raz som sa zahľadel do rozvlnenej diaľavy na západe – tam, kde sa valili vody pokoleniami ospevovanej Volgy, rieky môjho detstva.
1036 O niekoľko minút hviezdička pohasla. Astroplán vyletel za hranice atmosféry, začal rýchlo chladnúť a hasnúť. Rovnomerne hučal atómový reaktívny motor na tekuté palivo. V jeho hučaní postupne prevládali stále mocnejšie basové tóny; akoby slávil víťazstvo nad odvekou silou zemskej príťažlivosti.
1037 Opatrne som pozrel na Samojlova. Akademik pololežal v susednom kresle a pozoroval ma privretými očami. Jeho nadutá tvár sa mi zdala smiešna. Snažil som sa, nakoľko to len bolo možné, zaujať potrebné (obranné, ako hovoria astronauti) položenie a konečne som sa mohol nadýchať.
1038 Začal som mechanicky dávať pozor na presnosť zhody rádiosignálov sprievodnej stanice s údajmi riadiacich prístrojov. Hoci moje pominuteľné telo letelo rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu k Mesiacu, srdce, myšlienky, city sa vracali na kozmodróm, k úpätiu štartovacej rampy.
1039 Celého polroka punktičkársky, s neuveriteľnou dôkladnosťou preverovali, oťukávali, prehmatávali lúčami zložitý systém rakety – po posledný kontakt, po posledný tranzistor. Teraz netrpezlivo očakávajú príchod odvážnych astronautov zo Zeme. Mesačná krajina vždy ohromuje človeka.
1040 Neuveriteľne ostré tiene, ktoré vrhá nerovný mesačný povrch, ešte podčiarkujú mŕtvu pustotu krajiny. Je práve spln Zeme a na západnej časti oblohy visí obrovská žiariaca zemeguľa, ktorá zalieva okolie modrastým svetlom. Disk Zeme skoro nehybne visí na mesačnej oblohe na tom istom mieste.
1041 Keď človek dlhšiu dobu pozoruje rovinu, uvidí, ako sa z času na čas zdvihne nečujný stĺp prachu a kamenia: to padol na pôdu meteor. Chýba tu plynulý obal atmosféry, ktorý spoľahlivo chráni Zem pred dopadom meteorov. Oblúk gigantickej štartovacej estakády mieri horným koncom na Archimedov kráter.
1042 No vtom na dispečerskej veži zažiaril zelený signál. Skoro súčasne sa ozvalo zvolanie: – To sú oni! Všetci ako na povel otočili hlavy k severovýchodu. Na čiernom bezodnom nebi oslepujúco žiarila bodka, ktorá sa každou sekundou zväčšovala a navidomoči sa menila na chvostnatú kométu.
1043 Je stále bližšie a bližšie... Zreteľne už vidno striebristý trup rakety. Otočila sa tryskou k Mesiacu a začala brzdiť. Mesačný svet je svetom ticha. Preto je zvláštne vidieť, ako sa v úplnom tichu otriasa trup rakety a pomaly sa spúšťa po ohnivom stĺpe reaktívneho prúdu.
1044 Búrlivé more ľudských hláv v priezračných prilbách až po okraj zaplnilo priestranstvo pred budovou kozmického prístavu. Stretnutie s gravitónovým astroplánom ma hneď akosi uspokojilo. Dôkladne som sa s ním začal oboznamovať už na druhý deň po našom prílete na Hlavný mesačný kozmodróm.
1045 No vedel som už, že toto bábätko je ťažšie ako pradávne pancierové lode. Osemdesiatdvatisíc ton váži táto krásna konštrukcia. Pri pomerne neveľkých rozmeroch rakety sa mi jej váha zdala neuveriteľne veľkou. Akademik Samojlov zahnal moje rozpaky: – Takú obrovskú váhu rakety spôsobil neutronit.
1046 Neutronit – to je akoby stĺp, ktorý rozdeľuje svet obyčajnej hmoty a svet antihmoty, plushmoty a mínushmoty. Má fantastické vlastnosti. Je príšerne ťažký: jeden kubický centimeter neutronitu váži štyri tony! Je to najtvrdšia, najpevnejšia, najtrvanlivejšia hmota vo Vesmíre.
1047 To je váha dvoch veľkých oceánskych lodí, vtesnaná do tenučkého povlaku, ktorý pokrýva raketu. Zásoby gravitónového paliva vážili okolo osemnásťtisíc ton. Mechanizmy, prístroje, drobnosti a kostra rakety vážili len sto ton, lebo boli zhotovené zo superľahkých a pritom supertvrdých zliatin.
1048 Stále ho obkolesovali matematici a programovací, ktorí prevádzali vedecké rozhodnutia do strohých čísel programových rozkazov pre elektrónkové prístroje a roboty. Ja som študoval vnútorné vybavenie astroplánu, riadiace prístroje a funkcie robotov. V tejto zázračnej rakete bolo všetko také.
1049 Zapáčil sa mi najmä neveľký útulný salónik, ktorý slúžil zároveň za jedáleň i spálňu. Jedna stena salónu pripomínala včelí plást: v hlbokých úzkych bunkách, prikrytých priezračnými príchlopkami z umelej hmoty, bola osobitná výživná pôda pre mikroskopické vodné rastliny.
1050 Okrem toho sa tieto vodné rastliny mohli v najhoršom prípade použiť ako strava. Protiľahlá stena, tiež s bunkami, slúžila ako informatórium: v stovkách zásuviek boli uložené mikrofilmy, na ktorých boli zachytené najvýznamnejšie výdobytky súčasnej ľudskej kultúry, vedy a techniky.
1051 Stačilo vložiť mikrofilmy do premietacieho prístroja a na plátne sa zjavili texty vedeckých kníh, obrazy prístrojov so sprievodným zvukovým komentárom, farebné obrazy veľkých maliarov, umelecké filmy alebo koncerty vynikajúcich umelcov. Zdola zo steny sa vyťahovali dve skladacie postele.
1052 Vtom som si spomenul, že mám malý portrét Lidy, a rozhodol som sa, že ho zavesím v laboratóriu. Dvere vľavo viedli do anabióznej miestnosti. V nej boli dve anabiózne vane. V starých typoch anabióznych vaní sa používal obyčajný prechladený fyziologický roztok s dosť nepresným dávkovaním žiarenia.
1053 Osobitné žiarenie, ktoré prežaruje vane, vyvoláva rezonanciu kmitania atómov ťažkého vodíka a mikročastíc tela. Tým zabezpečuje uchovanie všetkých funkcií organizmu. Časové relé spojené s rádiovými hodinami bude podlá potreby zapínať prebúdzací aparát astronauta, ležiaceho v anabióznej vani.
1054 Dráhy sa automaticky premietajú na pohyblivú hviezdnu mapu. Pokiaľ sa dráhy zhodujú, prístroj monotónne bzučí. No len čo sa dráhy rozídu, hľadač hneď vydá poplašný signál a automaticky zapne elektrónkový prístroj, ktorý v okamihu vypočíta opravu a dá rozkaz robotu, riadiacemu motor.
1055 Jeho panel žiaril množstvom rôznofarebných indikátorových žiaroviek. Akademik Samojlov, na začiatku prehliadky lakonicky a džentlmenský suchý, očividne zvľúdnel, keď ma astroplán nadchol. Podišiel ku mne, potľapkal ma po pleci a pochvalne riekol: – To by bolo asi všetko.
1056 Idem k dispečerovi. Treba schváliť posledné podrobnosti zajtrajšieho štartu. Zostaň tu, ak chceš. Aspoň ešte raz preskúšaš činnosť automatu, vytvárajúceho mikropodnebie. Zvykaj si na astroplán... mysli si, že si už na ceste. No aj bez jeho rád som vedel, že si treba zvykať.
1057 Posledný deň som vôbec nevychádzal z astroplánu, znova a znova som sa cvičil riadiť sústavu automatov, dozeral som na rozmiesťovanie a upevňovanie nákladu, preskúšal som mechanizmy. V túto noc pred štartom, keď sa za mnou zavrel masívny príklop, dlho som nemohol zaspať.
1058 Alebo sa vrátim na Zem k ozajstným ategosaurom a ichtyosaurom? Zaujímavé, ako v takom prípade vydržím milióny rokov v očakávaní našej civilizácie? Chvíľami som si povýšenecky predstavoval, ako sa vrátim, nie k predpotopným jašterom, ale k prvobytným ľuďom, ktorí ma istotne budú pokladať za boha.
1059 Je práve jedenásť hodín desať minút. O päťdesiat minút – štart. Hala je nabitá ľuďmi. Oneskorenci sa uchytili na plošinkách, schodištiach, ba aj na oporných pilieroch. Všetko sme už mali za sebou: nekonečné pozdravy, želania, rady, tisíce otázok, na ktoré sa nedá odpovedať.
1060 Ani živá duša by sa nezachránila na povrchu Mesiaca, keď začne pracovať náš gravitónový reflektor: vysokovýkonné žiarenie ťažkých elektromagnetických častíc by v okamihu spopolnilo človeka a reaktívny prúd neslýchanej sily by ho rozmliaždil. A už sme zostali sami so svojím astroplánom.
1061 Zavýjanie štartovacích motorov dosiahlo najvyššiu hranicu a zrazu prestalo. Veľmi zreteľne sme videli, ako rozbehové vozíky padajú z okraja výstupnej časti štartovacej dráhy, robia kotrmelce a jeden cez druhý padajú do hlbokých priepastí a priesmykov južného svahu Apenín.
1062 Opatrne som potiahol páku k sebe a ručička akcelerografa sa vychýlila vpravo. V tej chvíli ma vtlačilo do kresla, zastavilo dych, po tvári mi prebehol mŕtvolný chlad. Krv sa mi nahrnula k zátylku, pery mi vo chvíli vyschli. Boli to dobre známe fyziologické príznaky pri preťažení.
1063 Z podmesačného mesta nám oznámili, že celá planéta sa otriasa; vyzerá to, akoby sa Mesiac mal užuž rozpadnúť. Z dulkovského observatória nám práve teraz oznámili: zaznamenali znateľné vychýlenie Mesiaca z jeho obežnej dráhy. Na Zemi sa rozpútala neobyčajne silná magnetická búrka.
1064 Teraz je jasné, že štarty ďalších gravitónových rakiet treba uskutočniť ďalej od sústavy Zem– Mesiac, v žiadnom prípade nie bližšie ako na družiciach Saturna. Nepociťovali sme obvyklú vibráciu astroplánu, ktorú sme poznali na fotónových raketách. Gravitónový motor pracoval nečujne.
1065 Dráha nášho letu sa zatiaľ zhodovala s obvyklými cestami kozmoplánov. Zdalo sa, že jasné nehybné oči hviezd nás pozorne sledujú z obrazovky astrotelevízora. Mesiac, lesknúci sa ako strieborný podnos s pupákmi kráterov, zaberal najprv polovicu obrazovky a teraz sa pomaly posúval doprava.
1066 Pri nepredstaviteľnej sile gravitónového motora sme sa nemuseli báť príťažlivosti Marsu, no v Najvyššej rade pre ovládnutie Vesmíru chceli, aby marťanská vedeckovýskumná stanica pozorovala a posledný raz odfotografovala astroplán v pohybe skôr, než unikne do medzihviezdnej diaľavy.
1067 Keďže v tých časoch vedeli spájať len korytá blízkych riek a preraziť neveľké prieplavy, ponížili ľudský rod a červenú planétu osídlili múdrejšími bytosťami s hlavami väčšími ako telo a s tykadlovitými končatinami. A do podobných Marťaniek sa zaľubovali ich hrdinovia. Bŕŕŕ.
1068 Mars zostal ďaleko za nami. Jeho vypuklá misa sa na obrazovkách astrotelevízora rýchlo zmenšovala a navidomoči sa menila na čajovú mištičku. O päť minút nebol Mars väčší ako kopejka. Viktor sedí pri navigátorskom pulte a sústredene pozerá na akcelerograf. Navigátor sa mi stále viac a viac páči.
1069 Viktor s úctou poťahoval gombíky svojho antigravitačného obleku. Oblek si veru zasluhoval úctu: ľahko neutralizoval pôsobenie zrýchlenia, pri ktorom by nás bola vlastná váha už dávno rozpučila. Ústav antigravitácie pätnásť rokov rozpracovával a zdokonaľoval jeho konštrukciu.
1070 Páči sa mi jeho zvedavosť a, snažím sa mu čo možno najjednoduchšie vysvetliť zásady činnosti aparátov, ktoré sú zostrojené na základe najzložitejších teórií modernej fyziky. Antigravitačný oblek – to je niečo ako zázračná clona, ktorá nás chráni pred účinkami príťažlivosti.
1071 Raz sa astroplán afrického Kozmocentra, ktorý poslali na ďalekú výskumnú cestu, dostal do poľa príťažlivosti hviezdy Coipera. Jej príťažlivosť je štyri milióny ráz silnejšia ako zemská. V boji s jej príťažlivosťou astroplán spotreboval všetky rezervné zásoby energie a aj časť základných zásob.
1072 Myslím si, že práve taký má byť profesionálny astronaut, ktorý videl to, čo väčšine pozemšťanov zostane neprístupné: neznáme planetárne sústavy, život ktorých sa ani trochu neponáša na pozemský, neobyčajné skupenstvá hmoty a premeny energie, obdivuhodné farebné slnká a hviezdne katastrofy.
1073 Skoro všetko... Hoci aj možnosť dosiahnuť nadsvetelnú rýchlosť. Samozrejme, to je neobyčajné. Pravdu povediac, sám nie som celkom presvedčený, či zvíťazíme nad rýchlosťou svetla. Podľa teórie vraj áno, no kým sa pokusy neoveria v praxi, vedec musí pochybovať. Dobre teda.
1074 Aj naša raketa je do určitej miery zostrojená podobne. Ale u nás sa preháňa cez rúru, medzihviezdne prostredie: prach, častice, atómy vodíka, hélia, vápnika. Pri nadsvetelnej rýchlosti spôsobujú v našej rúre jadrové reakcie, ktoré sa stávajú doplnkovým prameňom energie pre našu raketu.
1075 Ako vidíš, táto úplne bezplatná energia, prakticky nevyčerpateľná, sa skrýva v samotnom priestore. Ale hlavnú úlohu hrá, samozrejme, pohyb ťažkých kvantov, uvoľnených rozpadom gravitónov. Gravitónový reaktor sa nachádza v strednej časti trupu, hneď za skladmi pohonných látok.
1076 Neuveriteľne prudko, ale nie nekontrolovane, sa uvolňuje vnútrogravitónová energia. Najpresnejšie automaty regulujú reakciu prostredníctvom elektromagnetických polí obrovského napätia; pritom sa tieto polia vytvárajú tiež pomocou tej istej energie vnútrogravitónového rozpadu.
1077 Akademik vysedáva v salóne a čaruje nad knihami a mikrofilmami, pričom z času na čas šomre. Ešte som nezistil, čo znamená toto šomranie. Niekedy sú to zrejme rozpaky nad matematickým paradoxom, ale častejšie nadšenie, ak nie vytrženie nad žonglérskymi uzávermi nejakého fyzikateoretika.
1078 Nezaujíma ťa, ako vyzerá svet pri nadsvetelnej rýchlosti? Na veľa som sa prebudil, vstal som a vystieral som sa. Len čo som si pretrel oči, razom som zabudol na ustatosť. Hlavná obrazovka a všetky ostatné projektory boli zapnuté. Hviezdna obloha hrala všetkými dúhovými farbami.
1079 Nikdy predtým som nevidel taký čarovný obraz. Začal sa prejavovať Dopplerov efekt – zmena dĺžky svetelných vín, prichodiacich od hviezd, pri nadsvetelnej rýchlosti relatívneho pohybu. Natoľko sme sa priblížili k prahu rýchlosti svetla, že hviezdy doslovne pred našimi zrakmi menili farbu.
1080 Samojlov si párkrát zakúsol do pery. Dobre som už poznal tento jeho zvyk; bola to známka silného vzrušenia. Nie div! Prvý raz v živote mal pred očami nie v predstavách, lež v skutočnosti pravý obraz Vesmíru. Kde len pozrieš, všade sa trasú, mihocú a hrajú všetkými dúhovými farbami nebeské telesá.
1081 Kozmoplán doslovne hltal priestor. Teraz sme leteli po veľkej galaktickej ceste, naplnenej medzihviezdnou hmlovinou. Galaktickou cestou nazývali pozemskí astronauti dráhu, po ktorej sa pohybuje väčšina hviezd, teda aj naše Slnko, okolo stredu Galaxie, pričom obehne raz za dvestomiliónov rokov.
1082 Zrejme sa budeme musieť poponáhľať s takýmito životnými maličkosťami. Človek má divný pocit, keď si pomyslí, že ak si zdriemne na štyri dni v anabióznej vani, prespí pätnásť rokov dejín Zeme. Kozmické osvetlenie začalo hasnúť. Vzadu zhasli všetky červené, purpurové a višňové nebeské telesá.
1083 Okolo astroplánu vyčíňalo rádioaktívne žiarenie, tisíc ráz nebezpečnejšie než najmocnejšie kozmické lúče. Vonkajšie palubné ionizačné sčítače ukazovali na svojich stupniciach maximálnu silu žiarenia a zvukové indikátory, ktoré mali vývody na riadiacom paneli, neprestajne trestali.
1084 Gravimeter je elektronickou schémou spojený s robotom, ktorý riadi brzdiace zariadenia. Zvyčajne pokojná melódia gravimetra sa zvyšovala – a srdcia nám zamierali strachom. No sila príťažlivosti sa ukázala malá, a preto sa strach zasa stratil. No ručička rýchlomeru sa nám ďalej posmievala.
1085 To trvalo! Zrýchlenie je veľké – jeden kilometer za sekundu. Naše pozemské skúsenosti, logika a zdravý rozum si zjavne nevedeli rady, Odovzdal som robotovi program takmer na úplný režim gravitónovéhoj rozpadu. Hoci predtým motor pracoval nečujne, teraz vydával tenký melodický zvuk.
1086 Máme dosť veľké zásoby! Dal som robotovi patričný príkaz. Gravitónový motor zreval. Jeho rev sa neodbytne pchal do uší aj cez hrubé ochranné clony a zvukotesné priehrady. Obrazovky astrotelevízora neukazovali nič, bola úplná tma, akoby všetky vesmírne telesá boli dávno vyhasli.
1087 Potriasol som hlavou, aby som sa presvedčil, či nespím. Všetky prístroje akoby sa boli razom načisto zbláznili. Ručička akcelerografu sa naraz zavrtela s takou rýchlosťou, že celkom zmizla z očí a nebolo možné určiť, ktorým smerom sa krúti. V ovale Hľadača dráhy sa zúrivo metala silueta rakety.
1088 Vypol som prilbové slúchadlá, lebo som sa bál, že ohluchnem. Vtom prebehla trupom rakety obrovská vlna mučivého otrasu. Všetko okolo nás: steny, stoly, divány, časti zariadenia, predmety dennej potreby – všetko sa odrazu tak rozozvučalo, že prehlušilo falošnú melódiu prístrojov.
1089 Neodpovedal a zapol mechanizmus, zdvíhajúci masívne štíty z okrúhlych okien. Odskočil som, oslepený fantastickým divadlom: miesto predchádzajúcej nepriehľadnej tmy vliala sa do astroplánu celá záplava osie pujúceho svetla. Obloha plápolala tisíckami dúhových pásov, špirál a gúľ.
1090 Na chvíľu sa mi zamarilo, že sa so mnou rozkrútilo ruské kolo pod kupolou akéhosi úžasného cirkusu, kde sa. všetko: svetlá lustrov, pestrofarebné odevy divákov, lesk skiel ďalekohľadov, jasnožltý piesok arény s červenými plášťami šašov, náhlivo pohodenými na zem, menilo rýchlosťou blesku.
1091 Po Samojlovovom odchode som sa opätovne pokúsil vstať. Ale nešlo to ľahko. Sústredil som pozornosť na to, že musím spustiť na dlážku najprv pravú nohu a potom ľavú. Musel som vyvinúť nadľudské úsilie na to, aby som spustil na dlážku obe nohy. Prešlo dosť času, kým sa mi podarilo sadnúť si.
1092 Ovál hľadača sa spokojne trblietal. Ručička rýchlomeru stála naľavo od červenej čiarky. Akcelerograf ukazoval záporné zrýchlenie, čiže spomalenie letu. Náš šialený let zastavil havarijný robot. Robot počúvol akademikovu ruku, ktorá stisla gombík, a zapol brzdiace zariadenie.
1093 Horkoťažko som otvoril oči. Modrá signálna žiarovka relé slabo svietila. Ciferník ukazoval, že prešlo osemnásť dní miestneho času. Anabiózna tekutina žblnkavo tiekla nazad do konzervačného rezervoára. V tele som cítil príjemnú bolesť pri návrate k obvyklému spôsobu života.
1094 Vedomie začalo pracovať jasne a zreteľne. Chytro som skončil prebúdzanie sa a odišiel som do kabíny. Slabulinko bzučali silové polia kvantového meniča. Keď som sa presvedčil, že astronavigačné prístroje pracujú normálne, zahĺbil som sa do štúdia dráhy na orientačnej obrazovke.
1095 Tristosedemtisíc parsekov! Ak by sme leteli rýchlosťou obyčajných fotónových rakiet, potrebovali by sme na to dvestoštyritisíc rokov! Vďačne som pozrel na Samojlova, lebo mi zišlo na um, že práve jemu a jeho spolupracovníkom z Akadémie príťažlivosti vďačí ľudstvo za zázračný stroj časopriestoru.
1096 So zmraštenými chlpatými, tvrdými obrvami do nekonečna vypočítaval nové a nové variácie dráh. Nedoprial elektrónkovému počítaciemu stroju ani chvíľu oddychu. No všetko bolo márne: na obrazovkách žiarili neznáme hviezdy, ktoré akoby sa nám smiali, a združovali sa do nevídaných súhvezdí.
1097 Vnútorný povrch gule je posypaný blýskavými klobúčikmi hviezd, počet ktorých je nekonečne väčší ako počet hviezd, ktorý vidno zo Zeme. Aké mŕtve sa vidí byť galaktické nebo, ktorého ligotavé hviezdy sú úplne nehybné ako zlaté klince v chrámových kupolách! Neblikajú a vidieť ich nanajvýš jasne.
1098 Sila lúčovej energie bola taká, že tri obrazovky razom zhasli: akiste sa v nich pokazili meniče žiarenia. Nechápavo som hľadel na strašidelné fialové chlpaté teleso. Ako keby na nás pozrel zlovestným okom dajaký tajomný obor! Hviezda bola velká ako kupola kijevského chrámu.
1099 Videl som, že je mimoriadne veľmi vzrušený. O supernovách som vedel iba z učebníc astronavigácie, kde sa zbežne spomínali, a akademikovmu vzrušeniu som nepripisoval nijaký význam. Časom niektorá časť hviezdy zmútnela, zaclonila sa visiacimi plynovými závojmi a zdalo sa, že hviezda na nás žmurká.
1100 Musíme prejsť na veľmi nahnutú dráhu. A to zníži našu rýchlosť na slimačí krok, stratíme kopu času a energetických zdrojov, pretože okolo supernov sa v dôsledku výbuchu vytvárajú obrovské hmloviny z rozžeravenej hmoty. Merajú päť až šesť svetelných rokov. To viem, – poznamenal som.
1101 Treba preskočiť oblasť výbuchu supernovy skôr, než nám rozžeravená hmota pretne cestu. Pomocou elektronického analyzátora som rýchlo odhadol situáciu: plynové krútňavy prejdú vzdialenosť, ktorá ich delí od nás, za dve a pol hodiny. Nesmeli sme váhať. Chytro som zapol hlavný motor.
1102 Ako vidno, nič ho neznepokojovalo, ani naša prípadná smrť, ktorú iba pred chvíľou predpovedal. – Superno vy sú zvláštny druh nestálych hviezd, ktoré vybuchujú samy od seba. Vznikli v dávnej minulosti a postupne sa menia z hviezd, zložených z atómových jadier, na hviezdy neutrónové.
1103 Aj tak sme až do krajnosti zapojili gravitónová vyžarovače. Nech sa náhodou teraz pokazí antigravitačná ochrana – je s nami koniec, pretože pri takom zrýchlení váži každý z nás sedemdesiat až osemdesiat ton! Okamžite by nás rozpučila naša vlastná váha. Bežala druhá hodina.
1104 Len čo sme si vydýchli po tejto šialenej naháňačke, Samojlov znovu začal rozprávať o super nove: – Vysvetlil som ti iba jednu z teórií o procesoch, ktoré vyvolávajú ohromnú kozmickú katastrofu, to jest výbuch supernovy. Oveľa pravdepodobnejšou sa zdá rádioaktívna teória výbuchov.
1105 Zistilo sa, že sto dní po výbuchu dosahuje supernova maximálnu jasnosť, ale za päťdesiat dní stratí vyžarovaním polovicu energie. Táto zákonitosť svedčí o rádioaktívnom rozpade vo hviezdnom jadre, ktoré sa skladá z berýlia, stroncia a kalifornia, najťažšieho prvku Mendelejevovej tabuľky.
1106 Trápilo ma pomyslenie, že obchádzaním supernovy strácame roky a roky, pretože nemôžeme vyvinúť väčšiu rýchlosť než päťtisíc kilometrov za sekundu. Ktovie, koľko času prešlo na Zemi? Univerzálnym hodinám som celkom prestal veriť po ich vyčíňaní pri nadsvetelnej rýchlosti.
1107 Previnilo sa usmial. No aj tak sme museli vykonať hŕbu roboty, kým sme sa mohli ponoriť do anabiózy: vari po stý raz usilovne sme preverovali a spresňovali program pre automatického pilota, určovali sme pomocou elektrónkového počítača novú dráhu letu a režim zrýchľovania.
1108 Potom som si uvedomil, že oblok nemôžem otvoriť, lebo ho vôbec nieto, pochopil som, že ma zobudilo časové relé a znamená to, že prešli roky a roky, čo som sa ponoril do anabiózy. Ozaj, kdeže sme? Ledva som sa dočkal cyklu prebúdzania, hodil som na seba šaty a bežal som do kabíny.
1109 Čože nás je teraz po nejakých okrajových miestach...! Gravimeter si monotónne húdol svoju melódiu. Rýchlomer ukazoval päťtisíc kilometrov za sekundu. Tu sa veru nedalo ísť rýchlejšie! Všade naokolo sú mocné gravitačné polia a namiesto žltej hviezdy, ktorú hľadáme, môžeme natrafiť na hociktorú inú.
1110 A nasledujúce ľudské pokolenia budú musieť letieť bilióny parsekov, aby mohli konečne uzrieť svojich rozumných spolubratov. Pochybujem. To je to isté, ako hľadať na Zemi starovekú civilizáciu kdesi v Antarktíde, a nie v povodiach veľkých riek teplého a mierneho klimatického pásma.
1111 To zapríčiňuje značné rozdiely v podnebí. A vôbec to nepôsobí priaznivo na rozvoj ľudstva. Cítil som sa trocha dotknutý touto otázkou o našej prekrásnej Zemi. Vždy, keď som sa, k nej vracal z potuliek po chladných, mŕtvych priestoroch Vesmíru, pociťoval som úžasné vzrušenie.
1112 Na každej šírke bude jedna stála a rovnaká teplota, rovnako dlhé dni a noci. Viem si predstaviť, aká úrodná je taká planéta, aké výhody poskytuje pre hmotný a mravný život rozumných bytostí. Na takej planéte sa život prejaví v najvyšších formách, v súlade s veľmi priaznivými podmienkami prostredia.
1113 Avšak to neznamená, že na iných planétach rozumné bytosti vybudovali presne takú istú matematiku. Nič nedokazuje, že naše spôsoby počítania sú jedine možné a že cesta, ktorú sme vo vede prešli, je jedinou správnou cestou, otvorenou rozumu. Možno že ich matematika našla iné nepredstaviteľné spôsoby.
1114 To je veľmi zaujímavá otázka! Podľa mňa môžu existovať také bytosti! Dlho sme mlčali a rozmýšľali každý po svojom o nadhodených otázkach. Na obrazovkách záhadne svietili blízke a ďaleké svety. Na jednom z nich možno sú podivné bytosti, ktoré vnímajú pre nás ešte nepochopiteľné vlastnosti hmoty.
1115 Chcem si s ním zmerať sily. Pozemská civilizácia nevznikla na rajských ostrovoch a prvobytný človek, ktorý prvý raz ulapil do rúk kyjak a prvý si zapálil oheň, aby neumrel od hladu a zimy, ten stojí pri jej kolíske... Konečne, tých šťastných nebešťanov objavujeme my a nie oni nás.
1116 Zatiaľ čo si oni voľkali pod priaznivým nebom, pozemšťan si krotil živly, brázdil oceány a kliesnil si cestu nedotknutými pevninami, prelieval krv a prinášal nesmierne obete, aby vybudoval nový svet a stal sa pánom zemskej prírody. A hľa, teraz vzlietol k stredu Galaxie.
1117 Po tomto rozhovore ma, neviem prečo, no ešte tuhšie ťahalo na Zem, na ktorej, hoci aj nie je tou najlepšou planétou, ako tvrdí akademik, predsa len všetko zodpovedá mojim pojmom o pravde, kráse, rozume. A tam ma i čakajú... Veľkolepá cesta sa chýlila ku koncu, no k akému? To sme nemohli vedieť.
1118 Vypol som gravimeter a hľadač, lebo ich hukot nás teraz zbytočne rušil. A hľa, prístroje ukázali neočakávaný skok teploty trupu rakety: zaiste sme sa dotkli atmosféry. Plynulé som previedol astroplán na poloeliptickú dráhu a všetku pozornosť som sústredil na stabilizátor rýchlosti.
1119 Ktovie, či je obývaná? Z takej výšky sa ešte nedalo nič zbadať. Na obrazovkách sa mihali akési neurčité, rozmazané pásy. Zavše sa nám zamarili skupiny budov, ktoré mohli byť aj hromadami mŕtvych skál. Ostatne, planéta pod nohami vyzerala tak prívetivo a útulne, že človek veril v to najlepšie.
1120 Všetko mi plávalo a mihalo sa pred očami. Horúčkovito som hľadel na obzorové obrazovky a dúfal som, že objavím príčinu toho, čo sa s nami dialo. Ale obrazovky akoby zbesneli: chvíľu blčali všetkými dúhovými farbami, potom zasa zhasínali a ich čierne zlovestné ovaly chmúrne pôsobili na moje vedomie.
1121 Na dovŕšenie všetkého nielenže sme neklesali na planétu, ale naopak, začali sme sa od nej vzďaľovať preč, do vesmírneho priestoru. Co robiť? Iba chvíľu som rozmýšľal. Potom som priskočil k hlavnému sektoru riadenia a zapol som gravitónový reaktor. Z trysky vyšľahol mohutný snop energie.
1122 Vtom steny astroplánu spriezračneli a dnu sa nahrnulo modrasté svetlo. Rýchlo som vypol osvetlenie salóna. Nastalo pološero, no postupne sa čoraz väčšmi rozjasnievalo. Napokon steny akoby sa boli rozpustili a my sme sa našli uprostred priestrannej arény o priemere aspoň dvoch kilometrov.
1123 Množstvo chladných očí si nás prezeralo s urážlivou bezprostrednosťou. Bol som rozhorčený, ale hneď som sa stiahol, lebo som zbadal pohľad vysokého starca s čiernobronzovou tvárou. Jeho veľké fialovomodré oči, pichľavé, skúmavé, si ma chladne prezerali, akoby som bol dajakým chrobákom.
1124 Starcova veľká lebka, úplne holá, prekvapovala rozmermi. Tvár, oživená tenučkými vráskami, by bola celkom ľudská, keby nie zobákovitého, skoro vtáčieho nosa a neobyčajných čeľustí, ktoré sa podistým skladali len z dvoch kostí. Všetko toto bolo pre pozemšťana nezvyklé a odpudivé.
1125 Čože je to za čudo? Stena bola úplne priezračná, no predsa existovala! Teraz som pochopil, že všetky obvyklé predmety okolo nás sa stali neuveriteľne priezračnými; viditeľný zostal len stred kabíny a salón so stolom a kreslami. Veru... to nie je klietka, – roztržito zamrmlal akademik.
1126 Na kupole sa znaky tiež zmenili. Začali byť o niečo usporiadanejšie. Zrejme to bola zasa ich abeceda. Pekná robota! Litier bolo do sto – dva razy viac než v našej abecede. 8 105 Znaky pod kupolou sa postupne zažíhali a mocný zvonivý hlas, zjavne mechanický, jasne vyslovoval hlásky.
1127 Koľko energie treba na to, aby bolo možné udržať alebo premiestňovať ľubovoľne taký kolos, ako je družica v poli príťažlivosti planéty. To je už veru technika! Postavili nás pred ďalšiu hádanku. Astroplán spočíval na obrovskej pustej rovine. Rovina bola prekvapujúco rovná a hladká ako zrkadlo.
1128 Vyleštený povrch matne odrážal slnečné lúče. Bolo jasné, že je to umelá rovina – najskôr kozmodróm. Ale prečo nevidno pomocné a štartovacie zariadenia, estakády, stožiare rádioteleskopov a lokátorov? A vôbec, ako to, že sa nás nebáli nechať samotných? Zbytočne som si lámal hlavu.
1129 Na smrť vystrašené zviera vletelo do astroplánu ani vietor. Vopchalo sa do vzdialeného kúta a celé sa triaslo. A takto sa priblížila všesvetovohistorická udalosť: prvý raz v ludskýdh dejinách sa teraz uskutoční stretnutie zástupcov ludstva s rozumnými spolubratmi! Nebojácne sme vyšli z astroplánu.
1130 Skutočne, bol to ten istý starec s fialovobelasými očami. Povedal čosi ostrým, trhaným hlasom, v ktorom ako by sa kotúľali kovové gule. Jeden z jeho spoločníkov sa hneď vrátil do aparátu, ktorým prišli, a vyniesol odtiaľ neveľkú skrinku s obrazovkou. Podľa všetkého bol starec ich vedúcim.
1131 Áno! Ich jazyk bol nepomerne zložitejší ako náš. To sme zistili hneď, len čo sme skúsili zostaviť program pre prekladanie. Starec niekoľko ráz pomenoval rad predmetov, označil niektoré, zrejme tie naj prostej šie pojmy, no my sme nijako nemohli postihnúť gramatické zákonitosti ich jazyka.
1132 Doslova nás obarilo. Akademik rýchlo pozrel na náramkový teplomer a zvolal: – íha! šesťdesiatpäť stupňov tepla! Vtip bol v tom, že prvý raz sme vyšli z astroplánu v skafandroch, v ktorých bola automaticky udržovaná stála mierna teplota, a to v akýchkoľvek klimatických podmienkach.
1133 Ale Griáďania, keď videli náš žalostný stav, ponáhľali sa vtisnúť nás do vajcovitého prístroja. Zaraz nám bolo lahšie: vo vajci bolo aj pri otvorenom príklope príjemne chladno. Pracovalo tu chladiace zariadenie. No pritom sme videli, že Griáďania sa dobre cítili aj mimo vajca.
1134 Ich organizmus sa počas dlhej evolúcie iste prispôsobil k neobyčajne horúcemu rovníkovému podnebiu Griády. Vajcovitý prístroj sa lahodne dvihol asi do desaťmetrovej výšky a začal pomaly plávať na juhovýchod. Pozerali sme na všetky strany, no nevideli sme nič okrem nedozernej lesklej roviny.
1135 Ešte chvíľu a uzreli sme ďalekoďaleko dolu lesy, rybníky a jednotlivé stavby. Jagavá plošina sa dostala do jednej roviny s nami, ale potom zmizla z dohľadu kamsi nahor. A vľavo od nás už aj vidíme miesto vyleštenej roviny vypuklý striebornožltý múr, ktorý bežal po oboch stranách až k obzoru.
1136 Spektrum žiarenia griádského slnka bolo trochu iné než zemské. Bolo akési radostnejšie. Zdalo sa, akoby celá príroda prižmurovala oči a blažené sa usmievala, naširoko otvárajúc náruč životodarnému prúdu slnečnej energie. Na obzore sa vlnil závoj jemnej fialovej hmly, pretkanej oranžovými iskrami.
1137 Boli sme zaujatí nezvyčajnosťou všetkého, čo sme videli, a len zriedka sme si s akademikom vymenili úryvkovitú poznámku. Asi za dve hodiny letu, vo vzdialenosti približne osemsto kilometrov od lesklej roviny, končilo sa kultúrne rastlinstvo. Prístroj letel teraz vo výške piatich kilometrov.
1138 Morská pláň, ktorá sa rozprestierala pred nami, hrala všetkými odtienkami fialovej farby. Pri čiare príboja bola voda azúrovo modrá a čím ďalej od brehu, tým mala voda sýtej šiu fialovú farbu, ktorá v diaľke prechádzala až do čiernofialovej. Na obzore bolo vidno ostrovy.
1139 Po celej tejto krátkej ceste Griáďania neprevraveli ani slova, ba sa ani nepohli. No i tak sme za touto ľahostajnosťou stále cítili skúmajúcich, hádavých pozorovateľov, ktorí nespúšťajú z nás zraky. Napokon Elc uvážil, že nás už dostatočne oboznámil s Griádou zhora a dal znamenie na spiatočnú cestu.
1140 Bola to ideálne zostavená plynová zmes atmosferických zložiek. Trochu vyššie percento kyslíka v ich atmosfére spôsobovalo udivujúcu životnú činnosť. Cítil som sa svieži, plný sily a energie. Z výšky našej plošiny bola vzdialenosť obzoru dvadsaťtridsať kilometrov, ak nie viac.
1141 Pred nami ležalo gigantické mesto neobyčajnej architektúry. Kolosálne stupňovité zoskupenia budov kruhovité objímali strednú časť obrovského amfiteátra, zvláštnu arénu, ktorá bola určite široká päťdesiat kilometrov. Všade na stupňoch budov žiarili krásne, majstrovské sochy.
1142 Parky, bazény, sady a fontány boli aj na strechách mnohých stupňovitých budov, ktoré čneli navôkol, nad nami i pod nami. Vo vzduchu sa všetkými smermi a v rôznej výške vznášali tisíce a tisíce Griáďanov. Veľmi som sa čudoval, ako môžu tak ľahko a voľne lietať v povetrí ani vtáci.
1143 Naozaj, zvesť o našom prílete na Griádu sa chytro rozletela po celej Troze, takže nad našou plošinou viseli celé mračná Griáďanov, ktorí sa bez akejkoľvek námahy držali v povetrí na jednom mieste. Rovnomerný šum rozliehal sa ako hučanie mora na všetky strany: Griáďania si vymieňali názory o nás.
1144 Ostatné jedlá boli tiež výborné. Rýchlo sme hltali jedlo z jedného taniera za druhým a vôbec sme si nevšímali vzrastajúceho šumu: Griáďanov zrejme prekvapil náš vlčí apetít. Ale ja som sa prestal ostýchať a takmer celkom som zabudol na všetko okolo, pretože som bol poriadne lačný.
1145 Nová lingvistická aparatúra, ktorú Griáďania zostavili, bola ovela zložitejšia než tá, ktorú použili pri aštropláne. Znovu sa začali pokusy dorozumieť sa. Celú hodinu som vedno s akademikom menoval rozličné predmety a pohyby Griáďanov a skupina operatérov usilovne zostavovala prekladový program.
1146 Vaša karanténa sa skončila. Po celý čas, čo ste boli aj so svojím kozmickým prístrojom na dne družice, intenzívne vás ožarovali lúče, ničiace baktérie. Zničili všetky vírusy a baktérie, ktoré sídlili vo vašich telách a ktoré by boli pre náš svet strašným nebezpečenstvom.
1147 Kým sme sa my prebíjali sem, v našej rakete ubehlo pätnásť rokov, ale na Griáde rovnako ako na Zemi tisíc ráz tolko. To znamená, že zemská civilizácia má teraz viac ako desaťtisíc storočí! Je neporovnateľne vyspelejšia ako griádská. Keď sme štartovali, predkovia týchto bytostí ešte behali nahí.
1148 Ale nič z toho nebolo, pretože na obrazovke tlmočníka zjavilo sa naraz toľko viet, že z toho vyšla ozajstná gebuzina. Piotr Michajlovič začal gestikulovať, aby dal najavo, že nič nerozumieme. Elc pohybom ruky rozkázal, aby mlčali. Všimol som si, že ho Griáďania bez slova počúvali.
1149 Samojlov začudovane pozrel na mňa, ale potom súhlasil. Sprevádzaní skupinami zvedavcov začali sme sa spúšťať po nekonečných pohyblivých schodištiach dovnútra osemhrannej budovy, ktorá bola, ako sa neskoršie ukázalo, čímsi medzi griádskou Akadémiou vied a najvyšším orgánom moci.
1150 Toto slovo vo mne vždy vyvolalo nudu, pretože som túžil veľa cestovať a veľa vidieť. Gramatiky a slovnej zásoby jazyka, – odvetil suchopárny vysoký Griáďan s hustou ohnivočervenou hrivou a s veľkými modročiernymi mandľovými očami. Po celej tvári sa mu ťahala zvláštna rozdvojená jazva.
1151 Museli sme sa zopár týždňov potiť nad zostavením najjednoduchších programov prekladu z griádskeho jazyka do nášho. Kým Samojlovovi to išlo pomerne ľahko, pre mňa to bolo hotové tabu. Učil nás vráskavý starý Griáďan neurčitého veku; nepochybujem, že mal dvesto alebo tristo rokov.
1152 Vliekli sa dlhé hodiny, preplnené otázkami o Zemi, o jej spoločenskom zriadení, o rozvoji vedy a techniky. Väčšinou odpovedal Piotr Michajlovič. Hneď našiel spoločný jazyk s vedcami, a keďže sa dostal ku svojim obľúbeným témam, pustil sa do nezrozumiteľného rozhovoru o vlastnostiach časopriestoru.
1153 V múzeu? – skríkli sme obaja naraz. V hlave mi horúčkovito vírili myšlienky, získané z fantastických románov: o večnom zajatí, o rozumných, mysliacich, ale nezmyselne krutých bytostiach druhých svetov, o tom, že sa budem musieť navždy rozlúčiť s nádejou, že znovu uvidím Zem..
1154 Celý deň by vedel omáľať s griádskymi onfosmi, tak sa tu nazývajú fyzici, svoju teóriu priestoručasupríťažlivosti. Táto teória ma prenasleduje už aj vo sne. Včera sa mi napríklad prisnilo, že ma posadili do klietky plnej ostrých hrotov. Snažím sa schúliť do klbka, ale hroty sa hrozivo blížia.
1155 V pološere som zbadal približujúceho sa Jugda. Je to jeden z Elcových pomocníkov, dvojmetrová chlapina. Vôbec sa mi nepáči. Má nepríjemné oči a veľký nos, celá jeho bronzová fyziognómia pôsobí na človeka odpudzujúcim dojmom. Som si istý, že nepozná city, čo i len trocha podobné ľudským.
1156 Obráťte sa! – rozkazuje nám v tej chvíli Jugd a dáva znamenie operatérovi, aby prepol aparát. Stojím tvrdošijne na svojom mieste, lebo nechcem byť pre nich pajácom na motúziku. Akademik otrčil spodnú peru a zrejme ma chcel prehovárať. No Jugd pozrel na nás tak zúrivo, že mi po tele prebehol mráz.
1157 Vše počujeme zvuky akejsi zvláštnej, ale dosť rytmickej hudby. Nášmu sluchu je nezvyklá a unavuje množstvom vysokých tónov. Pobrežná krajina jasne kontrastuje s fantastickým fialovým morom, ktorého šíravy vábia človeka. Krútim ladiace gombičky na prijímači a pobrežie mizne.
1158 Na obrazovke sa nečakane ukazuje neznámy svetadiel alebo veľký ostrov. Jugd, ktorý sa práve ticho rozprával s operatérom, ako blesk sa vrhol k pultu a prudko vypol prijímač. Stačil som spozorovať iba vysoké palmovité stromy, za nimi reťaz červenkastých hôr a akýsi nezvyčajný striebornobelasý vrch.
1159 Má oči ako dieťa: čisté a jasné. Zapôsobil na mňa dojmom, že vo svojom vývine nepokročil veľmi od štádia novorodeniatka. Operatér sa odvracia k pultu a pokračuje v práci s prekvapujúcou rýchlosťou ako automat, bezchybne sa orientuje v spleti prístrojov a v detailoch zložitej rádiovej schémy.
1160 Spal som tvrdo, opojený sviežim povetrím, vôňou nevídaných kvetov a stromov, a nijako som sa nemohol prebudiť, hoci som v polospánku cítil, že mnou Samojlov trasie. Neuveriteľnou silou vôle otváram zlepené viečka a počujem akademikov nespokojný hlas: – Nože sa prebuď konečne! Prebral som sa úplne.
1161 Pred troma hodinami sme prišli sem, do velkého sadu, ktorý obklopuje Energetické centrum Griády. Išli sme podzemným tunelom, v ktorom sa rýchlo pohybujú rybovité stroje. Sú bez kolies, klžu sa po zvláštnych žľaboch celkom nečuj ne a veľkou rýchlosťou: sto kilometrov sme prešli za päť minút.
1162 No predsa len po pamätnom rozhovore s Elcom v televíznej ústrední sa zdalo, že Jugd mal za úlohu robiť pri nás nielen sprievodcu, ale i vyzvedača. Na smrť sa mi sprotivila jeho odpudzujúca tvár. Aj teraz sedí tento vyhúknutý Griáďan neďaleko nás a tvári sa, akoby študoval lístie na stromoch.
1163 Zrejme sa pohybuje na základe vzájomného pôsobenia s elektromagnetickým alebo gravitačným poľom planéty. Vtom sa nad korunami stromov zjavil Griáďan. Najprv prudko stúpal do výšky, potom sa spúšťal nadol po naklonenej rovine a zostal visieť v priestore, takmer nad našimi hlavami.
1164 Ako keď padajú na kov strieborné mince a ich zvuk sa mieša s odrazeným zvukom ocele. Prezeral som si ju s veľkým záujmom. Neopakovateľná svojráznosť jej tváre vzbudila vo mne zvláštny, protirečivý dojem. Oranžové vlasy s jasnožltým odtieňom veľmi dobre harmonizovali s fialovými očami.
1165 Široké oblúky čiernomodrého obočia podčiarkovali nezvyčajnú čistotu vysokého čela a tmavočervenú rumeň líc, ktorá presvitá cez svetlobronzovú pleť. Zobákovitý nos, ktorý sa tak ostro vyníma u Jugda a u druhých Griáďanov, je u nej skoro pekný. Má pre naše oči nezvyklý podbradok a dlhý, ohybný krk.
1166 Nebol som spokojný: estetický dojem vo vedeckých formuláciách zaraz bledne. O dvadsať minút sme prišli k hlavnému oblúku Centra, ozdobenému záhadnou sochou. Velikánska trojmetrová socha, ktorá ani trochu nepripomína Griáďana, drží vo vystretej ruke zvláštny predmet – akýsi čudný model.
1167 Naše kroky sa duto ozývali pod vysokou klenbou. Steny vestibulu boli pokryté výraznými maľbami, ktoré zobrazovali dobytie Vesmíru Griáďanmi. Videli sme podivné rakety, namierené k hviezdam, astronautov, vystupujúcich na planéty, ktoré pripomínajú raz Danteho peklo, raz rajské záhrady.
1168 Griáďania iste poznali dajaké nové metódy plošnej maľby: predmety na obrazoch mali hlbku a ľudia a zvieratá sa zdali natoľko živými, že som nevdojak vystrel ruku, aby som sa presvedčil, či ma neklamú zmysly a... narazil som na studený kameň steny. Samojlov sa rozosmial.
1169 Ak možno veriť prístrojom, podarilo sa nám prevýšiť rýchlosť svetla a dosiahnuť rýchlosť, ktorá sa rovná hornej hranici fluktuácie elektromagnetického poľa vo vzduchoprázdne. V dôsledku dosial nevysvetlených úchyliek sme stratili orientáciu. Raketa sa vyšmykla spod kontroly automatov.
1170 Usilujeme sa spoznať najdôležitejšie výdobytky Griáďanov. Oznamujem galaktické súradnice planéty: plus nula celá dva stupne severnej galaktickej šírky, mínus štyri... Tu Elc v okamihu vystrel ruku k pultu a trhnutím vypol prívod energie. Oranžovozelené vlny, ktoré behali v kruhu, zmizli.
1171 Elc odhodil prekladací prístroj a bez slova išiel k východu. Celkom pri dverách dal krátky rozkaz. Jugd, Viara a všetci ostatní sa strhli a rýchlo vyšli za ním. Zostali sme sami. Operatéri ďalej nerušene pracovali pri pulte a pri indikátorových štítoch, akoby sa ich celá vec vôbec nedotýkala.
1172 Nieto nádeje. Hádam iba keby sme si ľahli na šesťdesiattisíc rokov do anabiózy. Griáďania zrejme majú anabiózne zariadenia, a dokonalejšie ako my. Naisto nás položia do anabiózy! – zachvátilo ma nepochopiteľné podráždenie. Srdce mi poplašné bilo, akoby tušilo niečo nedobrého.
1173 Stisol som gombičku a... vyletel som asi na tridsať metrov do výšky. Potom som sa obrátil a zostal visieť v nemožnej polohe nad ich hlavami, s naširoko roztiahnutými rukami, akoby som sa chcel zachytiť v povetrí. Piotr Michajlovič sa rehlil. Viara nalákané pozrela z neho na mňa.
1174 Prepni čiernu páčku! Po niekoľkých načisto nezmyselných pohyboch vo vzduchu som úplne popletený nešikovne pristál. Strach vo Viariných očiach vystriedali posmešné ohníky, no navonok bola celkom pokojná a vážna. Ako som si všimol, Griáďanku akosi osobitne zaujímala moja osoba.
1175 Griáďanka neodpovedala a jej pohľad sa uprel na frontón Energetického centra. Nevdojak som tiež pozrel tým smerom. Na pozadí sýtofialového neba až nadprirodzene jasne vystupovala socha záhadnej bytosti. Akosi prebúdzala v srdci nejasné želanie, volala kamsi do diaľky...
1176 Spočiatku kohosi čakal, lebo podchvíľou vrhal pohlad ku vstupnému oblúku. A naozaj, o pár minút sa v sále zjavili Griáďania vo zvláštnych oranžovomodrých odevoch. Popredku kráčal Griáďan s jazvou, ktorého sme už poznali, lebo nás učil programovanie. Posadali si do polkruhu pred nami.
1177 Má vlastnosti, ktoré na Griáde dávno vymizli: aktívnu duševnú silu, vysokú energetickú úroveň. V pozemšťanovi je mocný citový odraz Veľkej mnohotvárnosti. V starovekých vrstvách Informatória sa zachovali zápisy o tom, že podobné vlastnosti mali aj naši ďalekí predkovia.
1178 Pravdu povediac, zatiaľ som v tomto ich rozhodnutí nevidel nič zlého. Naopak! Dúfam, že v ich takzvanom Vysokom stupni poznania sa zoznámim s výdobytkami griádskeho rozumu za uplynulé tisícročia. Nechápem Viktorovo rozhorčenie; takej možnosti sa treba potešiť, no on je nespokojný.
1179 Elc počúval jeho reč so strnulým úsmevom. Ale biopsychológovia obkolesili Viktora a namierili naňho rozličné prístroje a zachytili jeho pohyby tela, gestá a výraz tváre. Hneď vidno, že sú to ľudia činu: nestrácali čas a už aj sa pustili do skúmania nového javu Veľkej mnohotvárnosti.
1180 Viktor, celý bez seba od Elcovej ľahostajnosti voči jeho požiadavkám, sa rezko zvrtol a zamieril k východu. Ale v tej chvíli ho služobníci chytili pod pazuchy a začali ho ťahať k východu. Viktor sa mocne vzpieral. Za nimi sa skoro slávnostne pohli biopsychológovia, idúcky sa zhovárajúc.
1181 Pri samom východe sa Viktor zrazu prudko vytrhol z rúk služobníkov a vybehol na plošinu, kde stáli lietajúce prístroje Griáďanov. Služobníkov, zmeravených od prekvapenia, podurilo Jugdovo zvolanie, i vrhli sa za utečencom. Ale už bolo neskoro. Viktor vyletel do povetria.
1182 Nájdem vás. A zmizol v spleti mestských stavieb. No ja som z neznámych príčin spokojný s jeho osudom a som presvedčený, že sa za nijakých okolností nestratí. Oranžovomodrí, ktorí zostali so mnou, sa zrejme báli, že aj ja sa pokúsim ujsť, a vytvorili ozajstnú uličku, ktorou ma odviedli na plošinu.
1183 V očiach sa mi menilo od ustavičného striedania priezračných a zatemnených stien. Napokon sa výťah zastavil v okrúhlej priehlbine steny. Obzrel som sa a dolu som uvidel obrovskú halu, kde pri podivných prístrojoch sústredene pracovali Griáďania v oranžovomodrých odevoch.
1184 Do mikroskopického objemu celuly bolo možno zapísať akýkoľvek druh informácie: knihu, obraz, divadelné predstavenie, film. Elektrónkové rýchlopočítacie zariadenia rozvíjali a reprodukovali na obrazovkách takýto zápis ako text alebo farebné obrázky a dynamické reproduktory vysielali zvuk.
1185 Už si viem vysvetliť príšerné teplo, ktoré i teraz vládne za múrmi tohto čarovného mesta. Pretože os otáčania Griády leží v rovine ekliptiky, spôsobuje to podivuhodnú zmenu ročných období a dní. Vysvitá, že dĺžka roku na Griáde sa rovná deväťdesiatim trom zemským rokom.
1186 Nato slnko začne špirálovito zostupovať k obzoru a znovu sa na dvadsaťtri rokov vráti normálne striedanie dňa a noci, ale noc sa postupne predlžuje. Potom nastúpi ustavičná noc a dlhá zima, ktorá trvá tiež dvadsaťtri rokov. My sme sa dostali na severnú pologuľu Griády, a to čírou náhodou.
1187 Stred Galaxie nezohrieval žiarením južnú pologuľu. Tam teraz zúri dvadsaťtriročná zima a nepreniknuteľná noc. Prezrel som desiatky mikrofilmov so zábermi z južnej pologule: človeka pochytí hrôza, keď vidí divé nakopenie ľadových masívov a počuje hukot nepredstaviteľne mocných uragánov.
1188 Priemerná zimná teplota na južnej pologuli je mínus sedemdesiat stupňov. Ale teraz sa na obrazovkách mihajú iné zábery: na južnej pologuli zavládlo dvadsaťtriročné leto. Rastlinstvo, akoby chcelo dobehnúť zameškané, rozkvitá v bohatých farbách a udivuje mnohorakosťou tvarov.
1189 Griáďania sa v tomto období ukrývajú v krytých mestách pod priezračnými strechami, v podzemných mestách a na dne Fialového oceánu. Obdobie hmiel a búrok trvá dvadsať rokov, potom nastáva prechodné obdobie, počas ktorého je na severnej Griáde vlhko a sparno ako v parnom kúpeli.
1190 Aj tu, podobne ako na Zemi, začalo sa na určitom stupni vývoja svojrázne triedne rozvrstvenie griádskej prvotnepospolnej spoločnosti. Súš Griády sa skladala z troch velkých svetadielov. Z nich dva sa rozprestierali na južnej pologuli medzi osemnástym a pätnástym stupňom južnej šírky.
1191 Na nespočetných súostroviach a velkých ostrovoch Fialového oceánu trvalo prvotnopospolné zriadenie až do epochy Ochrancov vedomostí, to znamená, do epochy strojovej civilizácie, ktorá sa začala pred osemtisíc rokmi. Griádske ostrovy boli nevyčerpateľnou zásobárňou pre dopĺňanie armády otrokov.
1192 Celé dejiny Griády v priebehu dlhých tisícročí pred vznikom strojovej civilizácie – to je nepr estajný triedny boj, reťaz prudkých otrockých povstaní a vzbúr. Povstania potláčali veľmi kruto. Ochrancovia vedomostí boli dávnovekou vládnucou triedou, ktorá si osvojila vedomosti vďaka práci otrokov.
1193 Nie, toto zriadenie by som nemohol nazvať otroctvom, ako sme ho chápali na Zemi pri štúdiu staroveku. Pracujúci Griáďania, ktorí pracovali v závodoch a továrňach, v elektrárňach a doprave, všetci, ktorí zabezpečovali mnohotvárny život na Griáde, vôbec sa nepodobali na starovekých otrokov.
1194 Keď som si prezeral mikrofilmy o súčasnom živote Griády, pochopil som, že najpočetnejšou vrstvou pracujúcich sú Griádoidi, ako ich volajú Poznávatelia. Sú to pracujúci z podmorských miest a priemyselných stredísk na dne Fialového oceánu, na takzvaných Súmračných planinách.
1195 Nevychádzal som z údivu, keď som zistil, že ich pracovný čas je založený na celkom samostatných rozumových zásadách, nezávislých na Poznávateľoch. Ich kolektívy mi pripomínali prvotné samosprávne pracovné združenie mojej ďalekej vlasti na počiatku Epochy všesvetového bratstva! Ale..
1196 Tam ich šikovne zbavovali všetkej vôle k odporu, vychovávali ich v duchu úplnej poslušnosti. Dostali aj minimálne technické vedomosti, návyky a podmienené reflexy, ktoré sú nevyhnutné pre prácu so strojmi a prístrojmi. Existovala aj medzivrstva takzvaných služobníkov Kruhov mnohotvárnosti.
1197 Boh to Poznávateľom najoddanejší Griáďania, ktorí mali značné vedomosti. Zverovali im riadenie energetických staníc a udržiavanie spoločenského poriadku. Napokon, na najvyššom stupienku tohto spoločenského rebríčka stáli Poznávatelia – dosť početná trieda intelektuálnych pracovníkov.
1198 No v tejto chvíli som mohol hádať: v ktorom období spoločenského rozvoja urobili pracujúce masy hlavnú chybu, bez toho, žeby to boli sami zbadali? Bezpochyby bola v ich dejinách chvíľa, keď mohli znemožniť nástup samovlády Ochrancov vedomostí a sprístupniť vedu každému.
1199 Rozvoj zákonov Veľkej mnohotvárnosti nás nevyhnutne a harmonicky priviedol do Zlatého veku, v ktorom každý z nás zaujíma dávno určené miesto. Griádoidi žijú na Súmračných planinách preto, lebo tam žili vždy, je to ich prirodzené prostredie. Na povrchu Griády nemôžu žiť, lebo by ochoreli a vymierali.
1200 Nemôžem povedať, čoho je v týchto reláciách viacej: hlúposti či klamstva, alebo vierolomnosti, výsmechu pracujúcich, a či pokrytectva...!? Ešte pár dní dovolili mi oranžovomodrí študovať v Informatóriu, pričom ma obklopili celou hradbou akýchsi zaznamenávacích prístrojov.
1201 Je to to isté trojfarebné videnie ako u pozemšťanov, ale kvalitatívne trochu inakšie. Všetku pestrosť farieb viditeľného sveta vnímajú pozemšťania cez optické zloženie troch farebných lúčov na očnej sietnici: červeného, zeleného a modrého. U Griáďanov má ten istý viditeľný svet iné farby.
1202 Na nekonečných červenooranžových rovinách juhovýchodnej časti Ústredného svetadielu sa rozprestierali ozrutné kombináty, ktoré vyrábali syntetické potravinárske výrobky zo... vzduchu. A aké to boli výrobky! Nevdojak mi prišlo na um chutné hnedé želé, ktorým nás pohostili.
1203 A nikde som nevidel ani živej duše. Celá výroba je zautomatizovaná. Hutnícke a chemické závody nachádzajú sa na družiciach alebo na južnej pologuli... Moju pozornosť upútali potom dlhé tunely, ktoré sa tiahli na tisíce kilometrov pod povrchom Griády. Ako rieky vlievali sa do veľkých miest a osád.
1204 Tunelmi zvláštnym spôsobom vo vzduchu prúdili priemyselné a potravinárske výrobky a životné potreby. Všetko to prúdilo v nekonečnom toku do všetkých kútov Griády a zásobovalo jej obyvateľov všetkými potrebnými článkami. Tunely boli vlastne antigravitačnými bežiacimi pásmi.
1205 Predmety a tovar strácali v nich váhu a ľahko sa dali dopraviť vzduchom hociktorým smerom. Človek s jazvou (ako som sa neskoršie dozvedel, poranilo ho pri nebezpečnom pokuse s novým žiarením) mi ukázal ešte veľa iných nevídaných vecí. Nemôžem nespomenúť ešte planétoskop.
1206 Je to ozrutánsky aparát, namontovaný v sedemdesiatposchodovej budove ôsmeho oddelenia Kruhov mnohotvárnosti. Keď supersilný prúd žiarenia úplne, presvietiľ planétu, nemohol som necítiť nadšenie: vnútorná stavba Griády ležala predo mnou ako na dlani, do najmenších podrobností.
1207 Posadili ma do výťahu a po dvoch či troch minútach čiernobieleho mihotania sa stien už som oblápal akademika. Ale Samojlov ma celkom smiešne zahnal od seba a znovu sa pohrúžil do prezerania hŕby mikrofilmov, ktoré ležali pred ním. Je náruživo zaujatý svojimi vecami. Trocha som sa urazil.
1208 Bolo to ešte horšie ako u červenookého Liuga. Okrem rezonancie biologických prúdov, od ktorej človeku div hlavu nerozpučí, Griáďan s nezvyčajnou jazvou na vtáčej tvári pôsobil na moje nervy osobitným prístrojom. Mal som dosť príjemný pocit: akoby do mňa nalievali bodrosť a chuť do práce.
1209 A musíme mať na zreteli, že k podmorským Griáďanom sa tak ľahko nedostaneme. Veď aj ich existenciu držia naši vládcovia v prísnej tajnosti. Dozvedel som sa o nich iba vďaka nedbalosti biopsychológov. Podmorskí Griáďania sú spoľahlivo izolovaní. Nemajú prístup do krytých kruhovitých miest.
1210 Neviem prečo sú takí; možno, že miesto patričných mozgových centier majú v hlave zamontované mikroprijímače a vysielačky. Kapitalisti na Zemi tiež kedysi snívali o tom, aby mohli na robotníkoch vykonať také operácie, ktoré by ich zbavili vôle a premenili ich na mlčanlivých otrokov.
1211 Na pomoc operatérov sa nemôžeme spoliehať. Sú bezmocní ako novonarodeniatka. A podmorskí pracujúci kedysi dovolili, aby ich zbavili prístupu k vyšším vedomostiam; teraz jedia, čo si navarili. Mlčím, zarazený tým, čo som počul. A hneď som sa začal ináč dívať na oranžovo a žltomodrých.
1212 V duši sa mi začala dvíhať vlna hnevu a rozhorčenia. Ako môže niekto tak neľudsky olúpiť celý národ o radosť z tvorivého života? Dnes večer sa Samojlovovi podarilo presvedčiť človeka s jazvou, že kvôli úplnému úspechu pokusov treba, aby nás oboznámil s niektorými stránkami griádskeho života.
1213 Melodicky zvučí gong, ktorý oznamuje prestávku. Čakám, že sa teraz ozve mnohohlasný detský krik, že malí Griáďania pobežia ozlomkrky na dvor. No miesto toho deti ako na rozkaz ticho vstávajú a bez jediného hláska prechádzajú do susednej miestnosti. Nazrel som ta. Je to športová hala.
1214 Školáci s ľahostajnými tvárami robia rozličné cviky: jeden rovnomerne skŕča a vystiera nohy, druhý ruky, tretí si cvičí krk, štvrtý – brušné svaly. Potom sa chlapci rozdelia na skupiny a začnú rovnako pravidelne a metodicky prehadzovať biele valce (zrejme lopty). Oviala ma smrteľná nuda.
1215 Živé športové cvičenia robili s rozčuľujúcou ľahostajnosťou, bez akéhokoľvek nadšenia a zápalu. Akoby to ani neboli ľudia, lež iba bezduché roboty. Potom sme navštívili griádsku vysokú školu, ktorú oni nazývajú Druhým stupňom poznania, kde je vyučovacia látka velmi zložitá.
1216 Človek s jazvou nás zaviedol na katedru matematiky a fyziky. (Griádske termíny prekladám do materčiny.) Keď sme vošli, suchý vysoký starec so striebornoranžovými vlasmi prísne skúšal griádskeho šuhaja. Na študijnej obrazovke sa zúrivo mihali podivné vzory, špirály a obrazy.
1217 Okamžite si uvedomiť zákony i príčiny, riadiace hmotné procesy v danom momente, odraziť ich správne v logickom stupni poznania a zároveň predpokladať ich vývoj v najhlbšej budúcnosti – to znamená vnímať čas opriestor a príťažlivosť, čo dáva človeku neobmedzenú moc nad prírodou.
1218 Ani som nezbadal, kedy pedagóg prestal šuhaja učiť a na obrazovke vyvolal obrázky niekolkoposchodových formúl a rovníc. Samojlov ešte väčšmi ožil. Akademik i napriek odlišným spôsobom matematického vyjadrovania zákonov na Zemi a na Griáde inštinktívne postihol zmysel griádskych rovníc.
1219 Do rozhovoru sa zamiešal aj človek s jazvou. Dosť! To nie je pre mňa. Odohnal som všetok strach a obavy a rozhodol som sa konať na vlastnú päsť. Využil som to, že na mňa zabudli, tichučko som vykĺzol z posluchárne a ocitol som sa na širokej chodbe, zaliatej mátožným svetlom neviditeľných lámp.
1220 A zaraz som sa dostal do slepej uličky, lepšie povedané: do veľkého výklenku v stene. Bola tu takmer úplná tma. Keď som sa rozhľadel, bezmála som vykríkol: vo výklenku bola modrastá priezračná guľa! Dnu v nej stálo kreslo a neveľký pult s dvoma radmi rôznofarebných gombičiek.
1221 Na guli, na strane obrátenej ku stene, bolo vidno čierny disk. Opatrne som ho otočil: v strednej časti sa otvoril doteraz neviditeľný príklop. Vošiel som dnu, sadol som si do kresla a začal som sa obzerať. Ledva počuteľné bzučal nad radmi gombičiek prístroj a záhadne tam žmurkalo červenkasté svetlo.
1222 Pri pohľade na kúsok tmavofialovej oblohy nad hrdlom lievika sa mi rozbúchalo srdce. To bola sloboda! Pochopil som, že som čírou náhodou objavil priechod do vonkajšieho sveta, za hranice Trozy. Občas sa vysoko hore mihali nejasné siluety a križovali cez moje zorné pole.
1223 Iba na sekundu som zaváhal. Potom som opatrne stisol gombičku v dolnom rade – hnedú so žltým pá sikom. Nasledoval silný otras. Zažmúril som oči, ale keď som ich otvoril, zistil som, že sa nestalo nič nezvyčajného, ak neberieme do úvahy to, že sa prístroj otriasol tak mocne, akoby bol živý.
1224 Prístroj nad pultom sa hneď hlasno rozbzučal. Aparát nadskočil. Obklopila ma úplná tma. No hneď nato ma priam oslepila záplava svetla. Znovu som zavrel oči a vtiahol som hlavu medzi plecia. A vtedy som s úžasom zbadal, že rýchlo stúpam do výšky nad známou lesklou rovinou.
1225 Výsledkom tohto pokusu bol silný úder do zátylka od vysokého operadla kresla. Začal som teda narábať gombičkami opatrnejšie. Trocha som porozmýšľal a prišiel som na to, že všetky gombičky dolného radu napravo od bieleho znižujú rýchlosť letu, tie naľavo ju zvyšujú. Teraz mi zostal ešte horný rad.
1226 Slnko už takmer zapadlo a stred Galaxie sa ešte jasnejšie rozžiaril. Na obzore sa zjavil hustý oranžovofialový závoj hmly; približoval sa a bol stále priezračnejší. A znovu som videl nekonečný Fialový oceán, pobrežie, posiate stupňovitými pavilónmi, počul som burácanie vysokánskeho príboja.
1227 Pri pobrežnej čiare griádske gule prudko klesali takmer na hrebeň vín a leteli v tom istom súvislom prúde smerom na otvorené more. Začal som sa cítiť medzi nimi osamotený. V slúchadlách bolo počuť tisícorakú vravu – to sa rozprávali medzi sebou bytosti, sediace v guľách.
1228 Striebristé hlasy Griáďaniek dali sa ľahko rozoznať od tvrdých, kovových mužských hlasov. Mňa si nik nevšímal; akiste ma pokladali za jedného z nich. Jeden prístroj preletel tak nízko, že som jasne rozpoznal Griáďana s chladno sa lesknúcimi očami, ktorý rozprával čosi staršej Griáďanke.
1229 Celkom náhodou pozrel na mňa, zmĺkol a od údivu otvoril vtáčie ústa. O takej bytosti, ako som ja, sa mu iste nikdy ani nesnívalo. Chcel si ma lepšie pozrieť, no vtom ho zaclonila druhá guľa, ktorá sa vopchala medzi nás. Cez stenu tejto novej gule hľadeli na mňa známe oči.
1230 V ľahunkom vánku sa lenivo knísali červenkastozelené koruny obrovských stromov, ktoré pripomínali okolíkaté palmy. V medzerách medzi kmeňmi bolo vidno oceán, ktorý sa trblietal v lúčoch galaktického svetla, ako 1pustý breh, obrúbený penou príboja. Gule s Griáďanmi sypali sa zhora ani hrach.
1231 Pustil ma človek s jazvou, – zacigánil som a s prehnanou pozorno sťou som sa díval na vtáčika, ktorý mi pripomínal miniatúrnu labuť. Bezstarostne si spieval a poletoval v korune najbližšieho stromu. Viara mi spýtavo pozrela do očú, i pochopil som: vie, že to nie je pravda.
1232 Ich voňavé kvety sa podobali modrým ružiam. Všade sa mihajú postavy Griáďanov a Griáďaniek, počuť tiché hlasy. A na pozadí toho všetkého sa ozývajú zvláštne melodické zvuky, ktoré prichádzajú odkiaľsi zvrchu. Semtam čnejú podivuhodné ľahké budovy – istotne zábavné alebo športové podniky.
1233 Tesne obstúpili neveľké ihrisko, pripomínajúce športovú arénu. Niekdľko desiatok obnažených tmavobronzových postáv akoby sa pretekalo v skoku. Pri zvukoch ťahavej melódie neviditeľného nástroja urobia vždy štyripäť rýchlych krokov a jeden za druhým ako vtáci preletujú ponad priečne brvno.
1234 Diváci i športovci sú rovnako ľahostajní, flegmatickí a mlčanliví. Nevdojak si spomínam na pozemské štadióny, kypiace životom, najmä na Veľký olypmijský štadión v dňoch otvorenia Všesvetovej spartakiády: more veselosti, mladého nadšenia, piesní, smiechu! Nie, tu je to akési naskrze inkašie.
1235 Opatrne obchádzam skupinu Poznávatelov, zaujatých čímsi, podobným gymnastike: stisnutí vo zvláštnych prístrojoch a vystuženiach s prekvapujúcou vytrvalosťou cvičia jednu a tú istú zostavu pri rovnomerne znejúcom zvuku, ktorý vychádza z čiernej truhličky, pripevnenej na vysokom podstavci.
1236 Všetko hovorilo o akomsi racionalistickom systéme, ktorý kedysi možno mal zmysel: uchrániť Poznávateľov, ktorí boli celé stáročia zaujatí namáhavou duševnou prácou, od degenerácie a nebezpečenstva nadmerného rozvoja mozgu. Podľa môjho názoru bol však teraz tento systém na nepoznanie spotvorený.
1237 Nečakaný pohlad mnou otriasol do hĺbky duše. V hustom šere, ktoré vytvárali steny zo zelene rastlín, stála v strede pavilónu kužeľovitá nádoba – lepšie povedané nebola to ani nádoba, lež tisíce trubkovitých nádob, spojených vedno tak, že tvorili akýsi prečudesný fantastický strom.
1238 Iní liezli po stĺpoch, a keď sa dostali do najvzdialenejších kútov pavilónu, zliezli dolu. Tento čudesný strom vylučoval akési mihavé čarovné svetlo. Najprv sa mi zdalo, že rúrkami preteká svetielkujúca tekutina, no keď som sa prizrel lepšie, zistil som, že nimi prúdi plyn.
1239 Z času na čas vystrekli ako z fontány odkiaľsi zdola modrasté potôčky plynu, hrali všetkými dúhovými farbami a okamžite dosiahli konce rúrok, takže vyzerali ako kytice kvetov. Poznávatelia napäto čakali na chvíľu, keď sa plyn začal vyparovať z kytíc a žiadostivo ho vdychovali.
1240 Odrazu sa alej skončila: prišiel som na breh Fialového oceánu a sadol som si. Pustá pláž sa strašidelné belela. Drobný striebristý piesok mi v mäkkých a teplých pramienkoch tiekol pomedzi prsty. Voda pri pobreží bola husto posiata plavidlami rozličných tvarov a veľkostí.
1241 Prvý raz počas nášho pobytu na Griáde pohaslo svetlo dvoch večných telies: slnko ako zvyčajne zašlo a stred Galaxie zavalili ťažké mračná – zrejme blízka pred zvesť obdobia hmiel a búrok. Zvyšky jasnej oblohy sú husto posypané veľkými žiarivými hviezdami. Čerstvý vietor zdvihol veľké vlnobitie.
1242 Griádsky oceán sa hneval. Vysoké čiernofialové vlny valili sa v radoch od juhovýchodu a s hukotom sa vrhali na mierny breh. Syčiaca a zurčiaca voda pribehla až k mojim nohám, hoci som sedel od čiary príboja zo sto metrov. Burácajúci príval ozrutánsky veľkej vlny otriasol celým pobrežím.
1243 Na miniatúrnej obrazovke sa zjavila tvár Griáďana stredných rokov, ktorý oddane pozeral na Viaru. Ona mu čosi náhlivo vravela; Griáďan poslušne sklonil hlavu. Keď vypla prístroj, pozorne sa zahľadela na oceán. Vtom sa na hornom konci aleje na pozadí oblohy zjavili mohutné siluety.
1244 Pár minút napäto čakáme. Napokon sa vynoril z morskej čierňavy dlhý ligotavý trup rybovitej lode. Bola celá priesvitná; vidno vnútorné miestnosti kajuty a oddelenia. Ale motor nevidím. Možno ho ani niet. Na palube nieto nijakých nadstavieb okrem guľovitej kabíny vpredu.
1245 Navrchu však predsa trčí stožiar s dáždnikovitou anténou. Okolo antény svetielkuje belasé svetlo. Loď zľahka priplávala do prístavu a k našim nohám nečuj ne dopadol automatický mostík. Z prednej kabíny vychádza Griáďan, s ktorým sa Viara pred chvíľou zhovárala cez rádiotelevízor.
1246 Dlho mlčím od prekvapenia. Tento nečakaný prejav svojráznych citov Griáďanky ma zastihol nepripraveného. Z hĺbky mojej bytosti sa dvíha pridusený odpor. V krvi sa ozval hlas nespočetných pokolení pozemských predkov, ktorý vyvoláva biologický odpor k bytostiam celkom iného rodu.
1247 No ona pozerá za mnou tak zvláštne... V jej očiach akoby sa odzrkadľovala nevypovedaná bolesť. Potom Griáďanka dvihla ruku na pozdrav, povedala Džirgovi tri krátke slová a rýchlo zamierila dovnútra ostrova. Vďačne pozerám za ňou a rozmýšľam o príčinách, ktoré nútili túto Griáďanku, aby ma chránila.
1248 Srdce mi zaliala teplá vlna. Džirg ma opatrne podrmal za plece a posunkom ma zavolal do kabíny. V kabíne je ticho a útulne. Štvorcový pult sa mihoce svetielkami. Hukot oceánu takmer nepočuť – tlmia ho zvukotesné priečky. Džirg si sadol za pult a otáča nahor žltý kruhový výsek.
1249 Na palube zostal iba elektromagnetický vlnový prijímač, podobný hríbu. Dovtípil som sa, že loď poháňa elektromagnetická energia. Oválna strana kabíny je priezračná ako krištáľ. Cez ňu veľmi dobre vidno, ako v diaľke miznú brehy Ostrovov oddychu. Pomaly miznú za obzorom i svetlá zábavných lodí.
1250 Asi pol hodiny plávame na severozápad. Loď ako obrovitý vták vzlieta na hrebene vln. Ale aká zvláštnosť! Hoci sa po oceáne valia obrovské vlny, kolísanie skoro vôbec necítiť. Keď sa vodné hory priblížia na stodvesto metrov k lodi, začnú slabnúť, sú takmer nehybné a poľahky opadávajú.
1251 Ponárame sa. Prsty mu vrtko začali behať po riadiacich klávesoch. Loď sa navidomoči mení. Naša kabína sa ešte väčšmi spúšťa do lode, ale boky lezú nahor a pevne sa zomkýnajú nad hlavou. Loď sa už úplne podobá na rybu. Hríbovitý prijímač energie na korme dáva lodi výzor veľryby.
1252 Sme v hĺbke Tisícpäťsto metrov. Nečakane sa začne rozlievať modrasté šeré svetlo. Spúšťame sa ešte o štyri kilometre nižšie. Súmrak trocha hustne a nadobúda zelený nádych. Okolo lode sa prechádzajú celé kŕdle podivných morských zverov. Napokon sme mäkko prisadli na dno oceánu.
1253 Teraz začínam chápať, prečo nazývajú tieto miesta Súmračnými planinami. Vládne tu príjemný modrozelený šerosvit. Ale voda je neuveriteľne priezračná! Priezračnej šia ako destilovaná voda z pozemskej lekárne. V okruhu tristo metrov zreteľne do najmenších podrobností vidím rastlinstvo na dne.
1254 Veď v oceánskych hĺbkach na Zemi vládne večná tma. Alebo je toto osvetlenie dielom rúk rozumných bytostí? Džirg mi posunkom ukazuje, že musíme plávať na juhovýchod a spýtavo na mňa pozerá. Prvý raz som si všimol, že má živé sivofialové oči, plné umu a odvahy. Bol som ohromený.
1255 Keby som sa pokúsil opísať ich, znamenalo by to podať vám celkom skreslené, bledé predstavy o oceánskych živočíchoch Griády. Niektoré ryby trochu pripomínajú zemské tuniaky, makrely alebo ostrieže. Na dne ležia ploské ryby veľké ako poriadna veľryba a lenivo pohybujú plutvárni.
1256 Potom sa obrovské článkovité klepetá obludy stiahli a znezrady sa rýchlo vrhla na nás. Rozľahol sa dutý úder, mimovoľne som skríkol od strachu i odporu a odskočil som od priezračnej steny. Obluda stisla loď vo svojich klepetách ako nemluvniatko a začala ju triasť a hojdať.
1257 Prepol čosi na pulte. Loď sa začala obaľovať do oslepujúceho modrého jasu, od ktorého sa človeku marí v očiach. Obluda, preniknutá modrými bleskami, sa kŕčovito stiahla, vypustila loď z objatia a ozlomkrky upaľovala do podmorských húšťav. Potom sa loď začala meniť na svojrázny hydromobil.
1258 Obrovské tuponosé ryby sa panicky rozbiehajú pred nami. Niektoré bezhlavo tlčú do priezračných stien kabíny a zaraz i odskakujú nabok. Na jednej zákrute sme nabehli na velikánske zviera, z ktorého sa vykľulo čosi podobné nášmu rakovi. Hydromobil sa mocne zachvel. Osvetlenie onedlho zhaslo.
1259 Modrozelený súmrak sa zmenil na mäkké oranžovozlaté svetlo, ktoré sa jednostaj zosilňovalo. Odkiaľ bolo to svetlo? Náhle sa džungla rozostúpila. Kam zrak dovidí, rozkladajú sa pred nami obrobené nivy. Pravidelné rady červenkavomodrých rastlín sa tiahnú do hmlistej diaľky, kde vidno svetlá.
1260 Zaiste je to diaľkové riadený automat. Ale nie, ukázalo sa, že tam pracujú dva tiene, ktoré akiste dirigujú pohyby stroja. Okolo kombajna sa krúti nekonečný pás transportéra, na ktorý neprestajne padajú vodné rastliny, odťaté nožovitým mechanizmom. Prúd vodných rastlín mizne v útrobách stroja.
1261 Hotové výrobky postupujú do zásobníkov, pripnutých za kombajnom. V dialke vidno ešte zopár takých istých kombajnov a iných strojov. Naľavo od nás, celkom nad dnom, po poliach chodia, či lepšie povedané plávajú podmorskí Griáďania. Starostlivo prezerajú vodné rastliny. Akiste to budú agronómovia.
1262 Cez krištáľovo čistú hmotu ochranných stien jasne vidno podobné stupňovité budovy ako v Troze. Je to neobyčajne zvláštne, vidieť uprostred morských živlov jasne osvetlené ulice, bulváry, námestia, na pozadí ktorých sa podchvíľou mihajú ryby a rozličné hlbokomorské tvory.
1263 Už sme skoro dosiahli múry mesta. Čoraz častejšie stretávame Griáďanov. S veľkým záujmom si prezerám podmorských obyvateľov. Odlišujú sa od Poznávateľov predĺženým driekom, mocne vyvinutou hruďou a ramenami. Je to, prirodzene, výsledok prispôsobovania sa k podmienkam podmorského života.
1264 Griádoidi majú priezračné skafandre, na chrbte čosi ako batoh s malým reaktívnym výfukom, ktorý vystrekuje prúdy vody. Pohybujú sa vo vode veľkou rýchlosťou a predbiehajú aj ryby. Aj Griádoidi majú zobákovité nosy a veľké oči. No vcelku vyzerajú oveľa sympatickejší než Poznáva telia.
1265 Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera. Chvíľu sa rozprávajú. Potom sa nezvučne otvára obrovský príklop tunelovej komory. Hydromobil plavne vošiel do komory a príklop sa zatvoril. Príklop zapadá do drážok tak hermeticky, že sa nedá povedať, kde je stena komory a kde drážky príklopu.
1266 Povetrie je čisté a ostré, lebo cítiť v ňom akúsi zvláštnu vôňu, pripomínajúcu ozón. Vítajú nás dvaja urastení Griádoidi. Je tu teplo a sú skoro nahí, ak nepokladáme za odev trojuholníkovú zásteru z akejsi lesklej látky. Majú vyvinuté svalstvo, ale v tvári sú nezdravo bledozelení.
1267 Vy by ste mohli urýchliť proces poznávania u Griádoidov, nie? Veď to aj robíme. No je nás ešte málo. Riadenie energie, čiže programy elektrónkových prístrojov, ktoré riadia energetické stanice a generátory mezónovej energie, pozná iba úzky kruh Poznávateľov – techno kratov, ako ich ty nazývaš.
1268 Dúfam, že sa ešte stretneme. Samozrejme, – odvetil Džirg a zachlopil príklop hydromobila. Griádoidi mi posunkami ukazujú, že treba odísť z komory. Chvíľu pozorujem, ako voda napĺňa komoru. Hydromobil sa ľahko pohol z miesta a čoskoro sa stratil v diaľavách oceánu. Cas akoby sa bol zastavil.
1269 Zaiste nie viac ako dvetri hodiny. Spomínam si, že to nie je nič divného; na Zemi ešte v čase nášho odletu začali používať elektrický spánok: na hlavu sa pripevnili zvláštne elektrické prístroje a elektrické vlnenie určitej frekvencie pôsobilo na vnútorné nervové bunky v mozgovej kôre.
1270 Baktérie postupne zachytávajú všetky kovy. Potom gravitačné potrubie prepravuje filtre, nasýtené baktériami kovu, do indukčných vákuových pecí, ktoré pracujú pomocou slnečnej energie, dodávanej z povrchu Griády. Roztopené kovy kryštalizujú v ultrazvukových komorách a tam aj tvrdnú.
1271 Keď ho umiestnia v kozmickom priestore, dychtivo pohlcuje všetky druhy energie v okruhu milión kilometrov. Keď ho potom zohrejú na sto stupňov, ekarónium ľubovolnou rýchlosťou vylučuje zo seba získanú energiu. Griáďania ho používajú pre kozmické guľovité disky a na zmenu štruktúry časopriestoru.
1272 Sú to veľmi milí ľudia! Majú srdce, sú prívetiví, dobrosrdeční, správajú sa ku mne veľmi priateľsky, hoci nijako nevedia pochopiť, kde som sa vzal na Griáde. Veď pre nich nejestvuje Vesmír a iné svety. Nevedia nič, okrem riadenia automatov, obsluhovania mechanizmov a strojov.
1273 Zato však vedia pestovať čudesné vodné rastliny, z ktorých sa pripravuje ich obyčajná strava, veľmi chutná a kalorická. Doteraz si spomínam na paštéty, pripravené z morských rastlín, ktoré sa len tak rozplývali na jazyku. Deti oceánu žijú vo veľkých halách, osvetlených jasným svetlom.
1274 Programy pre elektrónkových kuchárov zostavili Poznávatelia pred mnohými storočiami na základe vedecky vypracovaných dávok. Griádoidi majú neobyčajne vyvinutý zmysel pre kolektív a priateľstvo a sú ochotní priniesť akúkoľvek obeť. Pamätám sa na prípad, ktorý ma načisto ohromil.
1275 Akugor...! – Z oceánu sa vynorila odpudzujúca papuľa strašného dravca. Griádoidi, ktorí obsluhovali stroje, stihli sa skryť v pancierových kabínach hydrovozov. Doteraz zostalo tajomstvom, ako sa sem dostal tento hlbinný netvor, ktorý sa zvyčajne zdržuje ďaleko od mesta.
1276 No či už v náhlivosti alebo omylom zapol mechanizmy, ktoré otvárajú vnútorné dvere. Oceánska voda, stlačená pod tlakom niekoľko tisíc atmosfér, sa s hromovým burácaním vovalila do sály na premenu energie a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Vedľa mňa sa ozval výkrik úžasu: to skríkla operatérka.
1277 O pár minút sa voda dostane k hlavným generátorom a vtedy nastane katastrofa: zhasne osvetlenie, zastanú atmosférické prístroje a Ležania sa do jedného podusia. Akugor prežúval dispečera a nijako sa od pultu nebral. Vtom vyskočil z najbližšieho hydrovozu Griádoid a vrhol sa k pultu.
1278 Dravec sa strhol. Ešte chvíla – a bol by odvážlivca prehryzol napoly, ale v ústrety oblude, rovno jej do klepiet, zamierili štyria druhí pracovníci. Netrvalo ani minútu a dravec radradom roztrhal všetkých štyroch odvážlivcov. No toto zdržanie dovolilo prvému Griáďanovi zapnúť stlačený vzduch.
1279 Mohutný tlak v okamihu vyhodil akugora i s vodou von zo sály. No zároveň vytislo do oceánu aj Griádoida. Posledné, čo som ešte zazrel, bola ozrutná dravcova papuľa, v ktorej zmizol hrdinský záchranca mesta... Vari pol hodiny sa nik okolo mňa ani nepohol, nepreriekol slova.
1280 Bolo počuť, iba vzdychy operatérok. Zanedlho som si našiel priateľa. Volali ho Ger. Bol to vysoký, pekný chlap, s veľkými hlbokými očami, ktorý stále dychtivo poznával okolitý svet. Stretol som sa s ním pri Elektrónkovom mozgu, ako riadil činnosť frobsov pri spracovaní ekarónia.
1281 Rýchlo sme si našli prijateľnú formu vzájomného dorozumenia sa a čoskoro sme sa už voľne rozprávali o najrozličnejších veciach. Ger si ma neobyčajne obľúbil a neodchádzal odo mňa ani na krok, ak práve nemusel byť pri pulte. Bol som tomu veľmi rád; pozornejšieho sprievodcu som si ani nemohol želať.
1282 O päť rokov skončia vyučovanie a prejdú do Vyššieho stupňa cyklu, ktorý je v susednej sále. Vo Vyššom stupni som videl obraz, ktorý ma naplnil radosťou a nádejou. Griádoidi, ktorí tu študovali, už dobre ovládali matematiku – bola pr ibližne na úrovni našich stredných škôl.
1283 Riešili najjednoduchšie príklady a mohli zostrojiť jednoduché mechanizmy. A napokon, neveľká skupina dosiahla prekvapujúce úspechy – robili pokusy s uvoľnením energie hmoty. Boli to zárodky budúceho rozkvetu novej, skutočnej civilizácie, ktorá zničí monopol na vysoké vedomosti, čo majú Poznávatelia.
1284 Pred dvestoštrnástimi rokmi. Iniciátormi za osvojenie si griádskej vedy boli Džirg a Viara. Mali prístup k infarmatóriám a mohli nám potajomky odovzdať školské mikrofilmy. Potom zostrojili elektrónkový čítajúci prístroj a učili prvých Griádoidov, ktorí teraz zasa učia svojich bratov.
1285 Ľahký, hlúpy život, rojčenie v opare opojného plynu ich neodvratne oslabuje! Kruhy mnoho tvárnosti na čele s Elcom už päťsto rokov márne bojujú proti degenerácii. Keby nebolo pologriádoidov, služobníkov, ktorí sedia v hlavných energetických centrálach, dávno sme už mohli zlomiť moc Poznávateľov.
1286 Zdalo sa mi, že je jedným z neznámych bojovníkov za nový svet, na ktorých je taká bohatá história našej planéty a ktorí po stáročia budovali Vládu oslobodenej práce. Prvý raz som si jasne uvedomil veľkú podobnosť historickospoločenského vývoja rozumných spolubratov v celom nekonečnom Vesmíre.
1287 Rozprával som im o veľkom pozemšťanovi Ciolkovskom, ktorého rozum objavil ľudstvu reaktívny motor – jediný stroj, schopný vyletieť do Vesmíru; o krajine Lenina, najväčšieho pozemšťana, o krajine, ktorá prvá začala útok na Vesmír na prahu obdobia všesvetového oslobodenia.
1288 Pri jednom stĺpe, ktorý podopieral kupolu mesta, som si všimol zhromaždenie Griádoidov. Zaiste si aj oni vyšli na popoludňajšiu prechádzku. Keď som prišiel bližšie, videl som, že Griádoidi pozerajú na čierny hríbovitý prístroj, vmontovaný do stĺpa vo výške troch či štyroch metrov.
1289 Vošli sme do pohyblivého tunela a po polhodinovej ceste sme prišli na obrovské námestie, kde sa zhromaždilo prinajmenej milión Griádoidov. V strede námestia stálo čosi ako kovové pódium. Sedeli tam sivovlasí pracovníci vo zvláštnych čiernozelených oblekoch a ticho sa zhovárali.
1290 Pochopil som, že sú to Starší bratia. Vtom jeden z nich vstal a dvihol ruku. Pridusená vrava, ktorá pripomínala vzdialený hukot morského príboja, razom zmĺkla. Keď Starší brat prehovoril, jeho hlas znel hromovo. Zrejme sa tu zvuky zosilňovali osobitnými akustickými prístrojmi.
1291 Keď Griádoid skončil reč, strhol si z hlavy akúsi prilbu a kľakol si na jedno koleno. Celým zjavom dával najavo, že si váži vôľu spoločnosti a podrobuje sa jej. Nasledoval rad otázok, na ktoré odpovedal jasne a zreteľne. Ležania akiste boli spokojní s činnosťou tohto Staršieho brata.
1292 Ako som zistil, mal na starosti rozdeľovanie hmotných statkov medzi pracovníkov Východných súmračných planín, kde boli najťažšie pracovné podmienky, čo vyžadovalo dokonalú nestrannosť a podrobnú evidenciu práce každého Griádoida. Jeho reč odznela za všeobecného mlčania.
1293 Ale keď si podľa tradície pokľakol a čakal na otázky, na pódium vystúpili desiatky pracovníkov Východných súmračných planín. Čosi hnevlivo hovorili a ukazovali prstami na zohnutého Griádoida. Pravdepodobne obviňovali nehodného Staršieho brata z nesvedomitosti pri plnení celonárodných povinností.
1294 Miliónové zhromaždenie zlostne zahučalo ani obrovský podráždený úľ. Čím viac žalobcov sa zjavovalo, tým nižšie klesala hlava Griádoida. Zrazu rázne vstal, vyzliekol si čiernozelený oblek a prilbu, položil všetko k nohám Starších bratov a so zvesenou hlavou zmizol v južnej priepustnej komore.
1295 Zamieril k Južnému priepustu a to znamená, že sa rozhodol odísť do podmorského strediska, ktoré sa rozkladá pod ľadovými pustatinami Zelsy. Tam naši druhovia z Južných súmračných planín usilovne pripravujú oslobodenie väzňov zo Zelsy. Celý sa oddá oslobodzovaniu, aby aspoň sčasti odčinil vinu.
1296 Obrovská obrazovka teleprístroja Vonkajších spojov začína zelenkasto svetielkovať. Mimovoľne som sa strhol: Elcove a Jugdove ľadové oči sa uprene pozerajú na mňa; za nimi vidieť ľahostajné tváre biopsychológov, ktorým na ničom nezáleží, pre ktorých nejestvuje nič okrem predmetov ich výskumov.
1297 Čierna neprehľadná tma zaliala všetko naokolo. Márne som hľadel do priestoru cez priezračné steny Rady bratov. Rozprávkový jas Lezy zmizol. Len kdesi v diaľke na obzore blikoce zelenkavá žiara oceánu a ešte jasnejšie sa vyníma osvetlená obrazovka, na ktorej vidieť bezcitné tváre Poznávateľov.
1298 O päť minút som začal lapať vzduch: zrejme prestalo pracovať klimatizačné zariadenie. Starší bratia mlčia. Ger v bezmocnej zúrivosti škrípe zubami a nenávistné pozerá na Poznávatelov; veľké kvapky potu stekajú po tvárach Griádoidov. Zdiaľky doletujú výkriky dusiacich sa robotníkov.
1299 Prídem k vám! Od nedostatku čerstvého vzduchu som na chvíľu stratil vedomie, a keď som otvoril oči, stoja okolo mňa Starší bratia. Ležal som na dlážke, prikrytý akýmisi odevmi; tváre Poznávateľov zmizli, jasné svetlá znovu svietili. Gerove smutné oči nehybne spočívali na mne.
1300 Postupne prechádzam z jednej komory do druhej. Pumpy, odčerpávajúce vodu, pravidelne vzdychajú. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zazrel známy hydromobil, z ktorého vystúpil namosúrený Džirg. Prišiel som po teba, – hovorí namiesto pozdravu a zamračene ladí palubný prijímač energie.
1301 Koľko novostí mu budem môcť rozpovedať. Istotne sa zahĺbil do štúdia griádskej vedy a zabudol na celý svet. A mne je bez neho otupno... A opäť som v guľovitej kabíne pred štvorhrannou obrazovkou obzoru. Príklop hydromobilu sa uzatvára, priepustnú komoru rýchlo zapĺňa voda.
1302 Mlčky sme vystúpili na povrch oceánu. O polhodinu sa náš hydromobil opäť premenil na elektromagnetický čln a jemne sa kolíše na fialovomodrej hladine. Cez otvorené okrúhle okienka preniká rozpálený vzduch. Slnko, stojace v zenite, sa takmer topí v žiare centrálnogalaktického oblaku.
1303 Vo chvíli, keď som dosiahol breh, na opustenom člne zahrmel výbuch. Silná vzdušná vlna ma mocne ovalila, zatočila a odniesla ma dolu, rovno do korún akýchsi pichľavých griádskych stromov, ktoré rástli pozdĺž celého pobrežia. Ledva som stačil prepnúť páčku disku na najvyššiu rýchlosť.
1304 Zachránili ma plody, chuťou pripomínajúce dyne, ktoré som trhal v zušlachťovaných lesoch Griády. Na tretí deň už zďaleka som videl, ako na juhu v pravidelných časových intervaloch vzletujú rakety a zanechávajú za sebou na oblohe svetielkujúcu stopu. A už je tu kozmodróm.
1305 Objavovali sa náhle spoza dlhokánskej sklenenej stavby a hneď prudko stúpali do výšky. Keď som sa bližšie prizrel, neušlo mi, že sa dlhá stavba veľmi podobá pozemským elektromagnetickým delám, ktoré vystreľujú do Vesmíru nákladné rakety bez ľudí. Márne som hľadal znamenité guľodisky.
1306 Mohol som sa nepozorovane priblížiť tesne k elipsoidu. Predo mnou sa matne črtala päťdesiatmetrová ozruta, pokrytá lesklým zelenkavým kovom. Po povrchu elipsoidu prechádzal hrebeň, ktorý pripomínal prijímače rovnováhy, aké bývajú na pozemských astroplánoch. Pochopil som, že toto je guľodisk.
1307 Rýchlo som sa poobzeral. Nablízku ani živej duše. Pravdepodobne všetky práce, spojené so štartovaním a pristavaním rakiet, vykonávali elektrónkové automaty. Iba raz okolo mňa preletel Griáďan a lenlen že do mňa nezavadil nohami. Šikovne sa spustil na zem pred príklopom a zmizol dnu.
1308 Opatrne som sa prikradol k príklopu a nazrel som dnu: nevidel som nikoho. Dnu som zbadal tri ďalšie odchýlené príklopy a za posledným – st upienky rebríka vedúce hore. Nečujne som vstúpil do rakety, prešiel som cez dve hermetické komory, vystúpil som hore po rebríku a ocitol som sa na dlhej chodbe.
1309 Vrhol som sa do prvých dverí, na ktoré som natrafil, zachytil som sa nohou o prah a doluznačky som padol na kopu mäkkých odevov. Vysvitlo, že sú to skafandre. Griáďan, ktorý vošiel do astroplánu, ma na šťastie nezbadal, lebo celkom pokojne prešiel okolo dverí ďalej po chodbe.
1310 Zapli pohonný systém astroplánu alebo spevavý zvuk pochádza od magnetických polí? Tak či onak, zreteľne som cítil, že gulodisk sa pohybuje, lebo preťaženie ma vtlačilo do mäkkej hŕby skafandrov. Ešte počas niekdajších medzihviezdnych letov som sa v praxi naučil určovať hodnotu zrýchlenia rakety.
1311 Nedovtípil som sa, že Griáďania sa pravdepodobne dávno poistili proti účinkom zrýchlenia. Už som bezmála strácal vedomie, keď sa na stene môjho útočišťa nečakane rozsvietila obrazovka vnútornej siete rakety. Veliteľ elipsoidu zrejme vykonával obvyklú prehliadku miestností.
1312 Stihol som spozorovať ozajstný údiv na Griáďanovej ľahostajnej tvári. Zrýchlenie neuveriteľne vzrastalo; podvedome som sa prevrátil na chrbát a zaujal som najvýhodnejšiu polohu – nohami k nosu astroplá nu. Potom sa mi uľavilo: Griáďan pravdepodobne výpal motor. Zrýchlenie prudko pokleslo.
1313 A už som v riadiacej ústrední, stiahnutý akýmsi oblekom. Pravdepodobne je to oblek proti účinkom preťaženia, lebo sa cítim skvele, hoci elipsoid znovu prudko zvyšuje rýchlosť. Starší Griáďan s prekvapujúco jasnou ohnivočervenou šticou si uprene prezerá nevolaného hosťa.
1314 Vtom som si uvedomil, že Griáďan mi nerozumie: nemá prekladací prístroj. A skutočne, Griáďan si ma i naďalej chladne prezeral. Vtedy som sa rozhodol použiť jazyk posunkov a predmetov. Ale všetko to bolo zbytočné, pretože astronaut vytiahol z vrecka lingvistický prístroj.
1315 Teda nezostanem dlho na slobode. Netreba však vešať hlavu. Cas letí nebadane. So záujmom si prezerám astroplán. Okrem veliteľa je na palube päťčlenná posádka. Ako som si ich tak všímal, prišiel som k uzáveru, že to nie sú Poznávatelia, ale najskôr tvory podobné trozským operatérom.
1316 Veliteľ odišiel do svojej kajuty: obrovský elekrónkový prístroj viedol raketu podľa presne vypočítaného programu a nepotreboval pilotovu pomoc. Odrazu z kajuty zaznelo dobre známe zvonenie fliaš s omamným plynom. Keď som o chvíľu nazrel k veliteľovi, uvidel som ho, ako sa zvíja v blaženom vytržení.
1317 Aid odpovedal neochotne, ale presne a výrazne. Akiste nevidel v mojej zvedavosti nič zvláštneho. Princíp činnosti motora som pochopil dosť nejasne, lebo v technickej terminológii Griáďanov bolo mnoho neznámych výrazov. Pokiaľ som pochopil, elipsoid bol dokonale zautomatizovaný.
1318 Vzdialenosť medzi planétami, ktorá sa rovnala tristo štyridsiatim miliónom kilometrov, prekonal elipsoid za tridsaťdva hodín, teda letel priemernou rýchlosťou tristo kilometrov za sekundu. Motor pracoval celou cestou; v dôsledku toho sa udržovala v aštropláne normálna príťažlivosť.
1319 Presne pred nosom astroplánu žiaril v nebeskej priepasti obrovský ligotavý disk planéty. Velitel a jeho dvaja pomocníci vykonávali pri pulte čudné rytmické pohyby a prepínali rady gombíkov a pák. Astroplánom sa rozliehala mnohohlasná symfónia, chvíľu silnela, chvíľu utíchala.
1320 Vlieval sa do nej mocný prúd nových zvonivých a čoraz vyšších zvukov. Po tele sa mi rozliala zvláštna sladkosť, vzbudzujúca strach. Zdalo sa mi, že nepotrvá dlho a začnem sa v tejto narastajúcej melódii roztápať. Na chvíľu sa do celého tela nahrnula olovená ťažoba, ale vzápätí zmizla.
1321 Poobzeral som sa. Až k obzoru sa tiahli ozrutné hríbovité stavby, stupňovité budovy a veže, nad ktorými planuli zelené blesky. Boli to zrejme zariadenia, ktoré zbierali a rozdeľovali energiu a odvádzali do závodov. Hríbovité stavby boli medzi sebou pospájané hustou sieťou hrubých potrubí.
1322 Tu sa ti to nepodarí. Mezónovú hmotu preberieme a naložíme za päť hodín. Príťažlivosť bola na tejto planéte značne slabšia ako na Griáde. Preto som sa ľahko pohyboval v griádskom skafandri. Podišli sme k dverám dispečingu. Aid stlačil na stene gombík a dvere sa hneď samočinne otvorili.
1323 Potom širokým gestom ukázal na informačné obrazovky, ktoré sa v tej chvíli rozžiarili. Uvidel som nekonečné podzemné tunely, po ktorých chodili robotníci s nezdravými zemitými tvárami. Oči im svietili ako fakle v prízračnej purpurovej hmle. Hmla zrejme pochádzala zo škodlivých výparov hornín.
1324 Premáhal som hnev, ktorý ma dusil, a pozeral som sa na vesmírnych príbuzných Griádoidov, pracujúcich pri obrovských mechanizmoch. Zahalení purpurovými oblakmi prachu, krok za krokom sa zahrýzali do hornín v bezprostrednej blízkosti ťažkého jadra planéty. Dobývali surovinu pre výrobu mezónovej látky.
1325 Som v riadiacej ústrední. Astronautioperatéri ľahostajne sedia na svojich miestach. Pravedepobne ani netušia, že som poslom ďalekého sveta, kde by Poznávatelia nemohli existovať. Zrazu mi prišla na um zúfalá myšlienka: pribuchnúť príklop a ujsť. Ruka sa mi načiahla po automate zatvárajúcom príklop.
1326 Veď ani neviem, ako zostavili programy elektrónkových prístrojov, riadiacich raketu; nedokázal by som vypočítať nepredstaviteľne ďalekú cestu k Slnečnej sústave! Okrem toho, v astroplánoch nie sú anabiózne vane – zomrel by som prv, než by som sa dostal na perifériu Galaxie.
1327 Nemôže byť ani reči o tom, aby sme sa podrobili dobrovoľne hnusnej operatívnej výmene mozgových centier a aby sme sa potom dali dopraviť do preslávnej Zelsy. Odrazu som sa mykol, lebo sa ozval ostrý zvuk zatváraného príklopu. Bol to, pravdaže, Aid! Operatéri sa náhlili na miesta.
1328 Súdime, že pokusy prinesú veľký osoh Poznávateľom. Bytosti, ktoré vzniknú v dôsledku pokusov, budú pôvodcami novej pracujúcej rasy. Zdedia od pozemšťanov niektoré cenné vlastnosti: chápavosť, rozhodnosť, práceschopnosť. – Pri týchto slovách spokojne pozrel na akademika.
1329 Biopsychológovia súhlasne zahučali, zacvakali čudnými prístrojmi a postavili sa za Liugov návrh. Jugd sa porozprával cez televízny kanál s Elcom a oznámil, že Kruhy mnohotvárnosti pokus povoľujú. Služobníci Kruhov mnohotvárnosti nás odviedli vedľa do polotmavej miestnosti.
1330 Prečo Džirg mlčí? Už som sa začínal cítiť trápne a chystal som sa všetko obrátiť na žart, keď vtom zelenkasté pásy vybledli a na obrazovke sa objavili nejasné črty Džirgovej tváre. Stál na palube neznámeho plavidla a ustarane hľadel do takého istého rádioteleprístroj a ako ja.
1331 Dobre, – povedal Džirg. Budem vás čakať. Obrazovka zhasla. Samojlov s rastúcim údŕvom počúval náš rozhovor. Až teraz som si uvedomil, že som sa mu ani slovom nezmienil o svojej ceste. Rozišli sme sa celkom nečakane, v deň, keď som ho nenápadne opustil v griádskej škole.
1332 Hoci Poznávatelia dosiahli vysoký stupeň vývoja, sú dosť naivní a domnievajú sa, že sme vo vývoji nevelmi predstihli operatérov z Trozy. Preto som sa v Informatóriu tešil úplnej slobode a mal som prístup ku všetkým jeho pokladom. Tento kód je v päťsto štvrtej vrstve stredného pásu Informatória.
1333 Celkom jednoducho: vysielačku máš. Do generátora založíme šifru a naladíme sa na prechodný automat, ktorý je umiestený na streche Kruhov mnohotvárnosti. Vtedy sa tunel otvorí, ale nie nadlho, dohromady len na päť minút, lebo v Elektrónkovej centrále to zistia a tunel hneď zavrú.
1334 Vzrušenie mi zovrelo hrdlo. Pevne sme sa objali a zapol som disk. Prístroj nás lahodne a zdalo sa mi, že aj lahšie ako prvý raz, vyniesol k otvoru. Museli sme odtrhnúť niekoľko priezračných priečok, ktoré sa otáčali v otvore, aby sme mohli cezeň preliezť. Podarilo sa nám to len po veľkej námahe.
1335 Ocitli sme sa v širokom temnom komíne. Kam nás asi zavedie? Vystupovali sme stále vyššie a neraz sme sa pošmykli na jeho hladkých stenách. Zrazu som dosť bolestivo vrazil hlavou do niečoho tvrdého. Stúpanie sa skončilo. Ukázalo sa, že tu sa kanál ohýba o štyridsaťpäť stupňov.
1336 Hneď, – a kľakol si na stupienok. Videl som, ako Samojlov zbledol, a uvedomil som si, že mu bude ťažko, keď sa ma bude musieť držať počas letu. Strhol som si disk z hrude a pripevnil som ho akademikovi. Potom som sa pre istotu priviazal k učencovi remeňom a pevne som ho objal okolo pliec.
1337 Disk nás znovu vyniesol do vzduchu. O chvíľu sme sa vznášali vo výške najvrchnejšieho stupňa budovy. Zrazu som si všimol, že okolo sa začalo stmievať. Vôkol blikali nespočetné svetlá. Pozrel som hore, ale cez priezračnú strechu Trozy som nevidel ani fialovú oblohu, ani jadro Galaxie.
1338 Polaroidná strecha sa pomaly otvárala práve nad budovou Kruhov a postupne sa vydúvala hore do tvaru širokého kužeľa. Disk som zapol na plné obrátky. Prístroj zabzučal tenkým hlasom, ani čo by sa sťažoval na neprimerané zaťaženie, a začali sme sa špirálovite dvíhať k hrdlu lievika.
1339 Už len chvíľku! Len čo sme prešli cez hrdlo tunela, zmenšilo sa na veľkosť svetlíka a s tichým šramotom sa zavrelo. Nad hladkou plošinou nás privítal prudký vietor. Na šťastie nám vial do chrbta. Nepredstaviteľná horúčava, ktorej som sa tak bál, poľavila, ale bolo dusno a sparno.
1340 To boli prvé príznaky obdobia hmiel a búrok! Znezrady som sa inštinktívne obrátil, ako keby ma čosi nutkalo, a srdce sa mi zovrelo: za nami znovu vyrástol kužeľ otvárajúceho sa tunela a na jeho okraji sa zjavila čierna bodka. Zakrátko sa premenila na malú postavu: ktosi nás prenasledoval.
1341 Niekoľko minút sa postava nezväčšovala, ale potom nás začala pomaly doháňať. Leteli sme v hustnúcom súmraku nad čiernymi lesmi 2 3 3 Griády; lenlen že sme sa nedotýkali korún stromov. Prístroj vynechával; preťaženie zrejme spôsobilo, že nejaké jemné mechanizmy prestávali pracovať.
1342 A prečo je sám? Akiste sa prvý dovtípil, kade sme ušli, a kým organizovali prenasledovanie, pustil sa za nami na vlastnú päsť. Nech, tým lepšie pre nás. Liug čosi kričal a zúrivo mával rukami; prikazoval nám, aby sme zostali stáť. Vzdialenosť medzi nami a ním sa zmenšila na dvadsať metrov.
1343 Pozrel som sa na mapu a na kompas. Liug prestal gestikulovať, vytiahol z vrecka akúsi dlhú paličku a namieril ňou do nás. Oslepujúco sa zablysol krátky belasý, skoro priezračný plameň a s hrôzou som videl, ako akademikovi bezvládne klesla hlava. Zmocnila sa ma divá zúrivosť.
1344 Prudko som zabrzdil prístroj, takže Liug, ktorý náhlivo nabíjal zbraň, bezmála vrazil do nás. Vtedy som ho voľnou pravou rukou zdrapil za hrdlo a súčasne som ho kolenom kopol do brucha. Liugovi zacvakali čeľuste a počul som, ako zachrčal. Stále mocnejšie som zvieral hrdlo nepriateľa.
1345 Vari možno vzkriesiť mŕtveho? Tej noci hviezdy svietili tak matne a slabo, že by som sa podľa nich nebol vedel orientovať. Začínalo sa obdobie hmiel a búrok. Jadro Galaxie sa zatiahlo nepreniknuteľnou hmlou. Ráno bolo horúce a sparné bezvetrie, iba občas sa prihnal silný vietor.
1346 Obloha dostala medenočervenú farbu s fialovým odtieňom. Po strašidelnom oceáne sa valili dlhokánske ťažké vlny. Zlovestný medenofialový svit zrazu zmizol. Zotmelo sa. Džirg čosi kutil nad infrazvukovým barometrom – určoval stred uragánu, ktorý sa nezadržateľne hnal na nás odkiaľsi z temnoty.
1347 Uragán sa prihnal o druhej hodine. More sčernelo. Hladinu čerili biele spenené vlny. Spočiatku povieval obyčajný čerstvý vetrík. Stožiar elektromagnetického prijímača bzučal. Cln zvýšil rýchlosť pod náporom vetra, ktorý sa zrazu strhol. Vietor tíchol iba na chvíľku a potom dul ešte besnejšie.
1348 P onorili by sme sa pod hladinu, a nemuseli by sme sa báť nijakého uragánu. Čln sa otočil a rýchlo zamieril na severozápad cez temnotu a búrku. Po čase ma Džirg znovu oslovil: – Uragán opisuje obrovský oblúk. Ešte som ho nestihol vypočítať, ale zdá sa, že ohnisko víchrice nás doháňa.
1349 A tie vlny! Štvrť storočia som na mori, ale čosi také vidím po prvý raz! Po mori sa preháňali ozrutánske vlny. Medzi nimi sa otvárali fialové doliny, široké až dva kilometre. Na ich miernych svahoch, sčasti chránených od vetra, sa hmýrili celé reťaze menších vlniek s bielymi penovými čiapočkami.
1350 Ale hrebene obrovských valov nemali biele lemovanie: vietor z nich okamžite strhával penu, roznášal ju nad morom a vyhadzoval do štvťkilometrovej výšky. Čln sa zmietal vo vlnách ako trieska. Jeho trup, vyrobený z neznámej zliatiny, začal podozrivo pukať. Horkoťažko sme sa udržali na nohách.
1351 Ukázalo sa, že rezervný prijímač energie na zadnej palube sa zrútil. Čo ak sa zrúti aj hlavný? Katastrofa sa blížila. Zrazu som počul Džirgov začudovaný výkrik. Môj priateľ ukazoval na hlavnú obrazovku, ktorá žiarila strašidelným modrastým svetlom, úplne odlišným od obvyklého zeleného svetla.
1352 Ale veď som si dobre pamätal, že Džirg hlavnú obrazovku nezapínal! A zrazu sa na obrazovke ukázala nezabudnuteľná tvár, ktorú som nikdy predtým nevidel. Akosi nejasne pripomínala tvár sochy nad priečelím Energocentra. Krásne podlhovasté oči si nás starostlivo prezerali.
1353 Na obrazovke počasia sa spleť kľukatých kriviek, označujúcich ohnisko uragánu, pokryla zrazu závojom hmlistých trasľavých škvŕn. Uragán náhle stíchol. Neveril som vlastným očiam, keď som videl, ako na horizonte lenivo opadávajú posledné vlny rozohnanej búrky. Besné zavýjanie vetra prestalo.
1354 Nič sme nechápali. Hoci na obzore bolo vidno fantastické vlny, približne v okruhu štyroch kilometrov okolo člna zavládlo úplné bezvetrie. Oceán bol hladký ako sklo. Bezveterný kruh sa premiestňoval s nami tou istou rýchlosťou ako náš elektromagnetický čln – asi tristo kilometrov za hodinu!.
1355 Ale nešlo to tak ľahko. Cln z akéhosi dôvodu plával na juhozápad, hoci Džirg ho naposledy nariadil na severozápad. Okrem toho pohyboval sa stále rýchlejšie. Obrovská záhadná sila ťahala plavidlo na juhozápad! Robilo to dojem, ako keby sme sa dostali do akéhosi silového koridoru.
1356 Čln začal prudko zahýbať na sever, ale o sekundu hľadač smeru poplašné zazvonil, zažmurkal fialovooranžovým okom a plavidlo sa automaticky obrátilo na juhozápad. Tak sme sa unavili, že sme mávli rukou na záhadnú silu, ktorá nás hnala na juhozápad, a zvyšok dňa i celú noc sme spali ako zabití.
1357 Náhlivo som vyšiel na palubu a žasol som. Oceán, pokorný a tichý, vyzeral ako stuhnuté safírové jazero. Bolo neobyčajne teplé ráno griádskych trópov. Bol to zrejme jeden z posledných tichých dní pred nepretržitým súmrakom obdobia hmiel a búrok. Lahodný vánok sa nežne dotýkol mojej tváre.
1358 Ja som sa nikdy nezatúlal do tejto časti oceánu. Ak máme veriť prístrojom, preplávali sme od Drazy vyše desaťtisíc kilometrov! Sila, ktorá ťahala čln, sa značne znížila. Naša rýchlosť klesla takmer na nulu. Tíško sme sa približovali k záhadnému ostrovu, ktorý často zamestnával moju predstavivosť.
1359 Velikánske kvety, veľké ani koleso, zádumčivo hľadeli do zálivu a ronili kvapky rosy. Všade vládlo hlboké ticho. Rovno na sever sa otvárala široká dolina, uprostred nej stála tajomná guľa a zacláňala štvrtinu oblohy. Márne som napínal zrak, nikde som nevidel ani človiečika.
1360 Človek meral najmenej tri metre. Mal bohatierske plecia a dokonale vyvinuté svalstvo. Breh bol vzdialený asi päťdesiat metrov a dobre som rozoznal rysy jeho tváre. Prisahal by som, že je to tá istá tvár, ktorá sa ukázala na obzorovej obrazovke počas uragánu. Obzrel som sa.
1361 Pred päťsto rokmi pomohli predkom dnešných Poznávateľov vybudovať Energocentrum. Na pamiatku toho zanechali znak – sochu nad vchodom. Ale posledných tristo rokov n ejavili známky života; výpravy Poznávateľov k Juhozápadnému ostrovu, podnikané za posledných päťdesiat rokov, sa nič nedozvedeli.
1362 Posledný raz tam plával Jugd s Viarou. Rozprávala, že už videli modrú guľu na obzore, ale bližšie ako na dvadsať kilometrov sa k ostrovu nemohli priblížiť. Akási silová bariéra odrážala ich lode na západ, hoci Jugd zapol všetky mezónové generátory, aby neutralizoval bariéru.
1363 Vtedy obor natiahol ruku, chytil ma za pás a ukazoval mi, že ma ľahko udrží pri lete v rovnováhe. Pochopil som ho, ale začal som zúfalo gestikulovať a snažil som sa mu vysvetliť, že nie sme dvaja, ale traja. Potom som sa rozbehol do kajuty a horkoťažko som vyniesol akademika na palubu.
1364 Neotáľal a hneď opatrne vzal Samojlova. Ľahko ho preniesol na breh, znovu sa vrátil a spokojne sa usmieval. Tvár rozumného spolubrata bola nezabudnuteľná: celá žiarila ohňom, pohybom, zmenou! Črty tváre boli síce veľké, ale zato vytepané dlátom neznámych pokolení do nepredstaviteľnej dokonalosti.
1365 Ostal som sám so záhadným obrom. Pozeral teraz na sever, smerom k moru, a na jeho tvári sa mihli odtiene neznámych myšlienok. O čom rozmýšľal? Ukázalo sa, že obor vie rozprávať. Povedal do mikrofónu v prilbe niekoľko krátkych viet, láskavo pozrel na mňa a posunkami ma vyzval, aby som čakal.
1366 Spoza hrebeňa hory sa ukázala tmavá bodka. Stále sa zväčšovala, rýchle sa približovala k nám a navidomoči sa menila na takého istého obra. Ten, čo priletel, mi priateľsky zamával rukou a hneď opatrne vzal akademika na ruky a ľahko sa vzniesol do oblakov ako rozprávkový džin.
1367 Mňa vzal môj známy. O chvíľu sme sa vznášali nad okolitými horami. Kŕčovite som sa držal obrovej ruky a zavrel som oči. Potom som pozrel dolu – až sa mi dych zastavil. Obri zamierili k modrej guli. Dolina, nad ktorou sme leteli, sa náhle zúžila. Tiekol cez ňu bystrý modrofialový potok.
1368 Zrejme pramenil v horách, ktoré sa stupňovité dvíhali pred nami. Vystúpili sme do výšky, pomaly sme preleteli cez horský chrbát vo výške šesť či sedem kilometrov. Začalo sa mi ťažko dýchať: vzduch bol značne zriedený. A stále sa pred nami týčila guľa, ktorá prevyšovala aj najvyššie končiare.
1369 Po piatich minútach letu sme sa lahodne spustili k úpätiu gule. Uvidel som pootvorený príklop vchodu. Zmizli posledné pochybnosti: bol to kozmoplán, praotec alebo potomok guľodiskov, na ktorých lietali Griáďania. Nikdy doteraz som nemyslel, že kozmoplán môže byť taký gigantický.
1370 A je to bezchybná, ideálna, geometricky pravidelná guľa. Akú vysokú techniku museli mať tí, ktorí ju postavili. Jeden obor zdvihol ruku. Z východu vykĺzol automatický rebríkovitý mostík a za ním vyskočil bohatier v takom istom modrom skafandri, ako mali moji sprievodcovia.
1371 Posunkom mi naznačili, aby som vyšiel ku vchodu a mlčky som liezol hore. Obri s akademikom na rukách stúpali za mnou. Keď som vstúpil dnu, ocitol som sa v prázdnej kockovitej miestnosti. Bola to vonkajšia spojovacia komora. Obor stisol neviditeľný gombík a steny sa za nami nečujne zavreli.
1372 Dlhý čas sme išli po chodbe, ktorá sa špirálovite vinula v dolnej časti gule. Steny chodby vydávali rozptýlené svetlo, ktoré bolo také silné ako slnečné. Napokon sa chodba skončila a ocitli sme sa vo velkej guľovitej sále. Obri opatrne položili akademika na lôžko a obrátili sa ku mne.
1373 Jeden z obrov ma žartovne zastavil. V jeho svaloch som pocítil rozprávkovú silu. Celý naplašený pokorne som sa pobral za nimi. Akademika som nespúšťal z očú. V jednej stene sa otvorili dvere, ktoré viedli do štvorhrannej kabíny. V kabíne stál záhadný prístroj, pripomínajúci anabióznu vaňu.
1374 Okolo valca boli prístroje. Pripomínali elektrónkové delá alebo biologické žiariče. Celá konštrukcia bola zvrchu osvetlená akýmsi nezvyčajným prenikavým svetlom z podivných svietnikov, zrejme generátorov žiarivej energie. Jeden z obrov stlačil páku. Casť valca sa otvorila.
1375 Potom obor so zlatým trojuholníkom sa na mňa uprene zahľadel. Pocítil som slabú bolesť v hlave – ba vlastne akýsi nepochopiteľný tlak na mozog. Ako keby ma niekto neprestajne bodal malými tupými ihličkami do hlavy a snažil sa preniknúť k mozgovým centrám. Začalo mi byť nevoľno.
1376 Obor sa uškrnul, chytil nás za ruky ako malé deti; prešiel s nami cez sférickú sálu a doviedol nás k dutej obrazovke v strede polkruhu, ktorý tvorili veľké kreslá. Keď sme si sadli, úplne sme sa v nich stratili. Sférická sála bola pravdepodobne riadiacou ústredňou kozmoplánu.
1377 Možno to bol elektrónkový mozog kozmoplánu. Popri stenách sa tiahli rady veľmi zložitých počítacích prístrojov. Väčšinu prístrojov v ústrední som nepoznal a z ničoho sa nedalo usúdiť, na čo sú. Vpravo od elektronkového mozgu stál rozmerný riadiaci pult s radom vyvýšených kresiel pre operatérov.
1378 Až sa mi v očiach marilo od aparátov a obrazoviek rôznych tvarov, primontovaných k pultu. Zostal s nami len jeden obor – náš prvý známy. Ostatní sa myšlie nkami dohovorili, vzniesli sa hore ku kupole a zmizli tam v otvoroch, ktoré zrejme viedli k hnaciemu mechanizmu kozmoplánu.
1379 Obor vyladil podivuhodne vdutú obrazovku, ktorá sa úplne odlišovala od ostatných, pripevnil si na hlavu lesklú sieťovú prilbu, od ktorej viedla k panelu obrazovky hustá sieť drôtov, a posunkami nás požiadal, aby sme si nasadili také isté prilby. Potom spýtavo pozrel na nás.
1380 Predpokladal som, že ladil prekladový prístroj. Zreteľne, oddeľujúc jednotlivé slová, som sa spýtal na to, čo sa mi zdalo zázračným čarom: – Ako ste dokázali vrátiť môjmu priateľovi život? No obor opäť záporne pokrútil hlavou a ukázal na obrazovku, ktorá svietila popolavostrieborným svetlom.
1381 Obor nás objal okolo pliec a odviedol do špirálovitého tunela. Dlho sme sa prepletali bočnými chodbami, kým sme sa dostali do neveľkej sály, v ktorej celú jednu stenu zaberala velikánska obrazovka. Od nej viedla celá spleť vlnovodov. Keď som pozrel hore, uvidel som slabo svetielkujúcu klenbu.
1382 Samojlov neodtŕhal oči od povrchu klenby. Galaxia: sa zväčšovala, jej rozmery rástli. Klenbu zapínali mocné: špirálovito ramená, ktoré sa doslova pred očami rozpadali na drobučké zrnká – hviezdy. Obor stále točil ladiace gombíky na paneli pod obrazovkou a sledoval fantastickú hru hviezdnych rojov.
1383 Súhvezdie rástlo, akoby sa rýchlo približovalo k pozorovateľom. Ostatné hviezdy bledli a mizli smerom hore, doprava i doľava. Znezrady klenba zhasla; zato však v strede obrazovky sa ukázala jasná žltá hviezda a okolo nej deväť hviezdičiek, ktoré o chvíľu narástli do veľkosti detskej lopty.
1384 Ukázal nám, ako sa reguluje ostrosť, jasnosť a veľkosť obrazu. Opatrne som otočil mierkový gombík doprava. Hneď zmizol obraz zemskej atmosféry, ktorý zakrýval obrysy svetadielov. Jasne bolo vidieť euroázijský kontinent, ktorý sa čoskoro rozstúpil na všetky strany. Ukázali sa rodné ruské šíravy.
1385 Márne som sa pokúšal nájsť Zavolžské kozmocentrum, na ktoré som si toľko spomínal. Pozorne som blúdil pohľadom po niekdajších zavolžských stepiach. Nenachádzal som tam nič, čo by sa ponášalo na kozmodróm – všade sa rozprestiera nedozerné more subtropického a tropického rastlinstva.
1386 Bolo vidieť aj skupiny pekných ľudí v snehobielych alebo pestrofarebných šatách. Odrazu sa na obrazovke vynoril pomník. Stĺp bol z blýskavej bielej zliatiny a smelo sa týčil do výšky. Tvar stĺpu pripomínal čosi známe. Zahľadel som sa naň, rýchlo som krútil gombíkmi a div som neskríkol od úžasu.
1387 Teraz zase Samojlov, ktorý pokojne odtisol moju ruku, otočil zázračný kanál neznámeho prístroja na severozápad od pomníka. Pochopil som, že hľadá hlavné mesto východnej pologule. Ale aj to zmizlo. Na mieste, kde kedysi kypel veľkomestský život, sa rozprestierali rozsiahle kvetinové záhrady.
1388 Z fotografií na niňa prísne pozerali neznámi pozemšťania. A tu prišiel okamih, po ktorom som tak vrúcne túžil celý milión rokov! Vo svetlom vnútrajšku anabióznej vane číslo dvesto osemdesiatdva som uvidel milú, blízku, známu Lidinu tvár, jej zlaté vlasy, pevne stisnuté pery.
1389 Musí predsa niekto rozpovedať ďalekým potomkom o neobyčajnej ceste do stredu Galaxie. Nevrátime sa skôr, kým sa nezoznámime aspoň s princípmi civilizácie obrov, najväčšej civilizácie, aká kedy jestvovala. Zhodou okolností sa pred nami roztvárajú ešte závratnej šie oblasti poznania.
1390 Moja teória časopriestoru si vyžaduje novú dôkladnú revíziu. Verím, že za pomoci obrov sa mi podarí nájsť jednoduchú formulu na vyjadrenie tenzora. Piotr Michajlovič pevne sedel na obľúbenom koníčkovi. Kým obri pracovali hore, nadviazal som s akademikom rozhovor o záhadnom plemene rozumných bytostí.
1391 Mám dojem, že príčina je takáto: ich jazyk je natoľko zložitý a nepodobný nášmu a griádskemu, že je im ťažko vyjadriť myšlienky jazykom, ktorý sa im zdá byť jazykom divochov alebo dojčat. Po dlhej neprítomnosti sa obor znovu vrátil k nám a s priateľským úsmevom sa posadil oproti.
1392 Objavili sa neobyčajné, čudesné obrazy. Obor nám začal vysvetľovať, kde je jeho vlasť. Ukázalo sa, že všetko, čo sa v minulosti dialo v kozmopláne alebo mimo neho, sa ako zázrakom zachovalo na obrazovkách, ktoré boli vlastne rozprestrenou sieťou pamäťových elektrónkových zariadení.
1393 Najprv sa na stenách kozmoplánu zjavila neznáma Galaxia, asi trikrát väčšia ako naša. Nemala už špirálové odnože; bola to veľmi stará eliptická Galaxia, na akú sa o milióny rokov zmení aj naša hviezdna sústava. Vtom sa mi zasekol dych: objavila sa panoráma neobyčajne krásneho sveta.
1394 Šípkou nám ukázal jej priemer – štyridsať osem miliárd svetelných rokov. Potom zmenšil našu Galaxiu na veľkosť čajovej mištičky a silou myšlienky nakreslil na druhej časti bioobrazovky hviezdny ostrov bizarnej kužeľovitej podoby a medzi obidvoma sústavami urobil priamku s označením vzdialenosti.
1395 Mnohé sme nechápali. Metagalakťania zašli veľmi ďaleko na vývojovej ceste. No jednako spoločný smer civilizácie, vývin spoločenských zriadení, vyvolávali v nás myšlienku, že dejiny rozumných bytostí a ich spoločností vo Vesmíre sa musí riadiť všeobecnými a jednotnými zákonmi vývoja.
1396 Premieňali slnečnú energiu a vysielali ju na druhé planéty, ktoré sa zmenili na kvitnúce záhrady. Neuveriteľne vysoký rozvoj výroby a vedy, skoro úplná moc nad prírodou na začiatku sedemdesiateho miliónstoročia položili pevný základ nekonečnému rozvoju metagalakťanskej spoločnosti.
1397 Gigantické laboratórium poznania, chrám kultúry a umenia – ta ký dojem zanechali vo mne obrazy metagalakťanského života v planetárnej sústave nekonečne vzdialeného bielomodrého slnka. Zbytočne som sa spočiatku obával, že je to taký istý. chladne rozvážny svet bezcitných Poznávateľov ako na Griáde.
1398 Keď som uvidel parky a štadióny, zaliate svetlom prirodzených i umelých sine, a zaplnené veselými obyvateľmi, kypiacimi životom a energiou, ich tance a hry, keď som počul vystúpenia umelcov na masových koncertoch, ovanulo ma čosi známe, milé, blízke... Zvlášť mi utkvel v pamäti jeden koncert.
1399 Na koncerte bolo aspoň milión divákov. Začala sa slávnosť, nad kotlinou sa rozprskovali ohňostroje a vysoko na zlatej oblohe žiarili tri oslepujúce znaky. Obor nám vysvetlil ich význam: oslavovali sedemdesiatpäťmiliónte výročie civilizácie! Kruhovité rady striebristých kresiel obkolesovali pódium.
1400 Naozaj nezemská hudba! Až dovtedy som bol presvedčený, že niet nad pozemskú hudbu. Ale táto melódia prekonávala všetko, čo som doteraz počul. Jemne a verne odrážala city, nežne a radostne rozbúšila moje srdce. Dotýkala sa najskrytejších strún duše a vyvolávala vlny radostnej túžby po živote.
1401 Neodolal som čaru hudby a nevdojak som zavrel oči a úplne som sa oddal pôžitku. A tu sa do melódie vlial spevákov hlas – hlas dva tri razy silnejší ako hlasy našich pozemských spevákov, širší o niekoľko oktáv. Vtom som zbadal, že nič nepočujem, hoci som zreteľne videl, že spevák neprestal spievať.
1402 Niekedy som zachytil len jednotlivé neuveriteľne vysoké tóny. Ustavične sa zvyšovali a odrazu mizli. Nakoniec som sa dovtípil: keď spevák spieval vysoké tóny, zvukové kmitočty prevyšovali možnosti ľudského sluchu. A znovu sa melódia liala širokými vlnami v hraniciach počuteľnosti.
1403 Zdalo sa mi, že Metagalakťan spieval o budúcnosti... Ale určite som nemohol celkom pochopiť celú krásu ich umenia. Srdce ma rozbolelo nepochopiteľnou, dovtedy neznámou bolesťou. Nikdy nebudem môcť pochopiť vnútorný svet Metagalakťanov, taký výnimočný svojím bohatstvom a mnohostrannosťou.
1404 Myseľ sa mučivo metala, pokúšajúc sa preniknúť do nedostupného, cudzieho, svojrázneho a zdanlivo nadprirodzeného sveta. Kiež by som žil ešte zo desaťtisíc rokov! Moc Metagalakťanov nad prírodou bola temer rozprávková. Dokonalá znalosť gravitónovej formy pohybu hmoty im dovoľovala robiť zázraky.
1405 Pred ovládnutím to bol neobyčajne chmúrny svet, ktorý skľučoval a stiesňoval myseľ bezútešnosťou povrchu. Kam len oko dovidí, všade sú nahromadené horské pásma, zlovestné čierne skaly a sutiny, ktoré akoby skameneli v nemom úžase nad krutosťou Vesmíru, ktorý je taký nepriateľský voči životu.
1406 Nespočetné armády kožmoplánov všetkých tvarov a rozmerov obkľúčili planétu. Celé húfy fantastických elektrónkových automatov, riadených na diaľku, vybudovali okolo horských hrebeňov planéty stovky kupolovitých konštrukcií. Automatickí baníci prerazili pod skalami a horami tisíce tunelov.
1407 Chemické zariadenia a generátory niekoľko desaťročí prerábali hmotu zmrznutej čpavkovometánovej atmosféry a hornín na kyslík, dusík, kysličník uhličitý, neón, argón a druhé zložky umelej atmosféry. Súčasne druhé skupiny prístrojov vyrábali vodu, vytvárali velké nádrže a celé moria.
1408 Jeho rast velmi urýchľovalo ionizačné žiarenie, antigravitácia a mikroroztoky osobitných biogénnych stimulátorov. A tak mohutný um metagalakťanského pracovníka uskutočnil neuskutočniteľnú rozprávku: mŕtva hmota planéty, ktorá miliardy rokov spala, ožila, začala dýchať, vzkypela životnými šťavami.
1409 Z obrazoviek zaznela čarovná hudba, ktorá postupne prešla do zvláštnej nepokojnej symfónie. Jasné, ľahké tóny sa striedajú s chmúrnymi, smutnými akordmi. Hneď nato vzlieta do nadoblačnej výšky celá kaskáda víťazných tónov, aby vzápätí klesla do ledva počuteľnej smutnej piesne.
1410 Aj náš časopriestor sa odlišuje od vášho. Cas, v ktorom žijeme a vyvíjame sa my – to je kvalitatívne iný čas ako váš fyzický čas, určovaný príťažlivosťou. Preskúmali sme rytmus času na Griáde a presvedčili sme sa, že čas vo vašej Galaxii plynie niekoľkodesať ráz rýchlejšie ako v našom svete.
1411 Podľa vášho času sme prežili na Griáde šesťsto rokov, ale v skutočnosti naše organizmy zostarli len o šestnásť rokov nášho času. Vyhýbame sa tomu, aby sme museli na dlhší čas odísť od nášho astroplánu: pole vzájom neho pôsobenia, ktoré sme vytvorili okolo neho, nám zaisťuje naše plynutie času.
1412 Len čo odídeme z tohto póla, hneď začíname katastrofálne starnúť. Kým som vás čakal na brehu lagúny, stratil som šesť mesiacov života. Aj vy teraz žijete v inom čase a za vaším zaostávate o celé roky. Akademik i ja sme sedeli ako zakliati, tak nás ohromilo to, čo sme počuli.
1413 Akademik bol úžasne vzrušený. Veď je to jeho najmilšia téma! Niečo si horúčkovité písal do zápisníka, napísané hneď podčiarkoval, neprestajne prepínal magnetofón, náhlivo sa prehŕňal vo zväzkoch griádskych mikrofilmov s najnovšími vedeckými objavmi Poznávatelov. Z čela mu cícerkom stekal pot.
1414 Uo pokračoval spevavým hlasom: – No čím viac sme vnikali do vlastností hmoty, tým jasnejšie sme si uvedomovali, že poznanie a veda sú nevyčerpateľné a nekonečné. Čím viac a hlbšie človek pozná, tým širšie obzory Nepoznaného sa roztvárajú, tým viac vrcholov poznania zostane nedobytých.
1415 Pýtate sa, prečo sa obrysy guľovitého astroplánu, ktorý spočiatku tak zreteľne vidno na pozadí hviezdnej oblohy, rozplýva? Preto, lebo pozorujete let astroplánu, ktorý prekonáva časopriestor vám neznámym spôsobom. Nepohlcuje priestor ako svetelný lúč, ale letí v úplne inom rytme.
1416 Keď vstúpite do takého tunelu, alebo presnejšie – do úzkeho pásma premeneného časopriestoru, kozmoplán sa začína pohybovať po najkratších cestách Vesmíru. Pohybuje sa, ako vy vravíte, rýchlosťou svetla. Ale za normálneho stavu hmoty pohyb rýchlosťou svetla nie je možný.
1417 Počas letu v tuneli niet ani kozmoplánu, ani nás. Najjemnejšie a najpresnejšie procesy, ktoré vieme vyvolávať, premieňajú kozmoplán i nás samých na rozriedený elektromezónový oblak. Tento dočasný stav predstavuje vysoko organizovaný, samočinne regulovaný a chrániaci spätný proces.
1418 Nikdy sa nevrátia do pôvodného stavu v podobe mikroorganizmov. Večne sa budú vznášať v priestore ako elektromezónový oblak. V dávnej minulosti sa nám také prípady stávali; kozmoplány vošli do časopriestorového tunelu a... nikdy sa nevrátili. Teraz sa už vieme podobného nebezpečenstva vyvarovať.
1419 Možno existujú také priamky, kanály, ktoré spájajú jednotlivé body zakriveného časopriestoru! Obrazovky nám rozpovedali celú cestu posádky, ktorú viedol Uo. Keď sa guľovitý kozmoplán zdvihol zo štartovacieho stlpa, rozplynul sa v opare pohybu po časopriestorovom tuneli.
1420 Dva zábery ukazujú let kozmoplánu cez Malý Magellanov oblak. Teraz Metagalakťania pristávajú na povrchu planéty, obiehajúcej okolo dvoj hviezdy – zeleného a bieleho slnka. Planéta je posiata podivnými formami života. Človek ani nevie, či sú to rastliny, alebo živočíchy.
1421 Metagalakťania v jasnomodrých skafandroch vychádzajú na povrch tohto sveta a starostlivo pozorujú výtvory cudzieho života, berú si vzorky, ukážky. Potom sa vracajú do kozmoplánu a pokračujú v ceste. A vtom sa prihodilo čosi nepredvídané, čo vždy striehne na bádateľov Vesmíru.
1422 Na jej povrchu by som nevážil deväťdesiat kilogramov, ale deväť miliónov ton! Obrazovky ľahostajne zaznamenali, ako sa kozmoplán, ktorý letel takmer rýchlosťou svetla, zrazu zachvel. Začali zavýjať signálne strážne prístroje, rozžiarili sa tisíce rôznofarebných ukazovateľov.
1423 Hlavný motor, ktorý vyrábal energiu mezónového poľa, zlyhával od preťaženia... Boli chvíle, keď si Metagalakťania mysleli, že už zahynú: úžasná sila príťažlivosti porušila neobyčajne jemnú aparatúru elektrónkových automatov a energetický štít, ktorý chránil kozmoplán pred pádom na hviezdu, zmizol.
1424 Len letiaci opar elektromezónového oblaku sa chvel na obrazovkách. Mohutná životná sila umožnila Metagalakťanom vydržať skúšku, spôsobenú náhlym prechodom z mocnej príťažlivosti do nehmotného elektromezónového stavu. A tak polomŕtvi astronauti dostihli stred našej Galaxie.
1425 Náš nedobrovoľný pobyt na Griáde sa chýli ku koncu. Zakrátko, celkom zakrátko zamierime do nekonečných priestorov Vesmíru. Uo zanietene zdvihol ruku k hviezdam, ktoré prívetivo žmurkali vo výšave. V tej chvíli mi pripadal bezmála ako poloboh, vládca času a priestoru. A vskutku ním bol.
1426 Uo kývol hlavou a ešte širšie sa usmial. Len čo loď zastavila, Griáďania na diskoch vzlietli z paluby ako kŕdle vtákov. Vpredu letel Jugd. Poznávatelia stúpali stále vyššie po doline a naraz sa prudko zdvihli do výšky, aby preleteli cez horský chrbát, ktorý oddeľoval planinu od pobrežia.
1427 Jasne som videl Jugdovu znetvorenú tvár. Márne zväčšoval gra vi tónový prúd svojho disku. Miesto toho, aby leteli dopredu, sa smiešne metali a postupne mizli na druhej strane hrebeňa. Uo s úsmevom oslaboval napätie poľa ai Griáďania sa znovu ukázali spoza horského hrebeňa.
1428 Jugdova skupina sa po krátkom boji vzdala. Poznávatelia sa zhromaždili do kruhu na brehu zálivu a začali sa radiť. Potom Jugd preletel na elektromagnetickú loď a prešiel do kabíny televízneho riadenia. O sekundu sa rozžiarila na našom pulte bočná obrazovka a zjavila sa Jugdova zamračená tvár.
1429 Jugd hovoril akýmsi neznámym, veľmi ostrým a mľaskavým jazykom, ktorému Uo na náš veľký údiv rozumel. Pozorne počúval Griáďana a jeho tvár znovu hrala všetkými odtieňmi citov. Najprv som si nevšimol, že nehľadí na Jugda, ale na bežiaci pás pod obrazovkou, kde vznikali a mizli znaky.
1430 Uo ticho odvetil: – Zvláštne a nepochopiteľné veci sa začali ešte vtedy, keď sme sa pred šesťsto rokmi priblížili ku Griáde. Keď strážne lokátory griádskych umelých družíc oznámili do Trozy neobyčajnú zvesť o príchode kozmoplánu z hlbín priestoru, Poznávateľov ovládlo neopísateľné vzrušenie.
1431 Mrákavy Poznávateľov celé týždne viseli nad Juhozápadným ostrovom, často aj slnko zatienili. Kruhom mnohotvárnosti sa len ťažko podarilo zlikvidovať tento zmätok. Keďže väčšina Poznávatelov v náhlosti na zásoby jedla ani nepomyslela, mnohí z nich lenlen že nepomreli od vyčerpania.
1432 Zvláštne hliadky potom zbierali spiacich Poznávatelov a rozvážali ich domov. Jednako bezprostredné stretnutie bolo pomerne priateľské, i keď sme sa rozhodli nepustiť hocikoho do astroplánu, lebo sme sa obávali všetečnosti Poznávateľov, ktorí mohli zlomiť dajakú nenahraditeľnú súčiastku zariadenia.
1433 Zásoby pohonných hmôt sme úplne vyčerpali na boj so superhviezdou a na let v časopriestorovom tuneli. Bez pomoci Poznávatelov by sme neboli mohli odstrániť poruchy. Oni sa zase vynasnažili osvojiť si aspoň časť našich technických vymožeností. Na tomto základe sa vytvorila vzájomná spolupráca.
1434 Pomocou týchto staníc zhromažďujeme zásoby pohonných hmôt. My sme zasa vypočítali a vyprojektovali pre Poznávateľov Energocentrum, ktoré je schopné meniť štruktúru časopriestoru okolo planéty. Naučili sme ich stavať guľodisky, ktoré sa pohybujú pomocou energie, čerpanej z okolitého priestoru.
1435 Pri vyčerpávajúcej práci na opravách astroplánu sme nemali kedy vniknúť do spoločenského života Griády a úprimne sme mysleli, že Poznávatelia sú pokrokovým obyvateľstvom planéty, ktorá dosiahla dosť vysoký stupeň civilizácie, tým skôr, že nás mýlili ohurujúce relácie Služby tisícročnej harmónie.
1436 Ani na um nám neprišlo, že by to mohlo byť aj ináč. Keď sme sa spytovali Poznávateľov na život Griády, klamali nás. Ale čoskoro sme opravili elektrónkové a televízne prístroje, ktoré nám umožnili vidieť a počuť ľubovoľné miesto na planéte. Usvedčili sme Poznávateľov z klamstva.
1437 V tom čase boli naše energetické zásoby natoľko velké, že sme bez námahy mohli premeniť Poznávatelov na mezónový oblak. No jednako sme to nemohli urobiť: ako ukázalo štúdium spoločenského zriadenia Griády, vznikol tu taký rafinovaný systém vlády, že nemožno porušiť ani jedno jeho ohnivko.
1438 Prečo je to na Griáde ináč? Dlho sme nad tým premýšlali. Keďže Poznávatelia tak dôkladne zničili všetky zápisy, mikrofilmy a celuly, ktoré rozprávali o minulosti spoločnosti, je veľmi ťažko utvoriť si pravidelný obraz postupnej monopolizácie vedomostí hŕstkou technokratov.
1439 V hlavnej ústrední sedia služobníci, ktorí slepo splnia hocijaký rozkaz Poznávatelov. Monopolisti sa pred ničím nezastavia. Len čo zacítia, že ich tisícročnému panstvu hrozí koniec, dajú služobníkom rozkaz vypnúť elektrónkový mozog. Ale veď potom zahynú aj monopolisti? – namietal som.
1440 Na lesklej rovine, v južnej časti, stoja vždy pripravené gigantické guľodisky so zásobami mezónovej hmoty. Keď Poznávatelia vypnú energetickú sieť, ujdú do Vesmíru, počkajú, toľko rokov, koľko bude treba, kým nepomrú všetci povstalci. Potom sa vrátia na Griádu a začnú všetko odznova.
1441 Pozoroval som Metagalakťanov a pokúšal som sa určiť ich vek. Vyzerali súčasne mladí aj starí. Keď behali po nespočetných prechodoch a rebríkových mostíkoch astroplánu šikovne ako akrobati, rýchlo skladali a rozoberali najzložitejšie prístroje, vtedy vyzerali ako mládenci.
1442 Ale keď som sa zahľadel do ich tvrdých čŕt a do bezodnej hlbky múdrych očí, nevoľky som sa prikláňal k názoru, že majú úctyhodný vek. A keď som si spomenul, že leteli našich dvadsať rokov z druhej Metagalaxie a šesťsto rokov žili na Griáde, nevedel som, čo si mám myslieť.
1443 Na konci prirodzeného starnutia sa Metagalakťan podrobuje udivujúco zladenému pôsobeniu celého súhrnu zvláštnych biologických žiarení a mikroroztokov nevídaných látok a prvkov, predovšetkým ťažkého vodíka. Takto dosahovali Metagalakťania postupný zvrat životných procesov.
1444 Jedinec znovu prežil celý cyklus života, samozrejme, len ak chcel. Navonok sa pravdaže trochu zmenil, nebol celkom totožný s predošlým organizmom. Uo mi rozprával, že mnohí Metagalakťania, zaujatí procesom nekonečného poznávania prírody, opakovali aj tisíc cyklov, čiže prežili polmilióna rokov.
1445 Vývoj udalostí za posledné storočia ki tomu smeroval. Na j aga júce j sa obrazovke projektora sa zjavila priestranná hala Kruhov mnohotvárnosti, natrieskaná do posledného miestečka. Zrejme sa konalo dajaké dôležité zasadanie. Predsedal Elc v známom fialovočervenom odeve.
1446 Azda opustia Griádu a zbavíme sa možného ohrozenia Harmonického poriadku života. Hoci obri za celý čas pobytu na našej planéte nepodnikli ani jeden nepriateľský útok, a dokonca nám odovzdali časť svojich vedomostí, predsa len ustavične pociťujeme ich neznámu obrovskú silu.
1447 To dokazuje, že ich slnko bralo energiu z úplne iných zdrojov ako naše. Obri ani raz nepripustili Poznávateľov k záhadnej guli a onfosovia dodnes nevedia stanoviť, akým silovým poľom ju obklopili. Nebudeme mať pokoja do tých čias, kým na Griáde bude sila, ktorá bude prevyšovať moc Poznávateľov.
1448 Zároveň však s odchodom obrov do Vesmíru vyschne neslýchaný prameň vedomostí, ku ktorým sa nedostaneme ešte dlhé milióny kruhov. Poznávatelia sa musia zmocniť záhadnej gule a jej obyvateľov. Nedovolíme obrom odletieť do Vesmíru! – zaburá cala po hale hromová ozvena výkriku tisícov Poznávateľov.
1449 Tým horšie pre nich. Naše priateľstvo s Metagalakťanmi sa prehlbovalo a silnelo. Boli to pôvabní, jemní a prívetiví ľudia. Bolo nám ťažko pochopiť ich vnútorný svet, ale predsa sme jasne cítili, že srdcia majú dokorán otvorené všetkému, čo je dobré a spravodlivé, a žijú bohatým citovým životom.
1450 Cítil som, ako nesmierne sa mi rozširuje môj obzor a otvára sa čudesný svet nových vecí a pojmov. S hrdosťou som myslel na čas, keď sa vrátim do vlasti; pozemskí astronauti mi budú vďační, že som im priniesol štafetu najvyšších metagalakťanských vedomostí, nové spôsoby ovládnutia Vesmíru.
1451 Uo sa posadil oproti mne a po dlhom mlčaní prehovoril: Prečítal som mikrofilmy, ktoré si si odložil, a pochopil som, že na Zemi si bol vedcom, ktorý sa snažil preniknúť do podstaty toho, čo sa nazýva časopriestorom. No v tvojich vývodoch je predsa len mnoho chýb a omylov.
1452 Žiariace oči, upreté do priestoru, odrážali úžasnú prácu mozgu. Metagalakťanov charakterizuje najzložitejšia logika myslenia. Na zapnutej bioobrazovke som videl, ako sa Uove myšlienky špirálovite dvíhali k vzdialeným výšinám zovšeobecňovania a abstrakcie. A vtedy som prestal všetko chápať.
1453 Celý život som zasvätil štúdiu vlastností priestoručasupríťažlivosti a ukázalo sa, že nič neviem a predstavujem si svet veľmi nepresne. Uvedomil som si jasnejšie ako predtým, že rozumné bytosti vo Vesmíre sa podobajú prachu v zlatom lúči, ktorý sa prediera cez okenicu. Chvíľu krúži a mizne v tme.
1454 S ťažkým srdcom som preškrtol svoju nedokončenú teóriu priestoručasupríťažlivosti a niekoľko dní som sa bezmyšlienkovite potuloval po sálach a oddeleniach metagalakťanského astroplánu. Bolo treba vytvoriť novú teóriu na základe nevyčerpateľných vedomostí, ktoré nazhromaždili Metagalakťania.
1455 Poldruha miliardy rokov sa túlali v pravekých oranžových lesoch Avr, šumiacich na obrazovke, predkovia dnešných Metagalakťanov, pripomínajúcich statných medveďov. Pred osemdesiatimi miliónmi rokov sa tieto cicavce odlúčili od sveta zvierat a začali sa dejiny rozumného života.
1456 Uhol sklonu bol osemdesiat deväť a pol stupňa. Tento uhol podmienil ideálne podnebie planéty. Milióny rokov nečujne preletovali nad ňou, míňali sa úplne rovnaké dni, roky. Nebolo ani tropických horúčav, ani polárneho chladu, ani zbytočného sucha alebo dažďov, ani prudkých výkyvov teploty.
1457 Ako som pochopil, majú orgány, ktoré vnímajú ultrafialové a infračervené lúče, ultrazvuk a rôntgenové kmity! Pociťujú časopriestor tak isto ako my priestor. Metagalakťania sa zhruba približujú k pochopeniu svetov, hmota ktorých pozná okrem časopriestoru aj iné formy jestvovania.
1458 U vás sú to umelé prístroje, u nás prirodzené ústroje. Počujeme, ako rastie tráva, počujeme trenie vody v rastlinách, prácu buniek, najjemnejšie procesy v mozgu a nervoch. Preto sa môžeme rozprávať myšlienkami, bez pomoci slov, ale len medzi sebou. Pre vás je to zatiaľ nedosiahnuteľné.
1459 Obraz mikrokozmu, ktorý sa zjavil predo mnou, bol neporovnateľne zložitejší, ako si ho predstavovali pozemskí vedci. Ba ukázalo sa, že aj elektrón, najnepatrnejšia časť hmoty, je zložitou sústavou, ktorá sa skladá z chumáčovitých zhlukov energie, obklopených desiatkami meniacich sa hmotných častíc.
1460 Uo mu posunkom naznačil, že sa nemusí náhliť a že má z vrecák všetko vyhádzať. Zarazený akademik sa podrobil jeho pokynu. Potom Metagalakťan vyniesol z rakety kreslo, stôl, celú debničku s potravinami a všetko uložil na plošinku z modrého kovu, ktorú pripravili akiste ešte včera.
1461 Uo a ja sme vošli do astroplánu. Pri hlavnom pulte manipulovali dvaja obri, ktorí sledovali červené oko generátora poľa. Generátor vyzeral ako obrovský elipsoid a zaberal celú hornú časť gule. Od ústredne ho oddeľovala dvojmetrová masívna priehradka, cez ktorú prenikal tichý vibrujúci bzukot.
1462 Sedel v kresle a zvedavo si obzeral guľu. Náhle červené oko generátora zažiarilo oslepujúcim modrým svetlom a dunivý hukot generátora prešiel do ledva počuteľného bzukotu. A v tom sa Piotr Michajlovič čudne zmenil: priestor, ktorý sa okolo neho uzatváral, zabraňoval prúdeniu svetelných lúčov.
1463 Obraz pôsobil takým zvláštnym dojmom, že som nevdojak Samojlova prirovnal k záhrobnej mátohe. Všimol som si, že na stolíku pred sebou má neveľkú okrúhlu obrazovku, na ktorej sa takými istými priezračnými čiarami črtala časť pultu a Uo so mnou. Uo dal znamenie a ktorýsi obor zapol druhý prístroj.
1464 Plošinka, na ktorej sedel akademik, sa plavne zdvihla do výšky a stále rýchlejšie letela smerom na severozápad. Samojlov nám zakýval rukou. Neodchádzal som od obrazovky ani na krok. Zmenšený modrastý obraz akademika, plošinky a pásma, ktoré ho obklopovali, sa priblížil tesne k cieľu.
1465 Na obyčajnej obrazovke sa na celej ploche zjavila vnútorná hala s radmi gigantických elektrónkových prístrojov, ktoré v polkruhu obklopovali obrovský pult, podobný pódiu v tvare mušle. Okolo pultu chodili služobníci. Naraz začali znepokojene pobiehať po centrále, živo gestikulovali a rozprávali sa.
1466 Skrátka, treba vystihnúť rytmus procesov. Potom budeme môcť rozuzliť celý program podlá vstupného článku, ktorý založí Jugd. Skoro štyri dni pracoval Samojlov za stolom bez pohybu, len niekedy si trochu pospal. Pozorne sledoval prácu elektrónkového mozgu. Nastal deň poklesu aktívnosti.
1467 Tenká vrstva premeneného priestoru spoľahlivo izolovala akademika. Napokon sa Jugd vzpriamil. Program bol založený. A hneď sa veľké svietiace indikátory na pulte rozžiarili oslepujúcim bielym svetlom: aktívnosť energetických staníc sa rýchlo zvyšovala. Znovu vyrábali množstvo energie.
1468 Potom sa s hrdelným výkrikom vrhol na Samojlova. O chvíľu sa už zúrivo pasovali na plošinke. Akademik bol mocný. Jeho územčistá postava so širokými plecami bola často navrchu. Pokúšal sa chytiť služobníka za hrdlo. Na dlážku s hrmotom spadlo ťažké kreslo, ktoré zhodili z plošinky.
1469 Ostatní služobníci panicky pobiehali okolo pultu a nechápali, kam zmizol ich kamarát a odkiaľ spadlo kreslo. Škoda čakať! Zápasníci sa mohli každú chvíľu zrútiť z plošinky a to by pre akademika znamenalo koniec. So skupinou služobníkov si neporadí. Prosebné a zúfalo som sa obrátil k Uovi.
1470 Hneď zapneme prístroj, ktorý vyžaruje elektrónové lúče. Paralyzujú všetko živé do vzdialenosti desaťtisíc kilometrov! Rýchlejšie! Piotr Michajlovič pokračoval v bitke a naraz s nadľudským vypätím síl odsotil služobníka od seba, vystihol vhodnú chvíľu a kopol ho do brucha.
1471 Udržujte spojenie s Uom! Vytvorí nepriepustnú bariéru okolo hlavného elektrónkového mozgu, aby k vám nemohol preniknúť ani jeden Poznávateľ. Čakajte moje šifrované signály. Samozrejme, keby nebolo obrov a ich techniky, všetko, čo sa odohralo za posledné dva dni, by sa nám nikdy nebolo podarilo.
1472 Viara mi pred chvíľou oznámila, že v Troze začal pracovať supersilný transformátor energie zo stredu Galaxie, nezávislý na hlavnom elektrónkovom mozgu. Ten zásobuje loďstvo, plávajúce k Ostrovu! Poznávatelia pochopili, že sa rozhoduje o ich osude a pokúsia sa za každú cenu obsadiť modrú guľu obrov.
1473 Bola hustá hmla a dusno ako v parnom kúpeli. Džirg a ja sme márne pozerali cez matne priezračnú strechu a pokúšali sme sa určiť, nad ktorou časťou Trozy sa nachádzame; pod nami sa mihali poplašné svetlá: Poznávatelia už zrejme vedeli o našom pristátí a pripravovali sa na obranu.
1474 Čakajte, hneď vám otvorím núdzový tunel, ktorý je od vás vzdialený štyridsať kilometrov smerom na juhovýchod. Choďte rýchlo k nemu. Otvorím tunel a mechanizmus, ktorý ho zatvára, pokazím. Priatelia mi pomôžu! Predný oddiel, vedený Džirgom a mnou, sa na diskoch pohol k juhovýchodu.
1475 To určite svietili reflektory alebo svietniky. Najprv som sa nazdával, že toto svetielkovanie nemá s udalosťami nič spoločného, no čoskoro som zistil, že sa mýlim. Ohromné žiariace gule, ktoré úplne pokryli stupne, priechody a vežičky budov, neobyčajne svietili, sťahovali a rozťahovali sa.
1476 V kŕčovitej svetelnej fantasmagórii vyzeralo mesto fantasticky. Veľké svetielkujúce gule a girlandy zružoveli, červeneli, modrali, mihali a zhasínali, potom znovu vzplanuli oslepujúcou fialovou farbou. A naraz svetlo celkom zhaslo. Ponorili sme sa do nepreniknuteľnej tmy.
1477 Čoskoro sa celé okolie naplnilo hurhajom a výbuchmi. Potom znovu akoby sa spustila čierna záclona, zavládla tma. Vtom neďaleko mňa čosi vybuchlo. Z tmy sa vynorila svietiaca guľa a nehybne zostala visieť nad našimi hlavami. Stupne, na ktorých stáli Griádoidi, zalievala mŕtvolným belasým svetlom.
1478 Bol som medzi nimi. Lietali a padali zbrane, predné rady hrdinov hynuli, skosené gravitačnými žiaričmi. Ich miesta zaujímali druhí. Svietiaca guTa Poznávatelov dohorela, zhasla a opäť sme sa ponorili do atramentovej tmy, do chaosu. Táto tma zachránila nejedného útočníka.
1479 Na tvrdom povrchu klenby sa objavil hviezdicovitý otvor. Ešte dva razy dopadli gravitačné strely neďaleko mňa. Ger ma schytil za ruku: – Rýchlo dolu, kým nezapália novú osvetľovaciu gulu! Vrhli sme sa dolu po pohyblivých schodoch, do neprenikutelnej tmy, v ústrety revú a kriku bojujúcich.
1480 Ešte hustejšie sa rozsvecovali modrasté výbuchy. Tma sa rozstúpila a uvidel som tváre okolostojacich Griádoidov, rozhorúčené a spotené, nazlostené a sústredené, so široko otvorenými veľkými očami, v ktorých planul plameň nadšenia a blízkeho víťazstva. Vedia mňa bola práve tvár akéhosi starca.
1481 Ešte dlho potom sa mi marila vo vesmírnych priestoroch. Starec, stisnutý zo všetkých strán plecami priateľov, prestrelený gravitačným lúčom, bol mŕtvy. Ale zostal stať so široko roztvorenými očami. Bojový hurhaj zostupoval čoraz bližšie do dolných poschodí Kruhov. Krik a dupot už oslabol.
1482 A naraz sa mi zazdalo, že mládencovo hrdlo sa začalo topiť. Teplý prúd sa mi lial na ruku. Žiarič v mládencových rukách znehybnel, ale ešte vždy vysielal lúče. Chvíľu Griádoid stál so slávnostne vážnou tvárou, potom sa pomaly naklonil, kolená sa mu podlomili a mŕtvy sa zvalil na zem.
1483 Zmocnila sa ma túžba po pomste. Predbehol som zo desať Griádoidov, vrhol som sa k vajcovitým aparátom a posielal som smrtonosné lúče priamo do zástupu Poznávateľov, ktorí sa hrnuli k vchodom prístrojov. Vtom sa celé mesto zachvelo ako pri zemetrasení a rozľahol sa hromový rachot.
1484 O hodinu prišla bolestná zpráva od Džirga. Jeho smutná tvár sa zjavila na obrazovke môjho prístroja vo chvíli, keď poslední Poznávatelia z Kruhov skladali zbrane a Griádoidi na vajcovitých aparátoch naháňali pár utečencov, ktorí sa pokúšali uniknúť z Trozy cez výstupný tunel.
1485 Neskiôr všetky guľodisky obsadili povstalci. Signálna obrazovka Modrej gule poplašné zablikala. Uo, ktorý kontroloval synchronizáciu elektromagnetických a mezónových polí hlavného motora, spozornel. Obrazovka neprestávala blikať, zaznela zlovestná melódia, ktorá signalizovala nebezpečie.
1486 Od masy obyčajných elektromagnetických osobných lodí sa odlišovali zvláštne konštrukcie neobyčajne veľkých rozmerov – čosi ako veže alebo kupoly. Len neskôr sme sa dozvedeli o prameni obrovskej energetickej moci Poznávateľov, ktorú sústredili na Uov astroplán v poslednej bitke.
1487 Poznávatelia sa zrejme spoliehali na svoje strašidelné prístroje. Prerušili rokovanie, Elc, skontroloval chronometer a ostrým hlasom vydal rozkaz. Ohromné množstvo lodí sa hneď dalo do pohybu. Osobné lode odplávali asi päť kilometrov na bok a dopredu postúpili kupolovité plávajúce konštrukcie.
1488 Obri znepokojene sledovali ručičky prístrojov, ktoré ukazovali rast napätia v poli Sin. Maximum dosiahne až o dvadsať minút. Poznávatelia ich predbehli a zaútočili prví. Hromové burácanie, ktoré sa ozvalo od oceánu, sa v širokých vlnách valilo ku guli; začali pracovať griádske kupoly.
1489 Neobyčajná hmota obalu veľmi dobre znášala teplotu milión stupňov. Mala takú nepatrnú tepelnú vodivosť, že nehladiac na strašnú vonkajšiu teplotu, teplota vnútri astroplánu neprevýšila počas boja päťdesiat stupňov. Vody oceánu kypeli, zohriaté šikmými lúčami nízko visiacich sine.
1490 Ochranné pole, vytvárané rezervnými generátormi, sa už stláčalo a zostupovalo ku kozmoplánu pod tlakom griádskej energie. A vtom sa Modrá guľa otriasla jasnou melódiou zapnutého generátora Sin. Melódia ustavične rástla, silnela a prehlušila aj syčanie umelých sine a hukot griádskych kupol.
1491 Vyšlo najavo, že programy, ktoré vkladali Poznávatelia do elektrónkového mozgu, boli smiešne jednoduché: tisícročný monopol Poznávateľov sa držal len na nevedomosti pracovníkov. A už odchádzame. Desaťtisíce Griáďanov sa sem poschádzali zo všetkých kútov oslobodenej planéty.
1492 Zhromaždil skupinu Griádoidov a zápalisto im vysvetľoval zásady jednoduchého programovania elektrónkových prístrojov. Ledva som ho stačil odtiahnuť k príklopu, ktorý sa užuž mal zatvoriť. Silno sme sa objali s Džirgom a dlho sme si pozerali do očú; medzi nami stál jasný tieň jeho sestry.
1493 Prístroje spievajú víťaznú pieseň. Stále vyšší a vyšší je zvuk štartovacích motorov. Všetky obrazovky sú zapnuté. Vidíme, ako sa ďaleký oceán čerí od prúdu spätnej energie. Úplne nečuj ne a plavne sa Modrá guľa, veľká ako poriadny asteroid, odlepila od povrchu Griády, kde stála šesťsto rokov.
1494 Stále ešte trvá obdobie hmiel a búrok: nebo je zatiahnuté nepreniknuteľnými mračnami, oceán má farbu olova a rastlinstvo je šedočervené, fádne a neprívetivo. Ale to nie je zlé. Hmly a búrky prejdú a život na Griáde rozkvitne všetkými farbami! A už sme v horných vrstvách atmosféry.
1495 Spoľahni sa na naše prístroje... Na bočnej stene sa roztvorili dvere do kabíny. Lesknú sa neznámymi kovmi a prístrojmi. Uo nás posunkom vyzýva, aby sme zaujali dve prostredné kabíny. Robí posledné pohyby na pulte: zaiste prepína kozmoplán na režim automatického riadenia a organizovania pochodov.
1496 Mocne hudie hlavný motor, melódia prístrojov mu kontruje. Pieseň elektromezónového generátora rastie. Na obrazovkách sa už dávno prelievajú svetelné efekty Dopplerovho posúvania spektrálnych čiar. Vchádzam do kabíny a ponáram sa do mierne nakloneného kresla, stavaného pre Metagalakťanov.
1497 Uo starostlivo spúšťa na kreslo akýsi zvon z mliečnej zlatistej hmoty. Zasvietilo jemné modré svetlo, rozžali sa aparáty na protiľahlej stene. Uo ešte raz kontroloval synchrónnosť prístrojov a upokojujúco mi kýva hlavou. Zavreli sa ťažké dvere a prešlo niekoľko únavných minút.
1498 Tichá pieseň polí, ktorá prenikala cez hrubé steny, prechádza do mohutnej symfónie, ako keby neznámy vládca Rozum slávil víťazstvo nad odvekými, človeku nepriateľskými silami Vesmíru. Symfónia stále mocnie, rozrastá sa do hĺbky i do šírky. A už otriasa celým astroplánom.
1499 Stále tenšie, vyššie, jemnejšie. Cítim, ako mi telo zachvacuje nevysvetliteľná únava, neopísateľná ľahkosť a zároveň ťažoba. Postupne hasne moje vedomie, rozplývam sa v nejestvovaní. Odkiaľsi sa linie tichá pieseň rodiaceho sa života, ledva ju počuť, skoro ju ani necítiť.
1500 Vedomie pracuje veľmi zvláštne, akoby v pomalých nárazoch. Prejdú dvetri myšlienky, potom nastane medzera, myšlienky sa zastavia. A znovu. Spolu so silnejúcou piesňou mocnie aj moje vedomie. Horkoťažko otváram oči, s námahou si uvedomujem, že som v kabíne kozmoplánu. Prístroje pokojne hudú.
1501 Zhromaždili sa na nej vedci celého sveta. Nová fyzikálna teória, založená na výdobytkoch Metagalakťanov, osvetlila najzamotanejšie miesta zemskej fyziky, pozdvihla ju na nový stupeň rozvoja. Rozriešili sa mnohé zložité otázky poznania, ktoré boli hádankou aj pre tisícročnú zemskú vedu.
1502 Pred nami leží cesta do Nekonečna... poznámky str. 24 Lorentzovo spomalenie času – úkaz, objavený Einsteinom. Spočíva v tom, že čas v hmotnom telese, ako je napríklad raketa, ktorá letí rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, sa spomaľuje a to tým viac, čím je rýchlosť telesa bližšia rýchlosti svetla.
1503 Vo chvíli, keď do priestoru centrály vošiel veliteľ, z debatujúcich skupiniek sa odpútali dvaja muži: inžinier pohonných agregátov a navigátor, aby zaujali svoje miesta. Tlmené rozhovory ustali, v miestnosti zavládlo ticho. Kozmoradista Franken bol už plne sústredený na prístroje.
1504 Krúžili pomaly podľa údajov, ktoré dal rádioautomatike, a hľadali svoj cieľ: vysielač veliteľskej lode flotily SA 401. Pri ľavom dolnom okraji kontrolnej obrazovky radaru matne zažiaril malý bod, ktorý strmým oblúkom putoval k jej stredu, kde sa ustálil – automatika našla hľadaný cieľ.
1505 Zásoby štiepneho materiálu pre pohonné, energetické a gravitačné zariadenia boli k dispozícii dokonca v trojnásobnom množstve. Stíhač asteroidov štyristoosem vyštartoval v určenom čase zo základne na Marse smerom k obežnej dráhe Jupitera. Do operačnej oblasti leteli bez osobitných porúch.
1506 Zostavu štvrtej flotily stíhačov tvorí dvadsaťjeden kozmických lodí. Medzi štyristoosemdesiatym a päťstodvadsiatym slnokruhom vytvorili sme hľadaciu rojnicu. Jednotlivé lode sú od seba vzdialené dva milióny kilometrov. Priemerná rýchlosť flotily bola pätnásť kilometrov za sekundu.
1507 Prešla do rohu miestnosti, kde bola jónika, sférický koncertný klavír. Tu, opretí o štíhly biely stĺp, ktorý bol stredobodom architektonicky zladenej spoločenskej sály, so založenými rukami stáli súrodenci Frankenovci – lekárka Sagitta a kozmoradista Norbert. Bolo to ich obľúbené miesto.
1508 V styku s ostatnými obaja boli veľmi živí a vravní. Ak sa však vo voľnom čase stretli pri bielom stĺpe alebo vo svojich kabínach, ledva preriekli slovo. Takmer vždy sa uspokojili s touto mlčanlivou spolunáležitosťou. Tiché slovo, pohyb ruky alebo len pohľad stačili, aby si dokonale rozumeli.
1509 Zavše si musela priznať, že sa inštinktívne bojí takéhoto stretnutia. Navonok však usilovala sa nedávať to najavo v spoločnosti mužov, tých technických čarodejníkov a suverénov tretieho tisícročia. Jej tmavé oči sa však mimovoľne rozširovali obavami, keď počúvala názory kolegov.
1510 Bol jedným z kozmických nováčikov na palube štyristoosmičky, ale činorodej energie mal za dvoch skúsených kozmonautov. Primerane svojej túžbe po činoch tvrdil, že už v priebehu niekoľkých týždňov vypátrajú celý roj. Najradšej by sa bol hneď vrhol do prvého kozmického dobrodružstva.
1511 Takmer všetky sa pohybujú v priestore medzi Marsom a Jupiterom na najvysunutejšom okraji ich obletovej dráhy okolo centra našej slnečnej sústavy. Okrem toho jestvuje asi tridsaťtisíc asteroidov, z ktorých doteraz zistili asi osemtisíc, a na tých sú už umiestené výstražné rádiomajáky.
1512 Naša rojnica stíhačov prehľadáva priestor medzi oboma planétami v šírke zhruba štyridsať miliónov kilometrov. Tie dva milióny kilometrov, ktoré delia od seba jednotlivé lode, sú pod ustavičnou kontrolou radarov. Sotva teda prejde deň, aby sme neobjavili aspoň jeden meteoroid.
1513 Zasiahnuté meteoroídy iskria a žiaria neuveriteľnými svetelnými spŕškami, ich hmota sa rozpadáva, takrečeno mení sa na rozžeravené plyny, ktoré postupne hasnú. Takouto laserovou paľbou neprejde napokon ani jeden meteoroid. Rojnica... Ďalší výklad atómového fyzika pretrhli tri jasné údery gongu.
1514 Nová metóda vytvárania umelej príťažlivosti gravitačnými generátormi mala okrem toho výhodu, že silové pole sa dalo podľa potreby regulovať alebo zvislo na pozdĺžnu os lode, alebo súbežne s ňou. Paro Bacos teda zastával jednu z najdôležitejších funkcií v pohotovostnej službe.
1515 Preto hneď po úderoch gongu odišiel do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov. Keď boli všetci na svojich miestach, veliteľ Kerulen oznámil program operácii. Palubný rozhlas prenášal jeho hlásenie do všetkých priestorov lode. Najprv treba urobiť menšiu korektúru letu.
1516 Potom zamieria veľkou krivkou na páťstodvadsiaty kozmický okruh. Budú na to potrebovať dvadsať minút a štyridsaťdva sekúnd. Rýchlosť letu prispôsobia rýchlosti flotily, čiže pribrzdia zo štyridsaťpäť kilometrov za sekundu na šestnásť. V závere brzdiaceho manévru dostanú sa do blízkosti SA 417.
1517 Telesná váha kozmonautov, ako vyplývalo z údaja jedna celá osem, sa ani len hezdvojnásobí. Oulu Nikéria vstal od riadiaceho pultu počítača, aby rozdelil kontrolné karty pre jednotlivých pracovníkov v centrále. Odobral ich z formaxu, ktorý ich automaticky vytláčal po každom prepočte dráhy letu.
1518 Okrem toho niekoľko malých obrazoviek, osciloskopy, niekoľko mikrofónov, reproduktorov a slúchadlá. Kerulen vzal kontrolnú kartu z počítača. Z jej údajov nadiktoval automatickému pilotovi nové parametre letu. Celá operácia trvala iba niekoľko minút, a tak ju veliteľ vykonal postojačky.
1519 V miestnosti vládlo teraz ticho. Iba pozornejšie načúvajúcemu neušlo občasné tlmené šťuknutie alebo klipnutie nepretržite pracujúcich automatických zariadení a vytrvalé tiché bzučanie formaxu, hlavného elektronického mozgu lode, zabudovaného do zadnej steny riadiacej centrály.
1520 Kerulen sa skrútol na otočnom kresle k druhému krídlu pilotronu, aby stlačil ovládacie tlačidlá veľkej centrálnej obrazovky a vonkajších televíznych kamier. Ústredná obrazovka zaberala väčšiu časť hornej polovice čelnej steny centrály. Bola široká päť metrov a dva metre vysoká.
1521 Ubehlo niekoľko minút. Ostré cenganie naplnilo výstrahou všetky priestory lode a vnieslo určitý pohyb aj do riadiacej centrály. Bol to signál, že automatický pilot o niekoľko sekúnd začne meniť letový kurz. Do záverečného ozvuku pilotronovej výstrahy vmiesilo sa akési duté šušťanie a tlmené hučanie.
1522 Predok lode sa čoraz väčšmi nakláňal. Nehybný závoj hviezdnej panorámy začal sa na obrazovke presúvať. Jasnejšie, dobre viditeľné hviezdy v popredí, ktoré boli doteraz pri spodnom okraji obrazovky, presúvali sa do stredu, odtiaľ putovali ďalej a napokon znehybneli pri hornom okraji.
1523 Pre lepšiu orientáciu navigátorov kozmických lodí túto rovinu predĺžili od okraja obežnej dráhy Zeme až po okraj slnečnej sústavy, teda do priestorov planéty Pluto, ktorá vo vzdialenosti takmer šesť miliárd kilometrov obehne raz za dvestopäťdesiat rokov po vystredenej elipse okolo Slnka.
1524 Meracie zariadenie, ktoré predtým registrovalo dvadsať nárazov mikrometeoroidov na kozmickú loď, zaznamenávalo teraz dvadsaťsedem. Jednako ukazováčik stupnice stál ešte hlboko pod úrovňou výstražnej značky. Pre svoju nepatrnú hmotu mikrometeoroidy neboli schopné preraziť kryt kozmickej lode.
1525 Novým signálom pilotron ohlasoval ďalší letový manéver. Širokým oblúkom doľava usmerňoval kozmickú loď na päťstodvadsiaty slnokruh, na kruhovú dráhu vo vzdialenosti päťstoďvadsať miliónov kilometrov od Slnka. Jasnej šie hviezdy v popredí obrazovky putovali pomaly zľava do pravého okraja.
1526 Miernou oďstredivou silou, pôsobiacou doprava, dalo sa vycítiť, že loď oblúkom zahýba ďoľava. Navigátor vstal z kresla a podišiel k veľkému stolu, na ktorom boli rozložené hviezdne mapy. Starostlivo ich porovnával s hviezdnou projekciou televíznej kamery na centrálnej obrazovke.
1527 Napokon začal manipulovať s diaprojektorom. Zo zásobníka, ktorý na mikrodiapozitívoch obsahoval celý hviezdny katalóg, vytiahol snímku rovníkovej oblasti Mliečnej cesty a vložil ju do projektora. Snímka sa mala v určitej chvíli premietnuť na obrazovku a prekryť projekciu z televíznej kamery.
1528 Oblúk, ktorý loď opísala v kozmickom priestore, bol čoraz miernejší a súbežnejší s predpísanou dráhou. Od prostriedku horného okraja obrazovky až po jej pravý dolný roh vinula sa matne svietielkujúca stuha Mliečnej cesty. V pravom hornom rohu, v súhvezdí Lýry, žiarila najjasnejšia hviezda Vega.
1529 Z dvadsiatich minút a štyridsiatich dvoch sekúnd, ktoré mal trvať manéver preletu lode na päťstodvadsiaty slnokruh, medzičasom uplynulo devätnásť sekúnd. Na konečné preskúmanie polohy navigátor uviedol do činnosti projektor smerujúci na obrazovku a vycentrovaný presne na pozdĺžnu os lode.
1530 Do všetkých priestorov lode zaznelo ostré poplašné cenganie, zapnuté pilotronovým radarovým zisťovačom – protimeteoroidovou výstrahou. Všetci sa v kreslách rýchle pripevnili popruhmi. Nastala chvíľa, na ktorú čakal Kerulen. Pozorne sledoval činnosť jednotlivých členov posádky.
1531 Ako to býva v nečakaných situáciách, nečakane sa mu vynoril pred očami obraz jeho životnej družky Intry: veľké mandľovohnedé oči s dlhými obrvami, čierne havranie vlasy hladko sčesané dozadu, čokoládovohnedá tvár a štíhla postava vo voľne splývajúcom šate indickej domoviny.
1532 Opäť sústredený na prístroje s potláčaným vzrušením oznámil situačnú správu: Stíhač sa približuje k neznámemu objektu, letiacemu rýchlosťou šestnásť kilometrov za sekundu, čo je relatívne pomaly. Podľa momentálnych výpočtov formaxu mali by teleso dostihnúť asi o dvadsať minút.
1533 Jeho tvár strácala napätý výraz a očividne sa rozjasňovala. Medzitým sa matematik Oulu Nikéria usilovne zvŕtal v otočnom kresle pri centrálnom počítači. Mocná postava, pevne sa zapierajúca do bočníc kresla a zľahka naklonená dopredu, pôsobila dojmom pružiny napätej na vymrštenie.
1534 Zrak podchvíľou spočinul na veliteľovi – bol pripravený v okamihu vykonať rozkazy. Ale pripravenosť po chvíli ustúpila nemenšiemu začudovaniu: veliteľ vôbec nepôsobil dojmom človeka, ktorý by sa chystal vydať havarijné príkazy! S nehybnou tvárou pokojne sedel pri pilotrone.
1535 Oulu Nikéria dychtivo načúval tichému bzučaniu formaxu. Elektronický mozog lode zotrvával pri obvyklom tóne. Vo chvíli vrcholného nebezpečenstva bol by tento ústredný počítač, spätý s automatickým pilotom, určite prenikavejšie bzučal, lebo by musel vykonávať čoraz väčší počet operácií.
1536 Salamma el Durhám, inžinier elektroniky, pochádzajúci z arabského kultúrneho okruhu, chcel inštinktívne strhnúť páky brzdiacich dýz. Na polceste mu ruky klesli; uvedomil si, že pilotron spojený s počítačom bol by v zlomku sekundy rozhodol zaňho a včas reagoval na situáciu.
1537 Ani výklad skúseného Para Bacosa ju nezbavil zvyškov neistoty. Rozhodla sa napísať niekoľko listov – rodičom, bratovi, sestre. Myšlienky na domov a blízkych akiste zaženú jej obavy. Vedela, že jej listy prevezme štyristosedemnástka, ktorá ich dopraví na marsovskú hlavnú základňu.
1538 O dva mesiace jej rodičia, ktorí bývali v utešenom dome neďaleko chýrnych vodopádov Iguacú, budú držať v rukách jej vlastnoručne písaný pozdrav z ďalekých vesmírnych končín. Pravda, mohla použiť aj rozhlasovú kozmickú poštu, ale na tú bude mať dosť príležitosti v budúcich desiatich mesiacoch.
1539 Rada využívala zvyklosť minulých stáročí. Vlastnoručne písaný list mal osobitné čaro, nestrácal osobnú intimitu ani pri kozmických vzdialenostiach. Aj pri pobyte na Zemi ručne písaná korešpondencia v porovnaní s módnymi diktafónovými odkazmi zdala sa Filitre nenahraditeľnou.
1540 Vybavili ju svetelnými efektmi, dekoratívnymi farebnými plochami, okrasnými rastlinami, obrazmi, plastikami. Pôsobila pestrým, oživujúcim a súčasne útulným dojmom; vizuálne podnety sa v nej ustavične striedali. V podmienkach dlhodobej kozmickej odlúčenosti bolo to veľmi dôležité.
1541 Filitra vystúpila po osemnástich stupňoch schodišťa, ktoré viedlo k dvom bytom. Každý mal dve priestranné kabíny. Druhý byt bol prázdny, rezervovaný pre vedca, ktorý mal pri vystriedaní stíhača štyristosedemnásť prejsť na palubu ich lode. Na konci chodby stlačila gombík v stene.
1542 Pri poplachu si ho mohla navliecť rovno na hrejivú a pružnú syntetiku, ktorú mala teraz na sebe. Keby v prípade havárie bola náhle vystavená kozmickému chladu, vzduchoprázdnu alebo žiareniu, nemohlo by sa jej nič stať. Bezpečnostný odev bol dostatočnou predbežnou ochranou.
1543 Bratovi opíše predovšetkým základňu na Marse a technické zariadenia rakety. Sestru, ktorá bola bytovou architektkou, oboznámi s vybavením spoločenskej haly, hlavnej chodby a obytných kabín. Otcovi sľúbila napísať niečo o ľuďoch, ktorí žijú dlhé mesiace v izolovanom, umelom svete kozmickej lode.
1544 Musí hneď do chemicko technického oďdelenia! Mechanicky vykonávala naučené pohyby, ktoré už toľko ráz vyskúšala pri tréningových poplachoch. Od okraja ležadlá odopla protiodstredivý pás. Na prevlečenie bezpečnostného skafandra vďaka rýchlouzáverom stačilo niekoľko pohybov.
1545 Po pätnástich metroch sklzu mala pevnú pôdu pod nohami. Ocitla sa v úzkej chodbe, dlhej asi dvadsaťpäť metrov, ktorá rovno na pozdĺžnu os lode viedla pracoviskami chemicko technického oddelenia. Priechodmi sa rýchlo dostala do hocktorej miestnosti; v každej boli určité agregáty.
1546 Filitra stihla skontrolovať len niekoľko agregátov, keď zaznelo hlásenie o skončení poplachu a o tom, že objekt identifikovali ako SA 417. Psychické napätie povolilo a uľahčené si vydýchla. Mimovoľne skontrolovala čas na náramkových hodinkách: od začiatku poplachu ubehli necelé dve minúty.
1547 Niekoľko dní po odlete zo Zeme si vyskúšala, koľko času potrebuje na to, aby sa pri poplachu dostala z kabíny do chemicko technického oddelenia. Dokázala to za sedemnásť sekúnd, vrátane naviečenia bezpečnostného skafandra. Znovu si overila, že sklzná tyč je výborná pomôcka.
1548 Keď pilotron ohlásil brzdiaci manéver, Filitra opustila chemicko technické pracovisko a chodbami sa dostala k jednému z troch výťahov. Chôdza bola teraz namáhavá. Akoby kráčala proti neviditeľnej tuhej mase, ktorá sa valila z prednej časti lode. To účinkovali brzďiace ďýzy, ktoré spomaľovali let.
1549 Keď sa Filitra konečne dostala do kabíny, na ležadle vyčkala, kým sa skončil brzdiaci manéver. Potom si sadla za stolík, aby napísala listy svojim milým. Úhľadných riadkov vytrvale pribúdalo. Ruka odvyknutá od tejto činnosti občas si musela oddýchnuť. V kabíne vládlo príjemné teplo a ticho.
1550 Znížila rýchlosť a prispôsobila ju rýchlosti rojnice ostatných stíhačiek štvrtej kozmickej flotily. Bolo ich doveďna ďvadsaťjeden. Vo vzdialenosti štyristopäťdesiat kilometrov pohyboval sa teraz stíhač asteroidov štyristoosem súbežne so štyristose demnástkou, ktorú mal vystriedať.
1551 Norbert Franken nadviazal spojenie a velitelia oboch lodí boli odteraz v ustavičnom kontakte. Dohodli sa, že formality s odovzdaním služby sa uskutočnia na palube stíhača asteroidov štyristosedemnásť. Franken bol vo svojom živle – maximálne využitie rozhlasových zariadení vždy ho uspokojovalo.
1552 Kybernetická pamäť bola schopná prijať priam neobmedzené množstvo takýchto údajov a v prípade potreby znovu ich vydať v priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto záznamy boli nevyhnutné, aby vedecký tím striedajúcej lode mohol organicky nadviazať na bádateľskú činnosť predchodcov.
1553 Bol špecialistom na antičastice. Vytýčil si úlohu vypátrať ich v kozmickom žiarení a dôkladne preskúmať. Na Zemi sa už podarilo dokázať existenciu antičastic a na krátky zlomok času umele ich vytvoriť pomocou obrovských urýchľovačov. Na dôkladnejšie preskúmanie to bolo málo.
1554 Každá raketa pred odletom zo Zeme alebo zo základne na Marse mala nimi zaplnené konzervačné priestory. Už dávno bolo možné presne dávkovanou chladiacou technikou a rozličnými ožarovacími metódami takmer neobmedzene dlho udržiavať výživnú hodnotu a základné chuťové vlastnosti potravín.
1555 Jokohata už netrpezlivo sedel za riadiacim panelom. Konečne mal príležitosť uskutočniť prvý samostatný kozmický výlet! Preto sa nevedel dočkať chvíle, keď ho budú katapultovať z trupu veľkej materskej lode a zacíti jemné vibrovanie agregátov poháňaných termochemickými palivovými článkami.
1556 Profesor a navigátor sa pomaly presunuli vstupným otvorom do rakety. V pomerne hrubom kozmickom obleku pohybovali sa nemotorne a tápavo. Hoci kabína rakety bola dokonale hermetizovaná a chránená aj proti kozmickému žiareniu, všetci museli mať na sebe kozmický skafander.
1557 Ešte pred uzavretím rakety podal im veliteľ do kabíny malú kazetu; obsahovala korešpondenciu členov posádky, okrem iných aj listy Filitry Gomovej. 31 Mirsanov a navigátor zaujali miesta za pilotom. Pripútali sa a do kruhovej golierovej obruby skafandrov nasadili si a upevnili priehľadné kukly.
1558 Kde boli tie časy, keď nad Zemou vrčali prvé lietadlá s drevenými konštrukciami trupov polepených plachtovinou! Ale pozdrav pretrval veky. Padacie dvere na komore, v ktorej raketa čakala na katapultovacej sklznici, zavreli sa hermeticky za odchádzajúcimi. Kolibrík s tromi mužmi na palube osamel.
1559 Keď sa dekompresia skončila, pred raketou sa otvorilo čelo stíhača a ukázala sa uhľovočierna výseč vzduchoprázdneho vesmíru. S ľahkým fukotom unikli do vesmírneho vákua posledné zvyšky atmosféry. V nasledujúcich okamihoch, so zrýchlením 5 g, katapult vymrští raketu z materskej lode do vesmíru.
1560 Na niekoľko sekúnd hmotnosť tiel kozmonautov sa zvýši na päťnásobok. V kabíne Kolibríka zažiarilo štartovacie signálne svetlo, ktoré zalialo priestor rubínovočerveným osvitom. Stlačením gombíka každý osobitne oznámil automatike rakety, že je pripravený. Tým sa súčasne uvoľnila štartovacia rampa.
1561 V týchto chvíľach prudkého zrýchlenia a preťaženia vždy znovu mu bola komická a súčasne ho hnevala úplná fyzická bezmocnosť. Pilotovi a navigátorovi, pochopiteľne, vodilo sa rovnako. Tak, ako ich neviditeľná obria päsť náhle pritlačila, zrazu aj povolila. Mirsanov znovu otvoril oči.
1562 Iba slabé trblietanie hviezdnych bodíkov viselo na nekonečne vzdialenom pozadí. Matné osvetlenie stupníc na ovládacom pulte sa miesilo do mdlého šerosvitu. Oči si pomaly privykali na nové podmienky. Malá prieskumná raketa rýchlo zväčšovala svoj náskok pred materskou loďou.
1563 Mirsanov sa obzrel. Z ich štyristo osmičky už nebolo vidieť nič – bola ďaleko, veľmi ďaleko za nimi. Navigátor sedel vedľa neho bez pohnutia a zdalo sa, že ešte celkom neprekonal pocity z odstreďivého preťaženia pri štarte. Zato Jokohata už usilovne, i keď s námahou obsluhoval prístroje.
1564 Len postupne našiel pilot správny svalový výkon aj pohybový rytmus. Mirsanov a navigátor to mali podstatne jednoduchšie – mohli pokojne seďieť. Asi dve minúty raketa letela bez pohonu, katapultovacou zotrvačnosťou. Len potom pilot zapol pohonné agregáty. Žltkastobiely odblesk zozadu ožiaril kabínu.
1565 Profesor z nedostatku inej činnosti skúmavo pozoroval hviezdnu oblohu. Nevedel sa orientovať, či raketa odbočuje doprava, alebo doľava. Pokiaľ mu to dovoľovalo pripútanie, opatrne sa predklonil a nazrel pilotovi ponad plece. Prístroje ukazovali, že raketa zľahka zabočuje doprava.
1566 Obdivoval Jokohatu, ktorý všetko bravúrne ovládal, očividne bol vo svojom živle. V týchto chvíľach smerová obrazovka pôsobila chaotickým dojmom: striedavo vzbíkali a zhasínali farebné kruhy – akoby sa na obrazovke rozpútala miniatúrna búrka. Postupne sa všetko upokojovalo a dostávalo do súladu.
1567 Po chvíli kabínu prudko ožiarilo sústredené svetlo reflektora prichádzajúce zozadu. Hlavný svetlomet kozmickej lode hľadal v temnote malú raketu. Ostro rozžiarený kotúč sa krok za krokom približoval, až sa napokon nad kabínou Kolibríka pomaly vysunula predná časť mohutnej lode.
1568 Muži v prieskumnej rakete zacítili náraz. Spojovací magnetický mechanizmus zapadol. Veľká loď vtiahla do svojich útrob kozmický čln. O chvíľu sa pristávacia komo – ra hermeticky zatvorila a čerpadlá vohnali do nej vzduch normálneho atmosferického tlaku. Zažiarilo stropné osvetlenie.
1569 Boli zasa v normálnych gravitačných podmienkach. S úľavou si povystierali údy. Do miestnosti práve vchádzali niekoľkí členovia posádky. Srdečne si stisli ruky a vymenili prvé dojmy. Jokohatu, Mirsanova a navigátora viedli k veliteľovi lode. Ale ten im už sám prichádzal v ústrety hlavnou chodbou.
1570 Dozaista mimoriadne schopný, keď ho v tomto veku vymenovali za veliteľa stíhača. Privítal ich s mladíckym úsmevom. Bez veľkých formalít schytil pilota a navigátora pod pazuchy a viedol ich do veľkej spoločenskej miestnosti, ktorá v mnohom pripomínala halu etiky na štyristoosmičke.
1571 Niektorí sa aj slávnostne vyobliekali. Ostatní mali na sebe biele pracovné plášte, sivé montážne overaly alebo zelené pohotovostné kombinézy. Zrejme sa sem ponáhľali priamo z pracovísk. Profesor Mirsanov s údivom zisťoval, že nielen veliteľ, ale aj posádka, vedci a technici, sú napospol mladí ľudia.
1572 Mirsanov začudovane pozeral okolo seba. Domnieval sa, že nálada na tejto lodi a vzťah k veliteľovi nie sú práve najlepšie. Ale vzápätí sa mu zasa zdalo, že celý tento hluk je vopred dohodnutá hra. Takto spontánne a bezstarostne sa môžu správať iba mladí ľudia, ktorí si dobre rozumejú.
1573 Začal chápať, že tento absolútne neformálny spôsob vzájomného styku vniesol medzi posádku sám veliteľ. Akiste žartovnou mysľou chcel mladým ľuďom pomôcť, aby ľahšie prekonávali občasné depresívne stavy a túžbu po domove, ktoré človeka po toľkých mesiacoch pobytu vo vesmíre prepadávajú.
1574 Všetko sa vrhlo k dverám a von na chodbu. Vyzeralo to ako na bujných oslavách narodenín. Atmosféra strhla aj Kjóta. Spolu s ostatnými hnal sa opreteky po chodbe, prvý vbehol do katapultovacej komory a otvoril príchlop skladovacieho priestoru rakety. Ponad i popod jeho plecia čiahalo more rúk.
1575 Čerstvé kvety – zo Zeme! Všetci dychtivo vdychovali ich vôňu. Keď sa znovu zhromaždili v spoločenskej hale, pustili sa otvárať kontajnery a odhaľovať prekvapenia. Pri jednom so všetkou vážnosťou a pompou sa odohrával slávnostný ceremoniál, pri inom zasa robili zaklínacie hókusypókusy.
1576 Bolo zaujímavé pozorovať, ako títo moderní čarodejníci chémie a fyziky radi sa vracajú k zvyklostiam dávnejšej minulosti. Bol to akýsi ventil proti pretechnizovanej dokonalosti. Napokon jednému došla trpezlivosť a ráznym pohybom strhol veko. Ochkanie a achkanie bežalo zástupom.
1577 Pod nimi v miskách z plastiky usmievali sa jahody. V inom obale hrušky, banány. A ešte v ďalšom ananásy, marhule. A slivky a hrozno... Postupne objavili všetky druhy ovocia a obdivovali ich. Vskutku neočakávaný darček vniesol ešte viac veselia a nálady do celej spoločnosti.
1578 Jeho prenikavá vôňa sa miesila s vôňou kvetov. Jednotlivé stoly dali dovedna – nikomu neprekážalo, že v návale nadšenia ochotne odkrúcajú dlážkové príchytky proti náhlym gravitačným a odstredivým zmenám. Kvety a ovocie naaranžovali na slávnostnej tabuli do efektných kytíc a kôpok.
1579 Napokon pridali fľaše prvotriedneho vína a poháre z krištáľového skla. Keďže všetci boli až príliš usilovní, museli chvíľu čakať, kým sa vrátia obaja hostia v sprievoďe veliteľa a Henryho Lorcestera. Konečne sa zjavili v dverách uprostred stúpajúcej netrpezlivosti mladých nadšencov.
1580 Potom krátko zhodnotil výsledky štyristosedemnástky počas služby v štvrtej kozmickej flotile. Hoci nastupovali do vesmíru bez osobitných skúseností, svojím podielom prispeli k zníženiu nebezpečenstva meteoroiďov. Do dnešného dňa zničili sedemstošesťdesiatštyri meteoroidov.
1581 Počet odstrelov síce nebol rekordný, ale zodpovedal slušnému priemeru. Veliteľ kozmickej flotily ich okrem toho poveril aj inými úlohami. V dvoch prípadoch umiestnili výstražné rádiomajáky na asteroidoch, na dvoch planetoidoch prekontrolovali už fungujúce rádiomajáky a vymenili chybné súčiastky.
1582 Ovládla ho poplašná myšlienka, že by sa mal spolu s ostatnými vrátiť a spolu prežívať neopakovateľné pocity stretnutia s domovskou planétou! Vzápätí myšlienku zavrhol; teraz, keď sa už raz rozhodol pomáhať profesorovi Mirsanovovi vo výskume antičastíc, nemôže odstúpiť od záväzku.
1583 Najbližší priatelia vycítili, čo sa v ňom odohráva, a usilovali sa uľahčiť mu naďcháďzajúcu rozlúčku. Iba niekoľkí ho odprevadili do katapultovacej komory, kde odpočíval Kolibrík. Henry sa náhlil. Čím kratšia bude rozlúčka, tým lepšie preňho. Batožinu a osobné veci mal už v rakete.
1584 Henry sa náhlivo zvrtol a vsunul sa do rakety. Jokohata už už chcel spustiť zatvárací mechanizmus, keď mu zrazu blyslo hlavou, že na čosi sa predsa len zabudlo: kazeta s korešpondenciou! Rýchlo ju podal von, kým hostitelia ešte neopustili katapultovaciu komoru. Malá raketa osihotela.
1585 Netrvalo dlho a dvere do komory sa otvorili. Vošiel veliteľ Kerulen sprevádzaný malou skupinou členov posádky. Pravda, sprvoti si vymieňali rýchle pohľady, ako to už býva, keď sa v kolektíve objaví nový človek. Ale bez dlhých formalít prijali Henryho medzi seba ako starého známeho.
1586 Nezaprela v sebe istú ženskú zvedavosť, veď vítala vlastne nového suseda, pretože Kerulen rozhodol, že Lórcesterovi pridelí obytnú kabínu hneď vedľa nej. Bola navidomoči prekvapená vekom nového člena ich posádky. Nečakala síce dajakého učeného starčeka, ale ani mládenca.
1587 Na prvý pohľad sympatický, aj so svojimi nepredstieranými počiatočnými rozpakmi. Úprimný pohľad a pekná mužská tvár. Mala dojem, že medzi nimi preletela akási iskrička... Keď sa zvítal s ostatnými členmi veliteľovej skupiny, odviedla ho do obývacích kabín. Predpokladala, že by chcel byť sám.
1588 Pred kabínou sa s ním placho rozlúčila. Po letmej obhliadke obývacieho priestoru, ktorý sa skladal z dvoch kabín, odložil batožinu a podišiel k clone zakrývajúcej okrúhly priezor v stene. Vedel, že za ňou ho oddeľuje hrubá vrstva pancierového skla od vesmírneho vzduchoprázdna.
1589 Zapamätal si čas, keď jeho priatelia na štyristosedemnástke odletia smerom k Zemi. Chýbalo už len niekoľko minút. Samotnú loď síce neuvidí, ale aspoň štartovacie plamene jej pohonných agregátov. Uviedol do činnosti mechanizmus, ktorý odsunul z priezoru stenovú clonu. Vypol aj osvetlenie kabíny.
1590 Jeho noví spolupracovníci predvídavo mysleli aj na to. V prvotnej osamelosti a pri náhlej zmene prostredia bol to príjemný pocit. Nečakal dlho. Presne v určenú chvíľu vo vzdialenosti stoviek kilometrov zažiaril malý ohník j eho bývalej materskej lode. Rýchlo sa predlžoval na tenkú stuhu.
1591 Jej pohyblivé čelo v niekoľkých sekundách zmizlo za okrajom zorného poľa. Odlietajúca kozmická loď sa stáčala širokým oblúkom doľava. Pozdĺž celej flotily zamieri k Marsu, ktorý v tom čase na dvestodvadsiatom ôsmom slnokruhu prechádzal úsekom, v ktorom ležal ich operačný priestor.
1592 O rok sa zase zvítajú na Zemi. Toto vedomie ho nečakane vzpružilo, malá depresia smútku opadla. Tam ďaleko rýchle blednúca stuha ionizovaných plynov bola už len jediným viditeľným znakom za odlietajúcim malým umelým svetom stíhača veľkoflotilového čísla štyristosedemnásť.
1593 Isteže, boli to len relatívne čísla. Opierali sa o časomieru obehu slnečnej sústavy okolo stredu našej galaxie – Mliečnej cesty. Slnečná sústava potrebuje celých dvestotridsať miliónov rokov na jedno obehnutie stredu galaxie, obrovskej hviezdnej špirály pozostávajúcej z miliárd sínc a planét.
1594 A jednako: aké obdivuhodné veci dokázal človek za niekoľko galaktických sekúnd! Frankenovi by bolo dobre padlo filozofovať o týchto súvislostiach, ale zvyšovalo málo času. Rúčka centrálnych palubných hodín, ktorá svedomito odrátavala čas podľa pozemských meradiel, blížila sa k polnoci.
1595 Za jedinú sekundu opäť ubehlo vyše deväť pozemských dní. Presne o polnoci aj rúčka galaktických hodín poskočí o jeden dielik. Pre Frankena tento okamih vždy znamenal čosi veľkolepé. Neopísateľný pocit: Ja, človek, vo vesmírnych pojmoch malá podenka, opäť som prežil galaktickú sekundu.
1596 Lenže skok sekundovej rúčky znamenal preňho aj povinnosť odvysielať zameriavací signál. Bol to stály tón prerušovaný v presných intervaloch. Všetky lode kozmickej flotily vždy pätnásť minút vysielali tento znak. Na Marse a na Zemi ho zachytávali a vyhodnocovali osobitné stanice.
1597 Tým sa zaručovalo, že kozmická rozhlasová pošta, relácie o vede, informáciách a zábave budú sa vysielať presne tým smerom, v ktorom práve bola flotila. Okrem toho mohli sa smerovo zacieliť výstražné rádiogramy o zistených kométach alebo o iných, ešte vzdialených zdrojoch kozmických nebezpečenstiev.
1598 Súčasné vysielanie zameriavacieho signálu všetkými loďami umožňovalo zisťovať aj priestorové rozloženie rojnice a pozíciu každého stíhača osobitne. Tieto údaje potreboval hlavný veliteľ základne na Marse, aby mohol koordinovať nasadenie nielen celých flotíl, ale aj jednotlivých lodí.
1599 Aj hodiny zemského času, nastavené na nultý poludník v Greenwichi, ukazovali presne polnoc. Franken urýchlene stlačil gombík, ktorým uviedol do činnosti vysielač zameriavacieho signálu. Pozorne načúval zvukom z prijímača. V rovnakom okamihu začala vysielať aj veliteľská loď.
1600 Zvukový záznam signálov, vysielaný z magnetofónového pása, bol teraz zosynchronizovaný s veliteľskou loďou. Ostávalo už len sledovať riadny priebeh celej štvrťhodinovej relácie. Presne o nula pätnásť po polnoci záznam ustal. Franken mohol vypnúť všetky ráďiové zariadenia, ale vypol len vysielač.
1601 Rozhodol sa, že až do nasledujúcej relácie, ktorá sa mala opakovať o jednej hodine, bude si krátiť čas odpočúvaním rozličných vlnových rozsahov. Preňho, čo sa už v mládeneckých rokoch náruživo venoval rádioamatérstvu, bolo vždy mimoriadne zaujímavé odpočúvať vysielacie pásma.
1602 Urobil si pohodlie. Povolil trocha zdrhovadlo bezpečnostnej kombinézy pri krku a pohodlne si vystrel nohy poď pultom. Kdesi veľmi ďaleko slabo cipkali signály z výstražného ráďiomajáka – vystríhali kozmické lode pred asteroidom, na ktorom bol umiestený maják. Ozvali sa cvrlikavé tóny.
1603 Vysielanie, ktoré zachytil, bolo určené výskumnej koz – mickej lodi operujúcej v priestore Jupitera. Loď mala pozorovať Jupiterove mesiace osem, deväť, jeďenásť a zisťovať, prečo obiehajú v opačnom smere než ostatných osem mesiacov tejto najväčšej planéty slnečnej sústavy.
1604 Často sa stávalo, že meteoroidy neničili laserovými lúčmi, ale ich zachytávali a privážali na materské lode, kde sa skúmalo ich zloženie a prípadný pôvod. Franken sa zrazu zháčil. Práve pretáčal stupnicu v okolí frekvencie dvetisíc desať megahertzov, keď začul známy signál, ibaže veľmi slabý.
1605 Signály zneli ako zameriavacie. Že by si niektorý zo stíhačov pomýlil čas? Pozrel na hodinky. Do relácie zameriavacích signálov, ktorá sa pravidelne opakovala, chýbalo ešte dvadsať minút. Túto možnosť musel vylúčiť už aj preto, že ledva počuteľné signály sa ozývali na celkom inej frekvencii.
1606 Možno to bola reflexná ozvena vlastného predošlého zameriavacieho vysielania. Ale prečo potom ho zachytil na celkom odlišnej vlnovej dĺžke? Že by vo vesmíre existovalo čosi ako samovoľná premena frekvencií, akási elektromagnetická mutácia? Nie, o tom na vysokej rádiotechnickej škole nikdy nepočul.
1607 Až teraz prekvapene zisťoval, že pri rádiotechnickej potulke vesmírom čas rýchlo ubehol: bolo tesne pred jednou hoďinou v noci, teda najvyšší čas pripraviť sa na opakovacie signály. Aj tentoraz mal nepatrné oneskorenie za veliteľskou loďou, ktoré sa však opäť dalo zosynchronizovať.
1608 Doslova magicky ho začala priťahovať záhada neznámych signálov. Len čo sa skončil elektronický záznam opakovaných signálov pre veliteľskú základňu na Marse, preladil príjem na uvedenú frekvenciu. Aby ho nevyrušovali ani najmenšie pazvuky z okolia, nasadil si citlivé slúchadlá.
1609 Čo by sa mohlo stať neskôr, keď už na začiatku jeden z členov posádky, navyše v takej funkcii, má čudné názory? Radistovi zrazu preblyslo hlavou, že u Salammu možno prepukla niektorá z kozmických chorôb, že ide o osobitný psychický stav, o letargiu z vesmírnej odlúčenosti.
1610 Salamma mu odovzdal službu s poznámkou, že v uplynulých hodinách sa nič nedialo a všetko je v úplnom poriadku. Potom si rýchlo vyzliekol pohotovostnú kombinézu a vyšiel z miestnosti, aby dohnal zameškaný spánok. Nikéria za ním mimovoľne pozrel. Všimol si, že inžinier má akýsi čudný pohľad.
1611 Všetko bolo naozaj v poriadku, kurz lode bezchybný. Presunul pozornosť na radarové obrazovky. Po chvíli zistil, že sa mu zrak rýchlo unavuje, lebo na rovnomerne oscilujúcich plôškach sa nič nedialo; nijaký záchytný bod. Okolo piatej na jednej z obrazoviek nastala zmena: objavil sa matný bod.
1612 Takmer súčasne zažiarilo červené signálne svetlo, upozorňujúce na objekt v dosahu radaru. Nikéria, ktorého pozornosť takmer uspala bezvýrazná plocha radarových obrazoviek, sa strhol. Priam vyskočil od radosti: neznáme teleso mohol byť iba meteoroid! Rýchlo uvažoval, či má vyhlásiť poplach.
1613 Zišlo mu na um, že radar je vskutku znamenitá vec. V duchu blahorečil jeho objaviteľom z konca minulého tisícročia a spomenul si na akúsi napínavú knihu, v ktorej sa opisovalo, akú úlohu zohral tento epochálny vynález v leteckej bitke o Anglicko počas vojny, ktorú história nazvala druhou svetovou.
1614 Radarové zariadenie však vystríhalo iba červeným svetlom, pretože meteoroid letel odťažito od kurzu štyristoosmičky. Radarový merač vzdialenosti udával teraz asi dvetisíc kilometrov. Podľa kombinatorických výpočtov meteoroid musel preťať ich dráhu už pred niekoľkými hodinami.
1615 Z toho vyplývalo, že zhruba za štyridsať minút ho dostihnú. Postačí odchýliť sa od roviny ekliptiky o dvanásť stupňov a od kruhovej dráhy o sedem stupňov – a budú mať meteoroid presne v zameriavači laserového dela. To všetko Nikéria zistil, prerátal a uvážil v priebehu dvoch minút.
1616 Za normálnych okolností by stačilo zobudiť štyrocli mužov pohotovostnej služby a upovedomiť veliteľa. Lenže tentoraz to bolo čosi iné: na prvom stretnutí s meteoroidom sa predsa musia všetci zúčastniť! Vedel si predstaviť, ako by ho mnohí hrešili, keby takýto objav nechal prejsť pomimo.
1617 Douvažoval a energickým pohybom stlačil gombík radarového poplachu... Vo všetkých obytných kabínach a priestoroch lode zaznelo ostré a prenikavé cenganie. Niektorí spáči boli raz dva na nohách, iní sa len spamätávali, kým siahli za pripravenými bezpečnostnými kombinézami.
1618 Zariadenie okamžite reagovalo. Len čo doznelo alarmujúce cenganie, ozvali sa tri silné údery gongu, ktoré privolávali pohotovostnú službu do riadiacej centrály. Hneď za tým nasleďovalo vysokotónové cenganie, ktoré ohlasovalo manéver. Celá loď bola teraz plná vzruchu a pohybu.
1619 Za jej stenami však vláďla nepreniknuteľná tma a absolútne ticho – akoby sa vo vnútri mohutnej rakety nič nedialo. Ostávalo štyridsaťtri minút. Pomocou videotelefónu, akéhosi zrakového zvukového telefónu na spojenie s jednotlivými kabínami, Nikéria nadviazal kontakt s veliteľom.
1620 Nemohol sa zbaviť predstavy, ako Jokohata vyskakuje na rovné nohy – bola to predsa jeho prvá samostatná príležitosť ukázať, ako sa vie zvŕtať so svojím Kolibríkom. Iba Salamma el Durhám sa akýsi nesvoj zdvihol z postele. Od chvíle, čo opustil centrálu, nenachádzal spánok.
1621 Všetko ho podivne tiesnilo a súčasne mu bolo ľahostajné. Meteoroid ho vonkoncom nezaujímal – chcel spať, čo najdlhšie spať. Keď sa všetci zhromaždili v riadiacej centrále, Kerulen pokynom ruky privolal k sebe pilota prieskumnej rakety. Rozprával sa s ním a niečo mu prikazoval.
1622 Jokohata ochotne a s rastúcim oduševnením prikyvoval; potom náhlivo opustil miestnosť preplnenú vzrušenými kozmonautmi. Všetci, okrem Salammu, bez váhania prijali Kerulenovu výzvu. Veliteľovo miesto bolo za pilotronom. Tyristorovým regulátorom stlmil nepriame osvetlenie a zapol veľkú obrazovku.
1623 Kerulen vypol televíznu kameru a ponechal na obrazovke iba proj ekciu z radaru. Hviezdna panoráma sa vytratila, obrazovka stemnela – zostal na nej iba malý svetelný reflex, odraz meteoroidu. Do centrály práve vošla doktorka kozmického lekárstva, Frankenova sestra Sagitta.
1624 Rýchlo si znovu sadla, aby nevzbudzovala pozornosť. Spoza pravého okraja obrazovky sa vysúval svetelný reflex. Bola to prieskumná raketa, ktorá naberala kurz k stíhanému objektu. Radarový odraz samotného meteoroidu, ešte stále ledva badateľný, visel pri ľavom okraji obrazovky.
1625 Nezosmiešnila sa pred ním? Radarový poplach a hlásenia z palubného rozhlasu ju prudko vytrhli zo spánku. Keď začula, o čo iďe, pochytili ju staré obavy. Jednako dúfala, že konečne sa presvedčí o zbytočnosti svojich obáv. Meteoroidy boli pre ňu dávnym strašiakom z neznámych končín vesmíru.
1626 Stíhač sa nerútil priamo na vesmírny úlomok. Letel súbežne s ním a Kolibríkom vo vzdialenosti tristo kilometrov. Radar nepretržito vysielal pred seba neviditeľné tykadlá ultrakrátkych vín. Narážali na povrch malej rakety i meteoroidu, pričom časť sa odrazom vracala k smerovej anténe.
1627 Najlepšie bude, ak s ním poletíte súbežne vo vzdialenosti štyridsať až päťdesiat metrov. Zosynchronizujte presne rýchlosť, vystúpte z rakety a pomocou fľaše so stlačeným vzduchom alebo reaktívnej pištole sá k nemu priblížte – jednoducho si toho chlapíka vlastnoručne chyťte.
1628 Možnosti zábavy a rozptýlenia boli na kozmickej loďi predsa len obmedzené a stereotypné. Jaskynná slávnosť bude vítaným spestrením programu. Začali sa horlivé debaty o podrobnostiach chystanej slávnosti. Iba veliteľ v týchto chvíľach vecne uvažoval o meteoroide a Jokohatovi.
1629 Uprostred jemne nadýchnutého závoja hviezdnych f litrov a matných hmlovín visela ako svetlica prieskumná raketa. Zdalo sa, že na obraze všetko zamrelo – nič sa nehýbalo. Ale Kerulenov odhad bol správny. O pol minúty za raketou vyšľahol dlhý tenký pásik ionizovaných plynov z pohonných agregátov.
1630 Uvedomoval si, že všetci chcú čo najskôr vidieť meteoroid. Posledným rozmachom sa vyhupol z kabíny a bez meškania odistil tesnenie kozmickej kukly. Potom siahol do priestrannej kapsy na hrudnej časti skafandra. Triumfálne zastal na pristávacej rampe a držal meteoroid vysoko nad hlavou.
1631 Meteoroid skutočne vyzeral ako malý kyjak. Ale čo sa to s ním dialo? Rovno pred očami všetkých menil farbu, až napokon celkom obelel. Príčina bola v tom, že na jeho podchladenom povrchu sa usadili vodné pary z ovzdušia pristávacej komory a v okamihu sa premenili na ľadové kryštáliky.
1632 Vesmírny kameň, vlastne správnejšie nikloželezina, podľa chemického zloženia, ľadovatel teraz ešte rýchlejšie, pretože sa na ňom vyzrážal dych mnohých ľudí. Biela vrstva ľadových kryštálikov bola hrubá už dva až tri milimetre. Filitra ľutovala, že sa s meteoroidom nateraz nedá nič robiť.
1633 Teraz bol v aklimatizovanom ovzduší umelého sveta kozmickej lode, preňho zatiaľ príliš horúcom... prirodzene, aj fyzik Bacos očividne koketoval s kozmickým kameňom. Aj on by si ho bol rád čo najskôr odniesol do svojho laboratória a dal sa skúmať jeho hmotnosť a rádioaktivitu.
1634 Dlhé stáročia učenci márne túžili po takejto možnosti. Meteoroidy, ktoré nezhoreli pri prelete zemskou atmosférou, vo väčšine sa buď nebadane zaryli do zeme, alebo, ak ich ľudia už našli, povrchová štruktúra bola zmenená nesmierne vysokými teplotami, ktoré vznikali trením o vzduch.
1635 Keby bol lepším znalcom ženskej psychiky, bol by si uvedomil, že skutočné sympatie sa často začínajú práve nápadnou zdržanlivosťou. Chvíľu ešte váhal, ale napokon energicky zaklopal. Dvere sa otvorili až neočakávane rýchlo. Filitra sa takisto práve chystala opustiť kabínu.
1636 Na bokoch, kde syntetická kožušinová pokrývka nebola zopnutá, výrazne presvitala priliehavá jahodovo červená kombinéza z takzvanej vlnokapiláry. Čierne vlasy jemnými vlnami lemovali jej zlatohnedú tvár. Dokonalá postava práve v tomto ledabolom pravekom oblečení pôsobila oslňujúco.
1637 Iba sa usmiala a ukázala na nohy. Čierne mokasíny, ktoré skôr pripomínali hrubšie ponožky, syntetická napodobenina kože čierneho leoparda, zahaľovali chodidlá až po členky. Celkom nehlučne vystúpili po schodíkoch vedúcich na hlavnú chodbu. Henry niesol v ruke napodobeninu kamennej sekery.
1638 Ale v okamihu sa strhol nazad. Rovno pred ním naňho gánilo dvoje temných očí! Ozval sa pridusený smiech. Dodal si odvahy a vystúpil zo zákrytu. Oproti nemu sa vyrútila druhá postava v huňatých kožiach a zatlačila ho späť k schodom. Filitra ledva potlačila výkrik preľaknutia.
1639 Pod rozstrapatenou šticou parochne, v divoko pomaľovanej tvári a kožušinovom odeve spoznal radistu. Norbert mal ešte cez plece prehodenú veličiznú bakuľu z plastickej hmoty. Henry si vydýchol. Filitra a on teda neboli jediní, čo sa takto vystrojili. Nebolo času na vzájomné čudovanie a pozdravovanie.
1640 Videli pravekého človeka, ako predklonený uháňa po chodbe. V jednej ruke sa mu hompáľal drevený oštep. Z bočného priechodu sa vynorila druhá postava, takisto vyzbrojená kopijou. Obe postavy sa stretli a vydali zo seba akési hrdelné zvuky, pripomínajúce chrochtáme – zrejme to mal byť pozdrav.
1641 Potom sa opatrne zakrádali bočnou chodbou, aby im nadišli. Za zákrutou, kade tí dvaja museli prejsť, postavili sa rovno naprostred chodby. V pravý okamih, na Norbertovo znamenie, všetci traja hurónsky zrevali. Strašidelný krik, prenikajúci až do špiku kostí, rozľahol sa celou loďou.
1642 Bol to veliteľ Kerulen a profesor Mirsanov, podistým najváženejší členovia posádky stíhača asteroidov. S tým, pravda, naši traja výmyselníci z kamennej doby nerátali. Záver pravekého škrekotu im zaviazol v hrdle a previnilo pozerali jeden na druhého. Kerulen ich nenechal dlho v pomykove.
1643 Znovu zo všetkých síl zrevali, až sa to nieslo po celej lodi... Dvere viacerých kabín sa rozleteli. Strašidelný výkrik vyplašil zvedavcov, ale boli aj takí, čo mysleli na horšie: či sa nebodaj dačo nestalo. Reakcia posádky na hlasový výkon Frankenovej trojice vnukla Kerulenovi nápad.
1644 Celá kozmonautská spoločnosť, seriózni učenci a chladli technici, bola akoby vymenená. Všade bujaré tváre ochota žartovať. Temný vesmír za stenami lode bol zabudnutý. A možno práve jeho existencia v podvedomí všetkých vyvolávala onú nefalšovanú radosť z kolektívnej Iružnosti.
1645 Filitra si po chvíli zmyslela, že znovu nájde svojho spoločníka, a prešmykla sa zástupom k nemu. Bok po boku rošli do haly. Všetci boli prekvapení. Spoločenská miestnosť sa podstatne zmenila. Ôsmi členovia posádky predviedli kus sriginálnej práce, aby vyzerala ako obydlie jaskynného človeka.
1646 Hoci kamufláž prostredia bola takmer dokonalá, jednako pripravené poháre, čaše, taniere, fľaše s vínom neklamné pripomínali súčasnosť. Ani lákavá vôňa mäsa, ktoré sa opekalo na ražni, nemohla zastrieť vysokú úroveň civilizácie – mäso opekali infračervené a vysokofrekvenčné žiariče.
1647 Chytil ju za ruku a viedol k vatre. Spoločne sa rozbehli a vydareným skokom sa preniesli ponad ohnisko. Pravda, nechýbali ani komické skoky, ktoré vyvolávali salvy smiechu. Na záver úvodného obradu vysvätili Jokohatov vesmírny kyjak na rodový symbol spoločenstva lietavíc.
1648 Mäso na ražni bolo chutne grilované. Jaskynní praľudia povyťahovali nože a vidlice, odrezávali si z pochúťky podľa ľubovôle. Aby ilúzia pravekej slávnosti bola čo najdokonalejšia, brali si mäso holými rukami a ujedali si z neho. Všetko hojne zapíjala vínom a s pôžitkom konzumovali čerstvé ovocie.
1649 Veliteľ sa vyzbrojil Jokohatovým kyjakom a Franken mal svoju bakuľu. Obaja sa prejavili ako majstri pantomímy, za čo zožali búrlivý potlesk. Meteoroid znova putoval dookola. Nik sa nemusel obávať chytiť ho holou rukou; už niekoľko hodín vesmírny kameň mal normálnu teplotu.
1650 Bolo prípustné, tu ďaleko vo vesmíre, upreďnostňovať len jedného a preukazovať mu viacej sympatie a priateľstva než ostatným? A či vôbec Henry stál o túto priazeň?... Musela si však priznať, že jeho blízkosť v nej vyvolávala príjemné pocity. Spolu jedli a pili, tancovali, spievali.
1651 Predmet jej úvah, Henry, medzitým pozoroval jaskynné kresby. Keď sa dostatočne vynadíval, rozhliadol sa po hale a popri živo diskutujúcich skupinkách zamieril rovno k nej. V tom okamihu začala slabnúť gravitácia umelo vytvorená v kozmickej lodi. Bol to čudný pocit bezmocnosti.
1652 Kerulenova prvá myšlienka platila riadiacej centrále. Predpokladal, že službukonajúci pracovník, ktorý má na starosti riadenie letu, je na mieste. Znamenalo teda vynechanie pôsobenia gravitácie skutočné nebezpečenstvo? Napäto počúval, no poplašný signál z pilotronu sa neozýval.
1653 Henry ju ešte včas zachytil za nohy, čo ju zachránilo pred tvrdým nárazom na stenu povaly. Navzájom sa držiac, krútili sa v priestore ako pri akrobatickom výstupe a niekoľkokrát narazili na steny. Na dovŕšenie situácie zhaslo aj svetlo. Všade vládla nepreniknuteľná tma.
1654 Ľudia a veci sa znovu začali usádzať na dlážke... Veliteľ v prvých okamihoch nevedel, či sa má nahnevať na trúfalý žart, alebo sa smiať nad pochabosťou ináč seriózneho, spoľahlivého a skúseného atómového fyzika. Ak dá priechod prvým pocitom, bude to mať pre Bacosa vážne disciplinárne následky.
1655 To všetko boli scény akoby vystrihnuté z kozmickej grotesky. Pohľad bol taký komický, že Kerulen sa voľky nevoľky musel rozosmiať. Pripojili sa aj ostatní. Žart Para Bacosa bol síce trocha prituhý, ale napokon prevládlo upokojujúce vedomie, že nehrozí naozajstné nebezpečenstvo.
1656 Na oplátku, vo chvíľach tanečného oddychu, improvizovaný mužský zbor zaspieval ich obľúbené piesne. A navyše jednotlivci pridali čosi z národných studníc ľudového spevu. Najväčší úspech mali Rajpúrove indické ľúbostné piesne, ktoré predniesol s ozajstnou bravúrou profesionálneho speváka.
1657 Posledná udalosť, keď za radarového poplachu ostal vo svojej kabíne, vyvolala všeobecnú nevôľu. Napriek tomu nik sa o príhode nezmieňoval, nik mu ani v najmenšom nedal najavo, že by bol vari nevítaným hosťom na slávnosti. Naopak, všetci sa usilovali byť voči nemu priateľskí.
1658 Bol by najradšej dávno odišiel do kabíny, ale nechcel vzbudzovať pozornosť. Dlho sedel bez pohnutia a hľadel do dlážky. V istej chvíli, keď mimovoľne pozdvihol zrak, neočakávane sa stretol s párom skúmavých očí, ktoré ho zrejme už dlhšie pozorovali. V tom pohľade bolo veľa nevyslovených otázok.
1659 Napokon sa preďsa oďhodlal a predčasne opustil slávnosť. Podarilo sa mu to takmer nebadane. Potreboval byť sám, zlomiť v sebe akúsi apatiu, ktorá ho hnala do úzkych. Čierna prázdnota vesmíru, ktorá aj teraz nečujne plynula za stenami rozbujarenej lode, oberala ho o družnosť aj o spánok.
1660 Keby tak mohol zaspať, čo najdlhšie spať! Pomáhal si predstavami z chlapčenských rokov. Vynorila sa mu idylická predstava palmového hája pri jeho rodisku, chladiaci vánok podvečera po rozpálenom dni, zunivé ticho doliehajúce z púšte... Milosrdný spánok ho konečne vyslobodil do ríše zabudnutia.
1661 Za mihalnicami oťaženými ešte nepokojným spánkom, vynáral sa pred ním na hranici snov a vedomia čarovný obraz sviežeho rána s vysokým stĺporadím zelených papradín, čiahajúcich k slnkom ožiarenej žltolilavej oblohe. Mal predtuchu čohosi dobrého, kýsi neznámy hlas sa mu ticho prihováral.
1662 Neotváral oči, hoci už jasne cítil, že prekročil prah medzi spánkom a bdelosťou. Usiloval sa vnímať zmysel slov. Zrazu si uvedomil, že hlas spoznáva – bol to hlas ich lekárky... Sagitta po skončení slávnosti predsa len nadhodila otázku Salammovho správania sa pred niekoľkými bližšími členmi posádky.
1663 Súčasťou jej lekárskeho poslania bola aj psychoterapia. Určila diagnózu a rozhodla sa aj pre liečebnú metódu. Použije, áno, použije rozprávku! Kráčala po dlhej hlavnej chodbe zamyslená, až zastala pred jeho dverami. Stlačila gombík, dvere sa nehlučne otvorili a súčasne sa zažalo svetlo.
1664 Salamma ležal oblečený priekom cez posteľ, tvárou nadol. Sklonila sa nad ním a zistila, že spí. Bolo to dobré znamenie. Stímila osvetlenie, pritiahla si kreslo a chvíľu sedelabez pohnutia. Vyzeralo to, akoby v miestnosti nikoho nebolo. Starostlivo pozorovala reakcie spiaceho.
1665 Tichým hlasom povedala niekoľko bežných úvah o dnešnej slávnosti. Bola to podistým komická samovrava, ale jej cieľom bolo cez sluchový orgán podnietiť mozgové centrá. Asi po desiatich minútach zbadala, že spáč sa pomaly zobúdza. Keď si bola istá, že môže vnímať slová, prešla na rozprávku.
1666 Prvý, najmúdrejší, nosil vždy biely odev. Býval v najmenšej dvorane. Druhý mal na sebe čierne nohavice a od pása bol holý. Jeho dvorana bola trikrát väčšia. Bol z nich najsilnejší a najzručnejší; podľa múdrych nápadov prvého dokázal zhoto – viť čarodejnícke pomôcky zo skál a nerastov.
1667 Obýval najväčšiu dvoranu, ktorá bola tristotridsaťtri ráz väčšia ako dvorana prvého čarodejníka. Jedného dňa sa rozhodli, že si zhotovia čarodejný stroj, ktorý ich odbremení od každodenného čarovania, čo im zaberalo veľa času, a potom im chýbal pri odhaľovaní veľkých tajov kúzelníctva.
1668 Ledva zašermoval svojou veľkou taktovkou, už sa zjavovali tajomné kruhy, čiary a krivky pretkané mnohými číslicami. Pri tejto práci čarodejník často vrhol pohľad na zelené lesy i na ešte vyššie končiare, pokryté snehom a ľadom, ktoré zďaleka strážili údolie troch čarodejníkov.
1669 Keď prvý čaroďejník skončil svoju prácu, prišiel druhý, ten s obnaženou hrudou. Vzal všetky papiere a podľa nákresov a formuliek vo svojej ďvorane ďal sa stavať čarodejný stroj. Sklenou dlážkou podchvíľou sa zapozeral do tmavých hlbín zeme, aby vybral najvhodnejšiu skalu či nerast.
1670 Jeho hlavným pomocníkom bol oheň. Skrotil ho tak, že v jednom kúte dvorany poslušne syčal a vysoké plamene praskali. Na tristotridsiaty tretí deň svoju prácu skončil a čarodejný stroj prikryl veľkou plachtou. Nakoniec prišiel tretí čarodejník, najväčší a nadôležitejší, v belasých šatách.
1671 Nervovými vláknami kyklopa blýskavo prelietavali povelové signály. Do svalov začala prúdiť mohutná energia, kanálmi žíl vodopády oleja. Vnútornosti začali stravovať hory zeminy, nerastov a uhlia. Oceľové zubiská za strašného škrípania drvili a prežúvali bezpočetné množstvo kovových tyčí.
1672 Keď bol so všetkým spokojný, zanechal horúčkovito pracujúceho kyklopa v obrovskej dvorane a odišiel za ostatnými čarodejníkmi, aby sa odteraz venovali iba veľkému čarodejníctvu. Kedy tedy sa však prišiel pozrieť do obrovskej dvorany, aby preskúmal pulz samočinne pracujúcej ozruty.
1673 Čarodejníci však zostarli a nijaké zaklínadlo nemohlo odvrátiť blížiacu sa smrť. Bolo im nesmierne ľúto, že ich kúzelné formulky a zázračné zariadenia upadnú do zabudnutia a nebudú už nikomu slúžiť. Prizvali teda ľudí, aby ich naučili čarodejníctvu. Ľudia chodili v zástupoch a dychtivo sa učili.
1674 Riadenie kyklopa najviac opotrebovalo jeho sily. Neuplynul dlhý čas a vyprevadili na cintorín aj druhého. O niekoľko ďalších dní ani tretí už nebol medzi živými. Vo svojej poslednej hodinke odovzdal ľuďom kľúč od tristotridsaťtrikrát väčšej dvorany, kde vo dne v noci hrmotal a pracoval obor.
1675 V šerosvite obrovskej haly rachotila a svetielkovala pred nimi gigantická ozruta, ktorú mali odteraz ovládať. Niektorí z panického strachu chceli obra zničiť. Zabránili im v tom tí, ktorí v oblude videli boha, ale aj tí, pre ktorých bola iba odporným pažravým veľjašterom.
1676 Bola im odporná, ale báli sa jej. Bez milosti zaťala svoje oceľové zubiská do tých, čo sa k nej neopatrne priblížili. Ľudia sa upokojili a zistili, že ak nechajú kyklopa na pokoji, vyrobí hromadu vecí od výmyslu sveta. Postupne sa stal z obra poslušný sluha a z pažravého jaštera dobromyseľný slon.
1677 Vstala a potichu vyšla z kabíny. V najbližších dňoch sa ukáže, či symbolika rozprávky prenikla do podvedomia kozmonauta, ktorého tiesnila mora. Salamma si spočiatku neuvedomoval skrytý význam jej slov. Bezprostredne naňho pôsobila iba jej prítomnosť, pocit, že vie, čo sa v ňom odohráva.
1678 Až neskôr, dosť dlho po oďchode Sagitty, uvedomoval si hlbší zmysel rozprávky o ľuďoch čarodejníkoch, ktorí nadobudli takmer neobmedzenú moc, ak pracovali usilovne a družne. Raz, keď už prekonal tiesnivý pocit apatie a prázdnoty, spýtal sa lekárky, či okrem nej vie ešte dakto o nočnej návšteve.
1679 Nie preto, že by sa tešil na dajakú maškrtu. Len pred chvíľou pri kontrole tabuliek známych rojov meteoroidov urobil dôležitý objav a teraz ťažko skrýval tvorivé vzrušenie a očakávanie. Na jedálenskom automate zvolil si tlačidlom jedlo bohaté na zeleninu a k tomu si ešte dal šalát z morských rias.
1680 Mirsanov sa namiesto odpovede znovu iba potmehúdsky usmial. Nedal sa vyprovokovať poznámkou a veľavravne mlčal, ľba priateľsky kývol Filitre pri susednom stole a náhlivo pokračoval v jedení. Vďaka umelému gravitačnému poľu mohli jesť ako pozemšťania, z tanierov a s príborom.
1681 Norbert, Oulu a Sagitta, ktorí sedeli pri jednom stole, vymenili si nechápavé pohľady. Aj pri ostatných stoloch sa dohadovali nad zmyslom profesorovej poznámky. Mirsanov sa ponáhľal z jedálne rovno do riadiacej centrály, kde mal práve dozor nad riadením letu Salamma el Durhám.
1682 Inžinier pohonných agregátov nechápal. Radistický a radarový pult boľcelý čas pod dohľadom, ale na kontrolných obrazovkách vládla šiesta, nič sa tam nedialo. Jednako profesorova zdôraznená otázka ho obrala o istotu a znovu sa dôkladne zapozeral na míkvo oscilujúce plôšky tienidiel.
1683 Pri najlepšej vôli nič nevidel, takisto Salamma. Možno, že nástojčivé želanie okrídľovalo Mirsanovovu fantáziu. A naozaj, profesor mal pravdu! Na označenom mieste ledva sa dalo vybadať akési svetelné mihotanie, svetelný fliačik veľkosti gombíka, ktorý pomaly, ale predsa narastal.
1684 Muži sa len zasmiali. Pridm dychtili za nebezpečenstvami, teda dni najmenej pomýšľali na to, aby sa vyhli roju. Taká príležitosť pre laserové delo! Filitra sd ďalej na nič nepýtala. Iba si pomyslela, že čosi z odvekých poľovníckych inštinktov pretrvalo v mužoch celé tisícročie!.
1685 Dnes, pravda, v sublimovanejšej forme. Veď poľovať sa dalo aj na poli vedy. Kerulen na chviľu vypol pilotron. Musel zamieriť celou loďou na roj meteoroidov, ktorý bol kdesi v diaľke pred nimi napravo. Keď stíhač prešiel na nový kurz letu, zveril jeho riadenie opäť automatickému pilotovi.
1686 Znovu mali všetci pocit, akoby sa pred nimi otvorila celá stena lode. Filitra sa mimovoľne zachvela, keď uzrela veľkolepú vesmírnu panorámu. Zľava napravo tiahol sa nepravidelný, úzky a hmlovito nadýchnutý svetelný pás Mliečnej cesty. Uprostred sa zreteľne črtal tmavý obrys konskej hlavy.
1687 Kerulen dôvodil, že ak ešte nevidia jednotlivé body, príčina môže byť dvojaká: buď sú ešte stále príliš ďaleko od poľa meteoroidov, alebo sú jednotlivé časti veľmi malé. Prirodzene, ešte skôr, než ich začnú likvidovať, musia sa presvedčiť o štruktúre, hustote a priestorovej rozlohe roja.
1688 Bolo priam neuveriteľné, koľko takýchto polí existovalo! Pri niektorých bolo pred registračným číslom znamienko mínus, čo znamenalo, že tieto útvary stíhače Vesmírnej bezpečnostnej služby už zlikvidovali. Väčšina však mala ešte stále pred registračným číslom výstražné červené znamienko plus.
1689 Jedným z tých, čo pri rozdeľovaní úloh vyšli naprázdno, bol Henry Lorcester. Nijako ho to nemrzelo, pretože už z predošlej kozmickej lode pridobre poznal celý priebeh príprav. Uspokojil sa pozorovaním prevádzky v centrále, k čomu ho napokon inšpirovala aj Filitrina prítomnosť.
1690 Pravda, netušil, že jeho prítomnosť ju trocha zbavuje istoty. Na veľkej obrazovke sa ustavične zväčšoval svetelný reflex roja meteoroidov. Teraz už to bol nie celkom kruhový útvar v priemere asi jeden a pol metra. Začali sa v ňom zjavovať aj jednotlivé svetelné body, zrejme najväčšie meteoroidy.
1691 Napokon sa voľne vznášal v priestore. Opatrne, vyhýbajúc sa rýchlejším pohybom, načiahol ruku za operadlom kresla, ale sa mu to nepodarilo. Súčasne so zlyhaním gravitácie ozval sa hlboký bzučivý tón – signál, že pilotron automaticky na prechodný čas vypol gravitačné pole.
1692 Na niekoľko okamihov dokonca akoby zaznelo ostré poplašné cenganie. Náhle všetci pocítili akési pružné myknutie. Raketa sa práve vyhla meteoroidu... Lorcester pohybom ruky vyvolal pohyb vpred a plával k čelnej stene hlavného počítača. Oulu urobil práve nedobrovoľnú stojku na svojom riadiacom pulte.
1693 Kerulen bol v pohybe, akoby chcel hlavou prebiť stenu, no v poslednej chvíli sa stočil ako gymnasta a náraz stlmil plecom. Zato Filitra sa nevznášala v priestore, ale kŕčovite sa tmolila pod kreslom. Iba Salamma sa neuveriteľne obratne, sťa vodný had, pomkýnal k laserovému delu.
1694 Špeciálny tréning, ktorý absolvoval ešte na Zemi, umožňoval mu ovládať telo aj v bezváhovom stave aj pri preťažení. Jeho tvár sa v niekoľ – kých okamihoch pritlačila k zameriavaču dela. Potom stlačil gombík. Pozorovateľ, ktorý by bol v blízkosti lode, zbadal by neďaleko nej oslňujúci záblesk.
1695 Neveľký meteoroid, zasiahnutý sústredeným prúdom lúčov z dela, v niekoľkých sekundách sa doslova vyparil. Hlboké bzučanie doznelo. Gravitácia sa postupne prejavovala. Automatika ju nezapájala v plnom rozsahu naraz, ale postupne, aby telá a uvoľnené predmety nepadali tvrdo a plnou váhou.
1696 Iba Filitra sa mierne šokovaná vyštverala spod kresla, ktorého sa dosiaľ pridŕžala. Jej obavy z vesmírnych bludárov sa tentoraz potvrdili, hoci súčasne sa presvedčila, že ich aj pri neočakávaných stretnutiach s meteoroidom automatika lode dostatočne chráni. Tak je to teda! pomyslela si.
1697 Pomocou prehľadávacieho radaru starostlivo začal skúmať priestor okolo stíhača. Objavil síce ďalších meteoroidových samotárov, ale ich dráha neohrozovala posádku – leteli odťažito. Napriek tomu sa znovu vracal k helikonu, zacielil a v niekoľkých sekundách meteoroid prestal existovať.
1698 Merací prístroj momentálne registroval za minútu vyše štyridsať nárazov mikrometeoroidov na steny lode. Okolo pätnástej hodiny dostihli pole. Najprv katapultovali Jokohatu s Kolibríkom na prieskumný let a o chvíľu vystrelili do roja aj obe skúšobné sondy, ktoré pripravil Salamma.
1699 Keď testovacie sonďy preleteli poľom meteoroidov a začali ho predháňať, rádiovým signálom z lode sa zapálili ich brzdiace nálože. Tým sa ich rýchlosť spomalila, pole meteoroidov sa znovu priblížilo a preletelo popri nich. Testovacie sondy teraz už druhý raz premeriavali pole.
1700 Tým sa spresnila celková predstava o jeho štruktúre, hustote a rozlohe. Pri spomalenej rýchlosti napokon zaostali za rojom a materská loď ich znovu vzala na palubu. Stávalo sa však, že sa vymkli spod kontroly alebo zrážkou s meteoroidom sa celkom vychýlili z kontrolovanej dráhy.
1701 Skúšobné sondy zistili, že v roji je len niekoľko väčších meteoroidov veľkosti holubích vajíčok. Dvadsať percent roja, počtom niekoľko sto, tvorili meteoroidy veľkosti malých kamienkov. Osemdesiat percent nebolo väčších než pieskové zrnká. Okrem toho bolo tam veľa kozmického prachu.
1702 V priemere na jeden kubický kilometer pripadalo asi len dvanásť gramov hmoty. Pravda, v kozmických meradlách bola to značná hustota. Spolu s údajmi, ktoré zistil Jokohata, mali teraz k dispozícii pomerne presný obraz o kozmickom útvare. Bol to guľovitý útvar s priemerom dvesto kilometrov.
1703 V riadiacej centrále sa zjavil odpočinutý Paro Bacos a zaujal miesto za riadiacim panelom dela. Pred ním ležala veľká tabuľka s údajmi o priestorovom rozložení poľa meteoroidov, ktoré vyrátal Nikéria pomocou formaxu. Stíhač letel teraz vo vzdialenosti tristodvadsať kilometrov za rojom.
1704 To umožňovalo dokonalý prehľad o celom útvare. Kerulen vydal príkaz, aby na najbližšie hodiny zastavili činnosť umelej príťažlivosti. Okrem toho zakázal bežné používanie ostatných energetických zdrojov. Všetku energiu potrebovali teraz na činnosť dela, ktoré malo mimoriadnu vysokú spotrebu.
1705 Členovia posádky, ktorí chodiačky plnili úlohy, hneď použili magnetickú obuv, ktorá ich pridržiavala ku kovovej dlážke. Atómový fyzik, tentoraz vo funkcii odstreľovača, s tvárou pritisnutou na zameriavač vrhol neviditeľný prúd sústredených lúčov najprv na okrajové pole roja.
1706 Jej úloha spočívala v kontrole zdravotného stavu členov posádky. Pri dlhšie trvajúcom bezgravitačnom stave u jednotlivcov mohli nastať poruchy. Kedykoľvek zavítala do riadiacej centrály, chvíľku si oddýchla, ale najprv sa presvedčila, či sú prítomní kozmonauti v poriadku.
1707 Preto sa Kerulen ešte väčšmi priblížil k roju. Vzdialenosť sa zmenšila z tristodvadsať na stotridsať kilometrov, – priebojná sila lúčov sa tým podstatne zvýšila. Jokohata po prvom prieskumnom lete znovu vyštartoval, tentoraz aj s navigátorom na palube, aby sa priblížil k roju z druhej strany.
1708 Hlásil, že sa pretvára do hubovitej podoby, pričom klobúková časť roja, teda na strane vzdialenejšej od stíhača, dostáva podobu vejára. Po tomto hlásení Bacos znovu zväčšil kruhové ostreľovanie helikonom na stopäťdesiat kilometrov, aby zničil novovytvorené okrajové pole.
1709 O niekoľko minút vo vzdialenosti asi pol milióna kilometrov, kde bolo čelo roja, lavínovité sa rozprskol oslňujú – ci záblesk atómovej explózie. Tlaková vlna výbuchu podstatne spomalila čelo roja, pričom zadný voj, bližší ku kozmickej lodi, zachovával si pôvodnú rýchlosť.
1710 Laserové lúče teraz ľahko prenikli až k jeho prednému okraju. Akcia sa blížila k záveru. Ohnivý tunel, ktorým loď plávala, sa očividne zužoval. Po ďalšej hodine mal priemer už len dvadsať kilometrov, napokon desať kilometrov. Nastal okamih, keď zhorel aj posledný meteoroid, posledné prachové zrnká.
1711 Po obnovení gravitácie všetci odložili ochranné kombinézy a magnetickú obuv. Poslednými pohľadmi skontrolovali ešte raz číselníky a stupnice prístrojov. Potom rad radom opúšťali svoje pracoviská. Až teraz si uvedomili, že sú unavení a hladní. Kroky takmer všetkých mierili do jedálne.
1712 Ale aj vrava aj kroky napokon utíchli. V obytných kabínach sa zhášali svetlá. Iba v riadiacej centrále, kde Salamma dobrovoľne prevzal dozor na najbližšie štyri hodiny, ticho zunel elektronický mozog ustavične spojený s pilotronom. Za stenami lode nehlučne plynula vzduchoprázdna tma.
1713 Ostré poplašné cenganie patrilo už medzi štandardné situácie. Oveľa ťažšie bolo objaviť asteroidy, hoci hlavnou úlohou stíhačov bolo práve zisťovať tieto vesmírne objekty. Pre laserové delo boli priveľké. Mali ich opatriť iba rádiomajákmi vysielajúcimi výstražné signály.
1714 Stavba by si vyžadovala len niekoľko dní, ale zatiaľ chýbal vhodný objekt, napríklad väčší meteoroid, prípadne asteroid alebo planetoid. Obaja v týchto chvíľach netušili, že príležitosť na ich veľkolepý pokus, prvý tohto druhu v dejinách atómovej fyziky, naskytne sa im nečakane skoro.
1715 Na kontrolnej obrazovke, prijímajúcej signál zo zaseknutej antény, zjavil sa obraz objektu. Službukonajúci pracovník obratom oznámil Kerulenovi, že vo vzdialenosti asi deväť miliónov kilometrov pred nimi, teda v priestore päťstodvadsiateho deviateho slnokruhu, práve zistil väčšie teleso.
1716 Ukázalo sa, že objekt môžu dostihnúť o päť až šesť ďní. Jeho dráha a rýchlosť boli výhodné. Len nedávno dosiahol objekt najvzdialenejší bod ekliptiky okolo Slnka a teraz je na zostupnej ceste. Loď by mala odbočiť z kruhovej dráhy a mierne zvýšenou rýchlosťou zamieriť k vyrátanému bodu stretnutia.
1717 Údaje boli priaznivé. Kerulen nadviazal spojenie s veliteľskou loďou flotily a oznámil komodorovi úmysel. Komodor bez dlhých prieťahov súhlasil. Veď išlo o jedno z najvýznamnejších bádateľských podujatí. Mirsanov a Lorcester boli nadšení. O päť až šesť dní budú na mieste.
1718 Stíhač vybočil z rojnice a zamieril zvýšenou rýchlosťou k vyrátanému bodu, kde sa mal stretnúť s neznámym objektom. V uplynulých týždňoch Norbert Franken využil každú príležitosť, aby prišiel na stopu záhadného rádiosignálu, ktorý zachytil pri prvom spoločnom zameriavacom vysielaní celej flotily.
1719 Po štyroch dňoch nového časového rozvrhu, keď už bol takmer presvedčený, že signály nikdy viac nezachytí, priam vyskočil od radistického pultu: ozvali sa po druhý raz! Čoskoro zistil aj opakovací interval: vracali sa vždy po dvadsiatich hodinách. To už bol solídny základ pre ďalšie sleďovanie.
1720 Aj teplotné podmienky na lodi boli prispôsobené pozemským. V ranných hodinách všade podúval svieži vánok a vládol príjemný chlad. Iba postupne teplota stúpala na znesiteľnú mieru poludňajšej horúčavy. Franken kráčal hlavnou chodbou, ktorú ešte previeval ranný svieži vánok.
1721 Stlačil páčku batériového napájania. V slúchadlách sa ozvali typické zvuky diaľkového príjmu: drobný praskot a vesmírny šum, ktorého pôvod bol kdesi v nekonečných priestoroch, v explodujúcich hviezdach, v energetických premenách pulzujúcich sínc, v plynných mrakoch a hmlovinách.
1722 V citlivých slúchadlách zavládlo nezvyčajné ticho, ktoré akoby rezonovalo samé v sebe. Bolo to čosi ako nazrieť a načúvať pri veľmi hlbokej studni, ktorá pohlcovala ešte aj zvuky kvapiek padajúcich z mokvajúcich stien do hlbokého dna. Prešlo niekoľko dlhých minút. Franken napäto počúval.
1723 Žeby sa signály zasa nadlho odmlčali? Nie, pomyslel si, to by bola zlá odmena za moje úsilie, to by bol povestný zákon schválnosti, ako ho človek už od vekov vláči za sebou... Konečne! Jasne a zreteľne počul nesmierne vzdialený signál, ktorý už toľké týždne zamestnával jeho fantáziu.
1724 A navyše: čo ešte by si mohol želať takýto nadšenec, ak nie to, že môže konať pokusy v nekonečných hlbinách vesmíru! Teraz bolo najdôležitejšie zistiť zdroj signálov. To znelo na prvý pohľad jednoducho, ale skutočný obsah týchto slov bol zložitejší, než by si vedel neradista predstaviť.
1725 Intenzívne uvažoval, ako zistiť, z ktorých končín vesmíru signály prichádzajú. Mal dojem, že ich priestorový a smerový rozptyl je mimoriadne široký. Pokusy so smerovými anténami a rádiogoniometrické merania z viacerých bodov mohli priniesť určité výsledky, ale nepredpokladal, že rozhodujúce.
1726 Pre istotu si značil údaje a hodnoty, ktoré mu už teraz dávali niektoré prístroje. Dôkladné vyhodnotenia aj ďalších údajov a ich porovnávanie s tabuľkami podľa rozličných systémov a logických kombinácií možno ho neskoršie privedú na správnu stopu. Dnes zrejme nepokročí ďalej.
1727 Franken za svojho pôsobenia zažil najpestrejšiu paletu signálov a zvukových kombinácií, ale toto bolo čosi celkom nové, neuveriteľné! Neznáme signály ako šnúra drobných perál nadväzovali na seba. Elektromagnetický záznam, ktorý sa od prvej chvíle príjmu vždy automaticky zapínal, všetko registroval.
1728 Kozmoradista bol hlboko vzrušený. Mal dojem, že tieto signály znamenajú čosi mimoriadne. Zatajil dych, aby mu nič neuniklo. Ale neznáme signály náhle ustali. Vyčkával, všetky prístroje nechal zapojené, no signály sa už neozývali. Bolo zrejmé, že najbližšiu reláciu možno očakávať až o dvadsať hodín.
1729 Pohrúžený do myšlienok vrátil sa do svojej kabíny. Záznam si vzal so sebou. Bez meškania ho vložil do reprodukčného zariadenia a nasadil si slúchadlá, aby v úplnom tichu znovu vychutnal neočakávaný objav. Znovu a znovu si ho prehrával. Spočiatku boli preňho úplným rébusom.
1730 Doliehali na jeho zmysly ako morský príval, v ktorom niet záchytného bodu. Sluch si však pomaly privykal na cudzie tóny. No odhaliť ich význam a spojitosť bolo v tejto chvíli nad jeho možnosti. Napokon nevedel, odkiaľ signály prišli a prečo sa ich melodika v závere tak mení.
1731 Možno sa neskôr pokúsi rozlúštiť ich skrytý zmysel pomocou kybernetického dešifrovača. Jedno však už zistil: neznámy rádiogram, ak čímsi takým vôbec bol, tvorili ustavične sa opakujúce skupiny tónov. Čím dlhšie ich počúval, tým jednoduchšie sa mu videla podstata ich melodičnosti.
1732 Odstúpil nabok a zvedavo pozoroval výraz jej tváre. Už po krátkej chvíli prejavovala neskrývaný údiv, ktorý sa napokon zmenil na úzkosť a hrôzu. Trocha sa predklonila a počúvala napätejšie. Pri pobyte na Zemi brat ju neraz zasväcoval do taj o v rádiotechniky, poznala veľa z jej problematiky.
1733 A jednako televízna kamera, hoci jej svetelná citlivosť bola veľmi veľká, ani na takú vzdialenosť nemohla podrobne rozlíšiť všetky podrobnosti. Slnečné svetlo, ktoré prichádzalo do týchto končín podstatne zoslabené, bolo nedostačujúce. Stíhač sa prispôsobil rýchlosti meteoroidu.
1734 Automatické riadenie prevzal pilotron, ktorý starostlivo udržiaval presný odstup. Kerulen rozhodol, že k telesu vystrelia umelé magnéziové slnko. Všetci, čo boli v týchto chvíľach v centrále, pozorne sledovali ústrednú obrazovku, na ktorej sa temne črtalo veľké teleso meteoroidu.
1735 Po niekoľkých minútach v diaľke zažiarilo ostré biele svetlo. Umelé magnéziové slnko sa zapálilo a pomaly horelo. Jasné svetlo osvecovalo meteoroid a všetky detaily boli dobre viditeľné. Vesmírny pútnik mal tvar predĺženej, nie veľmi hrubej Platne, ktorá ledva badateľne rotovala okolo pozdĺžnej.
1736 Magnéziové slnko doháralo. Osvetlenie rýchlo slablo, až napokon celkom zhaslo. Keď sa oči prítomných prispôsobili zmene intenzity svetla, na obrazovke bol opäť iba matný obrys. Medzitým Nikéria pomocou formaxu zhodnocoval optické merania. Ani Franken pri rádiolokátore nezaháľal.
1737 Najprv preskúmali stranu obrátenú k Slnku. Aby si zachovali širší rozhľad a neskresľovali povrch meteoroidu bodovým osvetlením, uspokojovali sa so slnečným osvitom, hoci vo vzdialenosti pol miliardy kilometrov jeho intenzita bola desaťnásobne slabšia než na zemskom povrchu.
1738 Na koncoch mali príchytky podobné prstom, ktoré dokázali manipulovať nielen s väčšími predmetmi a nástrojmi, ale zvládli aj jemnejšie práce. Manipulátory boli riadené bioprúdmi. Pilot mal na zápästiach pripevnené kontaktné obrúčky, ktoré snímali z rúk nervové a svalové impulzy.
1739 Pomocou zosilňovacieho zariadenia bioprúdové impulzy sa menili na elektronické pokyny pre mechaniku umelých rúk, ktoré potom napodobňovali pohyby pilota v kabíne. Lorcester sa jedným manipulátorom pevne zavŕtal do povrchu kamennej platne, aby mal stabilitu a pevnú pozíciu.
1740 Zistil, že trhlina je hlboká len jeden centimeter, platňa teda bola jednoliata, nemuseli sa obávať jej prípadného rozlomu v priebehu pokusu. Vylúpol z jej povrchu niekoľko vzoriek, aby na palube materskej lode preskúmali ich chemické zloženie. Aj Mirsanov sa venoval podobným prieskumom.
1741 Po ňom, kus po kuse, posielali z výpustných komôr lode jednotlivé dielce. V bezváhovom stave lano malo funkciu dopravného pása pridržiavajúceho montážne dielce, ktoré by inakšie odplávali do okolitého vesmíru. Montážnici v jednomiestnych raketách pracovali pri ebe na jednom mieste platne.
1742 Súčasne zabudovali aj napájacie zdroje – polovodičové batérie a citlivé termočlánky, ktoré získavali energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou meteoroidu. Sedemnásť hodín od vzbíknutia prvého magnéziového slnka ešte raz na celú minútu zažiarilo druhé.
1743 Lievik bol širokým koncom obrátený do vesmíru a v dolnej časti sa zužoval do akéhosi tunela, ktorý sa končil v betónovej kocke. Bolo to vlastne jadro celej konštrukcie, samotná antičasticová pasca. Na protiľahlých stranách kamennej dosky boli kužeľové kryty napájacích zdrojov.
1744 Magnéziové slnko zhaslo a kozmická tma znova zahalila meteoroid aj s obrovským lievikom. Profesor Mirsanov iba teraz mal čas objasniť posádke, na akom princípe pasca funguje. Aby bol výklad názornejší, použil elektronickú tabuľu, na ktorej sa každá čiara, vyznačená kovovou hrotkou, tzv.
1745 Princíp pasce odkopírovali z prírody. Isté drobné vodné živočíchy z rodu viacbunečných majú takéto lieviky, do ktorých si vháňajú vodu. Spolu s vodou dostáva sa do ich tela aj mikroskopická potrava. Využívajúc supravodivosť určitých kovov v podmienkach kozmického chladu blízkeho hodnotám tzv.
1746 Siločiary tohto poľa mali vťahovať do lievika a potom do zúženého tunela elektricky nabité elementárne častice z okolitého vesmíru. Častice kozmického prachu boli by pre magnetické pole už priveľké a do pasce by sa nedostali. Do betónovej kocky teda prenikajú iba elementárne častice.
1747 Osobitné zariadenie, časticový separátor, oddeľuje normálne častice od antičastíc. Pre pokus nezaujímavé normálne častice sa bočným otvorom vypudzujú do vesmíru. Antičastice postupujú do vákuovej komôrky, kde ich silné mikromagnetické pole udržiava vo vznášavom bezdotykovom stave.
1748 Na druhý deň Mirsanov a Lorcester znovu odleteli na íeteoroid. S búšiacim srdcom, poistení bezpečnostným lanom pripraveným k jednomiestnym raketám nedočkavo sa náhlili k betónovej kocke. Využívali pritom magnetické topánky priťahované k meteoroidu jeho veľkým obsahom železa.
1749 Iba do jednej mohli ľudia vstúpiť; v ostatných predpokladali silné rádioaktívne žiarenie. Obaja takmer súčasne pozreli na hlavné počítadlo častíc. Žiarilo na ňom viacmiestne číslo! Hoci boli v nemotorných kozmických oblekoch, priam chlapčenský búrlivo si padli do náručia.
1750 Podľa zemského času bola noc, posádka vyspávala. Odpočívali aj pohonné agregáty. Kozmická loď zotrvačným letom opisovala časť kružnice pozdĺž päťstodvadsiateho slnokruhu. Okolo jednej hodiny po polnoci sa ohlásil formax. Zažiarilo červené signálne svetielko oznamujúce poruchu.
1751 O niekoľko minút pribehol Rádž do centrály. Podľa čísla lignálneho svetla a spôsobu jeho rytmického blikania eľmi rýchlo zistil miesto poruchy. Otvoril elektronický ozog hneď vedľa panelu s tlačidlami a vošiel do vstupnej omôrky. O niekoľko minút sa jeho tvár znovu ukázala štvorcovom otvore.
1752 Bol to jeden z integrovaných obvodov. Vlásočnicové spoje platničky vyrobenej technikou tzv. veľkej integrácie, ktoré umožnili združiť desaťtisíce polovodičových súčiastok na neuveriteľne malom priestore, boli na niektorých miestach porušené nepatrnými hnedastými škvrnami.
1753 Červené signálne svetielko hneď zhaslo. Elektronický mozog fungoval zasa bezchybne. Obaja kozmonauti sa ešte chvílu zhovárali a potom sa Rádž vrátil do kabíny, aby dospal zameškaný čas. Bacos bol zasa v centrále sám. Zapojil veľkú obrazovku, aby porovnaním projekcií skontroloval kurz letu.
1754 Aj dnes uvažoval, či uvidí v diaľke, ako stíhače z ich flotily ničia meteoroidy, ktoré sa dostali do kontrolnej oblasti. Mal rád tieto tiché hodiny v riadiacej centrále, keď ostatní vyspávali vo svojich kabínach. Vládlo tu rozjímavé ticho sprevádzané iba tichým bzukotom formaxu.
1755 Aj dnes pozoroval z otočného kresla veľkolepú hviezdnu panorámu. Rozjímal o tom, že pri všetkej nemennosti je vlastne vždy nová, že vžďy znovu uchvacuje svojím gigantizmom. To čierne nekonečno dokáže nekonečne upokojovať, ale aj naháňať hrôzu!.. Zdalo sa, že kozmická loď nehybne visí v prázdne.
1756 Tu, v kozme, stačilo tak málo... Rozdrúzganá raketa, bezmocná proti príťažlivej sile ves – mírnych telies, možno sa zrútila na niektoré. Ale takisto bolo možné, že mŕtvi kozmonauti, zmrazení na kosť v havarovanej lodi, zbavenej tepla a svetla, podnes blúdia neznámymi končinami vesmíru.
1757 Na veľkej obrazovke zažiarila v diaľke ohnivá iskierka. Bacos sa strhol z myšlienok. Iskierka sa rýchle rozrástla na guľku a napokon na ohnivý kotúč, ktorý však postupne zhasínal. Bol to nepriamy dôkaz existencie ostatných stíhačov. Jeden zrejme vypátral meteoroid a zničil ho.
1758 Bacos preladil prijímač na frekvenciu susedného stíhača. Radista práve hlásil veliteľskej lodi flotily likvidovanie meteoroidu. Nasledovali údaje o veľkosti, tvare, hmotnosti a zložení zničeného objektu. Medzi inými boli aj údaje o spektrálnej analýze plynov zo zničeného meteoroiďu.
1759 To nie je možné! Zrejme hrubá chyba v pozorovaní. Veď vo vesmíre sa plutónium nacháďzalo iba v reaktoroch kozmických lodí. Transurány boli chemické prvky, ktoré sa v prírode ako také nevyskytovali. Pred dávnymi stáročiami vytvorili ich ľudia umele vo výskumných laboratóriách.
1760 Atómoví fyzici pretromfli prírodu a vytvorili nové prvky. Nazvali ich transuránmi, pretože v Mendelejevovej tabuľke chemických prvkov podľa ich atómovej váhy sa zaraďovali až za posleďný prirodzený prvok – urán. Plutónium obsiahnuté v likvidovanom meteoroide akosi nešlo Bacosovi z hlavy.
1761 Tým sa rádiogram skončil. Bacos vypol frekvenciu veliteľskej základne. Takéto hlásenia neboli zriedkavé. Príčinou poruchy rádiomajáka na Adónise bol akiste zásah meteoroidu. Komodor flotily v najbližších chvíľach poverí príslušnú kozmickú loď, najbližšiu k dráhe asteroidu, aby rádiomaják opravila.
1762 Iba kontrolná stupnica prístroja dozerajúceho na zloženie ovzdušia v lodi ukazovala, že obsah kyslíka sa zvýšil o jedno percento. Bola to celkom zanedbateľná hodnota, ale Bacos diaľkovým riadením predsa len nastavil činnosť regenerátorov tak, aby obsah kyslíka klesol na optimálnu úroveň.
1763 Netušila, že by tu na ňu mohol čakať, ale súčasne ani nepredpokladala, že by tu inohol byť z dajakého iného dôvodu. Ženský inštinkt jej neklamné našepkával: Je tu kvôli tebe! Podišla k obom mužom a nerozhodne pred nimi zastala, popri ťažko utajovanej radosti zmocnili sa jej rozpaky, čo povedať.
1764 Paro preklenul rozpačitosť a podľa predpisu odovzdal lekárke službu. Stručne sa zmienil o udalostiach uplynulých štyroch hodín: o malej poruche na počítači, o záhadnom výskyte plutónia na meteoroide. Rádiogram z veliteľskej základne nepokladal za taký dôležitý, aby sa o ňom zmienil.
1765 Pozrela na Oulu. Výraz jeho tváre jej pomohol rozhodnúť sa a okamžite upovedomila veliteľa. Naklonila sa nad mikrofón kabínového rozhlasu. Keď sa Kerulen ohlásil, informovala ho o skomolenom rádiograme z veliteľskej lode. Jeho zrozumiteľná časť obsahovala príkaz vrátiť sa na pôvodnú pozíciu.
1766 V priebehu sedemdesiatich hodín musel sa automatický pilot štyri razy vyhnúť kozmickým pútnikom. Pri lete proti smeru otáčania slnečnej sústavy stíhač si nemohol dovoliť likvidovať ich, mohol len uhýbať. Na ničenie meteoroidov bola vhodná len honba za nimi, nie protiletová pozícia.
1767 Norbert Franken sedel plne sústredený za radarovým a radistickým pultom a pozoroval blížiace sa teleso. Radar zachytil asteroid už pred dvanástimi hodinami – vtedy bol ešte vo vzdialenosti vyše pol milióna kilometrov. Medzičasom sa priblížil na osemdešiattisíc kilometrov.
1768 Ak ich zachytil prijímač rádiomajáka a dosiahli určitú intenzitu, úmernú vzdialenosti vysielajúcej kozmickej lode, zapojila sa automatika vysielača výstražných signálov. Spravidla to bola vzdialenosť dvoch miliónov kilometrov. Signály automaticky ustali, ak bola kozmická loď mimo pásma ohrozenia.
1769 V ich modulácii boli zakódované údaje: katalógové číslo asteroidu, jeho rýchlosť letu, čas obehu okolo Slnka, perihéliový a aféliový bod obežnej ďráhy, tvar a zloženie, gravitačná príťažlivosť. Vďaka tomuto systému velitelia kozmických lodí boli včas pripravení na stretnutie s mikroplanétou.
1770 Tieto nové druhy kozmických plavidiel dosahovali fantastické rýchlosti na hraniciach rýchlosti svetla. Pri takýchto rýchlos – tiach palubné radary boli by prakticky neúčinné. Naproti tomu rádiomajáky boli schopné na obrovské vzdialenosti zavčasu vystríhať aj najrýchlejšie kozmické lode.
1771 Starú mapu Adónisa, zhotovenú ešte pred desaťročiami, keď na ňom inštalovali výstražný maják, mal rozloženú vedľa seba. Túto mapu bude porovnávať so súčasným stavom. V priebehu desaťročí všeličo sa mohlo zmeniť – dopadmi meteoroidov, zrážkami s väčšími úlomkami, samovoľným rozpadom.
1772 Všetky zmeny vyznačí na mape. Ak vysadia na asteroiď opravársku skupinu, údaje o tvárnosti povrchu musia byť čo najpresnejšie. Vo všetkých priestoroch stíhača posádka sa usilovne pripravovala. Skúšali sa kozmické skafandre, doplňovali zásoby kyslíkových fliaš a koncentrovaných potravín.
1773 Aj vedecká skupina sa pripravovala. Geológ a chemička chceli preskúmať zloženie zoškvarov na povrchu asteroidu, ktoré vznikli v čase jeho preletu v blízkosti Slnka. Astrobotanik sa chystal vysadiť na chránených aj nechránených miestach mikroorganizmy a skúmať ich reakcie.
1774 Ich veľkolepý pokus sa vydaril nad očakávanie: pasca zachytila niekoľko miligramov antihmoty, ktorú v osobitnom kontajneri, udržiavajúcom častice v bezdotykqvom stave, dopravili na kozmickú loď. Od toho času ich všestranne skúmal a dospel k novým významným poznatkom o stavbe a zložení vesmíru.
1775 Filitra Gomová a Henry Lorcester stáli pri okrúhlom priezore jej kabíny. Filitra vypla osvetlenie, aby sa zrak lepšie prispôsobil vonkajším podmienkam. Podľa dohody prišiel aj Henry, aby spoločne prežili vzrušujúce okamihy stretnutia s kozmickým objektom, aký za pobytu vo vesmíre ešte nevideli.
1776 Konečne čosi! Zbadala hviezdu, ktorá síce slabo svietila, ale zato badateľne menila polohu na nehybnom pozadí a ustavične rástla. Teraz už bola presvedčená, že ide o prílet osamelého pútnika. Privolala Henryho. Zmocnilo sa jej vzrušenie, na ktorom akiste mala svoj podiel aj jeho blízkosť.
1777 Filitra márne hľadala na jeho povrchu ostré ihlovité výčnelky a hromady skália. Namiesto toho videla kruté jazvy, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacov, keď sa otáčal okolo stredu našej sústavy, vypálili žeravé slnečné lúče. Túto ohnivú tortúru podstupoval každé štyri roky.
1778 Zrazu takmer obaja naraz zbadali čosi, čo im pripomínalo oázu poriadku, účelnosti a pravidelnosti uprostred neporiadku a chaosu. Na malej plošine dvíhala sa matnosivá kužeľovitá konštrukcia. Bola to kopula rádiomajáka; jej vrchol prechádzal do tridsaťmetrového rúrkového stožiara antény.
1779 Rádiomaják zanovito mlčal. Medzitým asteroid začal predbiehať kozmickú loď, ktorej rýchlosť predošlým pribrzdením postupne klesala. Signál z pilotronu ohlásil mierny zrýchľovací manéver. Krátkym náporom zadnej dýzy loď znovu dostihla vesmírne teleso a letala súbežne s ním.
1780 Kerulen vydal príkaz, aby katapultovali prieskumnú raketu. O niekoľko minút sa pred Kolibríkom otvorilo čelo kozmickej lode a prudká sila ho vymrštila do čierňavy. Päťnásobné preťaženie na niekoľko sekúnd priklincovalo cestujúcich do kresiel. Raketa sa rýchlo vzďaľovala.
1781 Pilotron vyrovnal spomalenie materskej lode spôsobené spätným nárazom katapultu. Kolibrík o chvíľu vybočil zo smeru letu kozmickej lode a oblúkom preletel k asteroidu. Predletel ho a miernym pribrzdením vyčkával, kým sa teleso priblíži odzadu. Z tejto strany bol asteroid lepšie osvetlený.
1782 Vyzeralo to, akoby asteroidová hora chcela raketu primliaždiť ako dajakého chrobáka na vesmírne pozadie. Krátko pred pristátím, asi stodvadsať metrov od kopuly rádiomajáka, z drieku rakety sa vysunuli odpružené teleskopické podpery, aby stlmili prípadný náraz pri dosadnutí.
1783 Montér a Rajpúr sa chystali vystúpiť. Jokohata, na svoju veľkú ľútosť, musel zostať v kabíne; podľa predpisu raketa nesmela byť bez dozoru. Po dekompresii sa otvoril výstup na rakete a prieskumníci v nemotorných skafandroch a v takmer bezváhovom stave sa zložito vyterigali von.
1784 Gravitačné pole asteroidu, pri jeho ledva kilometrovom priemere v porovnaní so silou príťažlivosti na Zemi, bolo celkom nepatrné. Muži v kozmických skafandroch nijako nepocítili prechod do vesmírneho vákua. V skafandri bol normálny atmosferický tlak a primeraná teplota.
1785 Dokonalý mechanizmus podľa intenzity dýchania dávkoval aj prísun kyslíka a regeneroval vydýchaný vzduch. Prv než obaja prieskumníci opustili raketu, do príchytiek na jej trupe upevnili zabezpečovacie laná. Boli to skôr syntetické povrázky, ale ich prietrhová odolnosť bola priam neuveriteľná.
1786 Pri opustení paluby rakety aj pri prechode do bezváhového stavu vo vesmíre každý kozmonaut sa musel nevyhnutne pripútať. Stačil by totiž zle odhadnutý odraz alebo sdraz vyvolaný reaktívnou pištoľou, aby kozmonaut odplával na niekoľkostometrový, ba aj niekoľkokilometrový ýlet.
1787 T takom prípade raketa by musela dlho a zložito manévrovať, aby znovu vylovila kozmonauta z vesmírnej temnoty vyslobodila ho z bezmocnej situácie. Ak sa kozmonaut poistil zabezpečovacím lanom, v prípade nebezpečenstva miniatúrny motorček s navijakom ho rýchlo pritiahol späť rakete.
1788 Asteroidová noc, ktorú spôsobovala rotácia telesa, náhle ich prepadla a vystriedala súmračné slnečné osvetlenie. Bez atmosféry, ktorá rozptyľuje svetlo, prechod bol okamžitý, hoci na Zemi sa po nápade Slnka ešte dlho udržiava súmrak. Adónisova noc však trvala krátko, zhruba dvadsať minút.
1789 Obaja prieskumníci nezaháľali ani za tmy. Silnými baterkami si osvetľovali cestu v smere, kde predtým zistili rádiomaják. Kráčali takmer komicky s meravými nohami, pokrčenými v kolenách, aby nedochádzalo k väčším odrazom, pohybovali sa v predklone dlhánskymi skokmi ako v spomalenom filme.
1790 Príťažlivosť na asteroide bola skutočne minimálne. Keď dostihnú rádiomaják, budú si môcť zapojiť magnety v topánkach; vo vnútri kužeľovitej stavby boli kovové dlážkové platne. Aj Jokohata sedel v kabíne v zajatí kozmickej tmy, ktorú trocha presvetľovali matne ožiarené číselníky palubných prístrojov.
1791 Pravdepodobne trochu povolil pórovitý kameň pod jednou z výsuvných podpier, alebo niektorý z prieskumníkov, čo hopkali k rádiomajáku, urobil prudší pohyb a napol zabezpečovacie lano. Jokohata sa znovu zahľadel do tmy tým smerom, kde si zapamätal, že prieskumníci skackali.
1792 Pri ostatných vypústných tuneloch pripravovali konštrukčné prvky antičasticovej pasce. Veliteľ a navigátor vypracovali presný harmonogram odsunu materiálov na asteroid a nadväznosti prác. Každý člen posádky, vrátane príslušníkov vedeckej skupiny, mal denne odpracovať istý počet hodín na Adónise.
1793 Všetky jednomiestne rakety, a takisto Kolibrík, prevážali montážne dielce, súčiastky a pracovné náčinie. Doprava materiálu si vyžiadala veľa času. Keby bola nablízku iná kozmická loď, jej posáďke by sa naskytol takmer neuveriteľný pohľad na čulé stavenisko uprostred vesmíru.
1794 Nový rádiomaják bol už takmer hotový a spolovice aj pasca na antičastice. Norbert Franken mal práve službu v riadiacej centrále. Na lodi ostalo len niekoľko potrebných členov posádky zabezpečujúcich jej prevádzku. Ostatní boli nasadení pri dopravných, montážnych alebo vedeckovýskumných prácach.
1795 Montéri antičasticovej pasce spájali rúrkové skladacie tyče stožiarov pre kovový úplet lievika, v ktorom elektrický prúd vytvára magnetické pole. Asi osemsto metrov od staveniska profesor Mirsanov a niekoľkí jeho spolupracovníci merali na malej plošine kozmické žiarenie.
1796 Neočakávane sa rozozvučalo ostré poplašné cenganie. Zrazu sa radista odvrátil od obrazovky a neveriacky zapichol pohľad do radarového záznamníka, v ktorom sa automaticky registrovali kódom všetky priebežné zistenia, teda aj tie, ktoré boli mimo bezprostrednej pozornosti dozoru nad letom.
1797 Až teraz sa znovu vynorilo, íle bolo povážlivo blízko. Letelo približne rovnakým smerom ako dvojica stíhač asteroid a približovalo sa rýchlosťou päť kilometrov za sekundu. Jeho momentálna vzdialenosť od stíhača bola štyritisícdvesto kilometrov. Franken zachoval rozvahu.
1798 Hlásenie všetkým pracovným skupinám! O necelú štvrťhodinu, presnejšie o trinásť a pol minúty, preletí naším priestorom neznáme teleso, pravdepodobne veľký meteoroid. Nebezpečenstvo zrážky momentálne nehrozí. Jednako odporúčame vyhľadať ochranu pod krytom rádiomajáka alebo pri antičasticovej pasci.
1799 Aj montéri na stavbe lievika zliezli dolu. Mnohí však vôbec nereagovali na výzvu a pokračovali v práci. Sagitta nebola babský strachopud, no tentoraz sa nemohla ubrániť úzkostným predtuchám. Aj Oulu bol na asteroide. Vedela, že stretnutie s meteoroidom mimo paluby lode je podstatne nebezpečnejšie.
1800 Akoby hľadala povzbudenie, pokúšala sa vyčítať dačo z výrazu Norbertovej tváre. Ale ani on nedokázal utajiť rastúce obavy z neutešeného vývoja situácie. Nezvyčajná svetelnosť reflexu na obrazovke radaru a čudný, doteraz presne nerozoznateľný tvar neznámeho telesa vyrývali mu hlboké vrásky na čele.
1801 Cítil, že mu náhla zmena situácie ochromuje myseľ, takže sa nevedel rozhodnúť. Teleso postupne nadobúdalo jasnejšie tvary. Frankena to udivilo a ohromilo. Nebodai má halucinácie?... Udalosti nasledovali jedna za druhou. Výstražný signál z pilotronu ohlasoval nový manéver stíhača.
1802 Mierne preťaženie podlomilo Sagitte nohy v kolenách a zložilo ju do kresla. Asteroid sa stratil zo zorného poľa televíznej kamery. Na obrazovku sa začala presúvať hviezdna panoráma. Sagitta si ani poriadne neuvedomila zrýchlenie lode, keď ju zdse opačná sila vytláčala z kresla.
1803 Asteroid sa znovu objavil na obrazovke, ibaže tentoraz vzdialenejší a menší. Len čo sa Norbert znovu postavil pevne na nohy, zhodil zo seba posledné zvyšky nerozhodnosti. Jasne si uvedomoval, že od jeho rozhodnutia a konania v mnohom závisí ďalší vývin udalostí. Bolo treba energicky zasiahnuť.
1804 Čo sa vlastne ďialo, čo bolo príčinou Frankenovho horúčkovitého konania? Elektronický mozog loďe preď niekoľkými okamihmi ohlásil, že cudzie teleso, ktoré sa dlho skrývalo za Adónisom a teraz sa nebezpečne priblížilo, pretne jeho dráhu vo vzdialenosti asi ôsmich kilometrov.
1805 Že by bola nejaká súvislosť medzi týmu0 signálmi a neznámou loďou, ktorá sa tak hrozivo príbližovala? Že by to bola loď s nepriateľskými úmyslami? Napriek tomu zablokoval všetky ničiace zariadenia. Zbrane mali prehovoriť až vtedy, keď nebude mať najmenšiu pochybnosť o ich úmysle.
1806 Lenže ako nadobudnúť istotu v priebehu niekoľkých minút, ktoré ešte zvyšovali do okamihu, keď sa skrížia dráhy obidvoch kozmických lodí? Ostávalo jediné – signalizovať! Rádiom, svetlom. Rozhodol sa najprv pre rádiosignál. Pevne veril, že na palube neznámej lode sú ľudia, pozemšťania.
1807 Morila ho strašná predstava: v čase, keď ľudstvo už dávno prekonalo vojny a agresie, možno sa vytvorila tajná organizácia dobroďruhov, ktorých vari nudil život v mieri... Ale čo ak je to medzihviezdny koráb z cudzích svetov? Takto si ľudstvo prvé stretnutie dvoch civilizácií nepredstavovalo.
1808 Franken bol v koncoch so svojimi možnosťami. Mechanicky ešte zaradil do vysielania jeden z elektromagnetických záznamov záhadných signálov, ktoré sa každých deväť dní ozývali z neznámych končín vesmíru. V ich závere bol onen podivný melodický rébus, ktorý jednej noci šokoval jeho aj Sagittu.
1809 Ak by to tak bolo, musela by sa konečne ozvať. Ráďiosignály jej vlastnej reči, ktoré teraz vysielal stíhač asteroiďov štyristoosem, musia byť preďsa rozhoďujúcim podnetom, aby nadviazala kontakt! Neznáma loď nereagovala ani na toto posolstvo. Mlčala a neuhýbala z nebezpečného kurzu.
1810 Kerulen videl, ako sa Franken horúčkovito skláňa nad mikrofóny. Rozčuchrané vlasy mu padali do čela. To, čo vyvolával do éteru, pripadalo veliteľovi spočiatku ako zmätené mrmlanie. Na jeho bledej tvári iskrili len prižmúrené oči. Hlas sa mu chvel a ruky nervózne skackali po riadiacom pulte.
1811 Aj muži z pohotovostnej služby začali chápať, že Frankena nepochytil záchvat šialenstva. Hoci jeho tvár bola nezvyčajne bledá, zachovával si rozvahu a sústredenosť. Jeho prižmúrené oči vyžarovali energiu a rozhodnosť. pohyby rúk sa im už nezdali kŕčovité, ale skôr rýchle a úsporné.
1812 Pripomínal v prostriedku prelomenú ceruzu. Keď sa neznáma loď priblížila na vzďialenosť deväťsto kilometrov, čiže, vyjadrené časovo, na vzdialenosť troch rninút, a vôbec nereagovala na nepretržité rádiové volanie a dorozumievacie pokusy, Franken sa vzdal ďalšieho úsilia.
1813 Bol to najvyšší stupeň poplachu, signál najvyššieho ohrozenia. Pre posádku to znamenalo, že velenie lode vidí približovať sa nebezpečenstvo, pri ktorom zlyhávajú technické prostriedky alebo nemôže použiť obranné zariadenia. Táto siréna sa ešte nikdy neozývala na palube stíhača štyristoosem.
1814 Muži zaujali svoje miesta pri jednotlivých pultoch. Boli pripravení na všetko. Riadenie lode v havarijnej situácii nemohli prenechať automatickému pilotovi. Ak sú v neznámej lodi skutočne mysliace bytosti z inej sústavy, mohol by pilotron mechanickým výkladom okolností spôsobiť nenapraviteľné škody.
1815 Napriek dokonalej automatike a pohotovej elektronike chýbala mu tvorivá úvaha, akej bol schopný iba mysliaci tvor. Konanie stroja mohlo by v jedinom okamihu na celé tisícročia zničiť túžby a nádej e, ktoré ľudstvo vkladalo do vysnívaného stretnutia s inteligentnými bytosťami z iných končín vesmíru.
1816 Ak zaútočia, má právo postaviť sa na oďpor. Prikázal Pároví Bacosovi, aby vystriedal Frankena pri radistickom a radarovom pulte a pokračoval v pokusoch o nadviazanie spojenia s neznámou loďou. Franken mal zaujať miesto za riadiacim panelom laserového dela. Šlo o neobvyklé rozdelenie úloh.
1817 Kerulen došiel k záveru, že laserová zbraň bude u Frankena tentoraz v lepších rukách. V dramatických minútach neočakávaného objavu sa radista osvedčil a okrem toho o cudzom objekte vedel momentálne viac než ostatní; akiste aj lepšie a pružnejšie odhadne konanie cudzincov.
1818 Preletí loď pomimo, alebo sa čosi stane? Bola to teraz kozmická obmena starodávnej hamletovskej otázky. V týchto napätých sekundách nik si nevšímal Para Bacosa. Atómový fyzik celkom neočakávane, hnaný akýmsi nedefinovateľným pocitom nevyhnutnosti, stisol jedno z tlačidiel.
1819 Zo smerovej antény preletel k neznámej lodi krátky, ale silný impulz. Bol to jeden z impulzov iiaľkového ovládania, ktorými pilotrony kozmických lodí uvádzali do činnosti atómový pohon agregátov. V nasleďujúcom okamihu všetkým, čo boli v riaďiacej centrále, ale aj mužom na Adónise zatajil sa dych.
1820 Reaktívna sila pôsobiaca proti smeru letu pribrzila loď práve vo chvíli, keď pretínala letovú dráhu pred asteroidom, a loď zostala v tejto pozícii. Trvalo to iba niekoľko sekúnd a atómový záblesk znovu pohasol. Neznáma loď letela teraz niekoľko kilometrov pred asteroidom po približne rovnakej dráhe.
1821 Franken prižmúril oči. Od okamihu, keď cudzinci z vesmíru dali o sebe vedieť atómovým zábleskom, nespúšťal objekt z radarového zameriavača helikonu. Prst mal ustavične na spúšti. Kto bude rýchlejší a prvý uvoľní ničiacu silu laserových lúčov, ostane nažive, preblyslo mu mysľou.
1822 Ak zničí cudzincov, možno sa už nikdy nedozvie tajomstvo neznámych signálov. V týchto okolnostiach prišla mu táto myšlienka dosť paradoxne. A čo ak cudzinci nepoznajú nijaké ohľady a zničia celú posádku stíhača práve pre jeho váhanie? Celá situácia je neriešiteľná, pomyslel si Franken.
1823 Stíhač musí za každú cenu odlákať pozornosť neznámej lode od ľudí pracujúcich na asteroide. Ale ako? Kerulen sa rozhodol, že ich najprv upovedomí o nebezpečenstve. Potom sa spojí s komodorom flotily a napokon podá hlásenie o situácii veliteľskej základni na Marse. Bol najvyšší čas.
1824 Vystríhajte sa nerozmyslených akcií. Neupútavajte na seba pozornosť neznámych bytostí. Práce na rádiomajáku a na lieviku antičasticovej pasce hneď zastavte! Čo najrýchlejšie opusťte ochranný kryt. Možno si cudzinci myslia, že ich tieto stavby ohrozujú, a vidia v nich nástroje ničenia.
1825 Ale možno bude mať význam aj dlhodobejšia pomoc pred cudzincami, ak sa nerozhodnú zaútočiť ihneď. Ich technická vystrojenosť im zatiaľ nebola známa. Dalo sa však predpokladať, že ich vedomosti o prírodných zákonoch a ovládanie prírodných síl sú pokročilejšie než u ľudí.
1826 Na odpoveď si teďa musia počkať minimálne pol hodiny. Do toho času neostáva iné, než pozorovať neznámu loď. Ak aj hneď neodpovedia z hlavnej základne, každú chvíľu musí prísť odpoveď komodora flotily. Od radistického pultu skutočne sa ozval charakteristický praskot a syčanie diaľkového príjmu.
1827 Zakazujem použiť helikon, dokonca ani vtedy, keby hrozilo meteoroidové nebezpečenstvo! Pokúste sa mužov z Adónisu po jednom prijať späť na palubu. Len čo bude posáďka kompletná, začnite ustupovať. Celá flotila sa obracia a štartuje k vám. Doletíme asi o štyriďsaťďva hodín.
1828 Podľa príkazu veliteľa flotily Paro Bacos začal vysielať jednoduché číselné znaky. Jeden vysoký tón, dva nízke tóny, dva rovná sa dva. Sagitta, ktorá sa v týchto chvíľach takisto zdržiavala v centrále, dostala za úlohu dať do prevádzky dva silné reflektory – jeden zelený, jeden červený.
1829 Sagitta bola rada, že môže vyvíjať dajakú činnosť. Meravá nehybnosť a nervové napätie ju ubíjali. Horlivo sa pustila do pridelenej úlohy. Ak sú v neznámej lodi mysliace bytosti, musia porozumieť svetelným signálom alebo pochopiť, že majú do činenia so seberovnými, s logicky mysliacimi bytosťami.
1830 Je však možné, že neznáma kozmická loď nepripustí váš návrat. Musíme teda urobiť pokus. Jeden z vás musí odštartovať s jednomiestnou raketou. Pochopiteľne bude to najväčšie riziko – prvú pozornosť sústredí na seba. Musí to teda byť dobrovoľník. Komodor zamieril s celou flotilou k nám.
1831 Zarazil sa uprostred chôdze – v slúchadle počul kohosi ustráchané si vzdychnúť. Keď sa kolísavý zvuk sirény napokon zmenil na mobilizujúci trvalý tón, napätie povolilo. Pustil z ruky ďielec lievikového stožiara; niekoľko okamihov dielec zavisol v polohe, v ktorej ho Oulu pustil.
1832 Hovoril veliteľ. Keď sa pominul prvý šok z poplachovej sirény, Oulu si plne uvedomil, že to, čo práve počul, je priam neuveriteľné: neznáme bytosti na palube medzihviezdneho korábu! Podľa veliteľovho príkazu malo sa pokračovať v stavbe rádiomajáka. Rátalo sa teda s možnosťou, že materskú loď zničia.
1833 Bola to oslepujúca žiara, ktorá osvetlila asteroidovú horu akýmsi neskutočným svetlom. Rýchlo sa vtrepal do skalnej pukliny. Musel ďávať veľký pozor, aby sa mu skafander nepoškodil na ostrejšej hrane. Keby z neho unikol vzduch a teplo, stihla by ho rýchla smrť vo vzduchoprázdne a chlade.
1834 Určite atómová žiara! – pomyslel si. Ktovie, či materská loď ešte existuje? V každom okamihu môže povrch asteroidu zasiahnuť strašná páľava z explózie... Ešte hlbšie sa vtlačil do výklenku. Možno sa takto aspoň čiastočne ochráni pred ohnivou vlnou a rádioaktívnym žiarením.
1835 Záblesk teďa pochádzal z jej pohonných agregátov. Oulu si uvedomoval, že sa musí čo najskôr dostať k svojej rakete a odstrániť ju z nebezpečnej blízkosti majáka. Neznáme bytosti mohli by ho považovať za úkryt ničivej zbrane. Teraz sa neodvážil zažať baterku, aby neohrozil ostat – ných.
1836 V úplnej tme sa len s najväčšou námahou pohyboval tým smerom, kde mala stáť jeho raketa. Konečne zbadal pred sebou tri metre vysokú siluetu, ktorá sa ledva črtala na hviezdnatom pozadí. Celkom ľahko ju zdvihol nad hlavu, hoci v normálnych gravitačných podmienkach vážila takmer tonu.
1837 Keď sa o niekoľko minút na zakrivenom obzore asteroidu opäť vynoril malý kotúčik Slnka, vzdialeného vyše pol miliardy kilometrov, a jeho zoslabnuté lúče sporo ožiarili okolie, Oulu už sedel v kabíne a čakal na ďalšie príkazy z materskej lode. V rakete sa cítil oveľa bezpečnejší.
1838 Až teraz naňho nepríjemne zapôsobila skutočnosť, že kým bol terén okolo neho zaliaty matným slnečným osvitom, obloha nad ním visela ako nepreniknuteľný temný príkrov. Ešte pred polhodinou bol by predpokladal, že si už dávno zvykol na túto vesmírnu abnormalitu – súčasné spolujestvovanie dňa aj noci.
1839 Neznáme bytosti by nás mohli nebezpečne ohrozovať, aj keby to nemali v úmysle. Možno majú infračervený zrakový orgán. Od fialovej po červenú vlnovú dĺžku kmitov vnímame elektromagnetické kmitanie ako teplo, cudzinci možno majú oči, ktoré vnímajú infračervené žiarenie ako svetlo.
1840 Jej previnilá ustráchanosť zapôsobila v týchto dramatických okolnostiach, uprostred prízračného sveta asteroidu, takmer idylicky, ako závan pozemského života. Henry sa rozhliadol. Aha, tam sú homole! Jeho nepredpokladané vysoký skok a pomalý zostup mu umožnili dokonalý pohľad na celé okolie.
1841 Jediným pohybom uviedol do činnosti reaktívnu pištoľ a o chvíľu bol na mieste. Zmenou výstrelu pištole pribrzdil let a zľahka dosadol na povrch. Keď sa ďostal k chemičke pomedzi výčnelky, priehľadnou kuklou zbadal jej ustráchanú tvár a oči div nie plné sĺz. Bezradným gestom ukazovala na mapu.
1842 Pri súčasnej vyspelosti kozmonautiky a jej rozvoji prijímali na kozmické lode dobrovoľnícky aj z radov žien, vzhľaďom na ich odbornú kvalifikáciu a vedecké zameranie. Ženy boli na palubách kozmických lodí takým bežným javom ako v minulom tisícročí letušky na palubách dopravných lietadiel.
1843 Všetci to počuli. Sagitte sa mimovoľne zovrelo srdce. Jej Oulu sa rozhodol riskovať v záujme všetkých. V roztržitosti zabudla vypnúť zelený reflektor. Iba meravo hľadela na veľkú obrazovku. Na povrchu asteroidu, v zúženom obraze kamery zacielenej na stavenisko, sa čosi pohlo.
1844 Sagitta zrazu strpia. Oulova raketa má poruchu! Stúpala a klesala, akoby jej pravidelne vynechával pohon. Potom sa dokonca rozhojdala z boka na bok. Až po chvíli pochopila, že Oulu s raketou kľučkuje, aby neposkytoval nehybný terč, ale súčasne nápadnejším manévrovaním sústreďuje na seba pozornosť.
1845 Základňa na Marse vysielala na celkom inej vlnovej dĺžke, ktorú prijímali len na materskej lodi. Zrazu si uvedomila, že zabudla na svetelné signály. Usilovne znovu striedavo zapínala obidva reflektory: raz červená, raz zelená – dva razy červená, dva razy zelená... Kerulen váhal.
1846 Zdalo sa však, že zosmutnela. Aj Paro Bacos, hoci sa mu očividne uľavilo, keď povedal svoju domnienku, bol mimoriadne vážny. Obaja opustili riadiacu centrálu a ponáhľali sakvýpustnej komore číslo štyri, aby vyčkali Oulov návrat. Sagitta neodolala a bez súhlasu sa náhlila za nimi.
1847 Veliteľ akoby si to nevšímal. Chápal, ako jej je. Jednomiestna raketa, s ktorou Oulu tak dlho predvádzal akrobatické manévre nad asteroidom, medzitým doletela k materskej lodi a vtiahla sa do výpustnej komory. Oulu vystúpil z rakety a prešiel do pretlakovej komory, aby si mohol vyzliecť skafander.
1848 Jej zaďná dýza nakrátko vystrelila ohnivý prúd plynov a raketa sa rýchlo blížila k lodi. Zakrátko po štarte Kolibríka ukázal sa na televíznom obraze malý svetlý bod, ktorý takisto stúpal od povrchu Adónisa. V krátkych intervaloch za ním sa vyrojiľdruhý, tretí, štvrtý...
1849 Boli to jeďnomiestne rakety, ktoré v rýchlom sleďe za sebou štartovali z malej plošiny rovno za červenými a zelenými signálmi materskej loďe. Tá sa neprestajne pokúšala nadviazať spojenie s loďou V. Veliteľ a profesor Mirsanov zvolali ďo spoločenskej haly všetkých členov posáďky.
1850 Pred dvoma hodinami radar iďentifikoval neznámy objekt, ktorý letel k nám veľkou rýchlosťou. Na veľké prekvapenie mal poďobú písmena V. Po vyslaní spínacieho impulzu ďiaľkového ovláďania na neznámom objekte krátko zapracoval pohonný agregát a pribrzďil tesne preď Aďónisom.
1851 No ani druhú domnienku nemožno spakruky zavrhnúť. Podľa nej ide o pozemskú kozmickú loď, ktorá sa v dôsledku neznámej havárie poškodila, pričom obe časti sú ešte navzájom spojené. V tomto prípade boli by oneskorenými svedkami katastrofy, ktorá sa odohrala pred rokmi, možno desaťročiami.
1852 Keby ľudstvo nebolo prekonalo toto barbarstvo, bolo by zahubilo samo seba. Už od konca minulého tisícročia učenci všetkých kontinentov pomocou obrovských a čoraz dokonalejších rádio – teleskopov pokúšajú sa dešifrovať záhadné písmo vesmíru, posolstvá vzdialených civilizácií.
1853 Vzdialené bytosti zrejme museli zistiť, že v blízkosti žltej hviezdy, Slnka, v hlbinách hviezdneho zoskupenia, ktoré my nazývame Mliečnou cestou a oni možno Hmlovinou Nádeje, na jednej z planét existujú podmienky vhodné pre vznik a rozvoj života. Začínajú nás učiť ich rádiokozmickému jazyku.
1854 Radista stíhača asteroidov štyristoosem v ďalšom dôvodil, že neznámy objekt, ktorý sa znenazdania objavil a zatiaľ neodpovedá na nijaké signály, nám dostupné, by mohol byť priamym poslom takejto vzdialenej civilizácie. Jednako ho správanie cudzích bytostí veľmi prekvapuje.
1855 Dávno museli zistiť, že v dráhe ich letu sú objekty inteligentných bytostí. Doterajšie správanie sa mu zdá dosť nepochopiteľné, dokonca bezohľadné. Bolo by krutým sklamaním, keby zistili, že ide o poslov agresívnej civilizácie, ktorá neprináša posolstvo vesmírneho bratstva, lež nepriateľstva.
1856 Pokladá priam za nepriateľský postoj neznámej kozmickej lode, že sa priblížila k ich materskej lodi tak blízko, ako by ju chcela prepadnúť. Pozoruhodná môže byť aj súvislosť s poškodeným rádiomajákom na Adónise. Takmer nepochopiteľné je jej vytrvalé mlčanie napriek všetkým pokusom o dorozumenie.
1857 Jediným prejavom existencie týchto cudzincov je pribrzdenie kozmického plavidla, ktorým sa dostali do súsledného letu pred asteroidom. Neobvyklý je aj rozkaz hlavného veliteľa stíhačov zastaviť všetky rádiokomunikácie. Cudzinci zrejme nemajú možnosť odpočúvať nás, dozvedieť sa, čo zamýšľame.
1858 Všetci mali teda ešte raz možnosť urobiť si súvislú predstavu o vývine udalostí. Paro Bacos poskytol členom posádky dostatok času na dôkladné zváženie domnienky Norberta Frankena o pôvode neznámej kozmickej lodi, ale aj obsahu rádiogramov. Po hodnej chvíli vstal a vystúpil pred zhromaždených.
1859 Podľa neho neznáma loď je miestom posleďného odpočinku skupiny ľudí zo Zeme, ktorí kedysi tak ako oni vzlietli do vesmíru, aby odhaľovali jeho tajomstvá. Krutá náhoďa, ktorými vesmír nešetrí, alebo vlastná chyba či neopatrnosť spôsobili haváriu, za aké sa platí životmi.
1860 Rádž Rajpúr, inžinier elektroniky, reagoval po svojom, vedený akýmsi neomylným inštinktom. Pomaly, slávnostne vstal a podľa dávnej obyčaje svojej indickej domoviny prekrížil si na hrudi ruky a zľahka sa poklonil. Všetci sa mimovoľne zdvihli a zachovali minútu pietneho ticha.
1861 Bacos sa priznal, že mal vtedy dozor a pozoroval likvidovanie akéhosi meteoroidu susedným stíhačom. V rádiograme, ktorý raďista stíhača vyslal veliteľskej lodi, bola pozoruhodná zmienka, že pri optickej analýze plynov, vzniknutých po zničení telesa, zistili sa stopy transuránu – plutónia.
1862 Len tak si možno vysvetliť, že zvyškové plyny zo zničeného meteoroidu obsahovali plutónium, ktoré sa vo voľnej prírode nevyskytuje. Podľa toho mali teda pred sebou poškodenú kozmickú loď. Isteže, výskyt transuránu na meteoroide nebol ešte dostačujúcim dôkazom, že nejde o medzihviezdny koráb.
1863 Bacos priznával, že istotu o pôvode neznámeho objektu podstúpil za veľkého rizika, za ktoré by ho veliteľ stíhačov mohol navždy odvolať z vesmírnej služby. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že atómové agregáty mohli reagovať spontánne a že za istých okolností mohla nastať reťazová reakcia.
1864 Vyhlásil, že je ochotný podstúpiť trest, ak to uznajú za vhodné. Keďže rádioimpulzy mohli by bez prekážky vnikať ďo útrob havarovanej loďe a aktivizovať niektoré prevádzky – schopné zariadenia, hlavný veliteľ z bezpečnostných dôvodov nariadil absolútne rádiotechnické ticho pre ich oblasť.
1865 Keby na jej palube boli živé bytosti, nevie si predstaviť, nech by už ich motívy a spôsob uvažovania boli akokoľvek oďlišné od ľudských, žeby sa dajakým spôsobom neprejavili. Napokon sa prihováral za to, aby vrak neznámej lode, či už je mimozemského alebo pozemského pôvodu, bez meškania preskúmali.
1866 Ešte vždy bol presvedčený, že je Frankenova myšlienka o mimozemskom pôvode lode pravdivá. S prekvapením pociťoval, že zvedavosť a obava spôsobujú mu žalúdočné ťažkosti, čo sa mu zriedkakedy stávalo. Lenže napätie bolo tentoraz priveľké. Bacos spočiatku neodpovedal na Jokohatovu úvahu.
1867 Preňho tento let nebol nijakým dobrodružstvom, bol si celkom istý svojou domnienkou. Čakala ho skôr riskantná a ťažká úloha, ktorú pri najmenšej neopatrnosti mohol zaplatiť životom. Najdôležitejšie bolo zachovať si jasnú hlavu, rozvahu a vecnosť, nerozptyľovať sa nijakými víziami a pocitmi.
1868 Tentoraz to nebolo jednoduché. Museli letieť bez vodiaceho rádiosignálu aj bez radaru, aby nevyvolali nepredvídanú reakciu na neznámej lodi. Kjóto uvažoval, že by bolo azda rozumnejšie letieť ku kozmickej lodi zo slnečnej strany, z ktorej bola, i keď sporo, predsa len osvetlená.
1869 Teraz bolo treba mať oči na stopkách. Ubiehali ďalšie minúty a pred nimi len tma. Bacos sa obzrel. Niekoľko kilometrov za nimi, v slabom osvetlení vzdialeného Slnka, akoby lenivo a s nemennou pravidelnosťou pomaly sa prevaľoval asteroid. Pilot tlmene zhíkol. Bacosov pohľad sa znovu uprel dopredu.
1870 Pred nimi vyrástla akási temná masa, ktorá zaclonila hviezdne pozadie. Jokohata zapol predný reflektor. Kotúč ostrého svetla narazil asi päťdesiat metrov pred nimi na matne sa lisnúcu kovovú stenu. Obaja sa mimovoľne naklonili dopredu, nakoľko im to len dovolili bezpečnostné pásy.
1871 Hoci Bacos bol skalopevné presvedčený o správnosti svojej domnienky, neubránil sa náramnému napätiu. V týchto okamihoch sa malo rozhodnúť, či ide o medzihviezdne, alebo pozemské vesmírne plavidlo. Ostré chladné svetlo reflektora odhalilo v lodi obraz strašného spustošenia.
1872 Sám mal vniknúť do útrob zdemolovanej lode a zneškodniť spoje a kontakty k agregátom atómového pohonu. Čerpadlá odčerpali z kabíny ovzdušie. Hermeticky uzavretý kryt výstupného otvoru sa pomaly odchýlil a Bacos v hrubom a nemotornom kozmickom skafandri topornými pohybmi liezol von.
1873 Jokohata pozoroval nemotornú postavu, vzďaľujúcu sa od rakety. Svetlo reflektora sa ostro odrážalo od priehľadnej kukly. Za ním sa tiahlo ako tenká čiara zabezpečovacie lano. Nijaký kozmonaut nesmel opustiť palubu kozmickej rakety bez toho, aby sa najprv nepripútal týmto lanom.
1874 Bacos doplával k hrotu písmena V. Kužeľ baterky kĺzal sa po spleti konštrukčných častí, ktoré v prelomenom trupe pripomínali bezkrvnú ranu. Hľadal prístup do hlavnej chodby. Keď ho objavil, vytiahol z náprsnej montážnej kapsy malú ampulku a rozmachom ruky ju vymrštil do priestoru.
1875 Po chvíli v tme prenikavo zažiarilo červené svetlo. Kým kapsľa dohorí, bude asi desať minút vyžarovať tento zďaleka viditeľný signál. V priebehu hodiny vplyvom ukrutného kozmického chladu jej hmota sa rozpadne na mikroskopické častice, ktoré nebudú znamenať nijaké letové nebezpečenstvo.
1876 Musel ustavične dbať na to, aby ostré hrany roztrhaných oceľových platní, výčnelky a iné demolované dielce a materiály nepoškodili kozmický skafander! Stačila by najmenšia štrbina, aby tlak v obleku rýchlo klesol, uniklo z neho ovzdušie a teplo. Čakala by ho krátka smrť pre nedostatok kyslíka.
1877 Pokles tlaku by spôsobil spenenie krvi v žilách, krv by začala vrieť, no súčasne by živá hmota veľmi rýchlo zmeravela na kus ľadu účinkom kozmického chladu blízkeho absolútnej nule – mínus dvestosedemdesiattri stupňov Celzia. Bacos si teda zaslúžene vydýchol, keď sa dostal do hlavnej chodby.
1878 Teraz sa už mohol pohybovať rýchlejšie – konštrukcia chodby bola v tejto časti neporušená. Nebolo tu ostrých hrán ani výčnelkov. Miernymi odrazmi od stien sa postupne dostával dopredu. Musel dávať pozor, aby ho priveľmi prudký odraz nevymrštil proti stene. Zažal baterku so silným reflektorom.
1879 Svetlo, ktoré vydával malý reflektor, pripevnený na kukle, v úplnej tme veľa nepomohlo. Pomyselný návštevník týchto miest, ktorý by nevedel nič o katastrofe, mohol by mať dojem, že v celej lodi vypli osvetlenie a posádka spokojne odpočíva za dvermi kabín. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku.
1880 Bacosa obklopovalo absolútne ticho vzduchoprázdna. Ozdobné predmety, sošky a obrazy, upevnené pre prípad gravitačných porúch, boli na svojich miestach. Iba niekoľko stoličiek a kvetináčov nehybne viselo v priestore chodby. Musel ich mierne odtisnúť z cesty, alebo sa popri nich prešmyknúť.
1881 Za jedným rohom narazil na akýsi oceľovopružný predmet. Bola to pôvodne olovená socha; pri chlade blízkom absolútnej nule nadobudla celkom iné vlastnosti a bola elastická ako oceľová pružina. Pritom samotná oceľ za týchto podmienok bola by krehká ako sklo. Konečne doplával na koniec chodby.
1882 Pred ním sa vynorila sivá ochranná stena, ktorá oddeľovala asi pätinu priestoru lode od ostatných miestností a zariadení hrubou vrstvou protirádioaktívneho materiálu. Za ňou boli atómové pohonné a energetické agregáty. Chodba sa tu v pravom uhle rozdvojovala napravo a naľavo pozdĺž ochrannej steny.
1883 Bacos sa dal vľavo. Desať metrov za odbočkou mal byť krytý montážny výklenok, cez ktorý viedli všetky funkčné spoje od agregátov k ovládacím panelom v riadiacej centrále. Otvoril kryt. Svetlo baterky odhalilo hustú sieť káblov zapojených presným systémom, spoje boli navyše farebne odlíšené.
1884 Maximálna opatrnosť bola najvyšším príkazom. Bolo totiž možné, že v niektorých obvodoch sa udržal zvyškový prúd, ba nebolo vylúčené ani plné napätie. Niektoré materiály pri extrémnom chlade mohli nadobudnúť supervodivé vlastnosti, čiže nekládli prúdu prakticky nijaký odpor.
1885 Hoci v kozmickom obleku vládla optimálna teplota kontrolovaná miniatúrnymi polovodičovými prvkami malej kybernetickej centrály, Paro Bacos cítil, ako mu na čele, na tvári a na šiji naskakujú kropaje potu. Posledné rozpojil hrubé káble, ktoré viedli z ochrannej steny a zásobovali celú loď energiou.
1886 Splnil nebezpečnú úlohu bez komplikácií. Zrazu mal inštinktívne nepríjemný pocit: čosi sa za jeho chrbtom zmenilo. Ostal stáť bez pohnutia. Iba potom pomaly pootočil hlavu. Tam, kde za normálnych gravitačných podmienok bola povalová časť chodby, zbadal reťaz svetiel v dvojmetrových odstupoch.
1887 Strnulé napätie povolilo. Najradšej by sa bol zasmial. S tým mal rátať! Núdzové zásobovanie elektrickým prúdom sa samočinne zaplo vo chvíli, keď rozpojil posledný kábel. Núdzová sieť bola napájaná z batérií a chemických článkov rozmiestených po celej lodi. Mnohé z nich boli zrejme neporušené.
1888 Keby bolo v lodi normálne ovzdušie, svetlo by sa rozptýlilo na všetky strany. Vo vzduchoprázdne však žiarili len osvetľovacie telesá. Napodiv až teraz si všimol, že v jeho skafandrovej kukle slabo svieti červená lampka, ktorej úlohou bolo signalizovať prípadnú rádioaktivitu.
1889 Sústredený prúd svetla z baterky kĺzal sa po sivej bariére. Niekoľko krokov od montážneho krytu káblov svetelný kruh narazil na tmavý okrúhly otvor. Bol to jediný funkčný a súčasne havarijný vstup do priestorov atómových agregátov. Hrubý pancierový uzáver bol dokorán otvorený.
1890 Pravdepodobne riskoval vlastný život, aby zachránil životy ostatných. Osudný meteoroid bol rýchlejší – dostihol loď skôr, než sa podarilo odstrániť poruchu. Bacos usúdil, že pre poruchu agregátov vesmírna loď nemala pohonnú energiu a nebola schopná manévrovať, nemohla sa zavčasu vyhnúť zrážke.
1891 Zasvietil baterkou do vstupného tunela – bol prázdny. Lampka teraz žiarila tak silno, že celý priestor kukly bol zaliaty jasným červeným svetlom. Musel sa čo najskôr vzdialiť od otvoru. Rádioaktívne žiarenie, ktoré z neho vychádzalo, bolo také intenzívne, že ani skafander nebol dostatočnou ochranou.
1892 Vstupný tunel nechal otvorený. Nech všetko ostane v pôvodnom stave, až sem príde prieskumná komisia, aby preverila všetky okolnosti havárie. Vo vnútri lode určite nájde ďalšie dôkazy o tom, ako posádka statočne bojovala za záchranu. Bacos, nemotorne tápajúci priestormi vraku, pripomínal námesačníka.
1893 To navodilo nepríjemné asociácie, ktoré musel zaplašiť. Takmer vo všetkých chodbách, ktorými alebo popri ktorých teraz prechádzal, záhrobné žiarilo núdzové osvetlenie, vlastne len samotné osvetľovacie telesá ostro ohraničené tmou vákua, ktoré lúče nerozptyľovalo. Bol v obytnej časti lode.
1894 Väčšina kabín je zatvorená. Nebolo vylúčené, že za dvermi hermeticky uzavretými ostali ešte zvyšky ovzdušia, no život sa tam zachovať nemohol. Kyslík a zásoby potravín boli dávno vyčerpané. Nik predsa nemohol prežiť roky, ba možno celé desaťročia, ktoré uplynuli od katastrofy.
1895 Obyvatelia kabín, keď ich zastihla katastrofa, zrejme náhlivo vybehli na chodbu, aby sa čo najskôr dostali na pracoviská. Na zatváranie dverí nebolo času. Paro Bacos, hoci precitlivenosť, ako si myslel, nebola jeho zvykom, neodvážil sa ani len pozrieť do vnútra otvorených kabín.
1896 Skôr sa bál maličkostí, ktoré by mu pripomenuli posledné chvíle posádky dramatickejšie než objav zmrazenej mŕtvoly. Roztvorená kniha, nedokončený list, pár neobutých topánok... Rozhodol sa urýchlene opustiť obytnú časť a prejsť do laboratórií a technických oddelení lode.
1897 No v tomto akusticky mŕtvom prostredí neozvalo sa ani najmenšie štrknutie, jediný zvuk. Absolútna nehlučnosť len prehlbovala mátoživú neskutočnosť situácie, v ktorej sa pohybovali iba dva svetelné body – svetielko malého reflektora na kukle a sporý svetelný pás baterky.
1898 Celá prehliadka ľudského umu a nesmiernej členitosti moderného bádania. Kužeľ svetla náhodne dopadol na jeden z reproduktorov, zabudovaných do stien vo všetkých priestoroch lode. V laboratóriách reproduktory neboli prekryté ozvučnicou, aby ich zvukový výkon bol nehatený.
1899 Kedysi dávno z nich zaznievali hlásenia veliteľa, oddychová hudba... Bacosovi sa zazdalo, že jemný prach, usadený za dlhé roky na membráne reproduktora, zľahka sa zvíril. Že by membrány vibrovali účinkom elektromagnetických impulzov? Presunul svetlo baterky na ďalší reproduktor a zistil to isté.
1900 Ostávalo teda jediné logické vysvetlenie: membrány sa museli zachvievať účinkom dajakých tónov. Ale akých? Pritlačil sa kuklou na jeden z reproduktorov, aby sa vibrácia na ňu preniesla. Keďže v kukle bolo ovzdušie, malo sklo kukly naň preniesť vibráciu a on by začul tie zvuky.
1901 Hovoriaca osoba musela byť v riadiacej centrále, tam bol ústredný radistický pult a na ňom aj mikrofón palubného rozhlasu! Až na chodbe si uvedomil, že riadiaca centrála je v druhom krídle nalomenej kozmickej lode! Musí teda znovu prejsť cez prielom v trupe. A to si vyžadovalo krajnú opatrnosť.
1902 Cestu mu zahatali pevne zatvorené dvere na výpadovom konci chodby. Akiste sa automaticky zasekli v okamihu havárie. Nápor celým telom nepomohol. V daných podmienkach, keď ho pridržiavali len magnetické vložky topánok a nemal sa chrbtom o čo zaprieť, mohol vyvinúť len slabý tlak.
1903 Vo výške očí bol na dverách okrúhly priezor veľkosti dlane, zaclonený posuvnou krytkou. Odtiahol ju, ale len na niekoľko okamihov. Do očí mu udrela silná žiara! Svetlo za dverami v tomto pustom vraku bol ďalším šokujúcim prekvapením. Chvíľu váhal a potom znovu odsunul krytku.
1904 To mohlo najskôr znamenať, že v priestore za ním je ešte vlhké a zohriaté ovzdušie, ktoré sa zráža na dverách podchladených z druhej strany kozmickým mrazom. Takmer sa znovu zhrozil predstavy, že by v útrobách vraku ešte mohli žiť ľudia! Prinútil sa chladnokrvne uvažovať.
1905 Aj najväčšie zásoby potravín sa raz vyčerpajú, takisto zásoby kyslíka. Nebolo však vylúčené, že zariadenia dodávajúce teplo a svetlo naďalej pracovali. Polovodičové články mohli nesmierne dlho premieňať kozmické žiarenie a svetlo vzdialeného Slnka na tepelnú a svetelnú energiu.
1906 Neozval sa ani najmenší šelest. Skúsil to s rytmickými údermi rukami. Nijaká odpoveď. Jeďiným znamením, že je tu aký taký prejav života, bolo zamrazené sklo a svetelné žiarenie, ktoré zrejme už nikomu neslúžilo. Bacos si uvedomil, že jeho pobyt vo vraku sa veľmi predĺžil.
1907 Konečne sa okľukou dostal k prielomu. Spleťou nebezpečných hrán, výčnelkov a kýpťov, občas zatajujúc dych, opatrne sa prepracoval na druhú stranu. Ešte skôr, než sa vnoril do útrob druhej časti vraku, vyhodil do priestranstva malú ampulku, ktorá o niekoľko sekúnd zažiarila zeleným svetlom.
1908 Chodba bola ponuro temná, v nej sa núdzové osvetlenie nezapojilo. Zasvietil na dlážku a zarazil sa: zbadal stopu, čosi ako stúpaj ľudskej nohy! Príliš tenká vrstva mikroskopicky jemného prachu však neumožňovala presnejšie zistiť, či kroky smerovali dovnútra, alebo von z chodby.
1909 Nevedel si predstaviť, že by tu, kdesi v tmavých priestoroch chodieb, mal naraziť na prízrak kozmonauta, ktorý prežil katastrofu! Rozhodol sa, že nebude vyčkávať na rádiové spojenie a hneď sa vydá po stopách. Viedli popri riadiacej centrále až k samému predku lode. Na jednom mieste zrazu zmizli.
1910 Bacos zaváhal. Bytosť, ktorá zanechala stopy, od tohto miesta zrejme pokračovala v ceste vznášavým spôsobom. Bolo vylúčené, aby stopy pochádzali od niektorého člena ich posádky stíhača. Veď vyčkávali na zelený signál, a ten dal len pred dvoma minútami. To isté platilo aj pre Jokohatu.
1911 Opatrne postupoval ďalej. Neuveriteľné napätie zvieralo mu srďce a chodba mu pripadala hrozivejšia. Iba malý svetelný kotúč baterky mátoživo sa mihal po stenách. Konečne došiel až do katapultovacej komory. S údivom zistil, že je naširoko roztvorená do vesmírnej čierňavy.
1912 Predpis nepredpis, opustil som raketu, vošiel som do vraku a zašiel do druhého krídla pre prípad, že by si potreboval pomoc. Pri montážnom kryte pohonných agregátov si nebol, ale videl som, že si príkaz vykonal. Je to napokon náhoda, že sa tu stretávame, mohli sme sa minúť.
1913 Srdce mu ešte stále vzrušene pulzovalo až kdesi v hrdle. V duchu si priznával, že nik z ľudí nie je schopný vopred odhadnúť, ako sa bude skutočne správať vo výnimočných situáciách. V prvom okamihu, keď počul hlas, bol presvedčený, že sa mu prihovára niekto z tých, čo prežili katastrofu.
1914 Bola pomenovaná podľa starobylého mesta na území niekdajšieho Libanonu, kde po stáročia učenci a cestovatelia z celého sveta obdivujú technický zázrak dávneho staroveku – monumentálne stavby z tretieho tisícročia pred naším letopočtom z obrovských kvádrov a kamenných platní nesmiernej váhy.
1915 Použité stavebné prvky technikou vtedajších čias viedli niektorých autorov v dvadsiatom storočí k domnienke, že stavby sú dielom bytostí z vesmíru, ktoré už pred tisícročiami pristáli na Zemi. Bacos uvažoval, že Kjóto zrejme pozná názov lode. Veď bol v riadiacej centrále.
1916 A všetky výskumné kozmické lode mali v tejto miestnosti na čelnej stene zlatými písmenami napísané svoje mená. Veľmi však váhal položiť pilotovi práve túto otázku. A vraj nie som sentimentálny! – pomyslel si v duchu. Napokon predsa len prevážila túžba poznať celú pravdu.
1917 Jokohata už po prvých slovách pochopil. Keď preď chvíľou pozoroval zamysleného Bacosa, vycítil, čo sa v ňom asi odohráva. Poznal príbeh o jeho najlepšom priateľovi. Ľahko si znovu predstavil zdemolovanú centrálu. Veľká obrazovka bola rozbitá. Ale nad ňou sa leskol zlatý nápis.
1918 Bacosovi sa nesmierne uľavilo. V ďuchu sa bál, že by jeho obavy boli opoďstatnené. Ťažko by znášal stretnutie s vrakom kozmickej lode, na ktorej zahynul priateľ Derval. Táto obava ho ťažila od chvíle, keď identifikovali neznámy objekt ako havarovanú výskumnú kozmickú loď.
1919 V miernom predklone sa odrazil a vplával do čiernej priepasti vesmíru. Kjóto niekoľko okamihov váhal, ale potom ho urýchlene nasledoval. Uvedomil si, že Bacos nemá pri sebe zabezpečovacie lano, takisto ako on. Obaja ho nechali upevnené na výčnelkoch v nalomenej časti vraku, keď doň vstupovali.
1920 Ich cieľom bolo svetielko blikajúce v trupe Kolibríka, ktorý nehybne čakal v temnote asi kilometer od havarovanej lode. Neďaleko rakety obaja krátkymi výstrelmi pištole proti smeru letu zabrzdili. Zabezpečovacím lanom sa pritiahli k rakete a jeden po druhom neobratne vkĺzli do kabíny.
1921 Potom oboch prepustil do kabín, aby si pospali, kým väčšia skupina nezačne s dôkladnou prehliadkou vraku. Mal v úmysle hľadať predovšetkým palubný denník, podľa možnosti zistiť výsleďky bádania, dopraviť ich podklady na stíhač a napokon dôkladne preskúmať príčiny katastrofy.
1922 Mali inštalovať aj silné vysielacie a prijímacie zariadenie a na jeho zásobenie elektrickým prúdom pre prípad potreby umiestiť v blízkosti jednak trvalé akumulačné články a jednak termočlánky čerpajúce energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou asteroidu.
1923 Ledva sa hodil na ležadlo, upadol do hlbokého spánku. O dvanásť hodín neskôr vybraní členovia posádky s montážnym a inštalačným materiálom odleteli znova na asteroid. Kerulenov časový odhad bol správny. Pristáli tesne predtým, než vrak havarovanej kozmickej lode mäkko dosadol na povrch.
1924 Preto sme si v tejto miestnosti z posledných síl a dostupných materiálov i zariadení vytvorili podmienky, v ktorých by sme mohli žiť niekoľko mesiacov. To nám súčasne umožní do určitého času pokračovať vo výskumných prácach. Sme presvedčení, že naše výsledky budú mať ďalekosiahly význam pre ľudstvo.
1925 Pokúsili sme sa pohonnou dýzou prieskumnej rakety, vysunutej na okraj katapultovacej komory, vychýliť loď zo svojej dráhy. Ale to nestačilo prekonať veľkú zotrvačnú silu mohutnej lode. Odchýlila sa od pôvodného kurzu len o zlomok stupňa, čo nás zachránilo od úplnej katastrofy.
1926 Všetci traja sa utiahli do veliteľskej kabíny a nik ich nesmel vyrušovať, iba ak by šlo o mimo – 1 riadne dôležitú správu. Kus po kuse, slovo za slovom znovu prehodnocovali všetky zápisky. Z tejto mozaiky skladali ucelenejší obraz o dramatických udalostiach na palube výskumnej lode.
1927 Potom sa ktorýsi spamätal a vyslal na materskú loď správu o náleze, ktorá spôsobila onen neuveriteľný poplach. Kerulen okamžite vyslal na asteroid Jokohatu, Frankena, Nikériu a navigátora. Všetci horúčkovito hľadali boju spomínanú v závere mŕtveho člena posádky Astronautika.
1928 Našli v nej malú kazetu, ktorú ihneď dopravili na materskú loď. Kerulen, Mirsanov, Franken a Bacos sa utiahli do velite – ľovej kabíny, aby preskúmali obsah vzácneho nálezu. Narazili na písomný záznam... Správa o náleze vo vraku havarovanej lode bleskom sa rozšírila medzi celou posádkou.
1929 V miestnosti viselo vo vzduchu neuveriteľné napätie. Všetci čakali na obsah posolstva. Veliteľ sa však rozhodol, že rozpovie všetko po poriadku. Pravda, kozmonauti z Astronautika nedokázali hneď dešifrovať posolstvo. Po dlhých týždňoch namáhavej práce vyrátali bod vo vesmíre, z ktorého prišla zvesť.
1930 Sme vám nesmierne zaviazaní za pozornosť, ktorú venujete našim končinám vesmíru. Ešte sme nerozlúštili obsah vášho posolstva, ale o jedenásť pozemských rokov, až k vám doletí náš rádiogram, celé ľudstvo spamäti bude recitovať vaše slová – najväčšiu prozaickú báseň ľudských dejín.
1931 Na tejto spojnici jedného dňa možno spoločne vyriešime gigantický problém, ako sa dostať do priameho osobného styku. S hlbokou úctou sa skláňame pred tou hodinou, ktorá nám priniesla zvesť o existencii života v nesmiernych diaľavách vesmíru. – Posádka kozmickej lode Astronautík.
1932 Nasledujúca odpoveď bol premyslený čin, ktorý však, ako uvidíme, napokon vyústil do osudného sebaobetovania. Posolstvo z pozemskej výskumnej lode vysielali úmyselne v pomalom rytme, aby jeho príjem bol čo najistejší a záznam poskytoval dostatok času na dešifrovanie. Preto trvalo celé hodiny.
1933 Kozmonauti logicky predpokladali, že neznáma civilizácia skoro rozlúšti pozemský jazyk. Keď sa vysielanie skončilo, boli vyčerpané aj zásoby energie z atómového reaktora. Nevyhnutne museli doplniť reaktor novým štiepnym materiálom. A práve v tom čase sa vynoril meteoroid.
1934 Pohonné agregáty Astronautika boli bez energie, loď nebola schopná vyhnúť sa zrážke. Iba mierne vychýlenie pomocou prieskumnej rakety zachránilo ich od priamej zrážky. Meteoroid preťal ochranný kryt uprostred trupu, loď sa obrovskou silou okrajového nárazu prelomila a vychýlila zo svojej dráhy.
1935 Postupne sa začala pomaly obracať späť ku gravitačnému centru slnečnej sústavy. Tí, čo prežili katastrofu, boli odrezaní od možností spojenia so Zemou. Dlhé týždne žili odetí do kozmických skafandrov, vymieňajúc si kyslíkové fľaše, ktoré našli v jednom zo zachovaných skladových priestorov.
1936 Po dlhom zisťovaní havarijného stavu lode vybrali si jednu zo zachovaných kabín ako dočasné bydlisko. Sem naznášali nájdené zásoby potravín, vody, kyslíka, núdzových batérií a použiteľných súčiastok. Nezlomná vôľa im pomáhala dlhé mesiace víťaziť v takmer beznádejnom položení.
1937 V pomerne krátkom čase, bez pomoci kybernetických zariadení, vykonali neuveriteľnú prácu – rozšifrovali posolstvo, ktorého význam je pre ľudstvo epochálny! Na túto prácu za normálnych okolností, ba dokonca za pomoci kybernetických strojov, boli by celé skupiny učencov potrebovali možno aj roky.
1938 Už vyše desaťtisíc rokov vieme, že v blízkosti žltého slnka existuje planéta, na ktorej sú zrejmé predpoklady pre vznik života. Pred osemtisíc rokmi navštívila vás jedna z našich medzihviezdnych lodí. Naša domnienka sa potvrdila. Na planéte objavili rozumné bytosti na nižšom stupni vývoja.
1939 Posádka lode si uvedomovala, že tieto bytosti musia si vydobyť svoje miesto a vzostup pod hviezdami iba vlastnými silami umu a rúk, aby si vážili hodnotu úsilia a námahy, dobra a zla. Preto sa radšej nedala spoznať. Už vyše tristo rokov zaznamenávame z vašej oblasti elektromagnetické vlnenie.
1940 Jednoznačne predpokladáme, že prichádza od vašej planéty. Tieto neklamné známky čulej rádiotechnickej prevádzky nás utvrdzujú v presvedčení, že ste už dosiahli vysoký stupeň rozvoja vedy a techniky, ktoré by vám mohli byť aj osudné, ak nad uvoľnenými silami hmoty neprevládne zdravý rozum.
1941 Ale vieme, že ak jedného dňa ustane elektromagnetická prevádzka, je to zánik vašej planéty. Jednako ustavičné narastanie rádiového žiarenia nádejne naznačuje, že čoskoro budeme môcť prijať do galaktického spoločenstva inteligentnú a priateľskú skupinu vesmírnych bytostí.
1942 Už stopäťdesiat rokov pravidehie, vždy po jedenástich obehoch vašej planéty okolo žltého slnka, vysielame k vám rádiogram. Doteraz sme naň nedostali odpoveď. Sme však trpezliví. Nemôže byť ďaleko čas, keďovláďnete galaktický jazyk. Rozhodli sme sa pomôcť vám pri jeho dešifrovaní.
1943 Možno sa týmto spôsobom čoskoro podarí nadviazať s vami styk. Vysielame pre vás na vlne 2010 megahertzov – podľa vášho značenia, ktoré sa nám podarilo dešifrovať z rádiotechnickej prevádzky nad vašou planétou. Úplný pojmový rozsah vášho jazyka zatiaľ nepoznáme, chýba nám vaše vedomé posolstvo.
1944 Chráňte život, je drahocenný! Opatrne zaobchádzajte s uvoľnenou energiou hmoty! Medzi nespočetnými slnečnými sústavami je len niekoľko planét, na ktorých pulzuje vysokorozvinutý život. Takmer všetky tieto civilizácie prešli kritickým obdobím a prekonali ho v prospech mierového vývoja.
1945 Dajte nám o sebe vedieť, potvrďte naše nádeje. Pripojte sa k nášmu veľkému spoločenstvu ducha a vedy, najvyšších existenčných foriem hmoty prebudenej k tvorivému životu. Buďte nám vítaní, galaktickí bratia! – Planéta hviezdy Galaktického života. Jediná správa letela vesmírom.
1946 V takýchto prípadoch sa zapájal automaticky. Ľudia sa vyhrnuli do ulíc lemovaných nádhernými domami novodobej architektúry, ožiarených priam denným svetlom umelých sínc a previevaných sviežimi prúdmi okysličovaného vzduchu, ktoré zľahka šuchorili lístím v úhľadných stromoradiach opojnej zelene.
1947 Priestranstvá sa zapĺňali elegantnými elektromobilmi, ktoré už dlhé desaťročia nezamorovali ovzdušie spaľovacími plynmi. Rozhlasové vysielače v jazykoch jednotlivých kultúrnych okruhov a takisto rozhlasová sieť svetového jazyka panorbiky prinášali poďrobnosti o epochálnej uďalosti.
1948 V priebehu niekoľkých desiatok minút dvadsať miliárd obyvateľov zemegule vzdávalo hold hrdinom z Astronautika a vzápätí jasalo nad zvesťou, že prvý raz v dejinách ľudstva sa podarilo zachytiť posolstvo nesmierne vzdialenej civilizácie, ktorá ich pozýva do spoločenstva vesmírneho života.
1949 Okolo 70 návrhov zákona sa stále nachádza v rôznych štádiách vývoja. Mnohé z nich môžu byť použité opozíciou po jej príchode k moci. Duma trikrát prijímala zákon o boji s korupciou, no trikrát bol zamietnutý garantom našej Ústavy. Vidíte tak, aké mocné sily manipulujú podpisom prezidenta.
1950 A v tomto konflikte zlovestne víťazí kolektívne podvedomie trockistov, ktoré následne potláča osobnú dobromyseľnosť každého z nich (súhrnnou aktivitou ich všetkých). Ide o psychickú vlastnosť tých, ktorým sa prihodilo stať sa trockistami, a nie o vlastnosť určitej ideológie.
1951 Ktorá nás zasiahla? Ja ich vidím v dvojvládí demokracie a boľševizmu. Demokracia prešľapuje na mieste. Boľševizmus naberá na sile. Nový prielom k spoločnosti slobody môže byť uskutočnený len na báze debolševizácie celej krajiny, oslobodenia od trestnej dedičnosti totalitárneho režimu.
1952 V tomto zmysle, ak aj bol Bronstein-Trockij vnútorne ozajstným abstraktným humanistom, tak v svojich činoch sa javil ako zločinec-praktik. Zato Stalin bol humanistom-praktikom, potláčajúcim abstraktných humanistov, ktorých dobré úmysly bez dobrých skutkov menia život ľudí na peklo.
1953 A hoci sami o sebe predstavujú uzavretú, občas globálnu kastu, no je to kasta spotrebiteľov (prospechárov), z ktorej len jednotliví predstavitelia dokážu myslieť. No na tejto úrovni už nejde o žrecov, ale hierarchov-znacharov mágie moci nad živlom davu, ľahostajnému k svojmu osudu.
1954 Vo výsledku sa tak do najlepších vysokých škôl takmer vôbec nedostávajú deti z nižších vrstiev. Sú tu dve možnosti. Buď sú tieto deti idioti – je možné že niektorí takto uvažujú, hoci málo kto o tom hovorí nahlas. Alebo je problém v organizácií vzdelávania, ktorá nie je postavená na rovnosti.
1955 Ale pokušenie to bolo preňho veľké. On je človek absolútne imperiálny. Jediný z tejto straníckej kohorty, chápajúci, ako ďaleko zašiel proces a ako ďaleko treba zájsť v reforme spoločnosti kvôli tomu aby sa zachovalo impérium. A on, ako keby bol vnútorne pripravený zachraňovať systém.
1956 A každý prípad spadá pod štatistiku; veď štatistika množstva náhodných osobností v jednotlivých historických obdobiach je vždy konkrétna, a historické obdobia sa od seba odlišujú štatistickým rozložením osobností podľa ich vzťahu ku každému z množstva možných koncepcií spoločenského zriadenia.
1957 Ja tiež vidím nárast katastrof. Lietadlá už padajú. Zariadenia sú absolútne opotrebované. Nikto z ľudí, hľadiaci na zisk, nevie zabezpečiť štrukturálnu modernizáciu. Existujú rozpočty, koľko je potrebné vynaložiť prostriedkov na obnovu základných fondov, ak chce mať Rusko modernú priemyselnú bázu.
1958 Nikto. Ešte štyri, päť rokov, a začnú štrajkovať stroje. Možno do nemoty vyzývať babičky aby hlasovali srdcom, strašiť ľudí, ukazujúc v TV rôzne desivé zubaté generálske úsmevy, no atómové reaktory nie je možné vyzvať k tomu aby hlasovali srdcom. Grafitová tyč tomu nebude rozumieť.
1959 To znamená, že M.Rac si svoju koncepciu už dávno vybral: či sa rozhodol podvedome, a či vedome a potichu, to nemá pre jeho čitateľov žiadny osobitý význam. Navyše aktuálna koncepcia je v tomto kontexte vykresľovaná spoločnosti v tichosti – medzi riadkami ako bezalternatívna.
1960 V skutočnosti pracujú podniky, vytvárajú produkciu, realizujú ju, získavajú príjmy. A tu zrazu nejaký George Soros machináciou na burze znižuje hodnotu akcií podniku (korporácie, firmy) a iba kvôli tomuto sa podnik ocitne na hrane krachu alebo dokonca za touto hranicou.
1961 Stalinizmus je pre dnešok tou najlepšou možnou budúcnosťou pre Rusko. Všetky ostatné možné druhy diktatúry sú horšími: úroveň zverstiev nebude o nič menšia, akurát ekonomika namiesto rastu bude degradovať. Nový Stalin sa bude hodiť, aby sme zvýšili latku vzdelanosti mládeže na potrebnú úroveň.
1962 Až potom, keď sa v podmienkach obrovského vypätia síl podarí vychovať novú gramotnú generáciu, príde čas na liberalizmus. Až potom začne vznikať pomerne slobodná, stabilná a materiálne zabezpečená spoločnosť. Bude tiež trochu podobná západným modelom, ako bol trochu podobný brežnevský socializmus.
1963 Sú osoby, opíjajúce sa sebou, a pokúšajú sa prispôsobiť si aj intuíciu k tomu, aby slúžila ich túžbam, podmieneným jak inštinktami, tak aj sociálnymi komplexmi. Sú osoby, ktorých rozum sa pri svojom rozvoji opiera o inštinkty, no ktoré tiež načúvajú intuícii a stroja svoje správanie na jej osnove.
1964 A všetci ostatní, ktorí týmto nedisponujú, sa ľuďmi nestali. Druhý uhol pohľadu, hoc pre mnohých je aj neprijateľný, má každopádne pod sebou reálne základy, ktoré nemožno v živote ani osobnom styku ignorovať, a tým viac v politike, od ktorej závisí život mnohých pokolení.
1965 Podobným spôsobom sa potom zrútil aj otrokársky a stavovský systém, kde neexistovali nepriechodné kastové hranice, kde stavovské hranice boli priepustné aspoň v štatistickom zmysle: to znamená že bolo všeobecné pravidlo, no existovali aj viac-menej mnohonásobné výnimky z neho.
1966 To že časť démonických bytostí vytvára hierarchie, z ktorých hlavnou je otvorený satanizmus, a určitá časť démonických bytostí koná individuálne – to je druhotným javom, pokiaľ ide o osobnú ľahostajnosť a neurčitý postoj k Vyššiemu predurčeniu či nespokojnosť s Bohom a Jeho Zámerom.
1967 To ale neznamená, že bývalé vzťahy sa rušia; znamená to, že tieto získavajú nový kvalitatívny rozmer, nakoľko Láska má ciele aj princípy sama v sebe, následkom čoho človek prestane byť nevoľníkom rozmanitej emočnej podriadenosti od okolitých jedincov a nimi plodených situácií.
1968 Tak, ako je každému Zhora dané stať sa Človekom podľa psychického zloženia stroja psychiky vo vyššie opísanom zmysle, tak určitá časť obyvateľstva v každej historickej epoche nezvratne prechádza na stroj psychiky Človeka, a cieľavedome napomáha všetkým ostatným pri ich premene na Človeka.
1969 Keď kŕdle takýchto netrpezlivcov (idúc hlavou proti múru) prídu k štátnej alebo inej moci nad spoločnosťou a začínajú realizovať svoj abstraktný humanizmus, tak tento sa následne premení na lavínu najrôznejšej zločinnosti, pretože rozdiely v stroji psychiky jednotlivcov predsa len reálne existujú.
1970 Netrápili ma síce nijaké predtuchy, no pravdu povediac, ani mne sa tu nepáčilo. Prižmúril som oči a zahľadel som sa na ľadovec. Vyčnieval nad obzorom ako obrovská homoľa cukru, ako oslepujúco biely vyštrbený kel, veľmi studený, nehybný a nedotknutý, nijaký malebný jagot a hra farieb.
1971 Tiahli sa pozdĺž celého pobrežia, až pokiaľ oko dovidelo, a nad nimi na bezoblačnú, no takú istú smutnú, mrazivú sivofialovú oblohu vychádzalo drobné fialkasté studené slnko. Z klzáka vyšiel Vanderhose, hneď si natiahol na hlavu kožušinovú kapucňu a rýchlymi krokmi pristúpil k nám.
1972 Konečne sa i Majka ráčila usmiať, aj ona mi zakývala. I Komov mi kývol, no nepozrel pritom na mňa. Kryt kabíny sa zatiahol a už som ich nevidel. Raketový klzák sa nečujne pohol z miesta, prudko skĺzol dopredu a hore, vo chvíli sa zmenšil, až bol z neho len čierny bod, a nato zmizol, akoby ani nebol.
1973 Ostal som sám. Chvíľu som tam stál s rukami zastrčenými hlboko do vreciek kožucha a hľadel som, ako pracujú moji chlapci. Cez noc urobili kus práce, unavili sa, vyhladli a teraz dokorán otvorili prívody energie a dychtivo hltali bledú polievočku, ktorou ich kŕmilo pošmúrne fialové nebeské teleso.
1974 Musel som čosi podniknúť. Mohol som sa napríklad vybrať k ľadovcu. Bolo to zo päť kilometrov a normalizované inštrukcie službukonajúcemu kategoricky zakazujú vzdialiť sa od kozmickej lode viac ako na sto metrov. Za iných okolností by ma iste veľmi pokúšalo riskovať a porušiť predpis.
1975 Na tejto planéte nie je nič okrem oceána, skál a zakrpatených stromov. Tu nie je zaujímavé porušovať predpisy. No nie je zaujímavé ani dodržiavať ich. Na hociktorej poriadnej biologicky aktívnej planéte by som figu borovú postával takto s rukami vo vreckách, a to na tretí deň po pristátí.
1976 Lietal by som teraz ako blázon. Nastaviť a uviesť do činnosti strážcu prieskumníka a každých dvadsaťštyri hodín kontrolovať jeho nastavenie. Zorganizovať okolo kozmickej lode i okolo staveniska Pásmo absolútnej biologickej bezpečnosti. Zabezpečiť Pásmo pred útokom spod povrchu planéty.
1977 Každé dve hodiny prekontrolovať a vymeniť filtre – vonkajšie palubné, vnútorné palubné a osobné. Zriadiť pohrebište na zahrabanie všetkých odpadkov, okrem iného i na použité filtre. Každé štyri hodiny sterilizovať, asanovať a dezaktivovať riadiace systémy kybernetických mechanizmov.
1978 Vanderhose, ktorý, ako sa patrí na lekára a kapitána, sedí v lodi, mi ustarostene oznamuje, že nám hrozí, že sa prepadneme do trasoviska, a Komov s ľadovým pokojom podáva rádiovú správu, že motor raketového klzáka zožral drobný hmyz podobný mravcom, ktorý sa práve pokúša ochutnať i jeho skafander.
1979 Náročky ma vzali na takú, pre ktorú nie sú napísané nijaké smernice, lebo ani nie sú potrebné. Pred prielezom do lode som zastal, striasol som z podošiev nalepené zrnká piesku a chvíľku som otáľal, pričom som sa dlaňou dotýkal teplého, dýchajúceho boku lode. Napokon som prstom strčil do membrány.
1980 I v lodi panovalo ticho, no bolo to domácke ticho, aké vládne v pustom a útulnom byte. Zhodil som kožuch a prešiel som rovno do kabíny. Pri svojom pulte som sa nezdržal, i tak som videl, že všetko je v poriadku, a hneď som si sadol k rádiostanici. Rádiogramy ležali na stolíku.
1981 To ty nepochopíš. Normálny človek si ani nevie predstaviť takú obrovskú vaňu. Plával som zo päť kilometrov, spočiatku bolo fajn, lenže potom som si zrazu uvedomil, že toto predsa nie je bazén, ale oceán! A okrem mňa nie je v ňom jediný živý tvor... Veru nie, kamarát, ty to nemôžeš pochopiť.
1982 Koniec koncov treba povedať, že Panťania nie sú v situácii, aby si mohli dáko zvlášť vyberať. Keby som napríklad vedel, že naše Slnko už už ide vybuchnúť a zničí všetko živé na Zemi, veru ani ja by som nebol prieberčivý. Zaiste by som si povedal: to nič, dáko to vydržíme.
1983 Napäl som sluch a počul som, ako sa zmieta a bzučí mucha, čo uviazla v pavučine. Zlostné hlasy čosi rýchlo dudrali a po chodbe zasa prebehla jašterica. Pocítil som, ako sa mi od napätia kŕčovite stiahla šija, a vstal som. Šuchol som pritom o príručku ležiacu na okraji pultu.
1984 So strašným lomozom spadla na dlážku. Zdvihol som ju a takisto so strašným lomozom som ju hodil späť na pult. Začal som si pískať bodrý pochod a ráznym krokom som vyšiel na chodbu. To všetko je z toho ticha. Z ticha a pustoty. Vanderhose nám to večer čo večer veľmi jasne vysvetľuje.
1985 Zdá sa, že čoskoro príde rad na preludy... Pochodoval som po chodbe popri pustých kabínkach, popri knižnici, skladišti, a keď som prechádzal popri zdravotníckej kabíne, zacítil som slabý pach – svieži a zároveň nepríjemný, pripomínajúci čpavok. Zastal som a zhlboka som vdýchol povetrie.
1986 Už ako čo, ale ňuch som vždy mal nanič... Obchôdzku som skončil v kuchyni. I tu bolo plno pachov, no proti takýmto pachom som nemal námietky. Nech si vraví kto chce čo chce, ale kuchyňa musí rozvoniavať. Na iných lodiach je to všetko jedno, či ste v kuchyni alebo v kabíne.
1987 Mám svoj poriadok. Čistota je čistota, ale v kuchyni to má pekne rozvoniavať. Chutne a dráždivo. Mojou povinnosťou tu je štyri razy denne zostavovať jedálny lístok, a to, všimnite si, pri úplnom nedostatku apetítu, lebo apetít, pustota a ticho sú veci, ktoré, ako vidieť, nijako nejdú dokopy.
1988 Na zostavenie jedálneho lístka som potreboval najmenej pol hodiny. Bola to ťažká polhodina, no urobil som všetko, čo som mohol. Potom som zapol kuchára, vtĺkol som mu do hlavy menu a šiel som pozrieť, ako pracujú moji chlapci. Už na prahu kabíny som videl, že sa prihodilo čosi mimoriadne.
1989 Z rozbehu som drgol nohou do membrány a priam som vyletel von. Všetko sa mi začalo mihať pred očami. Všetky tri roboty boli pri lodi. Zhrčili sa pri otvore pre náklad, pričom sa navzájom odtískali, akoby sa každý chcel prvý dostať do podpalubia. Bolo to niečo absurdné, bolo to strašné.
1990 Vedel som, že v druhej prírode môže dôjsť k tomu, že robot odoprie poslušnosť, no stáva sa to veľmi zriedka, ale žeby odoprel poslušnosť stavebný robot, o tom som v živote nepočul. V tejto chvíli som však mal také vybičované nervy, že som bol pripravený na všetko. Ale nestalo sa nič.
1991 Ráznym gestom som mu prikázal vrátiť sa na miesto a ďalej plniť program. Tom poslušne zapol spiatočku, obrátil sa a pustil sa späť na stavenisko. Samozrejme, Jack a Rex ho hneď nasledovali. Stál som pri prieleze, v krku mi vyschlo, kolená mi oslabli a strašne sa mi chcelo na chvíľu si sadnúť.
1992 Kožuch som mal pozapínaný nakrivo, na uši mi bolo zima, na čele a lícach mi rýchlo zamŕzal pot. Pomaly, kontrolujúc všetky svoje pohyby, utrel som si tvár, poriadne som sa pozapínal, stiahol som si kapucňu na čelo a natiahol si rukavice. Hanbím sa priznať, no bál som sa.
1993 Bolo mi celkom jasné, že o tomto prípade nikdy nikomu ani nemuknem. Dočerta, veď sa mi triasli kolená, ešte vždy ich mám akési mľandravé a najväčšmi na svete túžim vrátiť sa na loď a pokojne, vecne porozmýšľať o príhode, ujasniť si, čo sa vlastne stalo. Pozrieť do nejakých príručiek.
1994 Chlapci pracovali, akoby sa nič nestalo. Tom ma ako vždy úslužne požiadal o ďalšie príkazy. Jack pracoval na základoch dispečerskej miestnosti, ako mu to prikazoval program. Rex chodil hore dolu po hotovom páse pristávacej cesty a čistil ju. Áno, ibaže s ich programom čosi nie je v poriadku.
1995 Zohol som sa, zdvihol som vetvičku a prešiel som sa hore dolu, pričom som si vetvičkou poklepkával po sáre. Nemal by som ich zastaviť hneď teraz, kým je ešte čas, a nečakať na termín preventívnej údržby? Doparoma, žeby som dačo pobabral v programe? Nijako to nechápem...
1996 Hansa som zobudil, no ten rozospatý len čosi dudral a táral akési nezmysly o daždi a nízkom tlaku. Rozhovor s ním mi nepriniesol nijaký úžitok. Vadika som musel dlho presviedčať, že nežartujem a nehrám komédiu. Šlo to tým ťažšie, že po celý čas som sa dusil od nervózneho smiechu.
1997 Nakoniec som ho presvedčil, že mi vôbec nie je do žartu a že sa smejem z celkom iných príčin. Nato i on zvážnel a povedal mi, že i jemu sa najstarší robot z času na čas zastavuje, lenže nevidí na tom nič čudné: páľava, pracuje sa na hranici technických noriem a systém sa ešte nestačil prispôsobiť.
1998 Nato Vadik zavolal Ninon s veľkou hlavou, ktorá pracovala na ER 8, predebatovali sme túto možnosť, no nič sme nevymysleli. Ninon s veľkou hlavou mi napokon poradila, aby som sa spojil s hlavným kybernetickým inžinierom základne, ktorý má stavebné systémy v malíčku, veď je takmer ich tvorcom.
1999 Nuž to som vedel i sám, no nijako sa mi nežiadalo liezť na konzultáciu k hlavnému inžinierovi, a to už na tretí deň samostatnej práce, pričom nemám naporúdzi nijaký, doslovne nijaký rozumný názor na celú vec. A tak som si sadol k svojmu pultu, otvoril som program a pustil som sa doňho.
2000 Prehrýzal som sa rad radom všetkými príkazmi, študoval som jednu skupinu po druhej, jedno pole po druhom. Musím povedať, že som nezistil nijaké chyby. Za časť programu, ktorú som zostavoval sám, som i prv bol pripravený ručiť hlavou, a teraz by som bez rozmýšľania ručil i svojím dobrým menom.
2001 Plakalo dieťa. Kdesi ďaleko, na druhom konci lode, za mnohými dverami zúfalo vyrevúvalo, až sa zachádzalo od plaču akési decko. Malé, celkom maličké. Azda ročné. Pomaly som zdvihol ruky a pritisol som si dlane na uši. Plač prestal. Vstal som, no naďalej som si zapchával uši.
2002 Zatvoril som ústa a opatrne som si odtiahol dlane od uší. Nepočul som nijaký plač. Zasa vládlo zvyčajné prekliate ticho, iba vo vzdialenom kúte bzučala mucha, čo sa zamotala do pavučiny. Vytiahol som vreckovku, nenáhlivo som ju rozložil a starostlivo som si vyutieral čelo, líca a krk.
2003 Nato som vreckovku pomaly poskladal a prešiel som sa popred pult. Hlavu som mal prázdnu, nemyslel som na nič. Hánkami prstov som poklepkal po kryte počítacieho stroja a zakašlal som. Všetko bolo v poriadku, sluch mi slúžil. Vykročil som späť ku kreslu a vtom znova zaplakalo dieťa.
2004 Najhroznejšie bolo, že som ho celkom jasne počul. Ba uvedomoval som si i to, že nepočujem nezmyselné mraučanie novorodeňaťa, ani urazené jačanie štyri päťročného sopliaka, ale že vrieska a zachádza sa od plaču dieťa, ktoré ešte nevie chodiť ani hovoriť, no pritom to už nie je dojča.
2005 Sám som ho vypol pred dvoma hodinami, keď som sa pustil do programu. Som to ja za pracovníka! Nemal by som to oznámiť na základňu a požiadať, aby pripravili výmenu? Doparoma, to je nepríjemné... Prichytil som sa, že strašne napäto vyčkávam, kedy sa všetko začne odznova.
2006 Energicky som zapol preventívnu údržbu, vybral som z police puzdro s nástrojmi a vyrútil som sa z kabíny. Usiloval som sa opanovať a s kožuchom som si tentoraz poradil dosť rýchlo. Ľadové povetrie mi šľahalo do tváre, a to ma ešte väčšmi obodrilo. Vykročil som k stavenisku, rovno k Tomovi.
2007 Pod nohami mi škrípal piesok, šiel som a vôbec som sa neobzeral. Ľadovec, hmly, oceány – nič z toho ma odteraz nezaujímalo. Šetril som si nervy na svoje bezprostredné povinnosti. Nemal som ich bohvieaké, a pritom ma čakalo toľko neodkladných povinností ako predtým, ba možno i viac.
2008 Pracoval som s elánom, ba až s akousi zúrivosťou, rýchlo, presne, úsporne ani stroj. Môžem povedať jedno: nikdy v živote som tak nepracoval. Mrzli mi prsty, tvár, musel som opatrne dýchať, aby sa netvorila námraza na operačnom poli, no ani som len nepomyslel, aby som roboty zahnal do lodnej dielne.
2009 Lenže čo ti to vlastne hovorím? Kdeže z teba môže byť človek s takým blokom axiomatiky? Veď takto ťa nielenže ľudia neprijmú medzi seba, ani do cirkusu. by ťa nevzali. S takým blokom axiomatiky budeš o všetkom pochybovať, začneš sa zamýšľať, naučíš sa hlbokomyseľne špárať si v nose.
2010 Ležal som v Tomovom bruchu, zo všetkých strán zovretý obrovskými hrbolcami jeho pracovných svalov, iba nohy mi trčali von. Odrazu sa ma zmocnila taká hrôza ako v tom najneuveriteľnejšom sne. Sám neviem, ako som sa ovládol, že som sa nerozvrešťal a nezačal sa zmietať v hysterických kŕčoch.
2011 Šura, veď sa ohlás! To bolí! Pomôž mi, nevidím nič... Chrčala a plakala a dookola opakovala jedno a to isté, až sa mi marilo, že na vlastné oči vidím jej vykrivenú tvár, zaliatu smrteľným potom a v chripľavom hlase už neznela len prosba a bolesť, bola v ňom i zúrivosť, žiadosť, rozkaz.
2012 Uvedomil som si, že stojím na mraze bez kožucha, a pripomenul som si, že som ho zhodil práve tu, kde sa teraz roztvára jama. Porozmýšľal som, či som vo vreckách nemal dačo dôležité, na nič som neprišiel, ľahkomyseľne som hodil rukou a neistým klusom som zamieril k lodi.
2013 A tak som si ľahol a poprikrýval sa, akoby som chcel komusi ukázať, že práve pre toto som sem šiel. V mojom konaní bolo čosi hysterické, a keď som sa trochu spamätal, celkom som sa potešil, že hystéria sa u mňa prejavila takouto vcelku neškodnou formou. Bolo mi jasné, že moja práca tu sa skončila.
2014 Tom je demobilizovaný, grafikon narušený a vedľa dráhy to sprosté jamisko... Vtom sa mi rozjasnilo, po čo som sem prišiel, vytiahol som zásuvku stola, našiel som kryštalofón so zápisom irukánskych vojenských pochodov a pedantne som si ho zavesil k lalôčiku pravého ucha.
2015 Teraz mi bolo dobre. Okolo mňa i vo mne revali barbarské trúby, cvendžali spieže, rachotili bubny. Telemské légie, pokryté oranžovým prachom, ťažkým, ráznym krokom pochodovali cez starodávne mesto Setem, blčali veže, krovy sa rúcali, baranidlá desivo rachotili a načisto gniavili rozvahu nepriateľa.
2016 Znova som sa pustil do Tomovho vnútra a teraz už, obklopený a ohradený týmito zvukmi tisícročnej minulosti, nerušene som dokončil údržbu. Jack a Rex už zarovnávali jamu a Tomove vnútornosti sa nahusťovali poslednými litrami argónu, keď som nad plážou zbadal rýchlo narastajúcu čiernu škvrnu.
2017 Po prvé, mám pred sebou ešte celý večer, a po druhé, azda by nebolo zle na čas to odsunúť. Koniec koncov, moje zážitky sa týkajú len mňa, ale môj odchod do výslužby sa už netýka len mňa, lež dá sa povedať, zasiahne všetkých. A navyše zvuková kulisa sa výborne osvedčila.
2018 Takže hádam to predsa necháme na neskôr. Áno, to bude najlepšie... Všetky tieto myšlienky mi hneď vyfúklo z hlavy, len čo som videl, ako sa tvári Majka a Vanderhose. Komov vyzeral ako vždy, to znamená, že hľadel tak, akoby všetko navôkol už oddávna patrilo len jemu a celkom ho zunovalo.
2019 Lenže Majka bola v tvári bledá, až sinavá, akoby jej bolo zle. Komov už zoskočil na piesok a stručne sa ma spýtal, prečo som neodpovedal na rádiovýzvy. Vtom mu pohľad skĺzol na kryštalofón na mojom uchu, opovržlivo sa uškrnul a pobral sa do lode. Ani nepočkal, čo mu odpoviem.
2020 Aký tu môže byť obed... Nakričal som na kuchára, lebo sa mi zdalo, že poplietol jedálny lístok. Vlastne ani nič nepoplietol, obed bol pripravený, ako vždy dobrý obed, no dnes nestačí len taký obed ako vždy. Majka akiste vôbec nič nebude jesť, a potrebovala by sa najesť.
2021 Po krátkej úvahe som nič neobjednal ani pre Vanderhoseho, no pre každý prípad som všeobecnú časť jedálneho lístka rozšíril o pár pohárov vína – čo keby si odrazu niekto chcel upevniť duševné sily... Potom som odišiel do kabíny a sadol som si k pultu. Moji chlapci pracovali ani hodinky.
2022 Zašifroval som rádiogram a odoslal som ho v súrnom impulze. Čosi ma znepokojovalo. Len pred chvíľočkou, doslovne pred minútou sa mi čosi vrylo do podvedomia a prekážalo mi ani trieska. Sedel som pred rádiostanicou a načúval som. Áno, to je dačo celkom iné – načúvať, ak vieš, že v lodi je plno ľudí.
2023 Napríklad po stavebný materiál. Pedantne si oprel konárik o stenu a pustil sa rozopínať kožuch. Začalo ma to zlostiť. Ak už vysnoril poruchy v mojom stavebnom systéme, po prvé, to nie je jeho vec, a po druhé, mohol by mi to povedať priamo. Naozaj, čo je to za výsluch...
2024 Až v jedálni, keď som jedol pohánčenú kašu so studeným mliekom, som si uvedomil, že som sa vlastne vôbec nedozvedel, aké pochybnosti trápili miláčika doktora Mboga a do akej miery sa mi podarilo ich vyriešiť. A či sa mi to vôbec podarilo. Prestal som jesť a pozrel som na Komova.
2025 Nie, podľa všetkého sa mi to nepodarilo. Gennadij Komov sa zvyčajne tvári ako človek nie z tohto sveta. Večne pátra po niečom za ďalekými obzormi a rozmýšľa o čomsi svojom, úžasne vznešenom. Na zem schádza, len ak sa niekto alebo niečo, či už náhodou alebo úmyselne, postaví do cesty jeho výskumom.
2026 Na druhej strane som si v posledných dňoch čoraz častejšie s prekvapením a trpkosťou pripomínal Tatianine nadšené reči o Komovovi. Pracovala s ním celý rok, podľa mňa bola doňho zaľúbená a vyjadrovala sa o ňom ako o človeku mimoriadne družnom, veľmi duchaplnom a kadečo podobné.
2027 Aká môže byť spoločnosť s takouto dušou, to si veru neviem predstaviť. Tak veru, Gennadij Komov nerobil vždy na mňa dojem človeka z tohto sveta. No dnes pri raňajkách sa priam prekonával. Jedlo si hojne posýpal soľou. Posype, ochutná a roztržito odprace tanier do šachty na odpadky.
2028 Horčicu si pomýlil s maslom. Natrie si sladkú hrianku horčicou, zahryzne a roztržito ju odhodí hneď za tanierom. Jakovovi Vanderhosemu neodpovedal na otázky, no zato sa ani pijavica prilepil na Majku a vypytoval sa, či pri mapovaní chodia ustavične s Vanderom alebo sa niekedy rozlúčia.
2029 Nato Vanderhose ako veliteľ lode a lekár rozhodol sa zmierniť túto atmosféru. Zaklonil hlavu, vystrčil čeľusť a dlho pozeral na nás ponad konček nosa. Ryšavé bokombrady mu trčali na obe strany. Na začiatok porozprával niekoľko anekdot zo života astronautov. Anekdoty boli staré, otrepané.
2030 Bolo to trefné, za iných okolností by som sa potešil duchaplnému slovu, teraz sa mi to však zdalo veľmi netaktné. No Vanderhose mal zrejme opačný názor. Samoľúbo sa uškrnul, zohnutým prstom si našuchoril bokombrady, najprv ľavú, potom pravú, a vyrozprával nasledujúci príbeh.
2031 Hneď som vedel, že Vanderhose si ho vymyslel sám a podľa všetkého práve v tejto chvíli. Na moje veľké prekvapenie zapáčil sa i Komovovi. Už uprostred príbehu prestal blúdiť pohľadom po stole a hľadať horčicu, uprene sa zahľadel na Vanderhoseho, prižmúril oči a nespúšťal z neho pohľad až do konca.
2032 A keďže teoreticky sa vôbec nedá vylúčiť možnosť, že objektom kontaktu bude práve schizofrenické indivíduum, a keďže včas neodhalená schizofrénia môže pri nadväzovaní kontaktu viesť k veľmi ťažkým dôsledkom, problém, ktorého ste sa dotkli, Jakov, by si zaslúžil istú vedeckú pozornosť.
2033 Vanderhose s úsmevom vyhlásil, že túto myšlienku daruje Komovovi, a doložil, že je čas pohnúť sa. Pri týchto slovách Majka, ktorú rozhovor zaujal a počúvala Komova s napoly otvorenými ústami, odrazu ochabla. A veru i ja som zvädol: všetky tie reči o schizofrenikoch mi vnukli nepríjemné myšlienky.
2034 V hlave som mal zmätok, no cítil som sa ako po dobre zloženej skúške. Zakývali mi na rozlúčku a odleteli. Ani som ich neodprevádzal pohľadom. Hneď som sa vrátil na loď, vytiahol som stereoskopickú dvojicu kryštalofónov, vyzbrojil som si nimi uši a zvalil som sa do kresla pred svojím pultom.
2035 Slovom, dôkladne, neľútostne a pre seba i okolie užitočne som zabíjal čas. A po celý ten čas, ktorý som tak usilovne zabíjal, dotieravo ma zožierala mučivá myšlienka: odkiaľ sa Komov dozvedel o mojej slabosti a čo chce v súvislosti s tým podniknúť. Zahnal ma do slepej uličky.
2036 Pochybnosti, čo sa v ňom zrodili po obchôdzke staveniska, rozhovor o schizofrenikoch, čudná medzihra vo dverách jedálne... Doparoma, veď mi navrhol, aby som letel s nimi, navidomoči sa obával nechať ma tu samého! Nebodaj to tak veľmi bije do očí? Ale Vanderhose predsa nič nespozoroval.
2037 Nato som jej povedal, že naozaj skúsený človek sa nikdy nezačne škriepiť s kybernetickým technikom, lebo kybernetický technik je na lodi osou, okolo ktorej vlastne rotuje celý život. Majka poznamenala, že väčšina rotačných osí je len imaginárnym pojmom, len geometrickým miestom bodiek.
2038 Mám ťa zavolať? Požiadal som, aby ma zavolal, že budem v oddelení bezpečnostných opatrení. Zvedavo pozrel na mňa, no nepovedal nič a odišiel. Zavolali ma o dve hodiny. Vanderhose mi interkomom oznámil, že všetci členovia komisie si už prečítali záver, a spýtal sa ma, či si ho nechcem prečítať i ja.
2039 Na tom sme sa rozišli. Majka šla dať do poriadku svoje merania a ubytovateľské náčrty, ja som sa pobral do kabíny, kde ma čakalo malé prekvapenie: Tom oznamoval, že základy sú položené a navrhoval, aby som prevzal prácu. Prehodil som si kožuch a utekal som na stavenisko.
2040 A ako vždy bolo mŕtvolné ticho, iba čo mi pod opätkami škrípal zamrznutý piesok. Potom som počul hlasy: Majka s Vanderhosem sa vyšli nadýchať čerstvého povetria a pokochať sa v nebeskom divadle. Majke sa veľmi páčila polárna žiara – jediné, čo sa jej páčilo na tejto planéte.
2041 Zreteľne mľaskla membrána prielezu a znova nastalo ticho. Obzrel som si posledný základ, pochválil som Toma za dobrú prácu a prikázal som mu prepnúť Jacka na ďalšiu etapu. Záblesky polárnej žiary zhasli a v tme, ktorá nastala, som nevidel nič okrem bočných svetiel mojich robotov.
2042 Na stole, na lôžku, na dlážke boli porozkladané pozliepané plachty papierov, mapy, náčrtky, roztiahnuté harmoniky leteckých snímok, skice a záznamy a Majka to všetko zaradom prezerala, robila si akési poznámky, zavše chytala lupu, zavše zasa fľašu so šťavou, čo stála vedľa na stoličke.
2043 Kdeže prechádzky! Vrátila mi fľašu, bezmyšlienkovite som si odpil. Čosi ma znepokojovalo. Odrazu akoby mi závoj spadol z očí: Majka bola oblečená domácky, vo svojej obľúbenej huňatej blúzke a v krátkych nohaviciach, na hlave mala šatku, spod ktorej vykúkali vlhké vlasy.
2044 Vstal som a pedantne som postavil fľašu na stoličku. Čosi som zahundral, nepamätám sa čo. Sám neviem, ako som sa ocitol na chodbe, potom vo svojej kabíne, neviem prečo som zhasil horné svetlo, zapol nočnú lampu, ľahol som si na posteľ a obrátil som sa tvárou k stene. Zasa sa ma zmocnila triaška.
2045 Vyskočil som, vrhol som sa k nočnému stolíku, vzal som tabletku na spanie a položil som si ju pod jazyk. Nato som si zasa ľahol. Po stenách dupotali jašterice, tmavá povala sa pomaly krútila, nočná lampa raz celkom zhasínala, raz zasa žiarila neznesiteľne jasno, v kútoch zúfalo bzučali hynúce muchy.
2046 V matnom svetle sa zdal tmavý, takmer čierny – fantastická vykrivená postava bez tváre, hmlistá, bez presných obrysov, na prsiach a na pleci mu ležal taký istý nejasný, nezreteľný odblesk. Už som presne vedel, ako sa to skončí. Načiahol som k nemu ruku a ruka mi prešla cez neho ako cez povetrie.
2047 Zašomral som na pozdrav čosi nezrozumiteľné a cítiac, že sa od žiaľu a hanby červenám ako varený rak, sadol som si na svoje miesto a skormútene som si obzrel stôl, pričom som sa usiloval nedotknúť sa pohľadom nikoho. Jedlo bolo, pravdu povediac, kláštorné, ani pre dákych novicov.
2048 Všimol som si, že ma Majka pozoruje a že by sa ma veľmi chcela spýtať, čo je so mnou a vôbec. Jednako nespytovala sa na nič a Vanderhose začal rozvláčne vykladať, aký užitočný zo zdravotného hľadiska je hladovkový deň a ako dobre, že dnes máme práve takéto raňajky a nie iné.
2049 Komov sedel vzpriamene, oboma rukami zakvačený do okraja stolovej dosky, červené oči mu vyliezali z jamôk, hľadel kdesi popri mne a rýchlo strácal farbu v tvári. Obrátil som sa a zmeravel som. Pri stene, medzi filmotékou a šachovým stolíkom stál môj nedávny prízrak. Teraz som ho videl celkom jasne.
2050 Tu je! – zvrieskol Komov. Ukazoval prstom celkom inde, kde pred mojimi očami, rovno z povetria vznikla nová postava. Bol to ten istý nehybný, lesknúci sa prízrak, no teraz zmeravel v rýchlom skoku, v behu, ako fotografia šprintéra na štarte. V tej chvíli sa mu Majka vrhla na nohy.
2051 Dvere! Vtom som videl, ako ktosi maličký, biely a matný ako stena jedálne, zohnutý v nečujnom behu vkĺzol do dverí a zmizol v chodbe. Vyrútil som sa za ním. Dnes si na to spomínam s hanbou, no vtedy mi bolo celkom ľahostajné, čo je to za tvor, odkiaľ je, prečo je tu a načo.
2052 Hneď som ho zbadal. Utekal k stavenisku, bežal ľahko, bosými nohami sa sotva dotýkal zamrznutého piesku, ešte vždy taký pokrivený a v behu akosi čudne pohyboval roztiahnutými lakťami, no teraz nebol tmavý ani matne biely, ale svetlo fialový a na jeho chudých pleciach a bokoch sa lesklo slnko.
2053 Pár sekúnd stál akoby nerozhodne, potom sa ponad plece obzrel na mňa, takže som znova videl jeho veľké tmavé oči, už vôbec nie nehybné, ale veľmi bystré a akoby rozosmiate, nato si odrazu čupol, rukami si objal kolená a začal sa kotúľať. Nepochopil som hneď, čo sa stalo.
2054 Ukradomky sme vošli do kabíny, no nepodarilo sa nám pritajiť sa. Už nás čakali. Komov chodil hore dolu po kabíne, ruky mal založené za chrbtom, a Vanderhose, zahľadený do prázdna a s vystrčenou čeľusťou, namotával si bokombrady: pravú na prst pravej ruky a ľavú na prst ľavej.
2055 Porozprávajte všetko a do najmenších podrobností. Zaujímavé, ale ani som sa nezačudoval. Takýto zvrat sa mi zdal celkom prirodzený. A porozprával som všetko – o šuchote, o pachu, o detskom plači, o ženských výkrikoch, o čudnom dialógu včera večer i o čiernom prízraku dnes v noci.
2056 Majka ma počúvala s otvorenými ústami, Vanderhose sa mračil a vyčítavo pokyvoval hlavou a Komov mi uprene hľadel do tváre. Prižmúrené oči mal zasa prenikavé a chladné, tvár mu stvrdla, chvíľami si hrýzol spodnú peru, napäto prepletal prsty a lúskal článkami. Keď som skončil, zavládlo mlčanie.
2057 Keď vyšiel z lode, našiel, po prvé, hŕbu skál pri korme a po druhé, skaly a kôpky konárov na stavenisku. Po rozhovore so mnou si už bol istý, že v okolí lode čosi nie je v poriadku. Prieskumné skupiny si akiste nevšimli nejaký nesmierne dôležitý faktor, pôsobiaci na planéte.
2058 Preto sa zo všetkých síl usiloval sformulovať znalecký záver tak, aby nevzbudil ani najmenšie pochybnosti. Moje vzrušenie, striedajúce sa so stavmi depresie, mu skvele potvrdzovalo predbežný záver, že neznáme bytosti môžu prenikať do lode. Vyčkával na tú chvíľu a dočkal sa jej dnes ráno.
2059 Ohromilo ma to. Majku tiež. Chvíľu všetci mlčali. Bolo to nepochybne tak, ako povedal Komov. Všetko sa vysvetlilo, všetko vyšlo nádherne, ale... Prirodzene, bolo veľmi príjemné uvedomovať si, že všetky hrôzy sú za nami a že práve našej skupine sa pošťastilo objaviť ďalšiu humanoidnú rasu.
2060 Táto planéta je obývaná, pre Panťanov sa bude musieť pohľadať iná. Po druhé, ak sa definitívne zistí, že domorodci sú rozumné bytosti, určite nás odtiaľto hneď poženú a namiesto nás sem príde Komisia pre kontakty. Všetky tieto dôsledky boli jasné nielen mne, ale, prirodzene, aj ostatným.
2061 My sami sme sa v tom začali trochu orientovať len pred dvoma hodinami. Pripravil som pre teba správu, už som ju i začal kódovať, no vtom sa všetko tak zamotalo, že ťa jednoducho musím poprosiť, aby si ešte trochu počkal. Starý Bader ma tu priviedol na takú myšlienku... Slovom, vydrž, prosím ťa.
2062 Komov si chvíľu hrýzol necht na palci, neviem, prečo nazlostene pozrel na mňa a zasa začal premeriavať kabínu. Tušil som, o čo tu ide. Komov a Sidorov boli starí priatelia, spolu študovali, spolu kdesi pracovali, no Komovovi sa vždy a vo všetkom darilo, a Sidorova za chrbtom volali smoliar Atos.
2063 Zahnal som chlapcov do podpalubia, demobilizoval som ich, nato som ich pripevnil pre prípad náhleho štartu a chvíľku som postál pri prieleze. Hľadel som na pusté stavenisko, na biele múry nedokončenej meteorologickej stanice, na ľadovec, jednostaj taký ideálny a ľahostajný.
2064 Tá hmla, zakrpatené krovie i skalnaté výbežky, pokryté fialkastými škvrnami snehu, akoby nadobudli akýsi zmysel. Pravdaže, naďalej tu bolo ticho, no už nie pusto, a to bolo dobre. Vrátil som sa do lode a nazrel som do jedálne, kde sa napajedený Vanderhose prehrabával vo filmotéke.
2065 Rozprúdila sa živá diskusia. Vychádzal som s ďalšími a ďalšími hypotézami a Majka pod ich tlakom musela súhlasiť, že teoreticky domorodcom nič neprekáža žiť vo vzdušných zvonoch, aj keď predpokladala, že skôr má pravdu Komov, ktorý pokladá domorodcov za jaskynných ľudí.
2066 No a ešte aj lišajníky a huby, a vieme si predstaviť i rastliny, u ktorých sa uskutočňuje fotosyntéza v infračervenom svetle. Predstavil som si ten život, úbohú paródiu toho, ako žijeme my: úporný, no beznádejný boj o existenciu, strašne jednotvárne dojmy, a začal som domorodcov veľmi ľutovať.
2067 No pokiaľ ide o tunajší ľud, je ešte vo hviezdach, či nás potrebuje. Možno prekvitá i bez nás. Toto je náš starý spor. Podľa môjho názoru ľudstvo vie dosť, aby mohlo posúdiť, aký vývin je historicky perspektívny a aký nie. No Majka o tom pochybuje. Tvrdí, že vieme strašne málo.
2068 Prednášal Komov a záznam sa začínal od polslova. Komov hovoril pomaly, jednoducho, veľmi prístupne, zrejme sa prispôsoboval úrovni poslucháčov. Uvádzal veľa príkladov, vtipkoval. Z jeho slov vyplývalo asi toto: Pozemšťan splnil všetky úlohy, ktoré si vytýčil, a stáva sa človekom galaktickým.
2069 Stotisíc rokov sa ľudstvo predieralo úzkou jaskyňou, cez haraburdie a húštinu, hynulo pod závalmi, dostávalo sa do slepých uličiek, no pred sebou vždy malo blankyt, svetlo, cieľ, až napokon sme z rokle vyšli pod belasú oblohu a rozliali sme sa po rovine. Áno, rovina je šíra, máme sa kde rozťahovať.
2070 Nový rozmer. Áno, na rovine je dobre a môžeme sa dosýta zapodievať realizáciou P abstrakcií. A zdalo by sa, že nijaká sila nás nepoháňa hore, do nového rozmeru... No galaktický človek nie je jednoducho pozemský človek, ktorý žije v galaktických priestoroch podľa zákonov Zeme.
2071 Lenže my nepoznáme ani tieto zákony ani tieto ciele. Takže v podstate ide o formuláciu ideálu galaktického človeka. Ideál pozemského človeka vznikal v priebehu tisícročí na základe skúseností predkov, na základe skúseností najrozmanitejších foriem života na našej planéte.
2072 Nateraz ešte nevieme, ako pristupovať k tejto úlohe, no musíme ju vyriešiť, a to tak, aby sme možné obete a chyby znížili na minimum. Ľudstvo si nikdy nekladie úlohy, ktoré nie je pripravené vyriešiť. Je to veľmi správne, ale i mučivé... Záznam sa končil tiež v polslove.
2073 Približne v takomto zmysle som vysvetľoval Majke svoje názory, no odrazu sme si všimli, že v kabíne je i Vanderhose a počúva nás azda už i dlhší čas. Stál opretý o stenu, šuchoril si rysie bokombrady a hľadel na nás so zamyslene roztržitým výrazom ťavy. Vstal som a ponúkol som mu stoličku.
2074 Komov stál pri stole a vkladal do plastikového puzdra prenosný translátor. Podľa polohy prepínačov bol translátor zapnutý na palubný počítací stroj. Komov sa tváril nezvyčajne ustarostene, vyzeral akosi veľmi ľudsky, bez tej preňho typickej chladnej sústredenosti, čo sa už všetkým zunovala.
2075 Jakov, vy tu ostávate ako môj zástupca. Najdôležitejšie je zabezpečiť nepretržitú kontrolu a nerušenú prácu palubného počítacieho stroja. Ak by sa zjavili domorodci, hneď mi to oznámte. Odporúčam určiť k rozhľadovým obrazovkám trojsmennú službu. Maja, hneď choďte k obrazovkám.
2076 Majka na druhom konci kabíny nastavovala obrazovky kruhového výhľadu. Roztriedil som rádiogramy. Áno, kým sme riešili filozofické problémy, Komov urobil riadny kus práce. Takmer všetky jeho rádiogramy boli odpoveďami. Keďže som nedostal špeciálne príkazy, poradie súrnosti som zostavil sám.
2077 Pozrel som na Majku. Stála ani stĺp uprostred kabíny, pohľad mala zastretý, pery sa jej pohybovali – rozmýšľala. Nato som pozrel na Vanderhoseho. Obrvy mal vysoko zdvihnuté, bokombrady mu trčali na obe strany, čo sa pamätám, prvý raz sa ponášal nie na cicavca, ale na rybu vytiahnutú z vody.
2078 Popov, nech je môj posledný rádiogram o desať minút v éteri. Jakov, prečítajte, čo prišlo na moje meno... Keď som dovysielal a obzrel som sa, všetci boli pohrúžení do práce. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidieť Komovovu drobnú postavičku celkom pri brehu.
2079 Majka pomaly otáčala hlavu z boka na bok, skúmala okolie a chvíľami maximálne zväčšovala niektorý podozrivý úsek – vtedy sa na obrazovkách malých monitorov zjavoval raz zvädnutý krík, inokedy fialový tieň duny na lesknúcom sa piesku, alebo nejasná škvrna v riedkej štetine zakrpatených stromov.
2080 Nato som sa oprel lakťom o pult, zaboril som bradu do dlane a znova som sa pohrúžil do svojich pocitov. Áno, všetko je to akési čudné, človek – nečlovek. Vyzerá, že ho naozaj nemožno nazývať človekom. Ľudské mláďa vychované vlkmi vyrastie ako vlk. Ak ho vychovajú medvede, nuž ako medveď.
2081 Všetko to je hlúposť. Také dačo sa nestáva. Nestáva sa, aby existoval zložitý, rozumný život s bohatými skúsenosťami, pričom by sa vôkol neho nehmýril jednoduchší, menej rozumný život. Koľko druhov živých tvorov tu našli? Jedenásť, či dvanásť – a to v celom rozsahu od vírusu až po ľudské mláďa.
2082 Musím vám povedať, že to boli veľmi sympatickí a zároveň veľmi zvláštni ľudia. Romantici minulosti. Pravdaže, Šura poznal všetky staré zákony, ustavične ich citoval. Nám sa zdali smiešne a hlúpe, ale on v nich nachádzal akýsi pôvab... Katastrofa, agónia, do lode lezú strašné obludy.
2083 Ľudia sa túlajú sami po vesmíre, je to nebezpečné, vedecké výsledky nepatrné, a niekedy jednoducho i prekážajú... Pamätáte sa na príbeh s Kammererom? Všetci sa tvária, akoby sme už dobyli vesmír, akoby sme vo vesmíre už boli doma. To nie je pravda. A nikdy to nebude pravda.
2084 Vesmír vždy bude vesmírom a človek len človekom. Bude síce čoraz skúsenejší, ale nijaká skúsenosť nestačí, aby sa mohol cítiť vo vesmíre ako doma... Podľa mňa Šurik a Mary aj tak nenašli vo vesmíre nič, aspoň nič také, čo by stálo za to porozprávať aspoň pri stole v jedálni.
2085 Teraz sme pozerali na obrazovku všetci traja. Slnko kleslo celkom nízko, viselo už tesne nad hrebeňmi a na sopkách ležali tiene. Pristávacia cesta sa jagala, čiapka pary nad močiarom vyzerala ťažká a nehybná a jej horné vrstvy, cez ktoré sa predieralo slnečné svetlo, boli prenikavo fialové.
2086 Zapadajúce slnko práve preblesklo pomedzi dva horské štíty, zasa bolo celkom vidno a po pláži sa rozprestreli dlhé tiene. Bolo to dieťa, asi dvanásťročný chlapec, hranatý, kostnatý, dlhonohý výrastok s ostrými plecami a lakťami, no tým sa podoba s obyčajným chlapcom končila.
2087 Ryšavkasté strapaté vlasy mu v nepravidelných chuchvalcoch padali na čelo a na plecia, trčali mu na všetky strany, na temene sa mu dvíhal odvážny chochol. Bola to hrozná, nepríjemná tvár mŕtvolného, sinavo zeleného odtieňa, ligotavá, akoby namastená nejakou masťou. I celé telo sa mu lesklo.
2088 Bol teraz na dákych dvadsať krokov od lode, tesne pri okraji mŕtveho priestoru. Pri nohách mu ležala kôpka prútov. Stál so spustenými rukami a pozeral na loď; prirodzene, nemohol vidieť objektívy, no akoby nám hľadel rovno do očí. Ani jeho póza nebola ľudská. Neviem, ako by som to vysvetlil.
2089 Ani keď odpočívajú, ani keď na dačo čakajú, ani vo chvíli napätia. Ľavú nohu mal vysunutú trochu dozadu a máličko zohnutú v kolene, pričom sa celou váhou opieral práve o ňu, a ľavé plece vystrčil dopredu. Na okamih sa podobná póza dá zachytiť u človeka, ktorý sa chystá vrhnúť disk.
2090 Začalo sa to na tvári, nato sa roztancovali plecia, hruď, rozospievali sa ruky a v zovretých pästiach sa zatrepotali suché prúty, začali sa krížiť, prepletať, zápasiť, pričom vydávali šramot, zvuky pripomínajúce rachot bubnov, cvrlikanie, akoby sa pod loďou usalašil celý roj kobyliek.
2091 Ani Majka nebola proti a zívala ďalej. Keď odišla, ponúkol som Vanderhosemu, že uvarím kávu, no odmietol pod akousi smiešnou zámienkou – akiste chcel, aby som si pospal. Nato som sa uvelebil k rádiostanici, prezrel som nové rádiogramy, nenašiel som nič súrne a odovzdal som ich Vanderhosemu.
2092 Predstavoval som si, akí by mohli byť vychovávatelia Pierra Semionova. Ľudské mláďa, odchované vlkmi, behá po štyroch a vrčí. Človek odchovaný medveďmi takisto. Vo všeobecnosti výchova celkom určuje modus vivendi ktoréhokoľvek tvora. Vlastne nie celkom, ale do veľkej miery určite.
2093 Prečo vlastne náš Maugli ostal vzpriameným človekom? To privádza k istým myšlienkam. Chodí na nohách, aktívne používa ruky, čo samo osebe nie je čosi vrodené, lež dosahuje sa výchovou. Vie hovoriť. Pravda, nerozumie, čo vraví, no vidieť, že časť mozgu, ktorá má na starosti reč, výborne mu funguje.
2094 A zapamätúva si všetko na prvý raz! Čudné, veľmi čudné. Nehumanoidi, o ktorých viem, vôbec by nevedeli takto vychovať ľudské mláďa. Mohli by ho živiť, skrotiť. Mohli by ho skúmať vo svojich čudných laboratóriách, pripomínajúcich gigantický model črevného traktu v činnosti.
2095 Neurčito som zahmkal a Vanderhose zasa zmĺkol. V kabíne bolo ticho. Základňa nás neznepokojovala, ani Komov sa nehlásil. Na tmavej obrazovke vzbĺkli dúhovo sa meniace záblesky polárnej žiary, v ich prízračnom svetle som ledva rozoznával Komova, ktorý sedel celkom nehybne.
2096 Potom som zadriemal a snívalo sa mi o akýchsi zamračených neoholených osmonohoch v belasých športových úboroch a s dáždnikmi, učili ma chodiť a mne bolo tak smiešne, že som jednostaj padal, čím som u nich vyvolával veľkú nespokojnosť. Zobudil som sa na jemný, no nepríjemný úder do srdca.
2097 Všimol som si to pred dvoma minútami. Myslel som si, že je to smršť... I ja som sa sprvu nazdával, že je to smršť. Nad bledou vyštrbenou líniou horského hrebeňa, na pozadí dúhových pásov vystupovalo čosi ako dlhý tenký korbáč – čierna krivka, pripomínajúca škrabanec na obrazovke.
2098 Korbáč takmer nebadateľne vibroval, prehýnal sa, chvíľami akoby klesal a zasa sa vzpriamoval a bolo vidieť, že nie je hladký, ale akoby článkovaný, podobný bambusovému kmeňu. Vyčnieval nad hrebeňom, vzdialeným od nás zo desať kilometrov, akoby ktosi vysunul spoza končiara obrovskú udicu.
2099 Nato som uchopil dolaďovače ručného zamierenia a cez čierny priesečník pred mojimi očami sa začal plaziť obraz na obrazovke: preplazil sa cezeň rozoklaný ľadovec i hustá hmla nad močiarom, nato sa preplazil i Komov – ožiarený zábleskmi polárnej žiary, stál teraz chrbtom k nám a hľadel k horám.
2100 Aké sily na to potrebujú a čo je to za materiál? To je ale obraz!.. Teraz to vyzeralo, ako keby sa za horami schovával obrovský šváb a odtiaľ vystrkoval fúzy. Odhadol som priestorový uhol zásahu a nastavil som priesečník tak, aby som jedným úderom zasiahol obidva ciele.
2101 Pozrel som a naozaj: v mihotavom svetle zábleskov polárnej žiary sa prehýbal a trepotal ďalší gigantický fúz. To sa mi nepáčilo. Podarí sa mi, alebo nie? Ale čo, musím to stihnúť... V duchu som si predstavil, ako vypúšťam impulz a nato dvoma pohybmi zameriavam delo na tretí cieľ.
2102 Už som sa vyslovene triasol. Zaťal som päste, aby som sa ovládol. Potom som pozrel, čo je s Komovom. Všetko v poriadku. Komov sedel v predošlej polohe, obrátený bokom ku gigantickému švábovi. Hneď som sa upokojil, tým skôr, že som vedľa neho konečne objavil i drobnú čiernu postavičku.
2103 Aké sú tu vlastne dôvody k panike? Je tam toho, vystrčil fúzy... Riadne fúzy, to je fakt, ba povedal by som – fúziská ohromujúcej veľkosti. No, koniec koncov, iste to nie sú nijaké fúzy, ale čosi ako antény. Možno nás jednoducho pozorujú. My pozorujeme ich a ony zasa nás.
2104 Ak sa to uváži, protimeteoritné delo je strašné, nechcel by som ho tu použiť. Jedna vec je zrovnať so zemou dajaký balvan a vyčistiť tak pristávaciu plochu, alebo povedzme zasypať úžľabinu, keď potrebujeme rezervoár sladkej vody, a iná vec je strieľať takto, do živého..
2105 Zistil som vzdialenosti: štrnásť, štrnásť a pol a šestnásť kilometrov. Výška cieľov – od päťsto do sedemsto metrov a hrúbku mali približne rovnakú: naspodku okolo päťdesiat metrov a celkom na konci fúza necelý meter. A všetky boli naozaj článkované ako bambusové tyče alebo cievkové antény.
2106 Najdôležitejšie je, že pravdepodobne je tu technologická civilizácia. Vysoko vyvinutá civilizácia, to je fakt. Je len nepochopiteľné, prečo sa zahrabali pod zem, prečo svoju rodnú planétu uvrhli do pustoty a ticha. Napokon, keď si to človek rozváži, každá civilizácia má svoje predstavy o komforte.
2107 Slovom, Majka, bledá od zúrivosti, pobrala sa naspäť na stanovište, pričom ju Vanderhose nezabudol celkom chladnokrvne vyprevadiť popri pulte indikátora emócií, takže každý sa mohol presvedčiť, že indikátor funguje – červená žiarovka svietila, kým Majka nezmizla v chodbe.
2108 Všetko bolo hotové. Diagnoster bol nastavený a zapnutý, na stole sa pýšili misy s lahôdkami, osvetlenie bolo vyregulované na miestne denné svetlo. Komov stručne zopakoval inštrukcie, ako sa máme správať pri kontrole, zapol registrujúcu aparatúru a vyzval nás, aby sme zaujali svoje miesta.
2109 My s Komovom sme si sadli k stolu oproti dverám, Vanderhose sa vtisol za panel diagnostera a čakali sme. Prišiel o deväť štyridsať palubného času. Zastal vo dverách, ľavou rukou sa chytil verají a zohol pravú nohu. Takto stál asi minútu a zaradom si nás prezeral cez otvory svojej neživej masky.
2110 Napokon sa jeho pohľad zastavil na Vanderhosem. Pozeral naňho tak dlho a uprene, že mi prišla na um pochabá myšlienka: netuší Malý, akú funkciu má diagnoster? Ale náš odvážny kapitán si zohnutým prstom trochu nervózne našuchoril bokombrady a v rozpore s inštrukciami sa zľahka uklonil.
2111 A vtom Malému ožila tvár a odmenil Vanderhoseho celou sériou strašných grimás, ktoré sa rýchlo striedali. Vanderhosemu vystúpil na čelo studený pot. Neviem, ako by sa to všetko skončilo, no Malý sa napokon odlepil od rámu dverí, prešmykol sa popri stene a zastal pri obrazovke videofónu.
2112 Tu Malý odrazu klesol na kolená, vystrel ruky a otvoril ústa. Zarazene sme mlčali. Malý sa nehýbal, oči mal zatvorené. Trvalo to len niekoľko sekúnd, nato sa mäkko prevalil na chrbát, sadol si a ráznym pohybom rozhodil na dlážku pred sebou zgniavené listy. Tvárou mu znova prebehlo rytmické vlnenie.
2113 Rýchlymi a veľmi presnými dotykmi prstov začal presúvať lístky, pričom si zavše pomáhal i nohou. Ja a Komov sme sa nadvihli v kreslách a naťahujúc krk sme ho pozorovali. Listy akoby sa samy od seba ukladali do čudného vzoru, nepochybne súmerného, ktorý však nevyvolával nijaké asociácie.
2114 Takto to bolo. Hovoril výrazne a úryvkovite Komovovým hlasom, a len nelogické slová vyslovoval neznámym zvučným barytónom. Jeho ruky a prsty ani na sekundu neostávali na pokoji, i sám sa jednostaj pohyboval a jeho pohyby boli rýchle a plynulé, akoby sa prelieval z jednej pózy do druhej.
2115 Predsa som nevidel človeka, videl som len stopy. Rozmýšľal som: predtým tu stopy neboli, teraz sú, to znamená, že sa zjavili, kým som spal. Sú to ľudské stopy, nie stopy vĺn, ani stopy skaly, čo sa zgúľala z hory. Teda okolo mňa prešiel človek. Kým som spal, okolo mňa prešiel človek.
2116 Bolo mi ťažko posúdiť, aké myšlienky Malému vírili v hlave. Ak vychádzame z predpokladu, že jeho myšlienkový pochod sa istým spôsobom prejavoval i telesnými pohybmi, dalo by sa povedať, že Malý bol celkom ohromený. Pobiehal po jedálni ani kocúr Toma Sawyera, keď si chlipol liek na utíšenie bolesti.
2117 Mar ry... Svrček chce jesť. Aby som pravdu povedal, striaslo ma. Vanderhose zbledol, bokombrady mu ovisli. Malý vykrikoval slová zvučným barytónom. Keby človek zatvoril oči, hneď vidí pred sebou obrovského človeka, odvážneho, mocného, dobrého, samá krv a radosť zo života.
2118 Odpovieš mi? Komov sa pustil do rozprávania a Malý sa začal zmietať, chvel sa od vzrušenia. V očiach sa mi zatmilo, zatvoril som ich a premýšľal som, prečo domorodci neobjasnili Malému také jednoduché veci a ako ho vedeli tak obalamutiť, že ani nešípil o ich existencii.
2119 Keď som vstúpil, Komov s Vanderhosem sedeli pred projektorom. Na obrazovke rýchlosťou blesku dopredu a dozadu poletoval Malý, bolo vidieť moju a Komovovu napätú tvár. Vanderhose sedel naklonený tesne k obrazovke, lakťami sa opieral o stôl, bokombrady zvieral v zaťatých pästiach.
2120 Nadvihol som sa a pozrel som na obrazovku. Od močiara rovno k lodi zo všetkých síl, prepletajúc nohami, upaľovala vykrivená postavička. Na zemi pred ňou sa kolísal krátky tmavofialový tieň, špinavá štica na temene hlavy hrala do ryšava. Malý sa vracal, Malý sa ponáhľal.
2121 Napajedene vyprskla a vybehla po rebríku. Zaujal som jej miesto. Malý už bol celkom blízko. Teraz trochu spomalil a pozeral na loď a zasa som mal pocit, akoby mi hľadel rovno do očí. A vtom som videl, akoby sa nad hrebeňom, na sivo fialovom nebi z ničoho nič osvetlili ozrutné fúzy ozrutných švábov.
2122 Prečo sa nedozvedáš? Porozprávam ti sám. Bola loď, väčšia ako tvoja, teraz sa zmenšila, ale bola veľmi veľká. To vieš aj sám. Potom to bolo takto. Z interkomu sa rozľahol prenikavý praskot a treskot a hneď nato sa zúfalo, v neznesiteľne vysokej tónine rozvrieskalo dieťa.
2123 Z interkomu sa začala valiť celá kaskáda zvukov – celkom neznámych zvukov. Rovnomerné zosilňujúce sa hučanie, časté klepkanie, akýsi hukot ponášajúci sa na ozvenu, ledva počuteľné basové dudranie, nato piskot, škripot, bzučanie, údery o kov, praskot... Trvalo to dlho, niekoľko minút.
2124 To znamená, že ani odísť nemôžeš. Prosím ťa, rozmýšľaj, čo mám robiť. Ak sám nemôžeš rýchlo rozmýšľať, nech rozmýšľajú tvoje milión ráz rýchlejšie stroje. Odchádzam. Keď sa zhovárame, nemôžeš rozmýšľať. Rozmýšľaj veľmi rýchlo, lebo mi je horšie ako včera. A včera mi bolo horšie ako predvčerom.
2125 Nato Vanderhose zasa ťahavo a hlboko vzdychol. Ani som nestačil žmurknúť a Malý sa už hnal k sopkám cez stavenisko ani víchor. Videl som, ako preskočil štartovaciu cestu a zrazu zmizol, akoby tu nikdy nebol. V tej sekunde ako na povel zmizli aj pestrofarebné fúzy nad hrebeňom.
2126 Vyzeral, akoby v noci vôbec nespal, oči mal červené, líca vpadnuté, no bol veselý a podnietený. Nalieval sa tuhým čajom a vykladal nám svoje predbežné názory a závery. Podľa jeho slov teraz už neboli nijaké pochybnosti, že domorodci podrobili chlapcov organizmus veľmi radikálnym zmenám.
2127 Cieľ týchto anatomicko fyziologických zmien je možno zrejmý na prvý pohľad: domorodci sa jednoducho usilovali prispôsobiť bezmocné ľudské mláďa celkom neľudským existenčným podmienkam na tejto planéte. Nie je celkom jasné, prečo tak vážne zasiahli do činnosti centrálnej nervovej sústavy.
2128 No možno využili rezervy ľudského mozgu cieľavedome. V tom prípade môžeme postaviť niekoľko hypotéz. Napríklad, že sa usilovali zachovať u Malého všetky jeho spomienky a dojmy z dojčenského veku, aby mu uľahčili spätnú adaptáciu, ak by sa znova dostal do ľudskej spoločnosti.
2129 No nie je vylúčené, že ohromná pamäť Malého a fenomenálny rozvoj jeho zvukoreprodukčných centier je zasa len vedľajším produktom práce domorodcov na jeho mozgu. Možno sa domorodci predovšetkým usilovali vytvoriť medzi sebou a Malého centrálnou nervovou sústavou pevné psychické spojenie.
2130 S tým pravdepodobne súvisí aj silné psychické napätie, v akom sa Malý nachádza v súvislosti s príchodom ľudí na túto planétu. Sám Malý nie je schopný vysvetliť, prečo mu vlastne ľudia prekážajú. Zrejme neprekážame jemu, ale domorodcom. A tu sa dostávame k otázke podstaty domorodcov.
2131 Ako zlúčiť ich navidomoči vysokú úroveň vedomostí s tým, že tu vôbec nie sú stopy po aspoň nejakej rozumnej činnosti? Alebo je terajší žalostný stav planéty práve výsledkom tejto činnosti? Alebo je tento stav žalostný len z nášho hľadiska? A to sú vlastne všetky základné otázky.
2132 On, Komov, má o tom aké také názory, no nazdáva sa, že hovoriť o nich je ešte predčasné. Tak či tak, je jasné, že náš objav je objavom prvoradej dôležitosti a treba ho nevyhnutne realizovať, no realizácia je možná len prostredníctvom Malého. Čoskoro má dôjsť mentoskopická a iná špeciálna technika.
2133 No teraz sa mi zdalo, že Majka nemá len svetobôľ, ale sa hnevá, a to práve na mňa; ktovieprečo som sa cítil vinný pred ňou a nijako som nevedel, čo robiť. Majka sa pobrala do svojej kabíny pohľadať loptu a ja som šiel vypustiť Toma na slobodu a vyhnať ho na pristávaciu plochu.
2134 Malého nebolo nikde vidieť. Trochu som Toma popreháňal po pristávacej ploche, aby sa rozhýbal. Lichotila mu taká pozornosť a úslužne sa vypytoval na príkazy. Potom došla Majka s loptou a aby sme nezamrzli, zo päť minút sme sa pohrali – úprimne povediac, nie bez pôžitku.
2135 Pritom tu bola šanca, že niekde v húštine naďabím na Malého, najmä ak to aj jemu príde vhod, a to by už bolo nielen príjemné, ale i užitočné pre vec: nadpriasť s ním rozhovor v prostredí, na aké je zvyknutý. Vyložil som svoju myšlienku Majke. Bez slova vstala a zamierila k močiaru.
2136 No aj tak vzbudzovala táto vegetácia istú úctu. Akiste sa jej tu veľmi ťažko živorilo: v noci teplota klesala na mínus dvadsať, cez deň zriedka vystupovala nad nulu, a pod koreňmi bol samý slaný piesok. Nemyslím, že by sa nejaká pozemská rastlina mohla prispôsobiť takýmto bezútešným podmienkam.
2137 Obklopovalo nás zamrznuté ľadové ticho. Ani šuchot lístia, ani bzučanie hmyzu, len ticho. Vyvolávalo to prekvapujúci pocit, že blúdime pomedzi divadelné dekorácie. Obišli sme dlhý jazyk hmly, čo sa vysunula z horúceho močiara, a pustili sme sa vystupovať po úbočí kopca.
2138 Vtom som na zamrznutom piesku spozoroval stopy – tmavé, vlhké škvrny v striebristej inovati. Tadiaľto prechádzal Malý, a to celkom nedávno. Sedel na vrchole kopca a potom vstal a šiel dole po úbočí, vzďaľujúc sa od lode. Reťaz stôp viedla do húštiny, ktorou bolo zaplnené dno priehlbne medzi dunami.
2139 Hneď som ho našiel. Chlapec ležal dolu tvárou vytiahnutý v celej dĺžke, líco si pritískal o zem, hlavu si objímal rukami. Vyzeral veľmi čudne a absurdne, nijako nezapadal do tejto ľadovej krajiny, bol v rozpore s ňou. V prvej chvíli som sa až preľakol, či sa mu dačo nestalo.
2140 Chcel som sa s ním hrať, no rozpadol sa. Vtedy som veľmi zatúžil mať obrazy, veľa obrazov, aby som sa s nimi mohol hrať. A stalo sa. Vyskočil a svižne sa rozbehol dookola, pričom zanechával za sebou svoje zvláštne prízraky – čierne, biele, žlté, červené. Nato si sadol uprostred a pyšne sa poobzeral.
2141 Poriadne som sa nadýchol a začal som rozprávať, čo robia ľudia. Je to, pravdaže, čudné, no doteraz som sa akosi nezamýšľal nad touto otázkou. Obávam sa, že u Majky vznikol dojem, akoby sa ľudstvo zväčša zaoberalo kybernetickou technikou. Napokon, usúdil som, pre začiatok ani to nie je zle.
2142 Vydal prenikavý výkrik a v dunách ešte nestačila doznieť ozvena, už sme sa opreteky hnali cez krovie. Pokiaľ ide o Majku, definitívne som sa vzdal: nech si robí, čo chce. Malý sa mihal pomedzi kríky ani slnečný lúč. Videlo sa mi, že sa ani nedotýkal zeme a ani raz sa nezachytil o konárik.
2143 Ostala len lopta, čo ti letela rovno do tváre, nadšenie z vydareného úderu, zlosť na ťarbavého Toma, zvonenie v ušiach od bujarého revu, ostrý prerývaný chichot Malého – prvý raz sme počuli jeho smiech, oduševnený, celkom detský... Bola to čudná hra. Malý úchytkom vymýšľal jej pravidlá.
2144 To je vynikajúca hra, má tisíc rokov!.. Zastal. Náhlivo a oduševnene som mu vysvetľoval, čo sú šachy – jednoduché, trojrozmerné, n rozmerné... Stál a počúval, no nedíval sa na mňa. Skončil som o šachoch a začal som o pokri. Horúčkovite som si pripomínal všetky hry, aké som poznal.
2145 Po obrazovke, zachvievajúc sa, plávali jednotvárne duny a premrznuté kríky, niekedy sa zjavovali sivé horské končiare alebo čierny oceán s ligotajúcim sa ľadovcom na obzore. Vyzeralo to, že Malý šiel bez určitého cieľa, jednoducho kráčal, kde ho oči viedli, čoraz ďalej od nás.
2146 Asi po hodine Malý odrazu strmo odbočil k horám. Slnko teraz bilo rovno do objektívu a horšie sme videli. Malý prešiel cez duny a vliekol sa cez riedky les, prekračoval zhnité konáre, kráčal pomedzi hrčovité kmene s odškerenou škvrnitou kôrou, po hnedej, vlahou presiaknutej pôde.
2147 Raz sa vyškriabal na osamotený žulový balvan, tu zastal, poobzeral sa, potom zoskočil, zdvihol zo zeme dve čierne slizké halúzky a šiel ďalej, poklepkávajúc nimi o seba. Spočiatku bol klepot neusporiadaný, potom sa v ňom dal vybadať rytmus, s ktorým sa miešalo akési bzučanie, či hučanie.
2148 Najskôr takto hučal a bzučal Malý – možno to bola pieseň, alebo sa zhováral sám so sebou. Tak si vykračoval a klepkal, bzučal a hučal a medzi stromami sa čoraz častejšie vyskytovali kamenné sutiny, machom obrastené okruhliaky, obrovské kusy skál. Potom sa na obrazovke zjavilo jazero.
2149 Potom nám ruky zmizli zo zorného uhla a Malý bežal ďalej. Zastal pred čudnou konštrukciou, pripomínajúcou nachýlenú vežu. Nepochopil som hneď, že to je havarovaná loď Pelikán. Teraz som na vlastné oči videl, ako strašne ju doriadilo pri páde a čo s ňou porobili dlhé roky na tejto planéte.
2150 Stál takto asi minútu a zasa sme počuli, ako si hudie a bzučí, a zdalo sa mi, že spod jeho roztiahnutých prstov stúpajú pásiky beláskavého dymu. Napokon odtiahol ruku a ustúpil o krok. Na zničenom sčernetom obložení sa jasne črtal zreteľne plastický odtlačok dlane s roztiahnutými prstami.
2151 Bolo nám jasné – Malý letel. Na obrazovke žiarila sivo fialová obloha a naboku pulzovali akési nejasné polopriezračné chuchvalce ako zdrapy zaprášeného mušelínu. Naprieč obrazovkou pomaly plávalo oslepujúce fialové slnko, nato všetko zakryl zaprášený, mušelín a hneď zmizol.
2152 Majka sa mi z celej sily zadrapila do zápästia. Na obrazovke sme teraz videli akési nehybné tmavé škvrny, všetko bolo sivé a čierne a počuli sme zvláštne zvuky – akési bublanie, chripľavé krákanie, syčanie. Zjavila sa čierna silueta Malého ruky s roztiahnutými prstami a stratila sa.
2153 Šiel dlho a nevšimli sme si hneď, že vzorka štruktúry bledne, rozplýva sa a na obrazovke už ostalo len mliečne svetielkovanie a sotva rozoznateľné obrysy jeho roztiahnutých prstov. A tu Malý zastal. Pochopili sme to podľa toho, že zvuky sa prestali približovať a vzďaľovať.
2154 Bolo to celkom absurdné, no už som sa nemohol zbaviť tej myšlienky. Ľudia! Desiatky, stovky ľudí, celý húf, pravidelne zoradený, ktorý sme videli akoby trošku zhora... A tu sa to stalo. Na zlomok sekundy bol obraz celkom jasný. Napokon, trvalo to prikrátko, než by sme mohli dačo rozoznať.
2155 Súrne. Hľadel mi rovno do očí. Cítil som sa nepríjemne. Takého som ho ešte nikdy nevidel. Pri pohľade naňho som nevdojak uznával, že má nesporne právo rozkazovať, uvaľovať domáce väzenie a vôbec v zárodku potláčať akúkoľvek vzburu. Mal som pocit, že už už sa roztrhnem napoly.
2156 Ak mám byť úprimný, na toto som nemal čo povedať. I za menšie priestupky s hurhajom a hanbou vyhadzovali ľudí z vesmíru. Majka zapla núdzovú bleskovú lampu, vmontovanú do obruče. A vedel som si predstaviť, ako bolo obyvateľom jaskyne, keď vo večnej tme na okamih vzbĺklo malé slnko.
2157 Na obrazovke bolo to isté, čo som zazrel v poslednej chvíli, no už som nestihol vnímať. Obraz bol výborný, no aj tak som vôbec nerozumel, čo je to. Veľa ľudí, množstvo čiernych postavičiek, absolútne rovnakých a šachovite rozostavených. Stáli na akomsi rovnom a dobre osvetlenom námestí.
2158 I ja by som rád šiel pozrieť, ako sa má Majka. No pohľad mi padol na chronometer – do konca vysielania zostávalo ešte asi desať minút. Za chrbtom sa mi tmolil a šuchotal Komov. Potom sa jeho ruka načiahla ponad moje plece a na pult predo mňa spadla belasá blanketa rádiogramu.
2159 Sedel v predošlej polohe, bradu si opieral o prepletené prsty a hľadel na výhľadovú obrazovku. Nemôžem povedať, že by ma od hlavy po päty zaliala horúca vlna vďačnosti. Nie, nič také. Cítil som k tomuto človeku primálo sympatie. No nemohol som neoceniť, čo práve urobil.
2160 Automat cvengol a vypol sa. Pustil som sa do rádiogramu. Vošiel Vanderhose a pred sebou tlačil stolík na kolieskach. Nehlučne a neobyčajne svižne, takže by to robilo česť i naj kvalifikovanejšiemu robotu, postavil tácňu s taniermi Komovovi k pravému lakťu. Komov roztržite poďakoval.
2161 V hlase jej znelo jasné zadosťučinenie. Oči mala veselé a smelé ako kedysi. Chlipol som si rajčiakovej šťavy a zaškúlil som na Vanderhoseho, ktorý so skormútenou tvárou jedol môj šalát. Zišlo mi na um, že náš kapitán je vlastne strašne rád, že nie on velí tejto spoločnosti.
2162 Aj tak odídem. Pôjdem do školy a budem učiť deti, aby včas prekazili výčiny všetkých týchto fanatikov abstraktných ideí i všetkých hlupákov, ktorí im prikyvujú! Mal som dobrý úmysel udržať si do konca zdvorilý, korektný tón. No prešla ma trpezlivosť. Vôbec, s mojou trpezlivosťou je to všelijako.
2163 Srdce mi búchalo, pery sa mi odporne triasli. Zatvoril som sa vo svojej kabíne, zvalil som sa na posteľ a zaboril som nos do vankúša. V hlave mi trpko a beznádejne vírili myšlienky, narážali na seba a rozpadali sa nevyslovené slová. Hlúpe. Hlúpe!.. No dobre, nepáči sa ti táto myšlienka.
2164 Budem pracovať ako kôň, bez rečí, ničím sa nedám rozptyľovať. Nijaké kontakty!.. Nepozorovane som zaspal a spal som, až sa hory zelenali, ako vravieval môj prastarý otec. Za posledné dva dni som nespal ani štyri hodiny. Vanderhose sa ma sotva dobudil. Bol čas ísť do služby.
2165 Osprchoval som sa, obliekol a pobral som sa do kabíny. Zasa sa ma zmocnil predošlý nepríjemný pocit. Nechcelo sa mi s nikým zhovárať, nikoho vidieť. Vanderhose odovzdal službu a odišiel spať. Oznámil mi, že okolo lode sa nedeje nič a že ma po šiestich hodinách vystrieda Komov.
2166 Bolo presne dvadsaťdva hodín palubného času. Na obrazovke sa trblietali záblesky polárnej žiary nad horským hrebeňom, od oceánu dul silný vietor, trhal na chuchvalce čiapku hmly nad horúcim močariskom, pritískal holé kríky k zamrznutému piesku, hádzal na pláž chumáče peny, ktorá hneď zamŕzala.
2167 Pravda, na portrétoch zvyčajne vyzeral ani dáky antický filozof, no teraz sa tváril trochu smutne, sklamane a na širokom čľapatom nose mal, na moje prekvapenie, škrabanec, ktorý vyzeral celkom čerstvý. Keď sa obraz ustálil, ustúpil som a tichučko som si sadol na služobné miesto.
2168 Chcem zmeniť Malého na nástroj Zeme. Preto všetkými dostupnými prostriedkami a ak sa tak dá povedať, celkom neľútostne sa usilujem rekonštruovať v ňom človeka. Celá ťažkosť spočíva v tom, že ako vidieť, ľudská psychika, pozemský vzťah k svetu sú domorodcom, ktorí vychovali Malého, celkom cudzie.
2169 Odstrkujú nás od seba, nechcú nás. A týmto vzťahom k nám je skrz naskrz presiaknuté i celé Malého podvedomie. Našťastie, alebo nanešťastie, domorodci ponechali v Malom dosť ľudského, aby sme sa mohli zmocniť jeho vedomia. Terajšia situácia je kritická. Malého vedomie patrí nám, avšak podvedomie im.
2170 No v jednom som si istý: určite budeme vedieť presvedčiť Malého, že naše civilizácie sú rovnoprávnymi partnermi so svojimi prednosťami i nedostatkami a on, ako sprostredkovateľ medzi nami, bude môcť po celý život čerpať z oboch strán, pričom sa nebude musieť obávať ani o jedných, ani o druhých.
2171 Prirodzene, vždy zostáva nejaká funkčná činnosť, zameraná navonok, napríklad zdravotnícko hygienická. Pokiaľ ide o Malého... Pravdaže, to všetko sú len dohady, no ak je civilizácia dosť stará, jej humanizmus sa mohol zmeniť na nepodmienený sociálny reflex, na sociálny inštinkt.
2172 Prirodzene, proces zbližovania bude veľmi dlhý. Možno bude treba poldruha, ba i dvakrát viac času ako na zblíženie s obyčajnou otvorenou civilizáciou... Nie, Leonid Andrejevič. O všetkom tom som uvažoval a sám dobre viete, že ste mi nepovedali nič nové. Váš názor stojí proti môjmu, to je všetko.
2173 Nikdy vám neprišlo na um, že Šura Semionov zotrel palubný denník nie na planéte, ale už v kozme; nie preto, lebo uvidel rozumné monštrá, ale preto, lebo už vo vesmíre bol vystavený útoku a usúdil, že na planéte existuje vysoko vyvinutá agresívna civilizácia? Nám to prišlo na um.
2174 Prirodzene, nie hneď. Najprv sme takisto ako aj vy urobili správne závery z nesprávneho predpokladu. No len čo v nás skrsla táto myšlienka, pustili sme sa prekutávať priestor okolo planéty. No a pred dvoma hodinami došla správa, že ho napokon objavili. – Gorbovskij sa odmlčal.
2175 Pohlcuje takmer všetky lúče. Nikdy by sme ho nenašli, keby sme ho špeciálne nehľadali, aj tu bolo treba použiť čosi celkom nové. Vysvetľovali mi čo, no nepochopil som, akýsi vákuový koncentrát. Slovom, našli sme ho a vzali na loď. Je to automatická družica, čosi ako ozbrojený strážnik.
2176 Vysvetľujem si to tak, že Pútnici pokladali túto planétu za zakázanú. Otázka je prečo? Na základe toho, čo už vieme, je len jedna odpoveď: na vlastnej skúsenosti spoznali, že miestna civilizácia je nekomunikatívna, izolovaná, ba čo viac – kontakt by znamenal vážne otrasy pre túto civilizáciu.
2177 No ide o to, že medzi našimi dvoma civilizáciami, ako medzi kladivom a nákovou, sa teraz ocitla tretia civilizácia a za ňu, Gennadij, za jej jediného predstaviteľa Malého, už pár dní nesieme plnú zodpovednosť. Počul som, ako si Komov hlboko vzdychol a nastalo dlhé ticho.
2178 Začal hovoriť o Pútnikoch; čudoval sa, že sa Pútnici umiestením strážnej družice dopustili rizika, hraničiaceho so zločinom, no potom sám pripomenul nepriame údaje, podľa ktorých Pútnici vždy cestovali v celých eskadrách a akákoľvek družica podľa nich nemôže byť ničím iným, iba automatickou sondou.
2179 Rozlúčili sa. Sedel som ticho ako myš a ďalej som bezmyšlienkovite vyvaľoval oči na výhľadovú obrazovku, pričom som nič nevidel, nič nechápal. Za chrbtom som nepočul ani hlások. Minúty sa vliekli neznesiteľne pomaly. Tak rád by som sa obrátil, až mi krk zmeravel a pichalo ma pod lopatkou.
2180 No čo som mu ja mohol povedať? Čo mohol po Gorbovskom a po Komovovi povedať dvadsaťročný radový kybernetický technik s praxou šesť a pol dňa – mládenec azda nie zlý, usilovný, zaujímajúci sa o svoju prácu a kadečo podobné, no, musím sa rovno priznať, nie ktovieaký múdry, dosť naivný a nerozhľadený.
2181 Vstal a šúchajúc podošvami pobral sa k dverám, no na prahu zastal. S tvárou odrazu znetvorenou takmer vykríkol: – Naozaj nikto z vás nechápe, že Malý... to je jedinečná príležitosť, v podstate absurdná, a preto jedinečná a posledná! Také dačo sa predsa už nikdy nestane.
2182 Malý, ktorý sa mal stať verným pomocníkom, neoceniteľným sprostredkovateľom, hlavnou údernou silou, ktorá by rozdrvila všetky zábrany, mení sa z ničoho nič na hlavnú prekážku... Otázka sa predsa nedá stavať takto: Malého budúcnosť alebo vertikálny pokrok ľudstva. Iste je tu akási logická finta.
2183 Po uragáne ani stopy, akoby nikdy nebol. Všetko vôkol bolo biele od inovate a snehu a Tom stál tesne pri lodi, na samej hranici mŕtveho pásma pred vstupným prielezom. Hneď som pochopil, že Malý tam sedí na snehu a netrúfa si vstúpiť – osamotený, mučený dvoma civilizáciami.
2184 V kesóne som mechanicky chcel schmatnúť svoj kožuch, no hneď som ho aj odhodil, celým telom som vrazil do membrány prielezu a vyrútil som sa von. Malý nikde! Hlúpy Tom zapálil svetielko – žiadal príkazy. Všetko bolo biele a iskrilo sa vo svetle zábleskov polárnej žiary.
2185 Na kontakt určili štyri hodiny denne, no Malý nikdy nedodržiava plán. Neuznáva ho. Volá ma, keď spím, alebo sedím vo vani, keď píšem správy alebo sa pripravujem na ďalší rozhovor s ním, keď pomáham chlapcom, ktorí po skrutke rozoberajú ochrannú družicu Pútnikov... Nehnevám sa.
2186 Ak myslím iba hlavou, nuž teda prečo vôbec nemôžem rozmýšľať bez rúk? Cítim, že sa dostávame na neistú pôdu. Centrum mi kategoricky nariadilo stoj čo stoj sa vyhýbať rozhovorom, ktoré by mohli Malého priviesť na myšlienku o domorodcoch. A musím povedať, že urobilo správne.
2187 No nedarí sa mi celkom sa vyhnúť takým rozhovorom a v poslednom čase som si všimol, že Malý akosi veľmi bolestivo prežíva, ešte i keď sa sám odvoláva na svoj spôsob života. Žeby začínal tušiť? Ktohovie... Deň čo deň čakám, že sa ma rovno opýta. Želám si tú otázku a zároveň sa jej bojím.
2188 Pre mňa pracuje Hlavné informačné stredisko i najväčší odborníci v rozmanitých vedeckých odvetviach, mám právo kedykoľvek sa spojiť s ktorýmkoľvek z nich a požiadať, aby mi vysvetlili napríklad modelovanie P abstrakcií, metabolizmus u hlbinných foriem života, metodiku zostavovania šachových úloh.
2189 Počúva a pritom rozkladá pred sebou kamienky, ktoré preňho opracoval starý dobrý Tom do formy kocky, gule, kvádra, kužeľa a zložitejších útvarov. Vo chvíli, keď končím, pred Malým vyrastá veľmi zložitá konštrukcia, ktorá sa neponáša absolútne na nič, no v istom zmysle je harmonická a čudne logická.
2190 No na Majku sa nespytoval ani raz. Keď som sa sám pokúsil zaviesť reč na ňu a pokúsil som sa objasniť mu, že ak ho aj Majka oklamala, nuž len na jeho prospech, že z nás štyroch Majka prvá pochopila, ako mu je ťažko a ako potrebuje pomoc. Daromne som sa namáhal, Malý jednoducho vstal a odišiel.
2191 Okolo každého z troch ochranných zvonov prestali krúžiť neviditeľné víry energie. Zvony, podobné veľkým úľom z matného zeleného kovu, ostali ešte niekoľko sekúnd v pôvodnej polohe, potom znenazdajky a súčasne odskočili dohora a zmizli v otvoroch povaly, medzi zložitou spleťou rúr, priečok a drôtov.
2192 Nad pultmi a prístrojmi a nad hermetickými dverami obklopoval miestnosť prstenec modravej obrazovky. Vpredu, na centrálnej osi korábu, bola premietacia plocha vykrojená a trblietal sa tam krištáľovopriezračný kotúč radaru o priemere, ktorý sa rovnal asi výške dvoch chlapov.
2193 Obrovský kotúč akoby splýval s kozmickým priestorom, odzrkadľoval sa v svetielkujúcich prístrojoch a pripomínal čierny diamant. Mut Ang len trošku pohol prstom a traja ľudia si naskutku skoro rovnakým pohybom zastreli oči. Vľavo zažiarilo na obrazovke obrovské oranžové slnce.
2194 Kotúč predného radaru ostával naďalej ako čierna bezodná studňa, ale astronavigátora to neznepokojovalo, ba naopak, tešilo ho to: výpočty, na ktorých pracovali šesť rokov najlepšie hlavy a výskumné prístroje na Zemi, boli zrejme bezchybné. Tellur, prvú pulzačnú hviezdnu loď Zeme.
2195 Tento typ strojov, pohybujúcich sa v nulovom priestore, mal zaletieť omnoho hlbšie do galaktickej sústavy ako predošlé, jadrovo raketové, anamezónové, ktoré leteli rýchlosťou päť šestín a šesť sedmín svetla. Pulzačné motory boli založené na princípe stlačenia času a boli tisícnásobne rýchlejšie.
2196 Tellur sa pohyboval akýmisi prudkými skokmi, pričom zakaždým starostlivo preskúmal, či je voľná cesta pre nasledujúcu pulzáciu. Tellur mal preletieť popri Hadovi takmer bezhviezdnym priestorom v nesmiernych výškach Galaxie a prejsť do súhvezdia Herkules, k uhlíkovej hviezde.
2197 Tellur vyslali na neuveriteľne ďalekú púť, aby jeho posádka priamo na hviezde preštudovala záhadné procesy premeny hmoty, veľmi dôležité pre pozemskú energetiku. Tušilo sa, že hviezda súvisí s tmavým oblakom v podobe otáčavého elektromagnetického kotúča, obráteného hranou k Zemi.
2198 Ukazovali, že všetky spoje automatov na korábe sú v poriadku. Mladý astronaut sa zahĺbil do svojich úvah. Ďaleko ďaleko, vo vzdialenosti sedemdesiatich ôsmich svetelných rokov, ostala za nimi Zem, utešená zem, ktorú si ľudstvo zariadilo pre krásny život a nadšenú tvorivú prácu.
2199 Prirodzene, nie samotné hviezdy, ale ich planéty alebo najbližšie okolie, ak to boli ako Sírius dvojité hviezdy, ktoré nemajú planetárnu sústavu. Ale medzihviezdne lode Zeme neboli ešte na planétach, kde život už dosiahol svoju najvyššiu formu a kde bývajú mysliace bytosti – ľudia.
2200 Ľudstvo sa len učilo čítať tieto signály a pomaly nadobúdalo predstavu, aký oceán vedomostí, techniky a umenia koluje medzi osídlenými svetmi našej Galaxie. Svetmi, ktoré sú ešte nepoznané. A čo ešte iné hviezdne ostrovy, galaxie, medzi ktorými ležia vzdialenosti miliónov svetelných rokov!.
2201 Zákony vývinu planetárnych sústav a života na nich sú rovnorodé nielen v našej Galaxii, ale v celej časti vesmíru, ktorú poznáme. Pulzačnou hviezdnou loďou, najnovším vynálezom génia Zeme, môže sa ľudstvo dostať do ďalekých svetov, odpovedať na ich volanie. Ak bude let Telluru úspešný, potom.
2202 Prečo by som sa bol inak usiloval dostať sa medzi tých, ktorých vybrali pre let? Len mi tak prišlo na rozum... veď kým sa my vrátime na Zem, uplynie tam sedemsto rokov, a hoci je ľudský vek už dvojnásobne predĺžený, predsa budú mŕtvi aj pravnuci našich sestier a bratov.
2203 Fomalhautská výprava sa očakávala o dva roky – a už prešlo päťdesiat. A z Arcturu a Capelly prídu koráby o ďalších štyridsať päťdesiat rokov, veď tieto hviezdy sú vzdialené dvanásť a štrnásť parsekov. A teraz už stavajú pulzačné koráby, ktoré sa môžu dostať na Arcturus jednou pulzáciou.
2204 Predstavte si, že by starobylí prírodovedci, ktorí sa nám dnes zdajú naivnými, boli čakali, no povedzme, na vynájdenie dnešných kvantových mikroskopov. Alebo keby poľnohospodári a budovatelia dávnej minulosti, čo hojne zmáčali našu planétu svojím potom, boli čakali na automatické stroje a.
2205 Za to, že sa prví dotkneme ešte nevídaných hlbín vesmíru, umreli sme na sedemsto rokov. Tí, čo ostali na Zemi, aby užívali všetky radosti pozemského života, nezakúsia nikdy veľké pocity človeka, čo nazrel do tajov vývinu vesmíru. A tak je to vo všetkom. Ale návrat... Zbytočne sa obávate budúcnosti.
2206 Môžem vás vystriedať. A astrofyzik bez ďalších slov stisol gombík naprostred pultu. Prehnutý lesklý vrchnák sa nehlučne odsunul a znútra prístroja sa vymrštila stuha špirálovite stočeného striebristého kovu. Cez ňu prechádzala tenká čierna os, ktorá ukazovala smer korábu.
2207 Rúčky nespočetných ciferníkov začali tanec, ktorý vyzeral skoro ako pohyb živých bytostí. To počítacie stroje vyvažovali priamku nasledujúcej pulzácie tak, aby viedla čo možno najďalej od hviezd, tmavých oblakov a hmlovín svetelného plynu, ktoré mohli skrývať ešte neznáme nebeské telesá.
2208 Tey Eron sa tak zahrúžil do práce, že ani nezbadal, ako ubehlo niekoľko mlčanlivých hodín. Obrovská loď letela ďalej do čiernej prázdnoty. Astrofyzikovi priatelia ticho sedeli na polkruhovitej pohovke, poblíž masívnych trojitých dverí, čo izolovali riadiace centrum od ostatných miestností korábu.
2209 Pripravte pulzáciu. Znova prekontrolovali všetky nesčíselné mechanizmy a spoje korábu. Mut Ang sa spojil s kajutami, kde bolo ďalších päť členov posádky Telluru, pohrúžených do spánku. Automaty na fyziologické pozorovania zaznamenali, že organizmy spiacich sú v normálnom stave.
2210 Mut Ang pozorne pozrel na neho. Šuhajove oči svietili trošku ironicky, ako to býva u zdravých a celkom vyrovnaných ľudí. Veliteľ počkal, kým sa jeho druhovia usalašili v kreslách a zavreli oči, pohrúžiac sa do bezvedomia. Tu zapojil páčky na malej skrinke, čo mal pri kolene.
2211 Nehlučne a neodvratne, ako sám osud, spustili sa z povaly masívne ochranné zvony. Chvíľočku predtým zapojil Mut Ang mechanické roboty, ktoré riadili pulzáciu a ochranné pole. Pod zvonom v slabom svetle modravej nočnej lampy prečítal veliteľ údaje kontrolných prístrojov a iba potom sa uspal aj on.
2212 Ale stred uhlíkových gigantov, rozžeravený až na sto miliónov stupňov, bol mohutným generátorom neutrónov a premieňal ľahké prvky na ťažké, prevyšujúce dokonca aj urán, až po kalifornium a rossium, ako pomenovali už pred štyristo rokmi najťažší prvok s atómovou váhou 401.
2213 Tak títo tmaví uhlíkoví obri obohacujú chemické zloženie našej Galaxie. Pulzačná vesmírna loď konečne umožnila ľudstvu preskúmať uhlíkovú hviezdu zblízka, pochopiť podstatu procesov premeny hmoty, ktoré sa na nej odohrávajú. Na ich vysvetlenie fyzici na Zemi nenašli ešte kľúč.
2214 Posádka sa už prebudila a každý sa zaoberal výskumami, kvôli ktorým umrel pre Zem na sedemsto rokov. Zdalo sa, že koráb sa pohybuje teraz veľmi pomaly, ale rýchlejší let nebol ani potrebný. Tellur sa odchyľoval trošku na juh od uhlíkovej hviezdy, aby obrazovku radaru udržali mimo žiarenia.
2215 Tí, ktorým pripadne vypraviť sa do iných galaxií, vrátia sa na rodnú planétu po miliónoch rokov. Taká bola druhá stránka ďalekých kozmických výprav, zákerná prekážka, čo príroda postavila do cesty svojim neúnavným synom. Na nových kozmických lodiach boli len osemčlenné posádky.
2216 Títo cestovatelia do nesmiernych diaľav vesmíru a zároveň aj do budúcnosti, na rozdiel od predošlých, nesmeli mať deti v čase, keď sa vydajú na túto púť. A hoci Tellur bol menší ako jeho predchodcovia, predsa to bol obrovský koráb, kde malá posádka mala dosť a dosť miesta.
2217 Iba oni sa vedeli úplne oddávať melódii a rytmu, vypnúť pritom všetky ostatné myšlienky a city. A Kari sa preniesol do sveta tanca, necítil nič okrem pôžitku z harmonických ľahkých pohybov. Ruka dievčaťa, čo mu spočívala na pleci, bola silná a nežná. Zelené oči jej stemneli.
2218 Ale ja som nemyslel na ľudí, ľutoval som len to, že nieto už nerozlúštených tajomstiev... Ako v starých románoch: všade tajomné zrúcaniny, neznáme hlbiny, nedobyté výšiny, a ešte predtým – zakliate a začarované háje, plné záhadných síl, studní, tajomných chodníčkov a domov.
2219 Ale Tajna sa už vžila do hry, pokrčila trochu čelo a ťahala ho za rukáv. Kari nasledoval dievča z telocvične na matne osvetlenú vedľajšiu chodbu. Ukazovatele vibrácie jednotvárne a bledo blikotali, akoby steny korábu zápasili so spánkom. Dievča rýchlo a nehlučne prešlo pár krokov, potom zastalo.
2220 Poslušne ho nasledovala do centra korábu. Knižnica alebo spoločenská sála bola priamo za riadiacim centrom ako vo všetkých hviezdnych lodiach. Kari a Tajna otvorili hermetické dvere na tretej priečnej chodbe a dostali sa k elipsovitému hlavnému priechodu s dvoma stĺpmi.
2221 Pod matnou povalou sa rozptyľovalo neurčité, akoby zahmlené svetlo. Vo výklenkoch, medzi hŕbami filmoték, sedeli zaborení v hlbokých kreslách dvaja ľudia. Tajna zazrela lekára Svet Sima a hranatú postavu Jas Tina, inžiniera pulzačných strojov, ktorý so zažmúrenými očami o niečom rojčil.
2222 Elektromagnetický husľo klavír už dávno vystriedal temperovaný klavír, ktorý mal tvrdý tón, no zachoval si jeho bohatú škálu a pridal k nej ešte aj bohatstvo husľových odtienkov. Zosilňovače dodávali tomuto nástroju v príslušnej chvíli otriasajúcu silu. Mut Ang nezbadal, že niekto vošiel.
2223 Aj keď sa zvuk nevyludzoval pomocou kladivka a struny, ale pomocou najjemnejších elektrónových impulzov, takmer takých, ako sú mozgové, hudobník hral prstami ako na starodávnom klavíri. Harmonicky zladené témy, v ktorých sa zlieval vesmír so Zemou, začali sa rozplývať a vzďaľovať.
2224 Bolo to ako strašná zrážka, pri ktorej sa všetko rozsypalo v lavíne disonancií, rozletelo sa do tmavého jazera nesúrodých žalôb nad nenávratnou stratou. A potom sa Mut Angovi znenazdajky zrodili pod prstami jasné a čisté zvuky priezračnej radosti. Splývali s tichučkou a clivou sprievodnou hudbou.
2225 Mut Ang sa zodvihol a tíšina zahnala moc zvukov, ako zaháňa prudká tropická noc večerné zore. Lekár a veliteľ vyšli, sprevádzaní znepokojenými pohľadmi poslucháčov. Druhému astronavigátorovi Čenovi, ktorý mal službu, prihodila sa zriedkavá nepríjemnosť, dostal hnisavý zápal slepého čreva.
2226 A teraz teda Svet Sim požiadal veliteľa o dovolenie, aby mohol ihneď operovať. Mut Ang zapochyboval. Moderná medicína, ovládajúca metódy impulznej nervovej regulácie ľudského organizmu ako v elektrónových prístrojoch, vedela odstrániť mnohé onemocnenia bez operácie. Ale lekár trval na svojom.
2227 Dokázal, že pacientovi ostane v tele zahojené ložisko a že toto pri obrovskom fyziologickom zaťažení, ktorému sú vystavení astronauti, môže znova vzbĺknuť. Čen Gir si ľahol na široké lôžko, omotaný prenosnými impulznými drôtmi. Tridsaťšesť prístrojov sledovalo stav organizmu.
2228 Každý člen posádky ovládal niekoľko povolaní. Afra mu podala priezračnú kocku. V modravej tekutine ležal členitý kovový aparát, ktorý pripomínal veľkú stonožku. Afra vytiahla z tekutiny aparát a z druhej nádoby vybrala kónické puzdro, na ktoré boli pripojené tenučké drôty a hadice.
2229 Tíško cvakla spúšť a kovová stonožka sa začala pohybovať, vydávajúc takmer nečujné bzučanie. Svet Sim kývol a aparát zmizol v otvorených ústach astronavigátora, ktorý stále pravidelne dýchal. Zažiarila polopriezračná obrazovka, naklonená šikmo nad pacientovým bruchom. Mut Ang pristúpil bližšie.
2230 Ešte niekoľko minút, a analytický stroj zistil príčinu onemocnenia – náhodné znečistenie slepého čreva, stanovil povahu hnisania a odporúčal najvhodnejšiu zmes antibiotík a dezinfekčných prípravkov. Členitý aparát vypustil dlhé pružné fúziky, ktoré sa hlboko pohrúžili do apendixu.
2231 Odsali hnis, odstránili zrnká piesku, čo sa náhodne dostali do slepého čreva. Potom nasledovalo dôkladné prepláknutie biologickými roztokmi, ktoré rýchlo zahojili zahlienený povrch slepého čreva. Čen Gir pokojne spal, zatiaľ čo v jeho útrobách pracoval dômyselný prístroj, riadený automatmi.
2232 Mut Ang sa vrátil k husľo klavíru do prázdnej knižnice. Veliteľovi sa už nechcelo hrať, zamyslel sa. Koľko ráz sa už veliteľ hviezdnej lode vracal k myšlienkam na šťastie, na budúcnosť! Štvrtý let do vesmíru... Ale nikdy predtým nemyslel na to, že urobí takýto ďaleký skok cez priestor a čas.
2233 Ľudská povaha má dve stránky, práve tak ako svet, čo ju obklopuje a čo ju vytvoril. Popri túžbe po večnej zmene nám je vždy ľúto za minulosťou, správnejšie za tým pekným, čo v nej bolo, čo sa uchováva v pamäti a z čoho voľakedy dávno vyrastali predstavy o pominulom zlatom veku.
2234 Od tých čias sa v duši človeka kdesi hlboko zakorenila ľútosť za minulosťou, clivota za tým, čo sa nenávratne minulo, pocit smútku, ktorý sa nás zmocňuje pred zrúcaninami a pamätníkmi histórie ľudstva. A najvýraznejšia je táto ľútosť za minulosťou u zrelého človeka, hĺbavého a citlivého.
2235 Smutne preslávená osamelosť človeka, čo sa dostal do budúcnosti, bola už toľko ráz témou starých románov... Osamelosť si predstavovali vždy ako stratu blízkych príbuzných, lenže títo blízki ľudia tvorili nepatrný hlúčok osôb, spojených často len formálnymi príbuzenskými zväzkami.
2236 Veliteľov zástupca si mrmlal popod nos prostú pesničku a pritom usilovne kontroloval výpočty. Púť sa blížila ku koncu – dnes bolo treba usmerniť koráb smerom na súhvezdie Hadonosa, aby preleteli okolo uhlíkovej hviezdy, ktorú skúmajú. Priblížiť sa k nej väčšmi bolo by nebezpečné.
2237 Tlak žiarenia natoľko vzrastá, že pri nadsvetelnej rýchlosti korábu by mohol spôsobiť strašné a nenapraviteľné škody. Tey Eron zrazu pocítil, že mu niekto stojí za chrbtom, a obrátil sa. Mut Ang sa nakláňal ponad plece svojmu zástupcovi a čítal súhrnné údaje prístrojov v štvorčekoch spodného riadku.
2238 Koniec! O osemnástej hodine sa veliteľ zodvihol z kresla a premáhajúc bolesť v drieku a v hlave, obvyklú pri brzdení, vyhlásil, že pôjde hádam spať na celých šesť dní, kým budú spomaľovať. Celá posádka Telluru teraz visí očami na prístrojoch: prebiehajú posledné pozorovania uhlíkovej hviezdy.
2239 S každým zdokonalením vzrastala spoľahlivosť a sila kozmických lodí. Dnes ťažko aj porovnávať silu Telluru s tými škrupinkami, plávajúcimi po moriach Zeme, ktoré voľakedy nosili názov korábov. A predsa len, ani Tellur nie je nič viac ako škrupinka v bezodných hlbinách priestoru.
2240 Mut Ang sa žartovne ospravedlňoval a presviedčal Tey Erona, že koráb je v pustom vesmíre absolútne bezpečný. Prístroje sa nemohli mýliť, štvornásobná kontrola každého výpočtu vylučovala nepresnosti. Hviezda vzhľadom na silné žiarenie nemohla byť obklopená pásmom asteroidov a meteoritov.
2241 Ale povedzme to inak: kozmické poznanie a kozmická moc sa dostali do protirečenia s primitívnou ideológiou individualistického vlastníka. Zdravie a budúcnosť ľudstva kolísalo niekoľko rokov na vážkach osudu, kým nezvíťazilo nové a beztriedna spoločnosť sa nespojila v jednu rodinu.
2242 No uvedomil si aj to, že na druhej strane je nedozerne veľký ako vesmír, obsiahnutý jeho rozumom a citom v celej nekonečnosti času a priestoru. Veliteľ zmĺkol a zamyslene sa začal prechádzať pred svojím zástupcom. Na mladé tváre im sadol tieň prísnej sústredenosti. Mut Ang prvý porušil tíšinu.
2243 Tey Eron prekvapene pozrel na priateľa. Mlčali, bolo počuť len tichý, jednotvárny spev prístrojov. Obrovská loď nadobudla maximálnu rýchlosť a s istotou letela od uhlíkovej hviezdy do vyznačeného štvorca, kde v hlbokej tme priestoru tonuli slabo blikotajúce ďaleké galaxie – štyri hviezdne ostrovy.
2244 Tey Eron bez rozmýšľania dal signál na všeobecný poplach – veliteľskú výzvu, ktorá prikazovala všetkým ostatným členom posádky obsadiť okamžite miesta, určené pre prípad havárie. Mut Ang vtrhol do riadiaceho centra a jedným skokom bol pri pulte. Čierne zrkadlo radaru ožilo.
2245 Astronautov prekvapilo, že roboty, ktoré mali vystríhať pred zrážkou korábu s meteoritmi, ostávali nečinné. Znamená to, že na obrazovke nie je ich odrazený hľadací lúč, ale cudzí?! Loď pokračovala v ceste pôvodným smerom a svetelná bodka sa teraz mihotala v dolnom pravom štvorci.
2246 V ústrety im letelo čosi neuveriteľné, nebývalé, čo vyžarovalo silný radarový lúč, práve taký, aký vrhal pred sebou Tellur. A zmocnila sa ich zúfalá túžba, aby sa domnienka splnila, aby sa nádeje po šialenom rozlete nezrútili do priepasti sklamania, ako sa to už sto a sto ráz stalo astronautom Zeme.
2247 Bol to taký silný pocit, že veliteľ stál ako skamenený, bál sa vysloviť čo len slovíčko. A jeho nepokoj akoby prechádzal na tamtých, v diaľave... Svietiaca bodka na obrazovke zhasla, zapálila sa znova a znova zamihotala v zrýchľujúcich sa intervaloch, po dva až štyri zákmity za sebou.
2248 Oproti nim letela kozmická loď. Tu, v nesmiernej diaľke, ktorú prvý raz dosiahol pozemský koráb, mohla to byť len výprava z iného sveta, z planéty inej, ďalekej hviezdy... Lúč hlavného radaru Telluru bol teraz tiež prerušovaný. Kari Ram odvysielal niekoľko signálov podľa ustáleného svetelného kľúča.
2249 Všetci na svoje miesta! Každá sekunda bola vzácna. Ak druhý koráb letel približne takou rýchlosťou ako Tellur, tak rýchlosť, ktorou sa približovali k sebe, bola blízka svetelnej rýchlosti, dosahovala dvestodeväťdesiatpäťtisíc kilometrov za sekundu. Radar dával ľuďom k dispozícii niekoľko sekúnd.
2250 Na obrazovke sa zamihotala svetelná smerovka, zahla doprava k čiernemu kruhu a potom sa špirálovite stočila. Všetkým v riadiacom centre sa vyrval z úst vzdych úľavy, takmer ston. Neznáme bytosti, čo im leteli oproti z tajomných hlbín kozmického priestoru, pochopili! Je najvyšší čas!.
2251 Zacengali poplašné zvončeky. Teraz sa na hlavnej obrazovke neodrážal už lúč cudzieho radaru, ale pevné obrysy korábu. Tey Eron bleskovým pohybom vypojil robot, ktorý riadil koráb, a sám udal Telluru maličkú odchýlku doľava. Cenganie zmĺklo, čierne jazero obrazovky zmizlo.
2252 Ak budú všetky výpočty správne a koráb sa neodchýli o viac, než je prípustné, ak sa práve tak nepomýlia ani tí druhí neznámi a ak aj oni majú také dokonalé prístroje a poslušnú loď, potom sa priblížia k sebe natoľko, aby sa mohli navzájom nájsť v nepriehľadnej tme neviditeľnými radarovými lúčmi.
2253 A vtedy sa človek prvý raz v dejinách dostane do styku s bratmi v myšlienkach, sile a snahách. S tými, ktorých existenciu už dávno predpokladal, dokázal a potvrdil nekonečne prezieravý ľudský mozog. Fantastické časové a priestorové priepasti, ktoré delili obývané svety, boli však dosiaľ neprekonané.
2254 Takáto slepá bola cesta evolúcie, kým v ťažkých životných podmienkach dlhej ľadovej doby vzdialený predok opice nenahradil pudové vyhľadávanie potravy rozumovou prácou. A potom sa vyvinul z neho človek, ktorý spoznal nesmiernu silu kolektívnej práce a racionálnej skúsenosti.
2255 Vrchol rozvoja hmoty na Zemi a v slnečnej sústave sa v podobe Telluru skrížil teraz s vrcholným bodom cesty, pravdepodobne nemenej ťažkej, ktorá sa začala tiež pred miliardami rokov v iných končinách vesmíru. Tieto myšlienky trápili svojím spôsobom každého člena posádky.
2256 Mladá žena ešte opeknela od vzrušenia a často sa obracala k obrazu nad dverami. Veľká panoráma Mesačných hôr rovníkovej Afriky, prevedená v perspektívnych farbách, s prekvapujúcimi kontrastmi medzi pochmúrnymi horskými svahmi a svietiacim skalnatým hrebeňom, ani čo by odrážala jej myšlienky.
2257 Naše pojmy o ľudskej kráse a kráse vôbec zrodili sa z tisícročnej skúsenosti – podvedomého ponímania konštrukčnej účelnosti a dokonalého uspôsobenia na tú alebo onú činnosť. Preto sú také krásne a mocné stroje, morské vlny, stromy i kone, aj keď sa to všetko ostro odlišuje od ľudského zovňajšku.
2258 Ona urobila vlastne z prvobytného zvieraťa človeka. Človek sa už v raných štádiách vývinu rozvíjal ako univerzálny organizmus, prispôsobený k rozmanitým podmienkam. Čím spoločenskejšie žil, tým väčšmi sa rozvíjala mnohostrannosť ľudského organizmu a stávala sa ešte rozmanitejšou.
2259 Bol by to ojedinelý prípad, nie je nikde napísané, že by mysliace bytosti museli vyzerať inak ako my. Ale všetko, čo sa vyvinulo historicky prirodzenou voľbou, stáva sa zákonitosťou, akýmsi priemerom medzi množstvom odchýlok. Tu vystupuje do popredia v celej svojej kráse všestranná účelnosť.
2260 Hovoril, že cudzie bytosti, aj keby mali úplne ľudský a pekný vonkajší obal – telo, môžu byť nekonečne vzdialené nášmu rozumu v predstavách o svete a živote. A keďže by boli natoľko rozdielne, ľahko sa môžu premeniť na hrozných a krutých nepriateľov. Tu sa Mut Ang postavil na obranu biologičky.
2261 Myslenie človeka a jeho úsudok odrážajú zákony logického vývinu okolitého sveta a celého vesmíru. V tomto zmysle je človek mikrokozmom. Myslenie sa riadi zákonmi usporiadania sveta, ktoré sú všade rovnaké. Myšlienky, kdekoľvek by sa objavili, musia sa zakladať na matematickej a dialektickej logike.
2262 Stretnutie vo vesmíre znamenalo obchod alebo vojnu – na nič iné autor neprišiel. Čoskoro vysvitlo, že cudzí sa veľmi podobajú pozemšťanom, hoci vidia len v infračervenom svetle a dorozumievajú sa rádiovými vlnami. Ľudia však naskutku rozlúštili ich reč a pochopili ich myšlienky.
2263 Rozprávali jeden cez druhého, ani na zdvorilosť už tak nedbali, skákali si do reči. Všetci sa obracali k veliteľovi, akoby on bol zodpovedný za starobylý román, ktorý vytiahol zo zabudnutia. Väčšina hovorila o tom, aký nepomer je medzi dobou, v ktorej sa dej odohráva, a medzi psychológiou hrdinov.
2264 Je to tým prekvapujúcejšie, že veľký starý učenec Ciolkovskij niekoľko desaťročí pred napísaním románu upozorňoval ľudstvo, že vesmír je omnoho komplikovanejší, ako by sme očakávali. Napriek mysliteľom dialektikom si niektorí vedci namýšľali, že sú už skoro na hraniciach poznania.
2265 Som lingvista amatér a študoval som proces, akým sa ustaľoval prvý svetový jazyk. Angličtina bola v minulosti jedným z najrozšírenejších jazykov. Spisovateľ zobrazil vo svojom diele ako v zrkadle smiešnu vieru v neotrasiteľnosť, správnejšie povedané trvácnosť spoločenských foriem.
2266 Spomalený vývin antického otrokárskeho sveta alebo feudálnej epochy, nútená dlhá trpezlivosť porobených starých národov pokladali sa mylne za všeobecnú stabilitu všetkých foriem spoločenských vzťahov: jazykov, náboženstiev a napokon aj posledného živelného spoločenského zriadenia, kapitalizmu.
2267 Neviem, ako si mohol autor neuvážiť, že reč sa mení tým prudšie a rýchlejšie, čím rýchlejšie sa menia ľudské vzťahy a predstavy o svete! Ukázalo sa, že polozabudnutý starobylý jazyk sanskrit je konštruovaný najlogickejšie, a preto sa stal základom sprostredkovacej reči pre prekladové stroje.
2268 Čím silnejší bol tlak privilegovanej skupiny, tým silnejší bol aj odpor, tým tvrdšie boli formy boja, rozvíjala sa obojstranná krutosť a tým sa degradoval aj morálny stav ľudí. Premietnite si to z triedneho boja v jednej krajine na boj medzi privilegovanými a utláčanými krajinami.
2269 Všetci poznáme mŕtve planéty, kde ľudia vyhubili život preto, že nezvládli vojnové atómové nebezpečenstvo a nevedeli vytvoriť novú spoločnosť podľa vedeckých zákonov, nevedeli navždy vykoreniť ničivé pudy a vytrhnúť toto hadie srdce. Vieme, že aj naša planéta ledva ušla podobnému osudu.
2270 A tak aj najvyššia forma spoločnosti, ktorá dokázala zvíťaziť nad vesmírom, stavať hviezdne lode a preniknúť do bezodných hlbín priestoru, mohla to všetko dosiahnuť len po všeobecnej stabilizácii životných podmienok ľudstva na celej planéte a, samozrejme, bez katastrofálnych vojen kapitalizmu.
2271 A pozemšťania sa prvý raz za miliardy rokov, čo sa vyvíjal život na ich planéte, mali stretnúť s inými... tiež ľuďmi. Nie div, že astronauti boli hlboko rozrušení, akokoľvek sa ovládali. Zdalo sa im nemožným utiahnuť sa na odpočinok a ostať každý osamote v napätom očakávaní.
2272 Už sa nevzpierali, užili pilulky a rozišli sa. Mut Ang si ponechal len Kariho, potom na chvíľku zaváhal, premeral pohľadom Tey Eronovu mocnú postavu a kývol aj jemu, aby šiel do riadiaceho centra. Veliteľ sa s unaveným vzdychom vystrel v kresle, sklonil hlavu a zakryl si rukami tvár.
2273 Tey a Kari mlčali, nechceli veliteľa vyrušiť z myšlienok. Loď letela rýchlosťou v kozmických meradlách veľmi pomalou, takzvanou tangenciálnou rýchlosťou dvestotisíc kilometrov za hodinu, ktorá sa používala vtedy, keď vchádzali do Roschovej zóny nejakého nebeského telesa.
2274 Myšlienky mu plynuli pomaly, nevyvolávali emócie. Tey sa rozpomenul, ako sa po odlete zo Zeme nemohol zbaviť pocitu divnej odcudzenosti. Tento pocit bol akýsi príznačný pre človeka v prvobytnom živote, bol to pocit úplnej odtrhnutosti, keď prestávajú akékoľvek záväzky a starosti o budúcnosť.
2275 Podobné pocity sa prejavovali u ľudí pravdepodobne v časoch veľkých útrap, vojen a sociálnych otrasov. A pre Tey Erona minulosť a všetko, čo zanechal na Zemi, navždy a nenávratne zapadlo, neznáma budúcnosť je oddelená priepasťou storočí, za ktorou čaká všetko úplne nové.
2276 A zrazu sa stalo čosi také, čo zaclonilo aj očakávanie novej Zeme aj starosti veliteľovho zástupcu. Mut Ang sa pokúšal predstaviť si život korábu, letiaceho oproti nim. Veliteľ si predstavoval cudzí koráb a jeho obyvateľov tak ako zemský, aj ľudí ako pozemských, s pozemskými pocitmi.
2277 Mut Ang ešte ani nezodvihol sklonenú hlavu, ale podľa napätia, ktoré zavládlo zrazu medzi priateľmi, vycítil, že na obrazovke radaru sa zjavil signál. Ani ju nepostrehol, tú svetelnú bodku, tak rýchlo zmizla, iba sa mihla po čiernom lesklom kotúči. Signalizačný zvonček sotva zacengal.
2278 Cudzia loď sa obrátila a šla im oproti, nezmizla v hlbinách vesmíru. Koráb musia riadiť bytosti, ktoré majú nemenej skúseností z kozmických letov ako oni, pretože vedeli dostatočne presne a rýchlo vypočítať spiatočný smer a teraz nahmatali Tellur lúčom z nesmiernej vzdialenosti.
2279 A ešte, ešte... Svetelná bodka sa vrátila, zmizla, znova sa mihla v čiernom zrkadle, sprevádzaná zvukovým signálom, ktorý okamžite zanemel. Mut Ang chytil páčky radaru a špirálovite krúžil od okraja k centru obrovského kruhu, ktorý opisoval lúč v oblasti približujúcej sa hviezdnej lode.
2280 Mihotal sa len od vibrácie obidvoch korábov. Zvonček cengal teraz nepretržite a museli ho stlmiť. Nebolo pochybností, že aj cudzinci zachytili svojimi prístrojmi lúč Telluru a koráby si plávajú naproti, približujú sa k sebe za hodinu najmenej o štyristotisíc kilometrov.
2281 O hodinu môžu začať s integrálnym brzdením, ktoré oddiali stretnutie ešte o niekoľko hodín, ak cudzia hviezdna loď urobí to isté a ak brzdí podľa takých istých výpočtov. Možno, že cudzincom sa podarí zastať rýchlejšie alebo že sa znova minú, a to opäť oddiali stretnutie.
2282 A očakávanie je už skoro neznesiteľné... Lenže cudzia výprava ich zbytočne netrápila. Začala, brzdiť silnejšie ako Tellur a potom, keď zistila tempo spomaľovania zemského korábu, spomalila práve tak aj ona. Koráby boli čoraz bližšie a bližšie. Posádka Telluru sa znova zhromaždila v riadiacom centre.
2283 Astronauti sledovali, ako svetelná bodka v čiernom zrkadle radaru vzrastá na jasnú škvrnu. To sa vrátil na Tellur jeho vlastný lúč, odrazený od cudzej hviezdnej lode. Škvrna sa podobala drobnému cylindru, opásanému valčekom (forma, ktorá ani zďaleka nepripomínala Tellur).
2284 Tu sa mohutný oranžový kruh svetla z Telluru vrezal do čiernej tmy, obrátil sa, zavadil o okraj čohosi a napokon osvietil celú cudziu hviezdnu loď. Neznámy koráb bol vzdialený len na niekoľko kilometrov. Takéto priblíženie slúžilo ku cti aj zemským aj cudzím astronautom.
2285 Cez obruč presvitali kontúry cylindra, spájajúceho kužele. Zrazu však obruč otmavela, bola nepriesvitná a začala sa točiť okolo stredu ako koleso turbíny. Cudzí koráb sa zväčšoval; za tri štyri sekundy zaplnil celú obrazovku. Ľudia Zeme pochopili, že majú pred sebou väčšiu hviezdnu loď než Tellur.
2286 Zapálime pristávacie svetlá na ľavej palube! – vydával veliteľ krátke príkazy. Astronauti, ktorých určil veliteľ, obliekali si v horúčkovitom chvate ľahké skafandre, určené na planetárne výskumy a na vystúpenie z korábu do kozmického priestoru, ďaleko od smrtonosného vyžarovania hviezd.
2287 Cudzia hviezdna loď vyzerala v páse belasých svetiel celkom biela. Nemala zrkadlovohladký kovový povrch a neodrážala všetky žiarenia vesmíru ako pancier Telluru, ale bola matná a žiarila jasnejšie ako biely sneh na horách. Len z obruče naďalej vyžarovalo slabé belasé žiarenie.
2288 Vo vesmírnom priestranstve, ďaleko od akýchkoľvek polí príťažlivosti sa obidva stroje citeľne priťahovali, a to bolo zárukou, že koráb cudzieho sveta nebol vyrobený z antilátky. Tellur vysunul na ľavej strane obrovské pristávacie podpery v podobe teleskopických pružinových rúr.
2289 Konce týchto podpier boli vybavené poduškami z pružnej umelej hmoty s ochrannou vrstvou: pre prípad, že by to, čoho sa mali dotknúť vo vesmíre, bolo z antilátky. Kupolovitý predok cudzej hviezdnej lode pretínal navrchu prerezaný čierny otvor, pripomínajúci ústa roztiahnuté vo vyzývavom úsmeve.
2290 V čiernej papuli sa pohlo čosi biele. Afrini traja druhovia začuli v telefónoch jej ťažký vzdych. Na vysunutej plošinke sa zjavilo päť mŕtvolné bielych, neúmerne širokých postáv. Boli asi také vysoké ako zemskí ľudia, ale omnoho zavalitejšie, chrbty mali zhrbené pod hrebeňovitými výčnelkami.
2291 Namiesto okrúhlych priezračných kukiel pozemšťanov mali cudzinci na pleciach, na oporných náplecných valčekoch, čosi v podobe veľkej vápenitej mušle, obrátenej vypuklinou dozadu. Spredu sa im vejárovite rozchádzali od hlavy ochranné clony, pod ktorými sa slabučko ligotalo čierne sklo.
2292 Prvá biela postava urobila prudké gesto, z ktorého sa dalo usúdiť, že cudzí majú dve ruky a dve nohy. Biely koráb sa otočil k palube zemskej hviezdnej lode a vysunul na viac než dvadsať metrov harmoniku z červených kovových platní. Mäkký, pružný náraz – a obidva koráby sa spojili.
2293 Ale na nárazníkoch sa nezablysol oslepujúci blesk ako pri úplnom atómovom rozpade, podnietenom silným magnetickým polom. Obidva koráby boli z tej istej hmoty. Ľudia na nadhľadovej plošinke Telluru začuli vo svojich telefónoch veliteľov tichý, spokojný smiech a začudovane pozreli na seba.
2294 Ale tu sa okolo kovového mostíka na bielom korábe vytvoril skladaný biely obal, otvorený smerom k Telluru. Predná postava na plošinke, v ktorej Mut Ang inštinktívne vytušil veliteľa, začala robiť pohyby, ktoré nemohli nikoho nechať na pochybách. Mával rukou ľuďom na Tellure.
2295 Oni tiež nedali na seba dlho čakať a vysunuli z dolnej časti korábu spojovaciu chodbu, určenú na styk medzi korábmi v kozmickom priestranstve. Chodba Telluru mala okrúhly prierez, chodba bieleho korábu zas vertikálne elipsovitý. Zemskí technici rýchlo zhotovili z mäkkého dreva spojovací rám.
2296 Na kozmickom mraze drevo v okamihu zmenilo molekulárne zloženie a bolo pevnejšie ako oceľ. Medzitým sa na výčnelku cudzieho korábu zjavila kocka z červeného kovu s čiernou prednou stenou, ktorá slúžila ako obrazovka. Dve biele postavy sa sklonili nad ňu, vystreli sa a ustúpili.
2297 Ale ako? Ako v odpoveď na jej otázku dýchajúci model zmizol z obrazovky a vystriedala ho ďalšia figúra. Čierny bod v sivastom obláčku bol nesporne atómovým jadrom, obklopeným tenučkými dráhami svetelných bodov – elektrónov. Mut Ang cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo, nevládal vypovedať ani slovo.
2298 Na obrazovke boli už štyri figúry: dve v prostriedku, jedna pod druhou, spojené hrubou bielou čiarou, a dve bočné, spojené čiernymi smerovkami. Všetci pozemšťania s búšiacim srdcom rátali elektróny. Spodný je zrejme hlavný prvok oceánu: jeden elektrón okolo jadra je vodík.
2299 Všetko bude také isté, len miesto prostredného horného fluóru máme kyslík s ôsmimi elektrónmi. Škoda, veľká škoda!.. Keď pozemšťania premietli svoju tabuľku, astronauti zbadali, ako sa predná biela postava na môstiku korábu trhla a priložila ruku na mušľu skafandra gestom pochopiteľným človeku Zeme.
2300 Veliteľ cudzej hviezdnej lode mal zrejme také isté pocity, len ešte prudšie. Biela postava sa naklonila cez zábradlie mostíka a urobila rukou prudký pohyb, akoby roztínala niečo v tme. Šípovité výčnelky jej mušle sa výhražné naklonili k Telluru, ktorý stál niekoľko metrov pod bielym korábom.
2301 Afra sa ani nestihla pokochať vo veľkolepom trblietaní hviezd nedozerného čierneho vesmíru, ktoré ju privádzalo vždy do zvláštneho zbožného vytrženia. Dvere sa uzavreli, v komore vzplanulo svetlo a bolo počuť ľahké sipenie čerpadiel – prvá známka, že vzduch dosiahol hustotu zemskej atmosféry.
2302 Mnohé naše materiály, farby a kovy, trvácne v kyslíkovej atmosfére, môžu sa porušiť pri styku s ich dychom. Miesto vody majú tekutý fluorovodík, tú istú kyselinu fluorovodíkovú, ktorá u nás rozleptáva sklo a rozkladá skoro všetky minerály s obsahom kremíka, ľahko rozpustného vo fluorovodíku.
2303 Matne belasá podlaha hasiacej komory, ktorá delila obytné miestnosti od strojov Telluru, premenila sa na chemickú dielňu. Zo zlúčenín, pripravených ešte na Zemi, odliali hrubú platňu krištáľovopriezračnej umelej hmoty, a teraz ju pomaly cementovali prehrievacími kobercami.
2304 Všetci členovia posádky vyberali stereofilmy a magnetové fotozáznamy o Zemi, reprodukcie najlepších umeleckých diel. Napochytre robili diagramy a náčrty matematických funkcií, schémy kryštalickej stavby látok, najrozšírenejších v zemskej kôre, na iných planétach a na Slnku.
2305 Regulovali veľkú stereoskopickú obrazovku, ultrazvukový prístroj na presný prenos ľudského hlasu obaľovali do ochranného plášťa proti účinkom fluóru. V krátkych prestávkach pri jedle a odpočinku debatovali astronauti o zvláštnej atmosfére planéty – vlasti kozmických pútnikov, ktorých stretli.
2306 Voľný aktívny plyn, či už kyslík, fluór alebo akýkoľvek iný, mohol sa nahromadiť v atmosfére len ako produkt životných funkcií rastlín. Živočíšny svet, včítane človeka, potreboval kyslík alebo fluór a spájal ho s uhlíkom, základným prvkom, z ktorého sa skladajú telá rastlín a živočíchov.
2307 Ale dialekticky – väčšia aktivita fluóru oproti kyslíku vyžaduje aj silnejšiu radiáciu slnka. Na to, aby žiarivá energia mohla rozštiepiť molekulu fluorovodíka v rastlinnej fotosyntéze, nie sú potrebné žltozelené lúče ako u vody, lež lúče silnejších kvánt, modré a fialové.
2308 Najdôležitejšie je uvedomiť si teraz čosi iné: fluór je veľmi vzácny vo vesmíre. Aj keď najnovšie bádania presunuli fluór zo štyridsiateho miesta rozšírenia na osemnáste, náš kyslík je celkovým množstvom svojich atómov na treťom mieste, po vodíku a héliu, až po ňom nasleduje dusík a uhlík.
2309 Cudzinci so svojimi rohovitými výrastkami na mušliach usilovali sa rozoznať tváre pozemšťanov cez hmlisté kukly. No kým zemským ľuďom bolo hlavy vidieť pomerne zreteľne, slabo vypuklé predné štíty na kuklách cudzincov, skryté pod clonami mušlí, ostávali pre zemské oči nepreniknuteľnými.
2310 Na druhej strane vzplanulo belasé osvetlenie, aké býva na horských končiaroch Zeme. Priezračné steny na rozhraní dvoch rozlične osvetlených komôr vyzerali akvamarínové, ako zo stuhnutej čistej morskej vody. Tíšinu, ktorá zavládla, prerušoval len zrýchlený dych vzrušených pozemšťanov.
2311 Úplná podobnosť medzi cudzincami a ľuďmi Zeme pripadala im ako zázrak. Ale to len na prvý pohľad. Čím dlhšie sa pozemšťania prizerali, tým viacej rozdielov nachádzali v tom, čo nezakrýval oblek – krátke voľné blúzy s dlhými nohavicami, pripomínajúce starodávne šaty na Zemi.
2312 Súmerné obrysy tiel, výška zodpovedajúca priemernej postave pozemšťanov. Zvláštna liatinovosivá farba pleti so striebristým nádychom a so spodným krvavočerveným leskom, ako býva na vyhladenom krveli. Sivý odtieň tohto minerálu sa nelíšil od kože obyvateľov fluórovej planéty.
2313 Ale najpozoruhodnejšie na ich obličaji boli oči. Neuveriteľne veľké a podlhovasté, šikmo vsadené, zaberali celú šírku tváre, horné kútiky im siahali až na sluchy, vyššie ako u pozemšťanov. Bielka sýtej tyrkysovej farby zdali sa neúmerne predĺžené oproti čiernej dúhovke a zreniciam.
2314 Rovné a výrazné veľmi čierne obočie, ktoré sa klenulo v tej istej línii ako oči, splývalo vysoko na sluchách s vlasmi a takmer sa zrastalo nad úzkym nosom, tvoriac široký tupý uhol. Vlasy nad čelom rástli od prostriedku k sluchám v rovnako výrazných líniách, úplne symetricky s obrvami.
2315 Preto malo čelo obrysy horizontálne pretiahnutého kosoštvorca. Krátky a trochu vystupujúci nos mal dolu obrátené nozdry ako u pozemšťanov. Neveľké ústa s fialovými perami ukazovali pravidelný chrup práve takej čistej nebeskej farby ako očné bielka. Horná polovica tváre sa zdala veľmi rozšírenou.
2316 Ženy bolo rozoznať podľa vysokých štíhlych krkov, okrúhlych tvárí a veľmi bujných, nakrátko ostrihaných vlasov. Muži boli vyšší, mohutnejší, mali širšie čeľuste – vcelku sa odlišovali tými istými znakmi ako obe pohlavia pozemšťanov. Afre sa zazdalo, že cudzinci majú na rukách len po štyri prsty.
2317 Proporcionálne boli také ako ľudské, lenže prsty ľudí z fluórovej planéty akoby nemali kĺby: zohýnali sa plavne, bez hranatých zhybov. Nohy nebolo rozoznať: podošvy sa im zabárali do mäkkej podlahy. Vo svetle prirodzenom pre zemské oči zdali sa ich obleky tmavočervenými, skoro tehlovými.
2318 Pozemšťania urobili niekoľko snímkov a vysunuli cez malú príklopku ultrazvukový reproduktor na kryštály osmia. Cudzinci ho zachytili a postavili na trojnožku. Kari zameral na kruhovitú anténu úzky prúd rádiových vĺn. Vo fluórovej atmosfére cudzieho korábu zaznela reč a hudba Zeme.
2319 Tou istou cestou vysunuli prístroj na rozbor vzduchu, ktorým zistili teplotu, tlak a zloženie atmosféry neznámej planéty. Ako sa dalo očakávať, vnútorná teplota bieleho korábu bola nižšia než zemská a neprevyšovala sedem stupňov. Atmosférický tlak bol vyšší ako na Zemi a príťažlivosť skoro rovnaká.
2320 Z jednej kazety sa ozvali vysoké prerývané čisté zvuky, akoby rozplývajúce sa v diaľke. Pozemšťania pochopili, že cudzinci počujú vyššie tóny ako oni. Ak mali približne také rozpätie sluchu, ako je zemské, časť hlbokých tónov ľudskej reči a hudby obyvateľom fluórovej planéty unikala.
2321 Pokojne zhodili tmavočervené šaty, chytili sa za ruky a chvíľu tak stáli, potom sa začali pomaly otáčať, aby si pozemšťania mohli dobre prezrieť ich telá, ktoré boli omnoho podobnejšie zemským ako ich tváre. Harmonické a súmerné postavy z fluórovej planéty úplne zodpovedali pojmom krásy na Zemi.
2322 Na veliteľovu žiadosť zastali pred priezračnou stenou Tey Eron a Afra Devi, držiac sa za ruky. Aj pri nezemskom osvetlení, ktoré dodávalo ľudským telám chladný odtieň belasého mramoru, všetci astronauti zhíkli nadšením – taká obdivuhodná bola nahá krása ich druhov. Pochopili to aj cudzinci.
2323 Začali sa na nej pohybovať malé figúrky. Šli v sprievode, vystupovali na strmý svah a niesli na chrbtoch akési veľké predmety. Keď vystúpili na plochý vrchol, každá figúrka zhodila svoj náklad a padala tvárou dolu. Film pripomínal naše kreslené filmy a zobrazoval únavu, túžbu po odpočinku.
2324 Potom znázornil maliar Zem, obiehajúcu okolo Slnka, rozdelil jej dráhu na dvadsaťštyri častí a polovicu začiernil. Cudzinci čoskoro odpovedali podobnou schémou. Z jednej aj z druhej strany zapojili metronómy, ktoré pomohli stanoviť malé časomiery a potom vypočítať aj veľké.
2325 Astronauti sa dozvedeli, že fluórová planéta sa otočí okolo osi približne za štrnásť zemských hodín a obehne svoje belasé slnko za deväťsto dní. Prestávka na odpočinok, ktorú navrhli cudzinci, rovnala sa piatim zemským hodinám. Ľudia sa ohúrení rozchádzali zo spojovacej chodby.
2326 Ale vo vnútri korábov plynul svojím tokom život, napätý, skúmavý a činorodý. Nekonečne vynaliezavý ľudský mozog vyhľadával nové spôsoby, ako odovzdať bratom, narodeným na planétach ďalekých hviezd, vedomosti a nádeje, vypestované tisícročiami nesmiernej roboty, nebezpečenstiev a utrpení.
2327 Vedomosti, ktoré vyslobodili človeka najprv z moci divej prírody, potom zo svojvôle barbarského spoločenského zriadenia, z chorôb a predčasnej staroby, ktoré vyniesli človeka do nekonečných výšin vesmíru. Druhé stretnutie v spojovacej chodbe začalo sa premietnutím hviezdnych máp.
2328 V chodbe cudzincov sa objavili akési mreže z červených kovových platní asi vo výške človeka. Za ňou sa čosi pohybovalo. Zrazu sa mreže stiahli, otočili hranou a zmizli. Na ich mieste vznikol obrovský prázdny priestor a v úzadí lietali oslepujúcobelasé gule obežníc fluórovej planéty.
2329 Na póloch a v oblastiach okolo pólov planéta modravo a červene svetielkovala a cez prostriedok šli pásy, bieloskvúce ako vonkajší obal cudzieho korábu. Tu cez atmosféru, slabo nasýtenú parami, bolo nejasne tušiť kontúry morí, pevnín a vrchov, striedajúcich sa v nepravidelných vertikálnych pásoch.
2330 Hory boli tu ako okrúhle kupoly, ako vlny, ako ploché vypukliny s jasným opálovým leskom. V hlbokých dolinách, čo zbiehali od polárnych hôr k zubatým brehom južných morí, vznášal sa belasý súmrak. Nad veľkými zálivmi sa prevaľovali ťažké belasé oblaky, ktoré podchvíľou menili farbu.
2331 Aj sám vzduch akoby bol preniknutý modravým žiarením ako slabá zmes v plynovej rúrke. Svet cudzej planéty zdal sa studeným a ľahostajným ako vidina v krištáli – čistá, ďaleká a prízračná. Svet, z ktorého nedýchalo teplo a láskajúca rozmanitosť červených, oranžových a žltých farieb Zeme.
2332 Priehrady, hodné obrov, skrotili tieto strmé prúdy, uväznené v oblúkoch a rúrach a slúžiace ako zdroj energetických staníc planéty. Oslepujúco sa ligotali polia obrovských kryštálov kremeňa: kremík hral zrejme úlohu našej soli vo vodách fluorovodíkového mora. Mestá na obrazovke sa blížili.
2333 Život panoval nad živlami búrlivých vôd a hustého vzduchu, presýteného vražedne silnými lúčmi belasej hviezdy a elektrickými nábojmi neuveriteľnej kapacity. Pozemšťania nespúšťali oči z obrazovky a ich vedomie akoby sa rozpolťovalo: v pamäti sa im zároveň vynárala vidina svojej rodnej planéty.
2334 Rieky – majestátne, pomalé a široké, alebo šialene sa ženúce ako stáda bielych koni po veľkých skalách hlbokých korýt. Bohatstvo farieb, rozmanité kvety, belasé zemské nebo s oblakmi ako biele vtáky, slnečná páľava i pochmúrny, daždivý čas, večné striedanie ročných období.
2335 Krajinu vystriedal pohľad na obrovské stavby cudzincov. Uťaté, do vnútra naklonené steny pripomínali stavby tibetskej architektúry. Nikde neboli priame uhly alebo horizontálne plochy – formy sa plavne vlnili, prechádzajúc od vertikály k horizontále skrutkovitými alebo špirálovitými prechodmi.
2336 Keď sa priblížil, bolo vidno, že spodná časť oválu tvorí širokú točitú stúpajúcu cestu, ktorá ústi do tmavého obrovitého vchodu. A za vchodom je sála, veľká ako celé mesto. Nad ním veľké belasé znaky v červenom ráme, pripomínajúce z diaľky sčerenú hladinu. Vchod sa blížil.
2337 A zrazu obraz bez upozornenia zmizol. Prekvapení astronauti boli už prichystaní na dajaké neobyčajné divadlo a mali teraz pocit, akoby ich bol niekto udrel. Druhú stranu chodby osvietilo obvyklé modré svetlo. Zjavili sa cudzí astronauti. Teraz sa pohybovali veľmi rýchlo, ich gestá boli prudké.
2338 V tej chvíli sa na obrazovke ukázala séria kresieb. Mihali sa takým tempom, že ich posádka sotva stačila sledovať. Kdesi v tmavom vesmíre sa pohybovala taká istá biela hviezdna loď, ako visela teraz po boku Telluru. Bolo vidieť, ako sa jej centrálna obruč krúti a jagá, rozsievajúc okolo seba lúče.
2339 Letiace čiaročky ju dosiahli, ako nehybne visela vedľa zemského korábu, v ktorom ľudia spoznali svoj Tellur. A biely koráb zachytil volanie svojho druha a akoby sa bol vzdialil od Telluru kdesi do tmavej diaľky. Mut Ang tak nahlas vzdychol, že sa ostatní obrátili k svojmu veliteľovi s nemou otázkou.
2340 Kdesi veľmi ďaleko letel ich druhý koráb. Nejakým spôsobom sa dorozumievali, hoci si neviem predstaviť, ako je to možné v takých nesmiernych vzdialenostiach. A teraz sa čosi stalo s druhým korábom, jeho volanie zachytili naši cudzinci, či vlastne správnejšie by bolo povedať, naši druhovia.
2341 Musíme sa ponáhľať zo všetkých síl, aby sme si mohli odfilmovať a zaznamenať čím viac údajov. A hlavne mapy, ich cestu, stretnutia... Nepochybujem, že sa stretli s kyslíkovými ľuďmi, ako sme my. Z dorozumievania s cudzincami vysvitlo, že sa môžu ešte zdržať dvadsaťštyri zemských hodín.
2342 Fotografovali sa učebnice s obrázkami a slovami a hneď sa zaznamenávalo aj znenie cudzej reči. Vymieňali si zbierky minerálov, vôd a plynov v pevných priezračných kazetách. Chemici oboch planét snažili sa pochopiť význam značiek, vyjadrujúcich zloženie živej a neživej hmoty.
2343 Posádky obidvoch hviezdnych lodí sa postavili oproti sebe za priezračnou stenou. Bledobronzoví pozemšťania a sivokoží ľudia fluórovej planéty, ktorej názov ostal pozemšťanom neznámy. Vymieňali si láskavé a smutné gestá, úsmevy a obojstranne pochopiteľné pohľady múdrych, vnímavých očí.
2344 Keď ich Afra znázornila, nakreslila diagram látkovej výmeny v ľudskom organizme, zakladajúcej sa na rovnakej premene žiarivej energie hviezd, získanej cez rastliny. Mladá žena sa obzrela na nehybné sivé postavy a prečiarkla atóm fluóru s deviatimi elektrónmi a zakreslila miesto neho atóm kyslíka.
2345 Porozumeli tomu, čo sa len úchytkom v poslednej chvíli rozlúčky zrodilo v Afrinom mozgu a čo sa odvážila vyjadriť, hnaná jedine smútkom rozlúčky. Afra myslela na vystriedanie, odvážnu zámenu chemických procesov, ktoré uvádzajú do činnosti celý vrcholne zložitý organizmus človeka.
2346 Fluórové ľudstvo nezapadne bez stopy ako tieň, stratený v hlbinách vesmíru. Keď sa ľudia rozličných planét z nespočetných hviezd a galaxií spoja vo vesmíre, sivokoží obyvatelia fluórovej planéty možno nebudú vydedencami len preto, že ich telá sú výnimočnou náhodou tak zvláštne konštruované.
2347 A možno bol zármutok nad nevyhnutnou rozlúčkou a stratou zveličený? Fluóroví ľudia a pozemšťania, neprístupne vzdialení zložením svojich planét a tiel, ponášajú sa v živote, a rozumom i vedomosťami sú si už celkom blízki. Afra sa dívala do obrovských šikmých očí veliteľa bieleho korábu.
2348 Ale cudzinci zrejme tiež tak isto pevne verili v silu ľudského rozumu ako pozemšťania. A hoci len plachá iskra nádeje, ktorú vyjadrila biologička, znamenala pre nich tak veľa, že ich mávanie na rozlúčku nevyznievalo už ako známka rozlúčky, ale ako jasný prísľub budúcich stretnutí.
2349 Biely koráb sa o chvíľu skôr zahalil do oblaku oslepujúceho plameňa, a keď oblak zhasol, neostalo po ňom nič, iba vesmírna tma. Tu sa aj Tellur opatrne rozohnal a vstúpil do pulzácie, ktorá bola akýmsi mostom, skracujúcim predtým nepreniknuteľnú diaľku medzihviezdnych ciest.
2350 Ale aký! Šatov vyhľadával nebezpečenstvá, a musím povedať, že v tom smere mal neobyčajné šťastie. Čoskoro po odlete sme sa dostali do dažďa mikrometeorov. Za dvadsať minút stratila Strela plynové kormidlá, skleník, anténu pozorovacej obrazovky a obidve rozhlasové antény.
2351 Šatov si zapisoval do denníka údaje radiačného meracieho prístroja a vyhlásil, že pri navrhovaní stien neprípustne predimenzovali koeficient bezpečnosti a že ho treba znížiť približne o tri desatiny. Potom (prechádzali sme v blízkosti pásma asteroidov) zasypal Strelu hotový dážď meteorov.
2352 Keď si Šatov poprezeral diery, povedal, že koeficient pevnosti u vnútorného obalu možno znížiť prinajmenšom o pätnásť stotín. O dva dni sa Strela zrazila s prachovým útvarom – so sypkým mračnom kozmického prachu, ktoré sa hnalo rýchlosťou šesťdesiat kilometrov za sekundu.
2353 Vonkajší ochranný obal letúna sa premenil na najjemnejšie sito a vnútorný obal bol taký rozžeravený, že sme sa už neodvážili otvoriť dvere: sotva by sa nám bolo podarilo pevne ich zavrieť. Chladiace zariadenie pracovalo naplno, ale vnútorná teplota aj tak vystúpila na šesťdesiat stupňov.
2354 Šatov, spotený a zadychčaný od horúčosti, vyhlásil, že koeficient pevnosti u vnútorného obalu možno znížiť vari nie o pätnásť, ale o dvadsaťpäť stotín. Musím povedať, že u Šatova príroda teda ozaj nebola skúpa na nijaké koeficienty. Zásoby jeho životnej energie boli nevyčerpateľné.
2355 Vysoký, zavalitý, zapratal skoro celú malú spoločenskú miestnosť letúna. Hlas mu burácal, ani čo by sa na Strelu oborili všetky meteory vesmíru. Kovom pretkávaná kombinéza, ktorá vytvárala v magnetickom poli umelú príťažlivosť, nebola vyrátaná na Šatovove prudké pohyby.
2356 Preto som okrem bežných povinností navigátora mal aj slušnú lekársku prax: Šatov chodil ustavične s odreninami a podliatinami. Za pol druha roka sme sa spriatelili. Napokon, nemali sme na výber: my dvaja sme tvorili celú posádku malej medziplanetárnej lode, stratenej vo vesmíre.
2357 Okrem toho so Šatovovým sluchom to bolo kadejaké, a preto Chajjámove melancholické verše spieval na nápev športového pochodu... Vôbec, zdalo sa, že nieto tej sily, čo by vedela Šatovovi pokaziť náladu. A len keď sme prišli o zásobáreň s potravinami, Šatov na pár dní trochu osmutnel.
2358 Stačí len oči zažmúriť – a už vidím spoločenskú miestnosť Strely, vidím všetko do najmenších podrobností: oválny stolík z umelej látky s fantastickými žltými škvrnami, ktoré vystúpili od účinkov gama lúčov; na klenutých stienkach s mäkkými tapetami reprodukcie Levitana a Polenova.
2359 Vstavaná skrinka s tridsiatimi dvoma zväzkami kníh; televízna obrazovka, zastretá fialovou záclonkou; dve skladacie sieťované kreslá (na zadných operadlách po dvadsaťštyri štvorcov); tri matné tienidlá, z ktorých prostredné Šatov náhodou rozbil... Rolety na oblokoch sme vyťahovali zriedka.
2360 Nehovorím o fyzickej únave. Poruchy a horúčkovité opravovanie poškodeného letúna boli napokon len epizódy v slede veľmi napätých všedných dní. Stiesnený priestor, prudké zmeny teploty, dvanásťhodinové služby bez prestávky, chlorella – to všetko, samozrejme, nebola rekreácia.
2361 No najstrašnejší, najstrašnejší v pravom slova zmysle, bol stály pocit valiaceho sa nebezpečenstva. Tento pocit poznajú všetci astronauti. Ale my sme ho prežívali o to citeľnejšie, že gama lúče načisto pokazili vysielačku a televízor. Skoro rok sme nemali spojenie so Zemou.
2362 Zatúlaný meteor rozbil slnečnú batériu – od tých čias sme žili v pološere. Navigačné prístroje do zúfania hnevali. Niekoľko ráz denne poplašne zavýjala siréna barografu, že niekde uniká vzduch. Nečudo. Strela vydržala aj tak omnoho viac, ako predpokladali jej konštruktéri.
2363 Vyskúšali sme všetko: intenzívne ochladzovanie, posilnenie stabilizátorov, ožarovanie ultrazvukom. Ale teplota paliva sa zvyšovala. Hrozil výbuch. Tu sa Šatov rozhodol pre jedinú možnosť. Zapojili sme palivové čerpadlá a vyprázdnili tri bloky z piatich, ktoré ešte ostávali.
2364 Za Strelou vzbĺkol obrovský pás plynu, v ktorom fantasticky svetielkovali smaragdovo oranžové nitky. Na návrat na Zem nebolo ani pomyslenia. Po dlhých hodinách diskusie, keď sme načisto uštvali počítacie prístroje, našli sme najvýhodnejšiu dráhu vedúcu k Marsu, ktorý bol najbližšou planétou.
2365 Voľačo vám ukážem. Šatov hovoril ticho, skoro šepkal. Okamžite sa ma zmocnil znepokojujúci pocit blízkeho nebezpečenstva. Prešli sme do riadiaceho centra. Šatov zapol pneumatickú spúšť a kovové rolety na spodnom obloku sa pomaly začali rozťahovať. Tento oblok bol zastretý skoro od samého štartu.
2366 Naklonení k obloku dlho sme hľadeli na záhadný modravý kosák. Strela sa blížila k Marsu zo zatemnenej strany. Ďalšie tri dni sme Mars už nemohli pozorovať. Ale od chvíle, ako sme zazreli úzky modravý kosák, neopustil nás už zvieravý pocit blízkeho a neodvratného nebezpečenstva.
2367 Zrejme sa prejavovalo obrovské nervové vypätie osemnásťmesačného letu. Boli sme podráždení, nezhovorčiví. Keď som mal službu v riadiacom centre, pozatváral som pozorovacie otvory: pohľad na čierne nebo s nemihajúcimi, akoby nakreslenými hviezdami vyvolával vo mne trýznivú clivotu.
2368 Strela sa zatriasla od bláznivej pulzácie brzdiacich motorov. Kto z astronautov by nepoznal tento šialený rev bŕzd! Veľmi blízky a stále mohutnejúci zúrivo preniká celou palubou, prediera sa cez ťažké steny riadiaceho centra, až sa horúčkovité roztancujú ručičky prístrojov a kormidlo začne vibrovať.
2369 Ale priznám sa, prvý raz som videl svojho priateľa takéhoto. Akcelerometer ukazoval dvojnásobné preťaženie, tlak ma hlboko vtisol do kresla, ale Šatov sedel voľne a nenútene. Na tvári mu žiaril šibalský úsmev, oči svietili. V pohyboch rúk, vypočítaných a presných, bola zároveň aj akási inšpirácia.
2370 Áno, inšpirácia – to je ten správny výraz. Šatov akýmsi šiestym zmyslom vždy vytušil, čo treba robiť, bez toho, že by pozrel na prístroje. Strelu kolísalo. Nevedel som pochopiť, prečo. Zdalo sa, že letún narazil na silný prúd stúpajúceho vzduchu. Zrazu zadrnčal dozimeter.
2371 Pozrel na mňa a mlčky pokrčil plecami. Potom ukázal očami na škálu vonkajšieho termografu. Teplota za stenami našej lode vystúpila na sedemdesiat stupňov! Vedel som, že ľudia starostlivo prebádali Mars. Vedel som, že nesčíselné expedície za tri desaťročia preskúmali každý kúsok tejto planéty.
2372 Ohlušujúca tíšina, od ktorej cvendží v ušiach a každý šramot znie ako rachot. A potom som pocítil príťažlivosť. Nie umelú, vytvorenú kovom pretkávaným oblekom v magnetickom poli, nie tlak od zrýchlenia, ale celkom riadnu príťažlivosť – ako by povedal Šatov, skutočnú zemskú príťažlivosť.
2373 Prvý raz za pol druha roka mu v hlase znela únava. Otočil rukoviatku pneumatického prívodu na maximum. Tlak vzduchu doslova vytrhol rozžeravený otvor. Do výstupovej kabíny vtrhol vietor. Zapli sme reflektory. Tmu preťali dva úzke snopy svetla. Vonku sa dialo čosi nepredstaviteľné.
2374 Lúč reflektora sa rozplýval v bezodnej tme. Potom pred nami nízko nad zemou vyšľahol fialový blesk. A vtom som zazrel ako na nehybnom filmovom plátne, že sa na nás valí vodný múr. Chladné fialové svetlo vzbĺklo iba na chvíľočku. Obrovitá vlna vyzerala ako skamenená – naklonená, spenená, strašná.
2375 Vsotil ma dnu. S vrzgotom sa zaplesla strieška. A tu som začul hukot blížiacej sa vlny. Mohutný a sýty, nezadržateľne sa valil a pohlcoval všetky ostatné zvuky – šum krovia, bubnovanie dažďových kvapiek, hvízdanie vetra. Hukot rástol, prechádzal v zúrivé, vibrujúce zavýjanie.
2376 Dovtípil som sa, čo sa stalo s Marsom. Z Marsu urobili rezerváciu pre milovníkov prudkých zážitkov. Predpokladám, že teraz sa strhne menšie, dobre organizované zemetrasenie... Zvonku ešte vždy doliehal hvizd vetra. Opakoval sa jednotvárne a donekonečna, pôsobil skľučujúco.
2377 Musíme vyjsť. O polhodinu zapadne Phoebos za obzor a potom nič nezachytíme. Strieška sa pomaly otvorila. Šatov sa zohol a ponoril sa do tmy. Ja za ním, a hneď som pocítil, ako vietor zosilnel. Neboli to už závany, ale mohutná, takmer hmatateľná stena, čo na nás doliehala.
2378 Voda sa odliala, zanechajúc za sebou len dodrúzgané krovie. Pustil som sa zábradlia. A tu vietor, ani čo by bol striehol na túto chvíľu – oprel sa do mňa s desaťnásobnou silou. Ba keby len s desaťnásobnou! S nepredstaviteľnou, neuveriteľnou silou. Neviem dosť dobre, čo sa stalo.
2379 A vietor, vlastne nie vietor, lež bláznivý uragán ma zúrivo vliekol preč od medziplanetárnej lode. Vo svetle blesku som dvakrát zazrel Strelu. Ale hneď sa privalili zdrapy oblakov a zakryli ju. Plazili sa priam po zemi ako ozrutné kopce, bez prestania svetielkujúc elektrickými výbojmi.
2380 Uragán ma vyhadzoval do vzduchu, hádzal o zem, prevracal a hnal, hnal, hnal... Trvalo to dlho, nevýslovné dlho a skončilo sa práve tak znenazdajky, ako sa začalo. Šľahli ma hybké konáre aresity, prepadol som sa do dajakej jamy – a všetko stíchlo. Neuvedomil som si hneď, čo sa stalo.
2381 Vzdialenosť medzi nami bola nemerateľná. Bola nekonečná. A ručička kyslíkového indikátora prešla už polovicu škály. Kyslíka zvyšovalo na hodinu, možno pol druha. So sklopenými očami, tak dlho, až ma v sluchách rozbolelo, hľadel som na drobný svietiaci indikátor, zamontovaný do kukly skafandra.
2382 No čím ďalej som sa prizeral, tým trýznivejšie som si lámal hlavu, v čom je tá zvláštnosť. Zabudol som na uragán, nepočul som vietor, nevidel som kotúč kyslíkového indikátora... V dvojitej zelenkavej hviezde, čo visela nad čiernou krivkou obzoru, bolo čosi mimoriadne. A zrazu mi svitlo.
2383 Cez priepasť vesmíru mi vlasť ukázala cestu k záchrane. A ja som sa chytil tejto cesty zaraz, bez váhania a pochybností. Otvoril som ventil na kukle. Do tváre mi zavial teplý vietor. Zhlboka, z plných pľúc som vdychoval povetrie Marsu. Bolo veľmi teplé, vlhké, nasýtené pižmovou vôňou aresity.
2384 To svitanie vyzeralo pochmúrne. Sivé tiene sa ťahali po hrboľatej rovine, nad obzorom sa prevaľovali tmavé, riedke mračná. Ale vietor prestával. Cítil som to. A tu vstúpila do mňa zlosť. Zadrapil som sa do nízkeho, popínavého krovia, vyliezol som z jamy a pobral som sa preč.
2385 Kráčal som a vykrikoval na vietor voľajaké slová, voľajaké urážlivé slová. Vietor sa pajedil, púšťal sa do mňa, odstrkoval ma, ale už bol bezmocný. Šiel som. Nevedel som, kadiaľ ísť. Nuž kráčal som naverímboha, ta, kde svietila dvojitá ranná zornička. Nevládal som sa k nej obrátiť chrbtom.
2386 Z kopca som zočil Strelu. Bola celkom blízko, asi na päťdesiat metrov. Jej tmavá pretiahnutá silueta sa výrazne črtala na pozadí blednúceho neba. Naša Strela sa mi pozdala mimoriadne krásnou: plavné, ušľachtilé a prísne línie, hrdo zodvihnuté krátke krídla, aerodynamický trup.
2387 Ľudia vytvárajú na Marse atmosféru. Červená škvrna, čo sme videli na radarovej obrazovke, je termojadrový kráter. Takéto krátery sú na Marse dva. Štvrtý mesiac prebieha v nich riadená reťazová reakcia. Ťažké atómy sa štiepia na ľahké čriepky – kyslík, dusík, hélium, vodík.
2388 A čo je hlavné – v týchto kráteroch sa od fantastickej teploty rozkladajú minerály, ktoré obsahujú kyslík, vodu, kysličník uhličitý... Ľudia teraz opustili Mars, len na Phoebe ostala hliadka. Vlastne sme mali šťastie, navigátor, boli tu ešte aj tuhšie víchrice ako včerajšia.
2389 A to prehlbovalo farby neba, dodávalo im sýtosti. Pol druha roka vo vesmíre, uragán, nočná mora – to všetko zapadlo, všetko nebolo nič oproti prvému svitaniu na Marse. Prekonal by som aj desať ráz viacej ťažkostí, len aby som videl tento prvý úsvit nad starou planétou. Úsvit, ktorý vytvorili ľudia.
2390 Nič viacej Loo nevidel. Plazil sa späť, až kým krovie nezakrylo strašný obraz. Liezol štvornožky, zabudnúc, že vie chodiť a že na dvoch nohách sa pohybuje ľahšie a rýchlejšie. Spamätal sa, až keď sa pošmykol na svahu, mokrom od dažďa, a skotúľal sa do vody. Fŕkajúc plával k vzdialenému mysu.
2391 Ináč by sa ťažko pohybovali v rodnom kraji, kde voda, lejúca sa zhora a čvachtajúca pod nohami, bola vlastne hlavným živlom. Neschodné, nekonečné húštiny boli takou ťažko zdolateľnou prekážkou, že keď mali ísť ďaleko a chceli tam byť rýchlo, Loo, ako aj všetci ostatní, vybrali si vodnú cestu.
2392 Do Veľkých Jaskýň bolo ďaleko, a kým sa Loo predieral cez húštinu, trochu sa upokojil. Ťažko povedať, čo ho najväčšmi ohromilo na úkaze, ktorý nedávno videl. Najdesivejšia na tomto divadle bola jeho záhadnosť. Hrom je síce tiež strašný, aj blesky sú strašné, ale to všetko sa dá vysvetliť.
2393 Ale nebeskí kou ešte nikdy neopustili svoje sídla v oblakoch a nezostúpili k dvojnohým. Starý Chc hovoril, že sa to nikdy nestalo. No keby sa to rozhodli urobiť, vyzeralo by to asi tak ako to, čo videl teraz Loo. Loo až podskočil na mieste, tak ho ohúrila táto myšlienka.
2394 Rozmermi a obrysmi pripomínalo trochu žeriav na montovanie dvoj trojposchodovej budovy, keby si zrazu zmyslel skákať. Zavalitý trup sa opieral o mocné laby a chvost, hrubý ako poriadne stromisko. Smerom hore sa trup stále zužoval a skoro bez pliec prechádzal v dlhý tenký krk.
2395 Krk sa končil smiešnou malou hlávkou, podobnou hadej. Z hornej časti trupu odvísali slabé predné laby, ktoré sa bezvládne hompáľali do taktu so skokmi. Karbyšev prudko odtiahol pneumatickú klapku vrecka. Bola to naozaj neodpustiteľná ľahkomyseľnosť zobrať len jednu pištoľ pre štyroch.
2396 A Karbyšev sa teraz preľakol, či sa mu podarí vytiahnuť pištoľ skôr, než tautolon dohoní viceprezidenta Africkej akadémie vied, a čo sa stane, ak sa oneskorí. Ngarroba spadol práve vo chvíli, keď Karbyšev spustil kohútik. Preskočil belasý blesk a dotkol sa ryšavého trupu s kožou hladkou ako guma.
2397 Viete predsa, že tieto kráčajúce rýpadlá sa spokojne premávajú po močiaroch a ich obrúbenou zábavou je sedieť na dne jazera, so sprostou kotrbou vystrčenou nad hladinu. Takíto, povedal by som, obri, a živia sa kadejakými šepletami – mušličkami, červíkmi a iným svinstvom.
2398 Mohol ma celkom jednoducho zagniaviť, ani by to nebol zbadal. Kto to kedy slýchal, aby tautolony tak chytro behali? Viete, že som slušný bežec na stredné trate. A dnes som dosiahol rekord – pravda, tu je príťažlivosť trochu menšia ako zemská, takže by mi ho nezapočítali.
2399 Utekal pred niečím, čo sa skrývalo v húštine. Aha, preberá sa. Zvieraťu, roztiahnutému v bahne, prebehla celým telom triaška. Potom sa malá hlávka zodvihla a trocha pokrútila zboka nabok. Krk sa dva tri razy kŕčovite šklbol a zrazu sa napäl, akoby doň boli napumpovali vzduch.
2400 Zahovoril sa a zabudol, že pištoľ je celkom vybitá. Ale nikto nestačil nič urobiť. Postava v modrom skafandri skočila oživenej opache rovno na chvost, celkom pri koreni, kde bol hrubý ako sud. Ngarrobova ruka sa vymrštila dohora, akoby chcel potľapkať alebo udrieť zviera po chrbte.
2401 Výborne sme krytí pred hlavným nepriateľom – baktériami. Ale pred oštepom... Ngarroba mykol plecami, akoby ho medzi lopatkami niečo bodlo. Karbyševa čosi nutkalo, aby sa obzrel. Za chrbtom nebolo nikoho. Len asi na päťdesiat krokov v húštine zaševelili dva tri tenké stromčeky.
2402 Pozrite! Vôkol sa rozprestierala šíra rovina s jazerami, ktorých hladina splývala s ploskými brehmi. Od západu rámoval krajinu hustý les, z diaľky podobný spletenému ostnatému drôtu. Nad hustou belasou húštinou vypínali sa ojedinelí obrí s konármi, rozkrídlenými ako roztiahnuté prsty.
2403 Ale vás môžu. Pri najmenšom podozrení sa skryjete v rakete a budete pozorovať. Radar je vyradený, takže musíte používať svetlomet. Ak máme byť úprimní, nepristali sme veľmi bravúrne. Hliadka bude pracovať dvadsaťštyri hodín. Ak sa nevrátime, neopusťte raketu. Čakajte ešte dvanásť hodín.
2404 S okrúhlymi hlavami a kožou hladkou ako má kulu. Nízky, slabý národ, len jeden bol takej postavy, ako sa patrí, ale aj tak bol menší ako mnohí z nášho kmeňa. Chc ukázal, akí veľkí boli guľatohlaví. Zodvihol zo zeme okrúhly zelený plod tágu a vysvetľoval, že čudné bytosti mali také hlavy.
2405 Najmrzutejšie bolo, že hliadku, ktorá odišla, nemohol upozorniť rádiom. Steny rakety neprepúšťali rádiové vlny a anténa, vytiahnutá von, bola už pripravená na prijímanie signálov zo Zeme. Inštrukcie zakazovali siahnuť na tieto prístroje a čokoľvek preladiť na rakete, pripravenej na štart.
2406 Prirodzene, inštrukcie predpokladali, že posádka je o tomto čase už v rakete a neopúšťa ju. Ale zrejme už niečo zastaralo v inštrukciách alebo v konštrukcii rakety. Gargi sa díval asi desať minút na známy, už zunovaný obzor a potom sa vrátil na svoju hlavnú pozorovateľňu.
2407 Obliehanie trvalo už dobré dve hodiny. Bytosti, skryté v húštine okolo čistinky, na ktorej pristála výprava, pokladali raketu akiste za dajakého tautolona nevídanej odrody. Venušanov rozmermi veľmi nenastrašíš – sú navyknutí mať do činenia s obrami rastlinného aj živočíšneho sveta.
2408 Povedal to nahlas. Posledné hodiny hovoril všetko nahlas, komentoval každý svoj krok, vyslovil každú myšlienku – všetko sa prenášalo zo zvukozáznamu do denníka. Gargi sa zachvel. Na obzore sa zjavila tmavá postava. Gargi zaostril šošovku na obloku, ale postavu aj tak nemohol rozoznať.
2409 Ale tu mu do zorného poľa znova padol prvý človek. Zjavil sa na tom istom mieste, kde nedávno zmizol, a teraz ďalej smeroval k rakete. Indický vedec sa ešte väčšmi znepokojil, keď čierny skafander Sun Lina znova zmizol a kraj za oblokom ostal zas celkom pustý. Uplynula minúta, druhá, tretia.
2410 Ale v prvom rade treba ihneď o všetkom upovedomiť hliadku, ktorá sa vracia. Musí otvoriť vonkajšie dvere, nedá sa nič robiť. Gargi šiel k východu, zložil ochranný obal a stisol gombíky. Zámky sa nehlučne pohli, ťažké dvere sa odtrhli od hermetických závor a pomaličky otvárali papuľu.
2411 Dverové mechanizmy neboli vyrátané na veľkú rýchlosť. Gargi ledva vyčkal, kým sa dvere otvorili natoľko, že sa mohol pretisnúť do prípravne. Teraz treba čakať, kým sa dvere zavrú. Len potom môže vybrať skafander z hermetickej skrine. Kým si Gargi obliekal skafander, obzeral si prípravňu.
2412 Tie sa otvárajú naraz. Záklopka sa ešte chvela na masívnom pánte, a Gargi už vystrčil hlavu. Otvor je v spodnej časti rakety, vidieť ho z obidvoch svahov. Gargi rýchlo vychrlil vopred pripravené vety, hľadiac pritom viac v tú stranu, odkiaľ prilietajú oštepy, ako na holý svah.
2413 Možno aj Karbyšev, ak len... Záklopka, o ktorú sa držal Gargi, sa zatriasla a vedľa padol na tmavú zem oštep so zlomeným hrotom. Gargi mimovoľne zrýchľuje reč, no dbá o to, aby predsa len hovoril zreteľne. Teraz sa mu veľmi zíde, že na všetkých školách Zeme učia dikciu.
2414 Trhlina v látke sa ihneď samočinne scelí, ale Gargi by bol zvedavý, či kamenné bodlo prerazilo obidva obaly skafandra alebo len vrchný. Gargi celkom zjavne cíti, ako sa cez trhlinu za kratučký okamih nahrnuli celé voje mikróbov, nebezpečnejších pre obyvateľov Zeme než ľudia hádžuci oštepy.
2415 Stisnutie páčky – a záklopka sa zaplesla. Tridsaťdva automatických skrutiek vykonáva svoje dielo. Keď sa otvor automaticky uzavrel, Gargi zapojil rozprašovacie zariadenia. Teraz sa bude celých desať minúť sprchovať a ovievať sústavou striedavých prúdov a rozličných spŕch.
2416 Čas netreba sledovať: všetko sa vypne samo, keď sa procedúra skončí. Urýchliť operáciu, žiaľbohu, tiež nemožno. Kým kontrolné prístroje nezistia, že je všetko v poriadku, dvere z prípravne do vnútra rakety sa neotvoria. Napokon všetko stíchlo. Gargi si vyzliekol skafander a odložil ho do skrine.
2417 Dvere z prípravne sa pomaly otvárajú a konečne je v salóne. Do roboty! Treba rozsvietiť červené signalizačné svetlo na hornom konci rakety. Ale najprv musí rozložiť kreslo, ľahnúť si doň, pripnúť sa hrubými remeňmi s nafukovacími poduškami – len vtedy začne fungovať gombík, ktorý zapája svetlo.
2418 Na jednej strane je, prirodzene, dobre, že pre výpravu na Venušu vybrali vyskúšaný, zalietaný model, ale inak je tento staromódny signalizačný a bezpečnostný systém dosť smiešny. Gargi leží v kresle ako pokladník, ktorého prepadli banditi – ak máme veriť starým filmom, ktoré vysiela občas televízia.
2419 Zelené cifry sa nemilosrdne a nebadane striedajú. Ďalšia minúta. Ďalšia, ďalšia a ďalšia... Gargi cítil, že mu na čelo vystupuje studený pot. Dvere sa pohli. Ind si ohromujúco jasne predstavoval, ako sa teraz cez škáru vsunie srstnatá ruka. Horúčkovite začal odopínať remeň, čo ho držal v kresle.
2420 Filmovací aparát, namontovaný oproti oblôčiku, hneď začal natáčať. Bežal úplne nehlučne, ako všetky moderné stroje, a len krúženie kotúča so smerovkou prezrádzalo, že filmuje. Dvere sa otvorili už na tretinu, ale nič sa neukazovalo. Z prípravne sa ozývalo len zúfalé fuňanie.
2421 Teraz, keď Ngarroba a Sun Lin uvoľnili prípravňu, cez otvorené dvere bolo vidieť postavu roztiahnutú na dlážke. Jedna Karbyševova ruka sa vystierala do salónu a zaťaté prsty stískali gundžu ryšavých vlasov, druhú mal položenú pod driekom. Bledá, až sinavá tvár vyzerala ako bez života.
2422 Gargi roztrasenými rukami vyberal striekačku. Sun Lin chytro vyzliekol Karbyševa. Veliteľovo telo bolo pokryté obrovskými sinkami a podliatinami. Najviac červených škvŕn mal na rukách a nohách. Na ľavej ruke, vo svale, odtlačila sa fialová stopa štyroch obrovských prstov.
2423 Obďaleč sa ponevieralo niekoľko ďalších Venušanov. Lovci tautolonov zrejme pochopili, že raketa nemôže vyskočiť ani sa vôbec pohnúť z miesta, hoci stojí na množstve nôh. A možno ich priviedlo na nejaké myšlienky to, že trojčlenná hliadka, ktorú prenasledovali až k vchodu, zmizla v útrobách rakety.
2424 Sme všemohúcejší. Záleží na nás, aby sme správne ovplyvnili vývin Venušanov a urýchlili ho, nakoľko sa len dá. A na určitom stupni, keď bude už jestvovať dlhodobý kontakt a podarí sa nám vnuknúť Venušanom nejaké predstavy o Zemi, pozveme ich, aby navštívili našu planétu.
2425 Loo nemohol s istotou povedať, že predmet, ktorý sa zjavil z oblakov a nastrašil ho, a tento útvar, nachýlený ako ku skoku, je jedno a to isté. Ale zmocnilo sa ho vzrušenie ako vtedy, keď chcel pred očami celého kmeňa porozprávať o nebeských kou. Loo nemal vyjsť z húštiny.
2426 Všetky tvory, ktoré Loo v živote stretol, mali oči vypuklé a celkom bezvýrazné, nikdy sa v nich nemihol ani len náznak tieňa. Iba dvojnohí mali oči, ktoré vedeli hľadieť všelijako. Loo pribehol bližšie a zahľadel sa do oka kulu, takého obrovského ako vchod do Jaskyne ohňa.
2427 Kulu ich prehltla papuľou, ktorú má na bruchu. No kou v oku kulu sa neponášali na guľatohlavých. Vtom Loo zazrel pod nohami ligotavú kosť, len len že na ňu nestupil. Zodvihol ju a začal ohmatávať. Úder do hlavy ho zrazil z nôh. Keď otvoril oči, veľká kulu tancovala pred ním na nohách.
2428 Loa zrazu zachvátil strach. Taký strach ako vtedy. Vyskočil a dal sa do behu. Ale strach hneď prešiel. A Loo pokojne vykročil, len sa obzeral – kulu hľadela naňho svojím okom, v ktorom sa opäť čosi mihalo. Chc rozkázal všetkým, aby sa skryli v húštine a nevystrčili ani nos.
2429 Vtedy ich poľovníci chytia. Vodca nevedel, čo sú to za stvorenia – takých nebolo nikde na okolí. Prastarý nejasný inštinkt mu šepkal, že sa treba mať na pozore. Keby vedel vyjadriť svoje pocity slovami, povedal by, že neznámo takmer vždy prináša so sebou nejaké nebezpečenstvo.
2430 Loo z úkrytu sledoval veľkú kulu. Ťažko bolo zistiť, či stojí alebo sedí. Len oko jej občas ožilo a zasvietilo ako v noci niektorým zvieratám. Takto prešlo veľa času. Nič sa nestalo. Zrazu znútra kulu vyrazil jasný lúč a skĺzol sa dolu po brehu. Loovi sa podlomili nohy.
2431 Jedine nebeské bytosti hrmia na celý svet, keď sa spolu zhovárajú. Kulu niečo kričala komusi do neba. Potom začala dvíhať hlavu dohora a nohy jej zmizli – skrčila ich alebo vtiahla pod seba ako plazy v barinách. Kulu revala a stála teraz už rovno, ako kmeň stromu, kopca sa už ani nedotýkala.
2432 Dvíhala sa. No pravdaže, už už sa vznesie na nebo, veď je to nebeská kulu. A kou, ktorých videl v oku kulu, to sú nebeskí kou. Kulu sa pomaly, celkom pomaličky dvíhala k nebesám. Vôkol sa rozliehal taký rachot, že nič nebolo počuť. Kulu zrazu prudko vzlietla a zmizla v hustých oblakoch.
2433 Ja som ostal strážiť ostatný výstroj. Keď sa vrtuľník odpútal od zeme, v motore sa čosi pokazilo a začal vynechávať. Potom načisto zhasol. Vrtuľník nenabral ešte výšku, a preto začal rýchlo vertikálne klesať zo stometrovej výšky. Keď sa stroj dotkol zeme, zaduneli dva ohlušujúce výbuchy.
2434 Stroj klesal asi tak rýchlo, že od prudkého nárazu detonoval dynamit. Vrtuľník s celým obsahom, aj s profesorom Bernom, roznieslo doslova na prach... Profesor Niemayer reprodukoval tento prípad od slova do slova všetkým korešpondentom, čo ho obliehali, nepovedal o nič viac ani o nič menej.
2435 Odborníci to pokladali za presvedčivé. Skutočne, v zohriatom a zriedenom vzduchu vysokohorskej púšte musel naložený vrtuľník klesnúť nenormálne rýchle. Náraz pri pristátí mohol mať také tragické následky. Komisia, ktorá priletela na miesto katastrofy, potvrdila tieto dohady.
2436 Lístok z bloku, na ktorom boli zaznačené koordináty tohto miesta, profesor Bern spálil, len čo sa ta dostali a našli šachtu, ktorú vykopali počas minulej expedície. A tak sa toto miesto odlišovalo teraz od ostatnej púšte iba tým, že tu boli dvaja ľudia – profesor Bern a Niemayer.
2437 Sedeli pred stanom na rozkladacích plátenných stoličkách. Neďaleko sa ligotal striebristý trup a vrtule helikoptéry, pripomínajúcej obrovskú vážku, čo zosadla oddýchnuť si na piesok púšte. Slnce zosielalo posledné lúče skoro horizontálne a stan s vrtuľníkom vrhali na duny dlhé, fantastické tiene.
2438 Zo desať rokov by ste si mohli požiť ešte v tom istom storočí a potom sa znovu zmraziť na lepšie časy... Pravda, sám lekár z akejsi príčiny nezatúžil prežiť tisíc rokov a umrel prirodzenou smrťou okolo šesťdesiatky. – Bern veselo prižmúril oči, vyčistil si špičku a vložil do nej novú cigaretu.
2439 Naše fantastické dvadsiate storočie realizuje najbláznivejšie nápady stredoveku. Rádium sa stalo tým kameňom mudrcov, čo môže ortuť alebo olovo premeniť na zlato. Nevynašli sme perpetuum mobile – odporuje to zákonom prírody, ale objavili sme večné a samo sebou sa obnovujúce zdroje jadrovej energie.
2440 Objavil ju Levenhook roku 1701. Je to brzdenie životných procesov ochladením alebo aj vysušovaním. Veď zima a nedostatok vlahy veľmi spomaľujú všetky chemické a biologické reakcie. Vedci už dávno robili anabiózu u rýb a netopierov: zima ich nezabíja, lež udržiava. Prirodzene, regulovaná zima.
2441 V týchto stavoch ľudský organizmus žije spomalene. A práve tým som sa zapodieval v posledných rokoch. Aby sa činnosť organizmu maximálne spomalila, bolo treba anabiózu vystupňovať do krajnosti – až po klinickú smrť. Podarilo sa mi to. Najprv na to doplácali životom žaby, králiky, morčatá.
2442 V obyčajnom spánku vnímame rytmus času, aj keď spomalene – no tu nič takého nebolo. Pocítil som akési slabé mdloby od narkózy. Potom tíšina a tma. Potom návrat k životu. Na onom svete nebolo nič... Bern sedel s voľne natiahnutými nohami, chudé ohorené ruky založené za hlavou.
2443 Potom, keď si o trinásťtisíc rokov severná a južná pologuľa vymenili miesto pod Slnkom, zjavili sa niektoré kmene aj na južnej pologuli. Budúca ľadová doba na severnej pologuli začne sa o dvanásť trinásť tisícročí. Teraz je ľudstvo neporovnateľne silnejšie a môže zdolať toto nebezpečenstvo, ak.
2444 Spejeme k vlastnej záhube tak rýchlo, ako to len dovoľuje vývin modernej vedy... Prežil som dve svetové vojny: prvú ako vojak a druhú v Majdanku. Videl som pokusy s atómovými a vodíkovými bombami, a predsa si neviem predstaviť, ako bude vyzerať tretia vojna. Je to hrozné!.
2445 Slnce už zapadlo a na zem sadla dusná noc. Riedke a matné hviezdy meravo viseli v tmavomodrom, rýchlo černejúcom priestranstve. Púšť bola tiež čierna a od neba ju bolo rozoznať len podľa toho, že na nej neboli hviezdy. Profesor sa už upokojil a hovoril vyrovnane, skoro bezvýrazne.
2446 Ale to sa ani nemusí stať: stačí, keď nasýtia ovzdušie Zeme nedovolenou rádioaktivitou. A viete predsa, ako vplýva žiarenie na plodnosť. Zvyšky ľudstva, čo sa zachovajú, v priebehu niekoľkých pokolení zdegenerujú a títo ľudia nebudú schopní zvládnuť neuveriteľne skomplikovaný život.
2447 Možno ľudia vynájdu dokonalejšie a presnejšie zbrane na masovú samovraždu. A čím neskoršie sa začne tretia a všeobecná vojna, tým bude hroznejšia. Ešte som jakživ nevidel, žeby ľudia prepásli príležitosť pobiť sa. A potom na našej malej zemeguli do skončenia ďalšieho cyklu neostanú mysliace bytosti.
2448 A hotovo! Zem sa očistila a je pripravená prijať nové ľudstvo... My, ľudia, dnes veľmi brzdíme rozvoj všetkých zvierat: utiskujeme ich, vyhladzujeme, ničíme vzácne druhy. Keď ľudstvo zmizne, oslobodený svet zvierat sa začne kvantitatívne aj kvalitatívne búrlivo rozvíjať.
2449 Relé má podľa výpočtov fungovať stoosemdesiat storočí: dovtedy vyžarovanie izotopu poklesne natoľko, že sa lístky elektroskopu stretnú a uzavrú reťaz. Táto mŕtva púšť sa dovtedy už znova premení na kvitnúce subtrópy a tu budú najpriaznivejšie podmienky pre život nových ľudoopov.
2450 Ak sa mŕtvola mamuta v prirodzených podmienkach udržala čerstvá desaťtisíce rokov, prečo by som sa vo vedecky vypočítaných a overených podmienkach nemohol uchovať ja? A vaše polovodičové termočlánky najnovšieho typu umožnia spoľahlivo pretvárať teplo na elektrický prúd a zároveň ešte aj schladzujú.
2451 Preto to chcem vidieť na vlastné oči... No poďme spať. Zajtra nás čaká ešte poriadny kus roboty. Niemayer tej noci zle spal, hoci bol unavený. Či od horúčosti, či pod dojmom profesorových slov bol jeho mozog vzrušený a spánok neprichádzal. Len čo prvé lúče slnka padli na stan, s úľavou vstal.
2452 Bern naposledy prekontroloval činnosť všetkých zariadení v komore. Niemayer podľa jeho inštrukcií vydlabal navrchu v šachte malú priehlbeň, uložil do nej náboj a zaviedol drôty do komory. Všetky prípravy boli hotové a obidvaja vyšli von. Profesor si zapálil cigaretu a poobzeral sa.
2453 Šachta je zasypaná. Posledným pohybom zapojil Bern chladiace a narkotizačné čerpadlá, uložil ruku do príslušnej vyhĺbeniny v lôžku, zahľadel sa na lesklú guľku na povale komory a začal rátať sekundy... Niemayer videl, ako zároveň so silným výbuchom vyletel zo šachty neveľký stĺp piesku a prachu.
2454 Niemayer sa poobzeral a zrazu naňho ťažko doľahla náhla cudzia tíšina púšte. Chvíľku postál, potom sa chytro pobral k vrtuľníku. Po piatich dňoch, keď statočne vyhodil vrtuľník do povetria, dostal sa do malého mongolského mestečka. A o ďalší týždeň sa strhli jesenné fujaky.
2455 Telo poslúchalo, len pravá noha mu ešte tŕpla. Asi ju mal priľahnutú alebo teplota sa príliš rýchlo zvyšovala... Bern urobil ešte niekoľko energických pohybov, aby sa prebral, potom vstal. Prezrel prístroje. Ručičky voltmetrov poklesli: akumulátory sa zrejme pri rozmrazovaní trochu vybili.
2456 Pomaly sa Berna zmocňovala netrpezlivosť. Znova si prezrel voltmetre: akumulátory sa nabili slabo, ale keby ich zapojil naraz s tepelnými batériami, energia by mala stačiť na to, aby sa dostal na povrch. Bern sa preobliekol a cez dvere v povale vystúpil do zvona, ktorý sa samočinne odkrúcal.
2457 Zapol nožový spínač – elektromotory krátko zahučali, nadobúdajúc obrátky. Skrutka zvona sa začala zarývať do pôdy. Dlážka v kabíne sa zľahka zachvela; Bernovi sa uľavilo, keď cítil, že zvon pomaly preniká na povrch... Napokon stíchlo suché vŕzganie kamienkov o kov: zvon bol na povrchu.
2458 A tu sa v škáre ukázal modravý súmrak. Ešte trochu námahy – a profesor vystúpil zo zvona. V sviežom večernom súmraku stál vôkol tmavý, mlčanlivý les. Kužeľovitý zvon prevŕtal pôdu práve neďaleko koreňov jedného stromu; na mohutnom kmeni sa vypínala vysoko k večernému nebu hustá listnatá koruna.
2459 Haluze ho škriabali po tvári. Ich šum vyplašil akéhosi vtáka; prenikavo zaškriekal a tak prudko vzlietol z konára, že Berna bolestne zasiahol po líci. Jeho čudný škrek sa dlho rozliehal po lese. Zadychčaný profesor sa usídlil na hornej vetve a pozeral sa hore. Už sa celkom zmrklo.
2460 Nevidel ich, ani ich nemohol vidieť; za tisícročia sa hviezdy premiestili a pomiešali všetky hviezdne mapy. Iba Mliečna cesta naďalej pretínala nebo ako rozmazaný pás ligotavých zrniek prachu. Bern zodvihol kompas pred oči a pozrel na slabo svetielkujúcu ručičku, ktorá ukazovala sever.
2461 Bern zamyslený kráčal lesom. Nohy sa mu zapletali do dlhých a hybkých stebiel machu, topánky chytro premokli od rosy. Zrejme bola už jeseň. Listy na stromoch hrali všetkými farbami: zelené sa miešali s červenými, oranžové so žltými. Bernovu pozornosť upútali štíhle stromy s medenočervenou kôrou.
2462 Bern pristúpil bližšie: stromy pripomínali borovicu, len namiesto ihličia trčali na nich tvrdé lístky ako ostrica, voňajúce čečinou. Les pomaly ožíval. Zašelestil vetrík a rozohnal zvyšky hmly. Nad stromami vystúpilo slnce; obvyklé slnce, ktoré nič neostarlo vo svojom oslepujúcom jase.
2463 Ani za mak sa nezmenilo za stoosemdesiat storočí. Profesor sa potkýnal o korene a každú chvíľu si naprával okuliare, čo mu skĺzali z nosa. Zrazu zaprašťali konáre a ozvali sa zvuky pripomínajúce krochkanie. Spoza stromu sa vytrčilo hnedé zvieracie telo s kužeľovitou hlavou.
2464 Zrejme to bol náčelník – všetci ostatní sa hrnuli za ním. Len teraz si profesor Bern uvedomil nebezpečenstvo. Ľuďom podobné bytosti sa blížili, nemotorne, ale dosť rýchlo sa zahadzovali na podkľuknutých nohách. Profesor vypálil z pištole do vzduchu celý zásobník a rozbehol sa do lesa.
2465 A v tom bol jeho omyl. Keby sa bol rozbehol po nezarastenom mieste, opoľudia by ho sotva boli mohli dohoniť na nohách ešte zle prispôsobených k priamej chôdzi. Ale v lese boli vo výhode oni. S víťazoslávnym škrekom behali od stromu k stromu, zachytávali sa rukami o vetvy a odrážali sa od nich.
2466 Odporúča sa paleontologickej sekcii, aby v budúcnosti venovala zvýšenú pozornosť rezerváciám. Treba dbať najmä na to, aby ľudoopi nepoužívali svoje pracovné nástroje ako vražedné. Mohlo by sa to škodlivo odraziť na formovaní myslenia v období vývinu. Predsedníctvo svetovej akadémie.
2467 Zmocnilo sa ho netrpezlivé očakávanie, ktoré tak dobre poznajú poľovníci, rybári, milovníci prírody. Vibroplán, akoby bol uhádol prianie svojho cestujúceho, vzniesol sa dohora a potom maximálnou rýchlosťou letel k Ostrému štítu. Priezračné krídla neúnavne a rytmicky vibrovali.
2468 A v pätách krásnej tigrice vyvalili sa z tŕstia dve veľké pruhované tigríčatá a začali sa krbáľať v tráve. Kreslo sa spustilo a zastalo asi desať metrov nad pruhovanou rodinou. Zvieratá boli zrejme zvyknuté na takéto veci – aspoň sa nedali vyrušiť z hry. Teraz sa mohol Igor do vôle kochať v tigroch.
2469 Myšlienka zriadiť rezerváciu, kde by nevkročila ľudská noha, skrsla v Igorovej hlave – biológia bola predsa len jeho druhým povolaním. A to prvé... Igor vzdychol. Keď sa Igor už dosť vynadíval, vytiahol z náprsného vrecka univerzálny blok, namieril objektív na tigre a díval sa na obrazovku.
2470 Ach, preto teda ten clivý výraz na obrazovke! Veď myslel už na nastávajúcu cestu. Ostatne, práve dnes bude let zaujímavý, hoci už len preto, že na konci sa stretne s Alexejom. Igor energicky zastrčil blok do vrecka. Vibroplán sa podriadil jeho želaniu a uháňal na letisko.
2471 Ale teraz? Pravda, vtedy aj riadiaca kabína zodpovedala svojmu názvu. Koľko konvencií je v živote a ako dlho sa udržia v reči slová, ktoré stratili pôvodný zmysel! Igor si vyberie za tretie povolanie vari jazykovedu. V poslednom čase pozoruje u seba čoraz väčší záujem o slová.
2472 Inštrukcie prikazovali, aby pri štarte a pristavaní bol pilot vždy v riadiacej kabíne. Načo? To vedela len Bezpečnostná kontrola. Skoro mechanicky sledoval, ako dali príkaz na štart a ako stroj reagoval – na pulte sa zamihali svetielka, ručičky prístrojov sa ustaľovali na ciferníkoch.
2473 Mnoho sa zmenilo na svete odvtedy, čo Ústredná knižnica, Hlavná expedícia časopisov a Generálny film zorganizovali individuálne vysielanie pre majiteľov univerzálnych blokov. Ešte pred piatimi rokmi stáli na policiach lietadla skutočné knihy a časopisy, neveľká knižnica o sto dvesto zväzkoch.
2474 Náklady časopisov, ktoré nedávno dosahovali astronomické čísla, v poslednom čase veľmi poklesli a už sa celkom vážne uvažuje o tom, či ich vôbec treba tlačiť a rozosielať. Stačilo by vlastne niekoľko exemplárov na automatické zobrazovanie podľa želania majiteľov univerzálov.
2475 Čo bude o desať, dvadsať rokov? ...Igor mal dosť času rozmýšľať o bársčom a bárskoľko. Mohol si sadnúť do voľného kresla, vytiahnuť svoj univerzálny blok ako všetci cestujúci a dívať sa na Labutie jazero alebo na novú hru. Treba len zistiť, v ktorom divadle na zemeguli ju dávajú.
2476 V kúte sedel vysoký človek, ktorý zamyslene hľadel do univerzálneho bloku a takmer nebadane ševelil perami. Zhováral sa s niekým, alebo možno pracoval. Poblíž dverí besedovalo niekoľko cestujúcich o najnovších vymoženostiach: o vykurovaní Kamčatky zemským teplom, o jakutskej automatickej bani.
2477 Len sa nad tým dobre zamyslite: na to, aby sme mohli udržiavať teplé podnebie na severnej pologuli, treba vyťažiť uránovú rudu, získať z nej štiepne materiály, dopraviť ich k priehrade a nabiť reaktory. Pravda, skoro všetko toto sa robí automaticky, ale len skoro, a nie všetko.
2478 Pritom každý zásah do činnosti stroja pokladá sa za mimoriadnu udalosť. A vo všetkých strojoch urobia hneď príslušné zmeny, aby sa podobný prípad už nemohol opakovať. Takto sa teda po každej závade zmenšuje pravdepodobnosť nepredvídaných udalostí. A pilot má čoraz menej práce.
2479 Igora svrbeli ruky, aby siahol na klávesy riadiaceho pultu. Ale nemal na to právo – lampička svietila oranžovo. Stroj skôr, ako by to bol mohol urobiť Igor, zistil, čo sa v takomto prípade dá robiť. Zamihali kontrolné lampičky. Stroj sa rozhodol skontrolovať, či sú v poriadku signalizačné prístroje.
2480 Doparoma, aj piloti sú na niečo dobrí! Lampička spokojne svietila zeleným svetlom a on len stále sedel v kresle. Motory dávno signalizovali, že teplota je normálna. Signalizačná doska zrejme upozorňovala, že pilot je v kabíne celkom zbytočný. Ale Igor sa neponáhľal preč.
2481 Prsty zaskrutkovali vrchnák tak rýchlo, že ani nestačil sledovať ich pohyby, a vrhli sa na spodný nátrubok. Železným prstom nestačilo ani to, rozobrali, prečistili a zmontovali všetko, čo sa len dalo odkrútiť. Stroj robil tisíce zaisťovacích, možno aj celkom zbytočných úkonov, a čas sa míňal.
2482 Veď aj vtedy prefúkal celé chladiace zariadenie a potom zapojil rezervné čerpadlo. Ale spojovacia hadica, kratučký, len niekoľkocentimetrový výbežok, ostala neprefúkaná. Stroj takýto prípad, prirodzene, nepoznal! Robil všetko okrem jedinej jednoduchej a teraz nevyhnutnej veci.
2483 Vzápätí začul jemné, celkom slabé ťukanie v debničke z plastickej látky, ktorú zavesili v kabíne pred odletom. Gombíky na riadiacom pulte sa začali samy od seba vtláčať, akoby sa ich dotýkal rukami neviditeľný človek. Znova zasvietila obrazovka. Ktosi pomaly, po ľudsky hľadal poruchu.
2484 Ešte pár sekúnd a bolo by po motoroch. Nuž, dnes toho prežil veru ozaj dosť!.. Ešte chvíľu sedel, aby sa upokojil. Všetko fungovalo normálne. Potom vyšiel z kabíny. Cestujúci boli zaujatí každý svojím spôsobom a nemali ani tušenia o tom, čo sa pred chvíľou odohrávalo v kabíne lietadla.
2485 Ale v čom sa líšia pocity pilota od pocitov cestujúcich? Ak chceš zažiť ozajstné pocity, daj sa ku mne. Pravda, lietať už nebudeš. Pri mojom povolaní je to celkom zbytočný prepych. Ale zato zaujímavá robota. Uváž si, že od budúceho roka aj tak odvolajú z lietadiel všetkých pilotov.
2486 Ľoškova ryšavá tvár sa smiala, pehy tancovali, nos žiaril. Ľoška nepokladal za potrebné dať si odstrániť pehy alebo zmeniť tvar uší, odstávajúcich ako dlane priložené k hlave – to nie. Ľoška bol tej mienky, že človek celkom spokojne môže žiť aj taký, ako ho stvorila príroda.
2487 Pribehol starý, naivný, romantický vibroplán s gombíkmi na miniatúrnom pulte. Igorovi sa zažiadalo poískať mu za ušami, ako to robieval so somárikom Vaskom, keď bol malý chlapec. Somárik Vaska a barina, kde sa hemžili pulce, mali veľký podiel na tom, že Igora tak zaujala biológia.
2488 Mne však záleží na tom, aby ste chodili, a preto je dôležitá každá maličkosť, dokonca aj to, v akej nálade ste spadli, áno, nečudujte sa. Napríklad, ak sa na ulici jednoducho potknete a spadnete, ale ste pri tom bodrý, v dobrej nálade a svaly máte pevné – nič sa nestane.
2489 Nadišla chvíľa, ktorú si geológ zapamätal na celý život. Chirurg prišiel aj s tromi lekármi nemocnice. Sklonil sa hlboko nad geológa, vystretého na chrbte, a chytil ho za ruku. Alexandrov cítil, že chirurgova ruka sa trošku chveje. Srdce mu stŕplo v predtuche čohosi strašného.
2490 Lekári pozreli na seba a v tej chvíli sa za nimi vynorila sestra s injekčnou striekačkou v rukách. Alexandrov, utlmený morfiom, sa utíšil. A teraz chirurg odletel a s ním aj všetky bývalé nádeje. Geológ mlčky ležal a pokúšal sa nájsť si miesto v živote, ktorý mal pred sebou.
2491 Slepota! Čo mohlo byť strašnejšie pre toho silného človeka, ľúbiaceho život?... Alexandrov zaťal zuby a snažil sa prerušiť klbko myšlienok, ktoré ho priam dusili, škrtili. Bez mihnutia hľadel geológ do obloka, hypnotizovaný pohľadom na hasnúci západ nad vzdialenými horami, až napokon zaspal.
2492 Alexandrovovi sa nechcelo rozlúčiť so snom. Snívalo sa mu, že je mladý študent v treťom ročníku a prišiel na Ural na geologický prieskum. Neúnavne liezol po skaliskách studenej Čusovej, nocoval priamo na brehu rieky, alebo sa šplhal po vratkých rebríkoch na voňavé senníky.
2493 Dávna minulosť Uralských hôr, téma jeho budúcej diplomovej práce, rozvíjala sa pred ním strhujúco a vábivo. Ako to už vo sne býva, tento kúsok minulého života sa mu videl mimoriadne ľahkým, jasným a Alexandrov sa ho zúfalo držal, len aby neprecitol do bezútešnej prítomnosti.
2494 Čas beží, tvoja skupina je v teréne a ty strácaš vzácne dni! Čo tajiť, veď viem, že tohto roku treba obhájiť tvoje nálezisko na Čambe, o prieskum ktorého si sa usilovala šesť rokov... Ľuda zanovito krútila hlavou a celý jej výzor prezrádzal, že nechce počúvať. Alexandrov sa nahneval.
2495 Nikdy viacej sa nevráti ani tvoj Kýros, vladár tajgy. Obidvaja sú mŕtvi, teraz nastúpi namiesto nich niekto iný, uzavretý medzi štyri steny... Ľuda si prudko odhrnula vlasy z čela. Dvere na nemocničnej izbe sa otvorili dokorán a mocné ošetrovateľky vniesli nosidlá s pacientom.
2496 Ale neviem, ako pomenovať to, keď človek dlho dlho hľadá, nájde nitku, potom ju stratí a znova nájde, a takto roky a roky. A okrem toho to vôbec nebolo v tajge, ale v uhoľných baniach! Alexandrova to veľmi zaujímalo a prosil Fomina, aby rozprával. A starec ochotne pristal.
2497 A ja som s tebou husi nepásol a vôbec ešte ani neviem, kto si, čo si. Mladý rádiotelegrafista sa nafúkol, odišiel k obloku a vydychoval dym cez sieťku, plašiac roje komárov, čo sa dobýjali zvonku. Po rannej vizite a procedúrach nemocnica stíchla. Na dvore sa ticho zhovárali ošetrovateľky.
2498 To sa prešovalo a tak vzniklo naše uhlie. Začal som si ja uhlie všímať a tu som našiel odtlačky nevídaných listov ani pávie perá, tam zase kmeň s kôrou ako mriežka, alebo voľajaké plody. Zavše sme naďabili na spodku žily na vysokánske pne aj s koreňmi – stáli vám rovno do radu ako podľa šnúry.
2499 A v strope sa zase hocikedy vyskytli rybky alebo aj väčšie zvieratá, kadejaké zubaté krokodíly, ibaže kosti mali rozgniavené a tiež zuhoľnateli. V bani ma už poznali. Posmeškári ma spočiatku prezývali banským bosorákom, ale potom mi začali nosiť všetko zaujímavé, čo našli, a vypytovali sa.
2500 Pravdaže, napísal som o týchto nálezoch na Akadémiu vied a odtiaľ prišiel taký mládenec. Ináč bol krátkozraký, ale všetko dokonale poznal, napredok vedel povedať, kde čo musí byť. Skamarátil som sa s tým vedcom, posielal mi knižky, a keď prišiel, robil prednášky pre celú baňu.
2501 Pravda, kto si ho poriadne nevšimol, tomu sa zdalo stále rovnaké. Vieš, také, čo dáva vysoký plameň, má voskový zlom a nie je natoľko čierne, lenže ani lesk nemá taký kovový ako suché koksovateľné. Pobádal som v uhlí svetlé žilky, krátke a celkom tenučké, zavše aj husté.
2502 Začal som ja to uhlie páliť doma v peci a na dvore. Uhlie ako uhlie, lenže z tohto stúpa beláskavý dym, občas až biely, aj vôňu má inakšiu ako obyčajné. A sadza, čo sa z neho usadzuje na rúrach, je tiež sivá. Zabával som sa s tými svetlými žilkami, ale nevedel som, kam z konopí.
2503 Vasiliev sedával vo voľných chvíľach pri obloku, kochal sa pohľadom na mesto a o všeličom rozmýšľal. A tak ako som si ja všimol svetlé žilky, Vasilievovi zas padol do oka ten belavý či modravý dym, čo občas stúpal nad mestom. Vo vzduchu cítiť aj vôňu dymu, zvláštnu, nie silnú, ale predsa príznačnú.
2504 Zoškrabal sadzu z voľajakej rúry a hybaj s ňou pod prístroj. A prístroj mal taký, že keby tam bola aj tá najmenšia omrvinka nejakého kovu alebo zlúčeniny, ale ozaj taká malinká, že ani na chuť ani na vôňu ju nijako nezbadáš, o chémii už ani nehovorím, ten prístroj to rozlíšil.
2505 Ako vám to teraz rozprávam, vyzerá to veľmi jednoducho, lenže jeho to stálo dobré dva roky, kým na to prišiel: veď to bol veľmi zamestnaný človek, a zavše mu niečo ušlo, zavše zas nestihol... skrátka, prišiel na našu baňu a začal sa dozvedať o uhlí. Lenže u nás západný úsek dávno uzavreli.
2506 Ukazujú mu koksovateľné uhlie zo severného. Semion Petrovič robil analýzu za analýzou – nič. Ani nemohlo byť. Nebol by teda ani na nič prišiel, nech mu istý mladý chlapec neporadí, aby sa pozhováral so mnou. Nezhovárali sme sa ani päť minút, už som ja vedel, odkiaľ vietor fúka.
2507 Šli sme spolu na západný úsek – dovtedy som už všetky svoje vzorky spálil. Lenže tam už aj výdrevu vybrali, aj štôlňa sa zavalila. Moceme sa hore dolu. Vidím, reku, môžem tohto človeka ešte aj zahubiť, aj času má namále. Poslal som ho do mesta a týždeň som si lámal hlavu, kým som voľačo nevyhútal.
2508 Lenže uhlia sú obrovské množstvá, milióny ton, a keď začneme uhlie spracúvať ako chemickú surovinu, germánium a vanádium sa budú ťažiť ako vedľajšie produkty. A tieto vedľajšie produkty sú samy osebe hodné toľko ako celá ťažba... Teraz sa bez germánia nezaobíde ani jeden televízor alebo rádio.
2509 On mi to vysvetlil takto: keď toto uhlie ešte voľakedy za dávnych pradávnych časov tvorilo obrovský rašelinový močiar, presakovala cezeň voda. Voda, či to už boli potoky alebo riečky, rozmývala hory, kde sa vyskytovali kovy, ktoré pomaličky rozpúšťala a prenášala do rašeliniská.
2510 Ale mne sa vidí, že ty jednostaj len na seba myslíš, len na vlastné šťastie číhaš – a vtedy ťa veru všetko ťahá k starému životu, odďaľuje ťa od všetkého nového. Možno si to ani sám neuvedomuješ, no chceš vyniknúť nad ostatnými, hoci si ešte nič nevykonal. A potom rojčíš len o šťastí.
2511 To máš vari z knižiek? Lebo predtým bolo veľa takých spisovateľov, čo im človek bez vysokoškolského diplomu ani nebol človekom... ani dievka sa im nevydá bez diplomu. Ale na kieho čerta jej je diplom, keď raz nemá vlohy? Nuž a teraz sú z toho takíto ľudia s pomýlenými hlavami.
2512 Bláznivá mládež sa pachtí len za diplomom, ale pritom akoby sa odsudzovala na nevoľníctvo. A tí spisovatelia, nie že by dali dobrú radu, ale ešte huckajú bez rozumu, vraj, len sa žeň za diplomom, lebo inak ani hrdina nie je hrdinom, ani žena nie je ženou, ale len obyčajnou sprostaňou.
2513 A nebude to už úbohý slepačí živôtik, lež ľudský, lebo jedine v družbe a vedomostiach je sila, bez nich by už dávno bolo všetko stratené. Nedalo by sa žiť pre hlupákov, čo nevidia nič okrem vlastného brloha a svojho úbohého brucha... Zahriaknutý rádiotelegrafista sa dlho neozýval.
2514 Na hrebeni začal fúkať mrazivý mongolský vietor. Dolu sme sa doteperili polomŕtvi. Tu sme natrafili na také miesto, žilu či žilovú stenu, popri ktorej klesal svah, zachytili sme sa o výstupok, a tak sme sa spúšťali dolu až po voľajakú jaskynku – vlastne taký prístrešok to bol.
2515 Zažiaril znútra, len tak ihral všetkými farbami, len sa tak trblietal... Akoby ste naozaj chytili mesačné svetlo, ušúľali z neho guľu, otesali, vyleštili a ešte primiešali doň všelijakých farbistých svetiel: belasých, fialových, tyrkysových, purpurových, zelených – ani sa to vypovedať nedá.
2516 A ten kameň nielenže svietil, ale menil sa, hneď zhasol a hneď zase znova vzplanul. A my – bolo nás šestoro, ako sme boli, hladní a mokrí, zabudli sme na všetko a hľadíme na kryštál ako na zjavenie. Naraz akoby nám bolo teplejšie, ani hlad tak netrápil, keď si pozrel na takúto vec.
2517 Nijaká maličkosť, lež veľká sila, čo aj život usmerní do riadnych koľají! Alexandrov sa nadvihol na lakti. Spomienky na dávno zabudnutú výpravu do tajgy, zotretá množstvom ďalších dojmov, vynorili sa pred ním živo a jasne. Opustené ložisko bridlicovej hory, čudné miesto – sedlo Havrania jurta.
2518 Je to široká bahnistá náhorná plošina na holom horskom chrbte, ktorú používajú ako priechod pastieri, keď koncom júna a začiatkom júla, v období búrok, preháňajú stáda z mongolských stepí a späť. Sedlo je oddávna známe mimoriadne častými a prudkými búrkami. Mnoho statku tu pobili blesky.
2519 V strmých výmoľoch na juhovýchodnej strane pohoria rástli hrčavé, polovyschnuté stromy, celé biele od vtáčieho trusu. A hlbšie dolu, smerom do doliny, polmesiacovite obkľučuje bahnistú kopulu tmavá tajga – storočné jedle so starodávnymi vývratmi, ktoré pokrýva svetlý a huňatý machový pokrovec.
2520 A v pamäti sa mu nevynárali myšlienky alebo pocity, ale stránky denníka. Geológovia majú obyčajne dobre vycvičenú zrakovú pamäť a Alexandrov nebol výnimkou. Na pláne sedla zaznamenal Alexandrov smer letných vetrov, mohutných prúdov zohriateho vzduchu, čo duli z Mongolska.
2521 Medzi desiatkami horských reťazí, smerujúcich na sever, vybrali si práve túto, nie mimoriadne vysokú. Už pred dvadsiatimi rokmi Alexandrov pochopil, že keď koncentrácia búrok nad Havraňou jurtou nie je opodstatnená geografickými príčinami, musí to mať iné, akési vnútorné alebo geologické príčiny.
2522 V zložení hornín alebo v geologickej štruktúre tohto kraja sa tajila sila, čo nútila búrkové mračná, ženúce sa z ďalekých púští, aby svoje obrovské elektrické náboje vybíjali práve tu, na tomto plochom sedle, a nerozptýlili ich po nespočetných zoskupeniach tuvánskych hôr.
2523 Nadriadené geologické orgány boli veľmi nespokojné, že sa tu nenašli nijaké známky železných rúd, a Alexandrov si vyslúžil veľa dobromyseľných posmeškov aj od svojich kolegov geológov. Lenže prišla vojna a vypätá práca hneď zatisla ďaleko do úzadia všetky úspechy a omyly predvojnových čias.
2524 Mohutné žily týchto rúd musia priťahovať blesky tým silnejšie, čím viacej ich je pod zemou, čím dlhšie a hlbšie sú žily. Čosi podobné sa mu uchovalo kdesi na dne pamäti zo starodávnej histórie olovnatých ložísk a z banských prieskumov v Nemecku. Geológ zavrel oči, sústreďoval sa.
2525 Guľometné pásy a zásobníky, pripravené na odrazenie nepriateľa... súčiastky na technické prístroje a aparáty, ktoré vyrábajú a skúmajú jadrovú energiu. Tu to bolo horšie: geológ si vedel predstaviť len hrubé platne a kusy olova, mohutný pancier proti škodlivému žiareniu.
2526 Nie sú to len starosti, je to čosi horšie – odsúdená beznádejnosť, márne úsilie pomôcť milovanému človeku. Nie, zdá sa, že pomaly nahmatáva pôdu na dne bezvýchodného močariska, v ktorom sa trýzni už mnoho mesiacov. Starý rubač si vykladal Alexandrovovu pochmúrnu sústredenosť po svojom.
2527 To sa nevyhnutne muselo prejaviť, a teraz som kalika nielen fyzicky, ale aj duševne! Musím sa teda pokúsiť vyliečiť duševne, keď to už telesne nie je možné! Ľuda hlboko sklonila hlavu a husté slzy skropili kraj geológovej hlavnice. Alexandrov pohladil ženu po rozpálenom líci.
2528 Všetok personál nemocnice vyprevádzal geológa, keď vychádzal cez slnkom zaplavený dvor, nešikovne narábajúc barlami a vlečúc ležaním oťažené a oslabené telo; Alexandrov rezolútne odmietol návrh, že ho do auta prenesú. Smutný rádiotelegrafista niesol v zdravej ruke Alexandrovov skromný majetok.
2529 Vaľa odvezie geológa miesto do sanatória... tak blízko k Havranej jurte, pokiaľ sa len dá zájsť autom. Alexandrov sa pamätal na poľovnícku chatku, čo stála len šesť kilometrov od sedla. Pravda, to bolo v tridsiatom deviatom a chata mohla odvtedy dávno spadnúť, iste však vyrástli nové.
2530 Predtým ich ešte čaká hromada vybavovačiek. Kým sa on vychystá na byte, Vaľa sa dohovorí s vedením. A sanatórium dostane telegrafickú správu, že pacient príde s dvoj trojtýždňovým oneskorením, pretože je veľmi slabý. Jednoduchý plán sa vydaril, ako si ho Alexandrov vymyslel.
2531 Geológ sedel v nepohodlnej póze a mlčal. Naklonený hlboko dopredu, opieral sa kŕčovite o prístrojovú dosku a hľadel na cestu. Po šesťmesačnom väzení v posteli sa mu zdalo, že auto letí, a kopce v tajge, holé vrchy a stepné doliny mu pripadali ako rodný dom, útulnejší než pohodlný byt v mestečku.
2532 Mráz nehatene prenikal do rozdrganej kabíny. Slnko jasného zimného dňa prihrievalo a odháňalo striebristé mrazivé kvety z nerozbitných skiel, ožltnutých od staroby. Až neskoršie Vaľa pochopila, že takáto zimná výprava na starom a osamelom aute nebola hračkou ani pre skúseného šoféra.
2533 Dolu kopcom bežalo auto nehlučne, ale Vaľa si uvedomovala, že nespoľahlivé brzdy zis neudržia, a preto sa bála auto poriadne rozohnať. Zase teda zavýjala len jednotka alebo dvojka, starý motor sa hrial, čadil a vyžadoval si ďalšiu dávku oleja. Vaľa prešla dvestoosemdesiat kilometrov.
2534 Cesta sa strácala v súmraku a Vaľa zapálila reflektory. Reflektory a brzdy boli dve slabé stránky starého, inak výborného stroja. Slabé žlté svetlo nedočahovalo až po zákruty cesty a na rovných úsekoch sa zdalo, že priekopy miznú neznámym smerom, tak splývali s povrchom snehu.
2535 Dievčaťu sa vkrádali do duše obavy. Ešte nikdy si natoľko neuvedomila, že je úplne závislá od stavu svojho auta. Zis prešiel už dobrých pár desaťtisíc kilometrov, veľa ráz bol v oprave. Kto môže predpovedať, ktorá súčiastka motora alebo podvozku práve dosluhuje, kde je kov už do krajnosti unavený.
2536 Bude mať dosť síl, aby došla až do baní pre pomoc? Dievčaťa sa zmocnil ozajstný strach – po prvý raz celkom jasne precítila zodpovednosť vodiča na ďalekej zimnej túre. Vaľa zastavila. Nevypla motor a dlho poskakovala a pobiehala po úzkej ceste, aby sa poriadne zohriala.
2537 Motor ticho hučal na malé obrátky, akoby sa tešil odpočinku. Vaľa nežne pohladila ošarpanú širokú kapotu, zahalenú proti zime dvojitou plsťou. Benzínu mala už najviac pol nádrže, nuž sa rozhodla, že natankuje. Aby čím skôr naplnila vedro, odopla bočnicu a pokúšala sa nahnúť sud vzadu na aute.
2538 Sud zletel na cestu a dievča ho nevládalo vyložiť naspäť bez podpier. Neodvážila sa ísť ďaleko po hlbokom snehu pre drúčky, bála sa opustiť bežiaci motor. Chytro si však rozmyslela, že keď naplní nádrž, môže sud nechať pri ceste s tým, že si ho vezme na spiatočnej ceste.
2539 Keď doplní nádrž druhý raz, vyzdvihne už sud na auto. Dievčina, povzbudená, že našla takéto východisko, vydala sa na ďalšiu cestu. Čerstvý sneh, sypký a veľkozrnný, pokryl cestu tenkým rúškom, iskril vo svetle reflektorov a zradne zotieral hranicu medzi pevnou cestou a priekopou.
2540 Stačí kúsok odbočiť a auto sa naskutku ľahko skĺzne na mäkkom snehu, zvezie sa z cesty. Pre osamelého vodiča by to bola vážna havária. Vaľa mocne stískala drsný čierny volant a udržiavala ťažké vozidlo v hlbokých koľajach, ktoré sa slabo črtali pod mäkkou, ligotavou prikrývkou.
2541 Svetlo reflektorov sa nízko stlalo po širokom jarku popri ceste, akoby stekalo po ňom do priepasti, čo sa černela vpredu. Nad touto svetelnou riečkou sa kontrastne klenulo nebo, čierne ako uhoľ, mrazivo sa trblietali na ňom jasné hviezdy a mráz z hodiny na hodinu silnel.
2542 Hodinku dve auto vytrvale šlo. Tachometer bol dávno pokazený a Vaľa mohla len približne, podľa času odhadovať prejdenú vzdialenosť. Žiaľbohu, nemohla byť veľká – z opatrnosti musela po úzkej horskej ceste ísť najviac tridsiatkou. A pritom aj takáto rýchlosť vyžadovala veľké napätie.
2543 Nevládala premôcť clivý pocit blížiaceho sa nešťastia, ktorý sa stále stupňoval, akoby na tejto ceste neovládala vozidlo ona, ale neprajné sily horských výšin, snehov a mrazov. Lenže nie sily šírej tajgy zdolali auto, ale drobné čiastočky vody a špiny v zlom vojnovom benzíne.
2544 Kým sa dostal do starého suda na Valinom nákladnom aute, stokrát ho prelievali. Keď sud spadol dievčaťu na cestu, zmútil sa spodok a pribudla ešte aj hrdza z dna. Pri ďalšom svahu sa lúče reflektorov skrátili, múr tmy sa prisunul bližšie. Auto prvý raz začalo vynechávať.
2545 Len keby bola hore, tam by sa už nebála vypnúť motor a prečistiť prívod: dolu brehom sa auto samočinne ľahko zapáli. Rozpadávajúci sa akumulátor bol už vybitý a starý motor s obdratými kontaktmi ťažko chytal – to Vaľa dobre vedela, a vedela aj to, že na ručné natočenie zisu treba mať chlapskú silu.
2546 Motor ešte hodný kus pred koncom stúpania definitívne zhasol. Vaľa vyskočila a hodila pod kolesá polená, ktoré nosila stále so sebou. Aby šetrila batériu, nezapla si ani žiarovku, odkrútila čistič, prefúkala prívod benzínu a ako bláznivá poskakovala na tmavej ceste a plieskala sa skrehnutými rukami.
2547 Dievča stislo štartér dlhšie, motor naberal obrátky, duto zahučal, ale ani len nezakašlal. A ľúty mráz sa pchal pod kapotu, prikrytú Valiným kožuchom, usiloval sa zmraziť a zmeraviť motor práve tak, ako zmeravelo všetko vôkol na široko ďaleko v tejto zimnej noci, uprostred tuvánskych hôr.
2548 Dievča konalo so zúfalou rýchlosťou, myslelo len na to, ako vyhrať zápas s krutou zimou. Pre istotu prečistila karburátor, ešte raz skontrolovala prívod benzínu a prečistila kontakty prerušovača. Ale pokusy naštartovať motor skončili sa zase len ťahavým zahučaním neposlušného štartéra.
2549 Zalieval ju pot, ktorý hneď aj mrzol na okraji čiapky, vlasy mala rozstrapatené a zasrienené. Len jediný raz motor slabo zakašlal a pomaličky sa otočil, ako sa otáča človek, ktorý nebezpečne spadol a pokúša sa vstať. Vzápätí však hneď zatíchol, podrobil sa mrazivej zime.
2550 Hľa, čo je z toho – stojí tu osamelá s vyhasnutým motorom, dochádzajú jej sily a nevie si poradiť. Musí vypustiť vodu a olej, rozložiť oheň a zohrievať jedno aj druhé, lenže má iba jedno vedro. Potom sa musí znova pokúsiť roztočiť motor kľukou, akokoľvek je to nad jej sily.
2551 Keby mala silu, poriadne by mykla kľukou a zatočila by rýchlo rýchlo, ako to robia kolegovia šoféri. Niet pochybností, že by sa motor podal a nalial teplom, nabil by slabý akumulátor... Prečo máme my ženy málo síl? Hoci sú aj také, čo sa nezahanbia pred hociktorým mužom.
2552 Mohol by ísť tadiaľto poľovník, prechádzať iný vodič, alebo keby aspoň dajaký chlap... Vaľa si utrela stvrdnutým rukávom slzy a pot z čela. Triasla sa na celom tele. Mráz ju premáhal, bola vysilená, no kožuch hodila na motor, aby zachránila posledné omrvinky tepla, čo v ňom ešte ostali.
2553 Vaľa strpia a započúvala sa do tíšiny hviezdnatej noci. Ale mlčiaca húština holých listnáčov a zasnežených skál zhasila nepatrnú iskierku nádeje. Vaľa zmĺkla, vytrženie prešlo. Niekoľko minút dievča ešte načúvalo do noci, potom sa obrátilo a zachmúrene kráčalo k zisu, ktorý sa výhražné černel.
2554 Vybrala vedro, strhla kožuch, zababušila sa doň a začala otvárať kapotu, aby našla vypúšťacie kohútiky chladiča. Vtom ju upútal skoro nečujný zvuk. Zľava, odkiaľ zbiehala k ceste široká úžľabina, ozývalo sa slabé ťukanie. Dievča odskočilo od auta celé bez seba. Áno, áno, slabé ťukanie!.
2555 Miestni poľovníci málo jazdia na saniach, v zime v lete sa radšej nosia na soboch. Na saniach sa vozia obyčajne len geológovia, pracovníci z baní či pracovníci geodézie. Dievčaťu vykĺzol z úst tlmený výkrik. Od strachu, aby neznámy niekde neodbočil, zrazu nastrašene a divo vykríkla.
2556 Takýchto sobov priahali vždy po jednom. Ťažko bolo nájsť pár týmto rozprávkovým bežcom, ktorí ľahko prekonali aj stodvadsať kilometrov denne cez tajgu, zmrznuté rieky a vodopády, cez strmé horské pirte. Zo saní sa vyvalila mohutná postava v psej šube a ovesila sa vzadu na sane.
2557 Z pár slov geológ pochopil, čo sa stalo. Alexandrov sa rozumel do áut a konal bleskurýchle. Bieleho behúňa menom Vysoký Les (všetky jazdecké soby mali vlastné mená, na rozdiel od bezmenných ťažných zvierat, ktoré sa od seba ničím nelíšili) odviedol nabok a mocne ho priviazal.
2558 Geológ využil svoju nevšednú silu, a len čo sa presvedčil, že prívod a zapaľovanie je v poriadku, začal zúrivo krútiť kľukou. A všetko bolo tak, ako si Vaľa predstavovala v blúznivom sne. Mohutná, plecnatá postava voľne a rýchlo otáčala kľukou, čo tak vzdorovala slabým dievčenským rukám.
2559 Motor najsamprv nereagoval ani na geológovu silu, ale potom akoby bol precitol, zakašlal raz, druhý raz, nahlas kýchol a zrazu veselo zarapotal. Motor pracoval čím ďalej tým rovnomernejšie, a kým sa hrial, geológ prinútil vyčerpanú dievčinu vypiť glg pálenky a zajesť si.
2560 Geológ si počínal tak isto, hovoril tak veselo, že Vali pripadalo všetko, čo sa tu dialo pred polhodinou, ako zlý sen. Zohriaty motor teraz prívetivo hučal na malé obrátky, pre opravený stroj nebola už cesta k baniam taká ďaleká a spoza vrchov vychádzal vyštrbený mesiac.
2561 Chvíľu pretáčala motorom stuhnutú prevodovú skriňu, potom opatrne zaradila rýchlosť a zvýšila obrátky. Ťažký stroj sa pomaly pohol, zo dva razy ho nadhodilo a znova poslušne bral výstup za výstupom. Pochmúrny mesiac osvetľoval stále rovnako mŕtvu tajgu, lenže teraz bolo už všetko iné.
2562 A hoci pred svitaním mráz ešte pritiahol, všetko bolo na nohách. Úprimná vďaka drsných baníkov a srdečné pohostinstvo bolo jej odmenou za všetko, čo prežila... Vaľa sa vytrhla zo spomienok. Cesta odbočila do širokej stepnej doliny a za autom sa ťahal vľavo chvost hustého prachu.
2563 Vaľa dala zohriať vodu do čajníka a geológ sa namáhavo ťahal na barlách do hustého krovia. Jeho mizerný stav ešte zhoršovalo to, že niektoré prirodzené úkony sa stávali uňho hotovou komplikovanou operáciou a vlastná bezmocnosť ho doháňala ustavične do trýznivých rozpakov.
2564 Vaľa ukradomky pozrela za ním a srdce jej znova stisla ľútosť. Chytro začala pripravovať občerstvenie, aby zahnala obraz predošlého Alexandrova, s ktorým mimovoľne musela porovnávať toho dnešného. Geológ sa vrátil červený od námahy a doslova sa zvalil na trávu pri ohníku.
2565 Prestali šuchotať halúzky na karosérii, zmĺkol aj motor. V tíšine, ktorá zavládla, bolo počuť len slabé sipenie prehriateho chladiča. Alexandrov, viac mŕtvy ako živý po tej zlej ceste, s úľavou pozeral na pásik dymu, čo stúpal z plechového komína nízkeho, dobre postaveného zrubu.
2566 A... ja, ja sa rozplačem! – povedala napokon mladá žena a prižmúrila oči; na volant kvapkali slzy. Motor zahučal a geológ sa nestačil ani pohnúť, auto sa už rozbehlo a šinulo sa kľukatou cestičkou pomedzi krovie. Alexandrov dlho hľadel za ním, započúvaný do hukotu motora, ktorý sa strácal v diaľke.
2567 Geológ upokojil lesníka. Vypil zo zdvorilosti čaj, potom sa zvalil na pričňu a zaspal, akoby ho do vody hodil. Keď sa zobudil, slnko už zapadalo. Dvere na zrube boli otvorené. Z otiepky rojovníka, čo tlela na uhlí v starej mise, šírila sa ostrá vôňa, chrániaca geológa v spánku pred komármi.
2568 Ako spod zeme doliehalo vzdialené dunenie, také zlovestne výhražné, že sa Alexandrov zachvel. Lesníkova tvár, upretá do diaľky, ľahostajná a nehybná, vyzerala v súmraku ako z dreva. Ani len fajočka sa mu nezachvela v ruke, podopretej o koleno. Alexandrov sa priplazil k dverám.
2569 Len na to, aby si tu zahynúť! Geológ mu začal vysvetľovať cieľ svojho príchodu, ale nehovoril pravdu. Má vraj pozorovať búrku nad sedlom Havrania jurta, aby zistil, odkiaľ prichádzajú oblaky a kedy veštia nečas pre pútnikov. Nevládze sa pohybovať, ale sedieť v kolibe, dívať sa a zapisovať, to môže.
2570 Taká nebezpečná vec darmo robíš. Prečo, ktorý hlupák to vymyslieť? Alexandrov si pomyslel, že najväčší hlupák je on sám. Oklamať syna prírody s jeho vážnym vzťahom k životu a hĺbavosťou stepného obyvateľa nebolo také jednoduché, ako si to Alexandrov spočiatku predstavoval.
2571 V hustom súmraku nemohol rozoznať Tuváncovu tvár. Lesník si dlho napchával fajočku a babral sa s navlhnutou zápalkou, potom dlhými dúškami pomaly vťahoval do seba dym. Rozžeravená fajka mu osvetľovala čelo, zachmúrené od usilovného rozmýšľania, a sklopené oči s prižmúrenými viečkami.
2572 Sám tebe pomohol by... ale mal som len jediný syn, aj ten umrel, zanechal ženu a dve deti. Teraz si musím rozmyslieť, nemôžem ísť do hocijaká nebezpečná vec! Ešte koľko rokov im musím pomáhať. Alexandrov vystrel ruku a položil ju lesníkovi na kostnaté zápästie so zvráskavenou, drsnou kožou.
2573 Lenže v živote to bolo práve naopak. Nikto sa nesnažil pripísať mu svoje dohady, ani ho nepodozrieval z absurdných úmyslov len preto, aby ukázal svoju pochybnú prezieravosť. Dokonca aj Tuvánec, ktorý mal na to právo, pretože sa ho geológ pokúšal oklamať, uveril hneď pravému vysvetleniu.
2574 Alexandrov pochopil, že taktnosť ľudí, ktorí mu pomáhali, vypestovala sa v drsnom živote, kde sa každý hneď musí zodpovedať za svoje osobné omyly sám pred sebou aj pred najbližšími druhmi. Títo ľudia boli zvyknutí spoliehať sa v prvom rade na seba a hlavne dôverovať si.
2575 Istota v nevídanú silu kolektívov, ktoré zvládnu akúkoľvek fantastickú úlohu a sú oporou našej spoločnosti, akosi posmelila Alexandrova. Nervová vyčerpanosť z posledných dvoch dní, z nadľudskej námahy bezvládneho tela a z obáv, či sa mu vydarí jeho zámer, ustúpila a rozplynula sa v zdravom spánku.
2576 Z prechladnutého hrdla vyrážali len sipľavé, slabé zvuky, ale sluch poľovníka ich aj tak zachytil. Čoskoro sa pred Alexandrovovou kolibou ukázal Tuvánec. Pozorne si obzrel geológa, zarasteného, začadeného, vo vlhkých a prepálených šatách, zodratých od kŕčovitého plazenia po hroblinách a rojovníku.
2577 Blesky si posmešne a pokojne odleteli do diaľky práve vo chvíli, keď sa mu zdalo, že sa už už blíži k miestu ich prízračného bláznivého tanca. Do krajnosti vyčerpaný geológ často upadal do mrákot a ležal pod prúdmi studeného búrkového dažďa, kým ho ostrý vietor nevzkriesil.
2578 Vzdor mračnám komárov sa ponáral do blúznivého spánku, až kým zemou neotriaslo dunenie, veštiace príchod ďalších chmár. Elán geológa neopúšťal, ale zachraňovalo ho azda iba elektrinou nasýtené horské ovzdušie, inak by bol musel zahynúť od zimy, vlhkosti, presilenia a podvýživy.
2579 Dozrievala tragédia, veštiaca neplodný koniec jeho úsilia. Blízke blesky mu nedali možnosť pozorovať, no na druhej strane boli jedinou nádejou, ako odhadnúť miesta, kde sú ložiská rudy. Nadišli jasné, slnečné dni. Alexandrov si oddýchol od strašného napätia a premohol podivnú hypnózu horskej búrky.
2580 Geológ sa presvedčil, že pod bahnistými kopčekmi Havranej jurty sú náleziská kovových rúd. Nebolo takmer pochybností, že náhornú plošinu, tiahnucu sa ako vypuklá kupola ďaleko na západ smerom k širokej vrstve metamorfovaných bridlíc, tvoriacich chrbát, pretína v hĺbke mnoho rudných žíl.
2581 Tanec bleskov, ktoré sa metali na miestach hodne vzdialených od seba a navonok celkom nerozlíšiteľných, svedčil o veľkej rozšírenosti rudných ložísk. Možno, že hlavné ložisko spočíva práve pod bridlicami ako v kedysi slávnom najbohatšom nálezišti olova Brooken Hill v Austrálii.
2582 Postupne, zo dňa na deň, z noci na noc, nahmatával miesto, kde bývajú blesky najintenzívnejšie. Tam sa dali predpokladať rudné žily najplytšie pod zemou. Geológ si stále prenášal kolibu a s každou búrkou bol bližšie k centru bleskov. Lenže dni utekali a obdobie búrok sa mohlo znenazdajky skončiť.
2583 Napili sa čaju s medovými plackami, ktoré doniesol lesník z dediny do daru. Potom sa Tuvánec vyteperil na koňa a Alexandrov znova osamel so šumom vetra na pustom sedle, s neprestajnými bolesťami v drieku a s obvyklými neveselými myšlienkami. Uplynuli ešte dva dni, slnečné, suché a veterné.
2584 Alexandrov smutne vylihúval v kolibe, poddával sa ubíjajúcej únave, ktorá ho neopúšťala odvtedy, ako odišiel Tuvánec. Bolesti v zlomenom chrbte mu nedali spať, nespavosť ešte vybičovala strašné nervové napätie. Alexandrov mal pocit, že keby sa len na chvíľočku opustil, depresia nad ním zvíťazí.
2585 Geológ sa zaťal zubami do kopčeka pod hlavou, aby potlačil hroznú túžbu, čo sa mu vzmáhala v duši, a ostal nehybne ležať, nevšímajúc si komáre a mušky, čo mu zalepovali oči. Alexandrov nevedel, koľko času uplynulo, kým začul známe vzdialené dunenie. Osud sa nad ním ešte trošku zmiloval.
2586 Ešte dve tri hodiny bude žiť plne a radostne, zapálený snahami vášnivého bádateľa, v napätí hľadania, tohto mocného, hlbokého a odvekého pudu, ktorý vždy žije v ľudskej duši. Alexandrov vyliezol z koliby. Tmavá šedivá clona zastrela východnú polovicu neba a zahasila ranné zore.
2587 Ich farby zbledli, zavýjajúci vietor preletel po náhornej plošine a zrazu stíchol. Nehybná noc bola mĺkva, dunenie hromu v diaľke prestalo. Železné nebo sa ťažko ovalilo na liatinové horské chrbty, zbiehajúce sa k sedlu. Geológ sa až zachvel, tak doľahla naňho tiesnivá tíšina.
2588 So stratenou nádejou na búrku, na to, že ešte na chvíľu sa môže odpútať od svojich múk, zazdal sa mu ďalší život márnym a neznesiteľným. Zvrtol sa a chcel sa odplaziť do svojho šedivého brloha ako umierajúce zviera, ktorému sa protiví volanie života a šíry voľný priestor.
2589 Tuho prižmuroval oči, aby neoslepol od burácajúcich svetiel elektrického výboja, čo pred ním tancovali, hadili sa ako obrovské biče a šibali na všetky strany, až sa triasla obloha aj hory. Všetko sa vari krčilo hrôzou pred silou týchto mnohokilometrových elektrických iskier.
2590 Geológ sa plazil, ako len vládal, aj pod prúdmi studeného dažďa ho zalieval pot. Povetrie sa otriasalo od hromového rachotu a Alexandrov ohluchol, vnímajúc burácanie hromu len podľa záchvevov tela. V očiach za pevne stisnutými viečkami sa mu marila a zvíjala svetelná clona.
2591 Cítil sa ako ukrivdené decko, srdcervúco zareptal proti nemilosrdnému, nespravodlivému osudu, ktorý ho len bije a bije. Zavzlykal, ťažká hlava mu klesla na mokrú zem a rozpálené čelo pritisol do hlinačky. Dotyk zeme ho vyliečil, mihotavá clona sa mu znenazdajky rozišla pred očami.
2592 Hromový a neznesiteľný záblesk odhodil Alexandrova od vytúženého cieľa, ale nespôsobil mu citeľné poranenie. A nech, čoho sa on má báť? Pred geológom vyrastal jeden múr ohňa za druhým, zem sa v jednom kuse triasla, noc sa chvela medzi pekelnými zábleskami a občasnými chvíľkami hlbokej čierňavy.
2593 Miatlo sa mu vedomie. Myseľ pracovala spomalene, ale aj tak si geológ stačil uvedomiť, akú chybu urobil. Kde má zápisník pre prípad, že neprežije túto rannú búrku? A keď si siahol stuhnutými prstami pod blúzu, vtedy sa to stalo... Celým telom až po končeky prstov mu prebehol desivý pocit.
2594 Pálčivý, trhajúci a zároveň ohlušujúci smrteľným pokojom. Nevidel a nepočul nič, len sa mu celé telo vystrelo v prudkom kŕči, keď desaťkilometrový blesk udrel do pôdy vedľa neho, alebo možno priamo do neho. Geológ ostal nehybne ležať dolu tvárou, stískajúc obidvoma rukami osudný kolík.
2595 Alexandrov sa pohol, nadvihol sa a poobzeral sa vôkol. Naľavo, ani nie na kilometer, zazrel svoju kolibku. Kto by uveril tomu, čo sa stalo, kto by si vedel predstaviť, aká dlhočizná bola cesta, čo ho sem doviedla v búrkovej mrákave? Prekvapila ho tupá bolesť v ľavom kolene.
2596 Ostrý kamienok pod kolenom ho presvedčil, že noha cíti. Alexandrovovi zrazu tak vyschlo v hrdle, že ledva vytlačil zo seba akýsi nezreteľný chrapot, a pokúsil sa znova pohýbať nohami. Ožili, hýbali sa! Náramne slabé, so svalmi ochabnutými ako handra – ale predsa žili! Alexandrov sa bál tomu uveriť.
2597 Zahmlená myšlienka vštepila geológovi do duše plachú istotu. Či to bol ten vražedný blesk, či časté bleskové výboje alebo strašné nervové vypätie vykonalo svoje dielo – dosť na tom, že poškodené nervy ožili. Alexandrov sa pokúsil odrazu vstať, ale nevládal a ťažko sa zvalil nabok.
2598 Badať na ňom vplyv nových prúdov – vidíš, fajčí cigarety a nevláči sa s večnou kopijou a štítom. V tejto Strednej Sahare sme teda ozaj mali šťastie. Pre výskumnú výpravu je takýto sprievodca poklad! Pozná celý kraj, mnoho chodil s expedíciami a vie, kadiaľ môžu ísť autá.
2599 Za čiernym zrázom nízkej náhornej plošiny na severe zjavil sa rozmazaný obláčik svetla, ktoré sa rozjasňovalo a rozjasňovalo, až boli z neho dva prúdy žltých lúčov, upreté k hviezdnemu nebu. Auto sa škriabalo po strmom severnom svahu. Ešte pár minút – a duté hučanie motora prešlo v prenikavý rev.
2600 Obrovské biele nákladné auto sa štveralo na piesočnaté kopce okolo tábora, hádzalo ho zboka nabok a rýchlostná skriňa mu len tak hvízdala. Auto zastalo asi päťdesiat krokov od ohňa a sálalo horúčosťou prehriateho motora, pachom zhoreného oleja a gumy. V priestrannej kabíne sa zapálilo matné svetlo.
2601 K ohňu doliehal len nejasný šum. Profesor a kapitán sa ticho zhovárali, ľudia, čo prišli s archeológom, vykladali novinky. Tuareg vystrel dlhé telo obďaleč od Francúzov a hlboko zadumaný zvoľna fajčil. Zložil si z tváre rúško a cigaretu kládol do úst plavnými pohybmi po plece obnaženej ruky.
2602 Som prvý raz na Sahare a tento národ ma zaujíma. Kedysi to boli slávni zbojníci a otrokári. Hovoria celkom neznámym jazykom, ich tifinarská spisba nemá nikde obdoby a dobre ju ovládajú len ženy. Ženy sú u nich hlavou rodu, sú slobodné, a nie nevoľnice ako u okolitých moslimov.
2603 Tiressuen si vzal cigaretu a zaškúlil na svojich francúzskych spolucestujúcich, ktorí pozorovali rádiotelegrafistu, rýchlo vyklepkávajúceho kľúčom heslá. Pred duševným zrakom kočovníka púšte, ktorý bystro zachytil aj sebamenší detail v kraji, rozvíjal sa obraz prvého stretnutia s Afaneor.
2604 Bokom od kľukatých chodníkov a púšťových ciest, v neznámej doline, stoja zrúcaniny starobylého mesta. Na skalnatej rovine, vo venci zvetraných kopcov, sa z ničoho nič vypínajú pozostatky kolonád a zrúcané múry. Na kraji zrúcanín je veľký štvorec, vykladaný kameňmi a orámovaný bielymi dlaždicami.
2605 Tu sa zišli na hudobnú slávnosť okolití Tuaregovia z kmeňa Kel Adžer, a náhodou sa dostal sem aj on, osamelý Taj Tok. V jasnom mesačnom svite medzi bieloskvúcimi stĺpmi uvelebili sa tmavé zahalené postavy mužov – divákov a hostí, pretože slávnosť usporiadali ženy a ony aj prvé vystupovali.
2606 Nato sa ruky dievčaťa vzopäli do výšky, ako keď veľký vták zamáva krídlami, aby sa vydal na svoj let, ale ešte ho priťahuje sila zeme. S obradnou dôstojnosťou drobčili nohy vo farebných, perličkami zdobených sandáloch. Nežná, smutná pieseň a pomalé pohyby učičíkali Tiressuena.
2607 Oprel si hlavu o stĺp a upadol do príjemných polodriemot, sledujúc speváčku spod sklopených viečok. Potom vystriedali sólistku štyri ženy. Postavili sa do radu, raz sa blížili k divákom, sediacim pri stĺpoch, raz zase cúvali chrbtom k spleti bielych dlaždíc a kameňov, čo ostali z rímskeho mesta.
2608 Tiressuen poznal niektoré verše z detstva a do driemot sa mu vpletala ešte aj spomienka na matku, sklonenú nad jeho detskou postieľkou v tichých večerných chvíľach, keď zmĺkne bľačanie kôz, ťavy sa vzdialia od stanov a na západe onemie večný kočovníkov spoločník – vietor.
2609 Hladká koža, ktorá sa zdala Tiressuenovi veľmi tmavá, zaleskla sa jej v mesačnom svite ako vyleštený kov. Línie jej rúk, obrysy tela, vlniace sa pod rúchom, boli vymodelované ako na francúzskych bronzových soškách, čo videl v Tamanrassete, a také krásne, že sa Tiressuenovi zatajoval dych.
2610 Menlivá, preskakujúca, skoro nepostihnuteľná melódia, a do toho kedy tedy výkriky plné bôľu a clivoty, temne vábivé, náruživé a hlboké tóny, znepokojujúce a strhujúce... Kde sa vzal, tu sa vzal veľký bubon, ktorý zlovestne zabubnoval, sprevádzaný tupými a úsečnými údermi malých bubnov.
2611 Pieseň sa zmietala ako prenasledovaný bežec, čo hľadá východ. Víťazná vyzývavosť, divoká radosť striedala sa so zúfalými a nastrašenými výkrikmi, ktoré ticho a bezmocne doznievali v melódii, potom sa opäť vzmáhal divý odpor v prudkom striedaní vysokých a hlbokých tónov.
2612 Kapitán a profesor sedeli pri nemej skrinke vysielačky a vo svetle neskorého mesiaca vyzerali prísni, dôstojní. Tuareg si sadol na skladaciu stoličku, ktorú mu ponúkli, a čakal. Francúzi voľačo chcú! Neboli by ho zavolali tak obradne sem nabok, keby chceli prejednať len zajtrajšiu cestu.
2613 Ďalej od Diablovej hory, sedemsto kilometrov odtiaľto, prešiel si cez Mekerrane, močarinu so slanou vodou, a prekonal si jarné pohromy, keď namiesto strašných pieskových víchríc prichádzajú záplavy. Vtedy ste prešli cez Mekerrane po celej dĺžke až po vyschnuté nečisté In Raris.
2614 Ale teraz treba využiť nočný chlad, veď aj tak je žiaľbohu krátky! Tuareg si zapálil, zľahka sa uklonil a zamyslene odchádzal ku kopčeku, obďaleč od tábora, kde si postlal svoje jednoduché lôžko. Kapitán sa za ním šibalsky díval a profesor natešený potľapkával vedúceho výpravy po pleci.
2615 Treba s nimi zaobchádzať ostražite, len len že ste to nepokazili. Oni pomaly žijú a pomaly uvažujú a náš obvyklý zhon im pripadá ako obyčajné bláznovstvo. Práve preto som mu dal lehotu a navrhol som, že počkáme, ako sa rozhodne. A pre nás, myslím, bude tiež najlepšie odložiť všetko do zajtra.
2616 Len tisíce vybielených kostier zvierat, čo tu pohynuli, a zavše aj ľudské kostry značkujú tieto pieskom zaviate cesty! Umrela sláva azalajov – obrovských saharských karaván, čo zásobovali černošskú krajinu vzácnou soľou a dovážali obilie a proso kočovníkom, ktorí nepoznali poľnohospodárstvo.
2617 Na Sahare sa zjavilo viacej potravy, už nehrozí každý piaty rok hladová smrť, hoci ženy naďalej zbierajú drobné belasé zrnká drinu a v Atakore sa naďalej zhromažďuje skoro celý Ahaggar v čase dozrievania tauitu – nízkej trávnatej rastliny s drobnými zrniečkami ako krupica.