| 1 |
On založil veľkú Tyrolskú mliekársku spoločnosť v Londýne bez mliekární, bez kráv, bez povozov, ale s tisícom odberateľov. Obsluhoval jednoducho tak, že prekladal malé nádoby, stojace pred dvermi zákazníkov, pred dvere svojich odberateľov. On udržiaval s istou mladou dámou, ktorej všetky poštové zásielky zadržiavali, nevysvetliteľne tajnú korešpondenciu tak, že fotografoval svoje drobulinké zprávy na doštičky mikroskopu. Nejeden z jeho výčinov charakterizuje úžasnú jednoduchosť. Hovorí sa, že kedysi premaľoval v ulici všetky domové čísla za najtmavšej noci len preto, aby dostal do pasce nejakého cestujúceho. Vie sa, že on vymyslel prenosné poštové skriňky, ktoré staval na nárožia ulíc v tichých predmestiach, aby cudzinci mali kde vkladať svoje poštové poukážky. Napokon ho poznali ako úžasného akrobata; na vzdory svojej ohromnej postave vedel skákať ako lúčna kobylka a miznúť v korunách stromov ako opica. Preto veľký Valentin, keď sa vydal na cestu, aby našiel Flambeau, uvedomoval si veľmi jasne, že jeho dobrodružstvo sa skončí nájdením hľadaného. Ale ako ho mal nájsť? To zamestnávalo neprestajne myšlienky veľkého Valentina. Bola tu jedna vec, ktorú Flambeau pri všetkej svojej obratnosti v prestrojovaní nemohol zakryť, a tou bola nezvyčajná výška jeho tela. Keby Valentinovo bystré oko bolo zazrelo vysokú predavačku jabĺčiek, vysokého granatiera, alebo i dosť vysokú vojvodkyňu, bol by ich na mieste zatkol. No na celej ceste vlakom nenašiel nikoho, koho mohol pokladať za prestrojeného Flambeau práve tak, ako sa nemôže prestrojiť mačka za žirafu. Pokiaľ šlo o ľudí na lodi, bol spokojný, a z tých, ktorí pristúpili v Harwichu, alebo cestou, ostávali už iba šiesti: železničný úradník malej postavy, idúci až na konečnú stanicu, traja celkom malí obchodní záhradníci, ktorí pristúpili o dve stanice ďalej, jedna vdova veľmi malej postavy, prichádzajúca z malého mesta v Essexu a veľmi malý rímskokatolícky kňaz, ktorý nastúpil v malej essexskej dedinke. Keď sa dostal k tomuto poslednému, Valentin hneď sa ho vzdal a temer sa usmial. |
| 2 |
Valentin bol skeptik pravého francúzskeho vzoru a nemal rád kňazov. Vedel však cítiť s nimi súcit a tento malý budil súcit v každom. Mal veľký ošarpaný dáždnik, ktorý mu každú chvíľu padal na podlahu. Zdalo sa, že ani nevie, kde je pravý koniec jeho zpiatočného lístku. Prostodušne vysvetľoval každému, že si musí dať dobrý pozor, lebo v jednej z tých svojich mnohých hnedých škatúľ má niečo zo skutočného striebra "s modrými kamienkami". Nezvyčajná miešanina jeho essexskej tuposti a svätej prostodušnosti zabávala Francúza, až sa kňaz predsa len dostal nejako do Tottenhamu so všetkými svojimi škatuľami a vrátil sa pre svoju cigaru. Valentin mal pri tom ešte toľko dobroty, že ho varoval, aby nerozprával každému o tom striebre, keď chce, aby mu ostalo. Ale nech hovoril Valentin s kýmkoľvek, oči mal otvorené pre niekoho iného, či bohatého alebo chudobného, muža alebo ženu, no hľadal neprestajne niekoho, ktorý by bol dobrých šesť stop vysoký, lebo Flambeau bol ešte o štyri palce vyšší. Vystúpil v Liverpolskej triede presvedčený, že doposiaľ nikde nenaďabil na hľadaného zločinca. Pobral sa potom rovno na Scotland Yard, aby predložil svoje papiere a zaistil si pomoc pre prípad potreby. Potom si zapálil cigaretu a dal sa na dlhú obchôdzku londýnskymi ulicami. Idúc triedami a námestiami za Viktóriou, zrazu zastal. Bolo to staromódne námestie, veľmi typické pre Londýn a práve v tej chvíli plné ticha. Vysoké, jednoduché domy na okolí vyzeraly súčasne i zachovalé i neobývané; záhon krovia v prostriedku námestia zdal sa byť opustený ako zelený ostrovček v Tichom oceáne. Jedna zo štyroch strán bola oveľa vyššia než ostatné, ako trón s baldachýnom a táto strana bola prerušená, ako sa to v Londýne niekedy robieva – reštauráciou, ktorá ako by bola na toto miesto zablúdila zo Soho. So zakrslými rastlinami v hrncoch a dlhými, žlto-biele pruhovanými okenicami bola budova veľmi nápadná. Vyčnievala vysoko nad ulicu a, tiež podľa londýnskeho spôsobu plátania, k vchodu do budovy viedly schody, vzbudzujúc dojem, že je k budove pristavený požiarny rebrík. |
| 3 |
On však bol mysliaci muž a súčasne jednoduchý muž. Všetky jeho obdivuhodné úspechy, ktoré zdaly sa byť čarodejníctvom, dobyl únavnou logikou, jasnou a presnou francúzskou myšlienkou. Francúzi elektrizujú svet nie nadhodením nejakého paradoxu, ale truismom. Uskutočňujú truismus do takých dôsledkov – ako vo francúzskej Revolúcii. Ale práve preto, že Valentin vedel myslieť, poznal tiež hranice rozumu. Len ten, kto nevie nič o motoroch, hovorí o poháňaní motorov bez petroleja; len ten, kto nevie nič o myslení, hovorí o rozumovaní bez pevných, nepopierateľných základov. Valentin nemal nijaké prvé základy. Flambeau nepristihol v Harwichu a keď sa nachodil v Londýne vôbec, mohol byť niečím medzi tulákom vysokej postavy na Winbledon Common a rečníkom vysokej postavy, popíjajúcim práve v hoteli Metropol. V tejto úplnej nevedomosti mal Valentin svoj spôsob nazerania a vlastnú metódu. V takých prípadoch počítal s nepredvídaným. V takom prípade, keď nemohol sledovať dráhu rozumu sledoval starostlivo dráhu nerozumu. Miesto, aby šiel na pravé miesta – do banky, na policajné stanice, na rendez vous – chodil systematicky na nepravé miesta; klepal na dvere každého prázdneho domu, prevrátil každý cul de sac, prešiel každou ulicou, uzavretou navŕšením smetí a rumísk, obišiel každú krivú uličku, ktorá ho zvádzala. Hájil tento neprirodzený spôsob celkom logicky. Hovorieval, že najhoršie je, keď niekto má nitku, ale vraj najlepšie je, keď nemá vôbec žiadnu nitku, lebo potom sa mu naskytá možnosť, že nejaká nezvyčajnosť, ktorá upúta oko prenasledovateľa, mohla práve tak upútať oko prenasledovaného. Niekde musí človek začať a najlepšie je, keď začne tam, kde sa azda druhý zastavil. Ten rad schodov ku vchodu, tá pokojnosť a úhľadnosť reštaurácie vzbudily jemnú, romantickú fantáziu detektíva a prinútily ho rozhodnúť sa začať na verímboha práve na tom mieste. Vyštveral sa hore schodmi, posadil sa za stôl pri obloku a rozkázal si čiernu kávu. Predpoludnie už prikročilo a on doposiaľ neraňajkoval. |
| 4 |
Ostatní detektívi ho nasledovali váhavým krokom. Ulica, ktorou sa poberali, bola tak úzka a plná tieňov, že keď vystúpili neočakávane na priestranstvo pod šírou oblohou, prekvapení videli, že večer je ešte jasný a plný svetla. Dokonalá klenba zelenej farby páva prechádzala do zlatej medzi černejúcimi sa stromami a temne fialovými diaľkami. Zelený odtienok bol už dosť hlboký, bolo možno rozpoznať dve-tri hviezdy, ako kusy kryštalu. Všetko, čo ostávalo z denného svetla, spúšťalo sa so zlatým ligotom nad okraj Hampsteadu a obľúbenú preliačinu, známu pod menom Údolie zdravia. Výletníci, uchyľujúc sa sem na svojich prechádzkach, ešte sa nerozišli; niekoľko párikov sedelo nenútene na lavičkách a kde-tu nejaké dievča zavýsklo v diaľke na hojdačke. Nádhera nebies temnela a zahaľovala okolitú ľudskú všednosť. Valentin, stojac na svahu a dívajúc sa do údolia zazrel, čo hľadal. Medzi temnými a miznúcimi skupinami bola jedna zvlášť temná a nemizla, skupina dvoch ľudí v kňazskom obleku. I keď sa zdali malí ako hmyz, Valentin poznal, že jeden z nich bol oveľa menší ako druhý. Čo aj bola tá druhá postava shrbená v postoji vedca a ničím sa markantne neodlišovala od druhej, Valentin videl, že ten muž je dobrých šesť stôp vysoký. Zaťal zuby a šiel ďalej, mávajúc netrpezlive palicou. Súčasne, keď sa vzdialenosť podstatne zmenšovala a obidve čierne postavy sa zväčšovaly ako v drobnohľade, spozoroval aj viac, niečo, čo ho zarazilo a predsa niečo, čo akosi očakával. Nech bol veľký kňaz ktokoľvek, o totožnosti malého nemohlo byť pochybností. Bol to jeho druh z vlaku, ten malý, územčistý curé z Essexu, ktorého vystríhal, aby si dal pozor na svoje hnedé papierové škatule. Teraz, keď v poznávaní osôb došiel až tak ďaleko, shodovalo sa všetko účelne a rozumne. Valentin sa toho rána vypytovaním dozvedel, že akýsi Otec Brown z Essexu prináša strieborný kríž so zafírmi; relikviu značnej ceny, aby ju ukázal na kongrese cudzím kňazom. To bolo to "striebro s modrými kamienkami" a Otec Brown bol dozaista tým malým dôverčivým kňazom z vlaku. |
| 5 |
Až potiaľto zdal sa zločin celkom jasným a zatiaľ, čo detektív ľutoval kňaza, opovrhoval temer Flambeauom, že sa snížil k takej ľahkovernej obeti. Ale keď si Valentin spomenul na všetko, čo sa stalo od rána, na všetko, čo ho priviedlo k tomuto triumfu, darome si lámal hlavu, aby našiel nejaký smysel a súlad s ostatnými skutočnosťami. Čo spoločného mala krádež strieborného kríža so zafírmi, spáchaná na kňazovi z Essexu, s obliatou stenou? Čo spoločného mala s označením orechov za pomaranče, alebo s tým, že bolo predom zaplatené okno, ktoré sa potom rozbilo? Koniec honby bol blízky, ale stratil akosi podstatu. Keď mal niekedy neúspech v svojom podnikaní, čo sa mu stávalo zriedkavo, držal zvyčajne niť, no zločinec mu predsa uvrzol. Teraz držal zločinca, ale nemohol nájsť niť. Tie dve postavy, ktoré sledovali, vliekly sa ako čierne muchy nad šírym zeleným obrysom vrchu. Zrejme boly zabraté do rozhovoru a ani nepozorovaly, kam idú; dozaista však išly do najdivších, najzamĺklejších výšin krajiny. Ich prenasledovatelia, blížiac sa k nim, museli použiť nedôstojnú pozíciu stopovačov zveriny, krčiť sa za kroviskami, za stromami a plaziť sa vysokou trávou. Takýmto nie práve príjemným spôsobom podarilo sa honcom priblížiť sa ku koristi tak blízko, že počuli ich rozhovor, ale okrem slova "rozum", ktoré sa v rozhovore husto opakovalo a vždy temer detským hlasom, nič inšie nerozoznali. Raz na príkrom svahu medzi hustým krovím detektívi stratili s očí prenasledovaných mužov a našli ich stopy až po smrteľnom strachu desiatich minút. Na tom mieste viedla cesta okolo vrcholu vŕšku, odkiaľ sa otváral výhľad na scenériu západu slnka, divú i nádhernú. Pod stromom na tomto význačnom, ale opustenom, zanedbanom mieste, stála stará, rozheganá drevená lavica. Na tej sedeli kňazi, zahĺbení ešte vždy do vážneho rozhovoru. Nádherná zeleň a zlatistý odtienok skvel sa stále ešte nad temnejúcim obzorom, ale nebeská klenba nad nimi prechádzala pomaly zo zelena do modra a hviezdy objavovaly sa väčšmi a väčšmi, ako vzácne drahokamy. |
| 6 |
Aristíd Valentin, náčelník parížskej polície, prišiel neskoro na obed. Hostia, ktorých povolal, sa už schádzali pred jeho príchodom. Upokojil ich dôverný sluha Ivan, starec s jazvou a tvárou temer rovnako šedivou ako jeho fúzy, ktorý sedával v predsieni – v sieni ovešanej zbraňami. Valentinov dom bol azda práve taký nezvyčajný a chýrny ako jeho pán. Bol to starý dom, ohradený vysokým múrom a vysokými topoľmi, ktoré prečnievaly až temer nad Seinu; ale zvláštnosť – vari aj cena pre políciu – jeho architektúry záležala v tom, že nemal iného východu, len dvere v priečelí, ktoré striehol Ivan a jeho zbrojnica. Záhrada bola rozsiahla, upravená a z domu do nej viedlo niekoľko dverí. Ale ani zo záhrady nebolo prístupu do vonkajšieho sveta; okolo záhrady bežal vysoký hladký múr s kovovými špicami na temeni; nebola to zlá záhrada, najmä nie pre muža, na smrť ktorého prísahal nejeden zločinec. Podľa Ivanovho vysvetlenia hostiteľ telefonoval, že ho niečo zdržalo na niekoľko minút. V sputočnosti robil Valentin prípravy na popravu a na podobné hnusné veci a čo sa mu tieto povinnosti protivily, plnil ich vždy svedomite. On, nemilosrdný v prenasledovaní zločincov, bol mierny, pokiaľ šlo o ich potrestanie. Od chvíle, čo opanoval francúzske – a v nemalej miere aj europské – policajné metody, využil svoj veľký vplyv na zmiernenie rozsudkov a na vyčistenie väzení. Bol jedným z tých veľkých ľudomilných francúzskych mysliteľov, ktorých jedinou nepeknou vlastnosťou je, že robia milosť chladnejšou ako spravodlivosť. Valentin už prišiel v čiernych večerných šatoch s červenou rozetou – veľmi elegantne. Tmavé fúzy mal už pokropené šedou farbou. Odišiel rovno do svojej pracovne, ktorá bola na strane do záhrady. Dvere, vedúce do záhrady boly otvorené a keď starostlivo zamkol svoju tašku na miesto, kde zvyčajne bývala, stál chvíľočku v otvorených dverách a hľadel do záhrady. Jasný mesiac zápasil s letiacimi handrami mračien búrky a Valentin ho pozoroval mĺkvo, čo je nezvyčajné u takých vedeckých pováh ako on. |
| 7 |
Keď stretnete niektorého člena vybraného klubu "Dvanásť verných rybárov", vystupujúceho do hotelu Vernon na výročný obed klubu, uvidíte, keď vyzlečie svrchník, že na túto slávnostnú príležitosť si obliekol kabát nie čierny, ale zelený. A keby ste sa ho spýtali (pravda, predpokladám, že máte toľkú, hviezdam vzdorujúcu odvahu, aby ste oslovili takú bytosť), prečo to urobil, odpovedal by vám azda tým, že nechce, aby ho niekto pokladal za čašníka. Odstúpite skrúšene, ale opustíte takto doposiaľ nerozlúštené tajomstvo a rozprávku, ktorú hodno vypočuť. Keď sa stretnete niekedy (aby sme ďalej sledovali niť nepravdepodobných domnienok) s prívetivým, ťažko pracujúcim malým kňazom, ktorý sa volá Otec Brown a spýtate sa ho, ktorý svoj skutok považuje za najpodarenejší, povie vám azda, že ten, keď v hoteli Vernon zabránil zločinu a vari zachránil dušu len tým, že počúval zvuk niekoľkých krokov na chodbe. On je trochu hrdý na odvážnu a podivuhodnú domnienku, ktorú vtedy prejavil, a preto možno že vám tú udalosť vyrozpráva. Keďže ale nie je pravdepodobné, že v svojom živote vystúpite tak vysoko, aby ste sa stretli s "Dvanástimi vernými rybármi", alebo že klesnete tak hlboko, že sa stretnete s Otcom Brownom medzi zločincami a ich pelešmi, obávam sa, že nikdy nepočujete o tej histórke, ak ju nepočujete odo mňa. Hotel Vernon, v ktorom Dvanásť verných rybárov odbavovalo svoje výročné obedy, bol podnik, ktorý môže jestvovať len v oligarchickej spoločnosti, ktorá temer šalie za môdou. Hotel bol zvrhlý podnik – "výlučný" obchodný podnik. Čiže zarábal tým, že hostí nevábil, ale odstrašoval ich. Obchodníci v srdci plutokrácie sa stávajú lstivými, aby mohli byť prieberčivejší, ako ich zákazníci. Tvoria skutočné prekážky a ťažkosti, aby ich bohatí a unudení klienti mohli vynaložiť dômyselné úsilie a peniaze na zdolanie prekážok a ťažkostí. Keby bol v Londýne hotel, do ktorého nesmie vstúpiť nikto, kto nedosahuje výšky aspoň šiestich stôp, spoločnosť by v tom hoteli hneď pokorne poriadala večierky šesťstopových mužov. |
| 8 |
Keby tam bola nejaká drahá reštaurácia, ktorá by bola pre púhy vrtoch jej majiteľa otvorená len vo štvrtok poobede, bola by v tom čase naplnená. Hotel Vernon stál, ako by náhodou, na rohu námestia Belgravia. Bol to malý hotel a veľmi nepodarený. No práve jeho nepodarenosť považovali za hradbu, chrániacu zvláštnu triedu. Najmä jednej z jeho nepodareností prikladali veľkú dôležitosť: okolnosť, že mohlo tam obedovať skutočne len štyriadvadsať osôb. Jediný jedálny stôl bol povestný stôl na terase, stojaci na voľnom vzduchu na malej verande, ktorá hľadí do najkrásnejšej londýnskej záhrady. Práve preto, že štyriadvadsať miest okolo stola mohlo sa obsadiť len za teplého počasia a okolnosť, že ich použitie bolo zťažené, robilo to miesto vyhľadávaným. Majiteľom hotelu bol vtedy Žid menom Lever, ktorý získal temer milión len tým, že prístup do svojho podniku zťažoval. Pravda, vytrval dôsledne v obmedzení objemnosti svojho podniku a v jeho najstarostlivejšom a najlepšom vedení. Vína a kuchyňa boly skutočne také dobré ako v Europe a chovanie sa služobníctva verne odzrkadľovalo mravy anglických najvyšších tried. Majiteľ poznal všetkých svojich čašníkov ako prsty na svojej ruke; bolo ich len pätnásť. Bolo ľahšie stať sa členom parlamentu ako čašníkom v tom hoteli. Každý čašník bol vycvičený v mlčanlivosti, uhladenosti tak, ako by bol sluhom gentlemana. A skutočne, bolo tam vždy toľko čašníkov, že každého obedujúceho gentlemana obsluhoval iný čašník. Klub Dvanásť verných rybárov nebol by obedoval nikde inde, lebo požadoval si prepychovosť súkromnosti a bol by sa zdesil pri pomyslení, že v tej istej budove obeduje aj nejaký iný klub. Pri svojich výročných obedoch mali "rybári" vo zvyku vystaviť všetky svoje poklady, ako by boli v súkromnom dome, najmä slávnu súpravu rybacích nožov a vidličiek, ktoré boly odznakom klubu. Každý kus bol klenotom, prevedeným v podobe ryby z rýdzeho striebra a ozdobený veľkou perlou. Toto náčinie používali k rybacine a tento pokrm bol najskvostnejším pokrmom skvostného obeda. |
| 9 |
Spoločnosť mala veľký počet obradov a pravidiel, ale nemala žiadne dejiny a žiaden cieľ; práve preto nebola veľmi aristokratická. Nemuseli ste byť ničím, aby ste mohli byť jedným z dvanástich rybárov; keď ste neboli osobou istého významu, nikdy o vás nikto nepočul ani potom, keď ste sa stali rybárom. Klub bol založený pred dvanástimi rokmi, jeho prezidentom bol mr. Audley a viceprezidentom vojvoda z Chesteru. Čitateľa prirodzene udiví, ako som získal svoje vedomosti o tomto úžasnom hoteli a bude azda aj premýšľať, ako sa do neho dostala taká obyčajná osoba, ako môj priateľ Otec Brown. Moja histórka, pokiaľ ide o toto, je jednoduchá, ba vulgárna. Na svete je istý veľmi starý zbojník a demagóg, ktorý s poburujúcou zprávou, že všetci ľudia sú bratia, vniká i do tých najvybranejších útulkov a kdekoľvek tento vyrovnávač zavíta na bielom koni, je povinnosťou Otca Browna nasledovať ho. Jedného z čašníkov hotelu Vernon, istého Taliana, ranila mŕtvica a jeho židovský zamestnávateľ, čudujúc sa, pravda, takej povere, privolil, aby zavolali najbližšieho kňaza pápežencov. Hriechy, z ktorých sa čašník vyspovedal Otcovi Brownovi, nepatria do našej histórky pre tú príčinu, že kňaz si to nechal pre seba, ale dalo mu to podnet, aby napísal list alebo výpoveď, ktorou by sa napravila stará krivda. Otec Brown so svojou nehaneblivosťou, ktorú by bol prejavil aj v Buckinghamskom paláci, žiadal, aby mu zaobstarali miestnosť a písacie náčinie. Pán Lever sa ocitol na rázcestí. Bol láskavý a mal aj to nepekné zdanie láskavosti, ktorému sa protiví strojenie ťažkostí a výstupov, ale prítomnosť cudzinca v jeho podniku práve toho večera bola čímsi, ako blatom na niečom, čo bolo práve vyčistené. V hoteli Vernon nebolo kútika, ani predsiene, lebo nebolo tam nikdy čakajúcich ľudí, ani zákazníkov, ktorí pribudli náhodile. Bolo tam pätnásť čašníkov a dvanásť hosťov. Keby sa tam bol našiel toho večera nový hosť, bol by vzbudil taký údiv, aký by sme cítili my, keď, sediac v okruhu svojej rodiny pri raňajkách, našli by sme pri stole nového brata. |
| 10 |
Keby ste raz prišli do hotelu Vernon (ale to sa sotva stane), prešli by ste krátkou chodbou, ozdobenou niekoľkými sčernelými, ale významnými obrazmi a prišli by ste do hlavného vestibulu, z ktorého sa otvára napravo chodba, vedúca do hostinských miestností a naľavo druhá chodba, ktorá vedie do kuchyne a kancelárie hotela. Hneď naľavo je roh zasklenej kancelárie, ktorá hraničí bezprostredne s hlavnou predsieňou. Podobá sa starému hostinskému výčapu a pravdepodobne z toho vznikol. Je to akýsi dom v dome. V tejto miestnosti sedával zástupca majiteľa hotelu (okrem neho tam nikdy nikto nesedel) a za touto pisárňou, na ceste k bytom služobníctva, bola šatňa pre hostí, hranica hosťovského územia. Medzi kanceláriou a šatňou bola malá miestnosť bez osobitného vchodu, ktorú užívali na chúlostivé záležitosti, ako je napríklad poskytnutie pôžičky tisíc libier vojvodcovi alebo odmietnutie pôžičky šiestich pencí. I to je už znakom šľachetnej snášanlivosti pána Levera, že dovolil, aby toto posvätné miesto znesvätil obyčajný kňaz, ktorý tam čmáral vyše pol hodinu na kuse papieru. História, ktorú písal Otec Brown, bola dozaista oveľa lepšia, ako táto, lenže verejnosť sa o nej nikdy nedozvie. Môžem prezradiť len toľko, že bola práve taká dlhá, ako táto a že posledné dva, tri odseky boly najúnavnejšie a najnevrušujúcejšie. Práve v čase, keď kňaz došiel až po tie odseky, uvoľnilo sa intenzívne sústredenie jeho myšlienok a ožily jeho živočíšne smysly, zvyčajne veľmi bystré. Izbica, v ktorej sedel, bola bez svetla a vari práve hustnúca tma, ako to zvyčajne býva, zbystrila jeho sluchový smysel. Keď Otec Brown dokončieval poslednú a najnezávažnejšiu časť listiny, spozoroval, že píše podľa rytmu zvuku, ktorý sa neprestajne opakoval a prichádzal zvonku. Poznal, že sa nachodí v tej istej situácii, ako ten, kto, sediac vo vlaku, počúva do taktu s hrmotením idúceho vlaku, a len čo si to uvedomil, poznal aj to, že píše podľa taktu krokov, ktoré neprestajne vnikajú z chodby, teda podľa zvuku, ktorý nie je nezvyčajný na takom mieste, ako je hotel. |
| 11 |
Keď takto celkom nevoľky počúval niekoľko sekúnd, vyskočil a počúval ďalej napnute s hlavou nachýlenou na bok. Potom sa posadil a s hlavou sklonenou do dlani počúval i rozmýšľal. Kroky vonku boly v jednotlivých časových intervaloch práve také, ako kroky, vzývajúce sa hocikde inde a predsa, ako celok prezrádzaly niečo veľmi zaujímavého. Iné kroky nebolo počuť. Bol to vždy veľmi tichý dom, lebo hostia sa vyznali v dome a odchádzali hneď po príchode do svojich miestností, kým služobníctvo podľa prísneho nariadenia bolo neviditeľné až do chvíle, keď ho hostia potrebovali. Objavenie sa nejakej nepravidelnosti bolo teda nezvyčajné. Kroky boly také podivné, že človek by sa bol ťažko rozhodol, či ich má nazvať pravidelnými alebo nepravidelnými. Otec Brown ich sledoval pohybom prstu na stole, ako ten, kto precvičieva na klavíri nejakú pieseň. Zprvu sa ozval vždy dlhý rad rýchlych, malých krokov, aké robil ľahký človek, keď chce zvíťaziť v pretekoch, ale na určitom mieste sa náhle zastavily a premenily sa na pomalé, ťažké kročaje, ktorých počet bol len štvrtinou počtu predošlých, i keď trvaly rovnako dlhý čas. V okamžiku, keď odznela ozvena posledného kroku, ozvaly sa zas tie predošlé ľahké kroky náhliacich sa nôh, aby po nich prišlo zas dunenie ťažkej chôdze. Nemohlo byť pochybností o tom, že sú to tie isté topánky, čiastočne preto, že (ako som už podotkol) neboly tam iné topánky, jednak preto, že slabo, ale veľmi charakteristicky vŕzgaly. Otec Brown mal takú hlavu, že si musel klásť otázky, ale pri tejto triviálnej otázke darmo si lámal hlavu, nenachodil odpoveď. Videl už ľudí, ktorí utekali, aby skočili, videl ľudí utekať, aby skĺzli, ale prečo by sa niekto rozbiehal, aby potom šiel pomaly? Alebo naopak, prečo išiel pomaly, aby potom utekal? A inakšie sa nemohla vysvetliť smiešna chôdza tých neviditeľných nôh, len tak, že ten muž šiel veľmi rýchle do polovice chodby, aby druhú polovicu prešiel veľmi pomaly, alebo kráčal veľmi pomaly až na jeden koniec, aby mal pôžitok kráčať rýchle na druhý koniec. |
| 12 |
Jedna i druhá domnienka bola nerozumná a mozog Otca Browna sa zatemňoval ako izbica. Keď však začal úpornejšie rozmýšľať, práve tma v miestnosti oživila jeho myšlienky. Ako vo sne sa mu zjavily tie fantastické nohy; videl ich poskakovať v neprirodzených, ale symbolických postojoch. Bol to azda nejaký pohanský tanec? Či vari nejaký nový spôsob vedeckého výcviku? Otec Brown začal presnejšie formulovať otázky, ktorými chcel objasniť, čo tie kroky znamenajú. Keď skúmal najprv tie pomalé kroky, musel uznať, že neboly krokmi majiteľa podniku. Takí ľudia buď idú rýchlym, plantavým krokom, alebo sedia. Nemohol tak chodiť ani sluha alebo posol, čakajúci na rozkaz. Ľudia z chudobnejších vrstiev (v oligarchii) sa niekedy tmolia, keď sú trochu opití, ale na takých význačných miestach zvyčajne stoja, alebo strnule sedia. Nie, tieto ťažké a predsa pružné kroky s istým prízvukom bezstarosti, nie veľmi hlasné a predsa nedbajúce, či robia lomoz a aký, tie mohly patriť iba jedinému živočíchovi na zemeguli, mohly byť len krokmi gentlemana zo západnej Europy, ktorý sa uživil aj bez práce. Práve keď kňaz nadobudol istotu v tejto veci, kroky sa zrýchlily a utekaly predo dvermi ako potkan. Počúvajúci zbadal, že tento krok, čo aj bol oveľa rýchlejší, bol nečujnejší; zdalo sa, že ten muž kráča po špiciach. Ale v mysli kňaza nevyvolal dojem tajomnosti, naopak niečoho iného – niečoho, na čo si napochytre nemohol spomenúť. Táto polospomienka, ktorá spôsobuje, že človek sa cíti hlúpym, rozčuľovala Otca Browna. Vedel, že tieto kroky už niekde počul. Zrazu vyskočil s novou myšlienkou v hlave a išiel ku dverám. Miestnosť, v ktorej písal, nemala priamy vchod na chodbu, ale jeden východ viedol do zasklenej kancelárie, druhý do šatne. Skúsil dvere kancelárie, a zbadal, že sú zamknuté. Potom sa podíval na oblok, podobajúci sa v tej chvíli tabuli, plnej hmlistej červene, vyslanej blednúcim západom, a zavetril zlo, ako pes vetrí potkana. Rozumová časť (už rozumnejšia alebo nie) v ňom zvíťazila. Spomenul si na upozornenie majiteľa, že ho zamkne a príde ho neskoršie vypustiť. |
| 13 |
Dívali sa na ne vážne, lebo boly uznané za neužitočné výdavky, ako celý obed a celý klub. Podľa tradície musela byť polievka ľahká a nenáročná – len akási jednoduchá vigília pred rybacou hostinou. Hovor pri hostine bol z tých podivných, ľahkých hovorov, ktoré ovládajú britskú ríšu a riadia ju potajme, ale predsa by sotva poučil priemerného Angličana, ktorý by ho vypočul. Ministrov spomínali len podľa krstných mien a s blahosklonnosťou, ktorá bola presne ustálená. Radikálneho kancelára pokladu, ktorého strana Toryov nenávidela pre jeho upírstvo, velebili pre jeho krátke básničky a pre spôsob, akým pri honbách sedel na koni. O vodcovi Toryov, ktorého, ako sa predpokladalo, všetci liberáli nenávideli pre tyranstvo, hovorili, ako o liberálovi a tak ho aj chválili. Človek by bol myslel, že sú im politikovia veľmi dôležití a predsa im bolo u nich všetko dôležitejšie, ako ich politika. Pán Audley, predseda, bol láskavý, starší pán, ktorý nosil goliere podľa Gladstoneho a bol symbolom tej neskutočnej a predsa ustálenej spoločnosti. Nikdy nič nerobil – ani zlého. Nemal význam a nebol ani nadpriemerne bohatý. Vyznal sa však vo svete a to bolo dôležité. Strany ho nemohly ignorovať a keby sa bol chcel dostať do kabinetu, dozaista by sa tam bol dostal. Vojvodca Chester, podpredseda, bol mladší politik – začiatočník. Inakšie rečeno, bol to mládenec, starostlivo učesaný, pehavý, priemerne inteligentný a mal veľké majetky. Jeho vystúpenie vo verejnosti bolo vždy úspešné a zásady dosť prosté. Ak mu prišiel na um nejaký žart, povedal ho a uznali ho všetci za skvelý. Keď si nespomenul na vtip, poznamenal, že čas nie je vhodný na žarty, a pokladali ho hneď za vážneho, schopného človeka. V súkromnom živote a v klube sebe rovných bol celkove príjemný klebetár, úprimný ako žiačik. Pán Audley, ktorý sa politikou nikdy nezaoberal, zaujal k nej postoj oveľa vážnejší. Niekedy prekvapil spoločnosť, dávajúc im vedieť, že medzi liberálom a konzervatívom je istý rozdiel. On bol konzervatívny aj vo svojom súkromnom živote. |
| 14 |
John Crook, žurnalista, počul už o tomto vynikajúcom magnátovi a nebolo jeho vinou, keď magnát z City doposiaľ nepočul o ňom, lebo v istých článkoch Poľnice a Nového Veku písalo sa o sirovi Leopoldovi veľmi prísne. Ale nehovoril nič, len namrzene prizeral, ako sa skladajú s motorového vozidla, čo bol proces dosť zdĺhavý. Urastený, úhľadný šofér v zelenej uniforme vystúpil, složil sira Leopolda na prah, potom ho začal vybaľovať, ako voľajakú veľmi starostlivo chránenú batožinu. Pokrývok bolo dosť, aby naplnily celý bazár. Kožušiny všetkých možných lesných zvierat, šály všelijakých farieb odmotával jednu po druhej, až sa z tej motanice vymotalo čosi človeku podobného, prívetivého, ale ako cudzinec vyzerajúci starý pán so šedivou kozacou briadkou a žiariacim úsmevom, ktorý si trel rukavice jednu o druhú. Než sa toto zjavenie dokonalo, otvorily sa obidve krídla dverí uprostred predsiene a plukovník Adams (otec kožušinovej mladej dámy) vystúpil sám, aby uvítal svojho znamenitého hosťa. Bol vysoký, slnkom opálený a veľmi zamĺkly mužský, ktorý nosil červenú čiapku fajčiarov ako fez, čo mu dodávalo vzhľad anglického sirdara, alebo pašu z Egypta. S ním prišiel z domu aj jeho švagor, ktorý nedávno pricestoval z Kanady, urastený, temer valibukovský mladý farmár s plavou bradou, menom James Blount. A spolu s týmto vyšla z domu aj dosť bezvýznamná postava farára zo susedného rímskokatolíckeho kostola, lebo plukovníkova nebohá žena bola katolíčka a deti, ako sa v takých prípadoch často stáva, boly vychované v jej viere. Na tomto kňazovi zdalo sa byť všetko všedné, ba aj jeho meno, Brown, ale plukovník nachodil na ňom vždy niečo spoločenského a často ho zval k rodinným shromaždeniam. Vo veľkej vstupnej sieni bolo dosť miesta i pre sira Leopolda a jeho obaly. Portál a vestibul boly neúmerne veľké a tvorily veľkú miestnosť s dvermi na jednom a piatimi schodmi na druhom konci. Nad veľkým kozubom, nad ktorým visel plukovníkov meč, bolo vymotávanie sira Leopolda skončené a spoločnosť, rátajúc do toho aj zádumčivého Crooka, bola predstavená sirovi Leopoldovi Fischerovi. |
| 15 |
Divákov bolo málo, dvaja-traja z miestnych priateľov, príbuzní a služobníctvo. Sir Leopold sedel na prvom stupni a tienil so svojou plnou a vždy ešte kožušinami obalenou postavou výhľad malému farárovi za sebou; ale umeleckými veličinami nebolo nikdy zistené, či duchovný veľa stratil. Pantomima bola chaotická, ale nie zlá; bola presiaknutá oduševnením improvizácie, prichádzajúcej najmä od Crookovho šaša. Bol nezvyčajne vtipný a toho dňa nadchnutý akousi divou vševedúcnosťou, bláznovstvom rozumnejším než svet, takým, ktoré prichodí na mladého muža, keď uvidí na okamih istý výraz na istej tvári. Pokladali ho za šaša, ale v skutočnosti bol všetkým možným; autorom (pokiaľ bolo nejakého autora), šepkárom, maliarom dekorácií, staviteľom kulís a predovšetkým orchestrom. V náhlych prestávkach svojho namáhavého výkonu vrhol sa v plnej paráde ku klavíru a vytĺkal z neho populárne melódie práve tak absurdné ako primerané. Vyvrcholením toho a všetkého ostatného bol okamih, keď sa obidve krídla hlavného vchodu v pozadí javiska rozcabrily, ukazujúc utešenú mesačnú záhradu, ale súčasne a ešte markantnejšie povestného odborného hosťa, veľkého Floriána, prezlečeného za policajta. Šašo zahral na klavíri sbor strážnikov v "Pirátoch v Penzake", ktorý však prehlušil hromový tleskot, lebo každé hnutie veľkého komika bolo obdivuhodným i keď zdržanlivým chovaním sa policajta. Harlekýn k nemu priskočil a narazil mu jeho prilbu. Zatiaľ čo klavirista hral "Kde si našiel ten klobúk", pozeral policajt so skvostne strojeným prekvapením a v tom priskočil k nemu harlekýn zas a udrel ho opätovne (zatiaľ, čo klavirista zahral niekoľko taktov z "Dostali sme ešte jednu"). Na to harlekýn vletel policajtovi priam do náručia a padol na neho za veľkého potlesku. A vtedy, keď ten cudzí herec padol, nastalo to preslávené napodobenie mŕtveho muža, o ktorom v Putney dosiaľ kolujú legendy. Bolo temer nemožno veriť, že by mohol živý človek vyzerať taký bezvládny. Silák harlekýn si ho prehodil ako vrece a krútil sa s ním, pričom klavír drnčal šialené žartovné nápevy. |
| 16 |
Cez mnohé stáročia nebolo poriadneho pána na zámku Glengyle. Za obdobia kráľovnej Viktórie sa zdalo, že vyčerpali všetky výstrednosti. No posledný Glengyle ostal verný rodinnej tradícii. Urobil jedinú výstrednosť, čo mu ostala: zmizol. Nemyslím tým, že azda odišiel za hranice; všetko nasvedčovalo tomu, že ostal na zámku, ak niekde ostal. Ale i keď jeho meno ostalo v kostolnom registre i v sozname pairov, nikto ho už neuzrel. Ak ho niekto videl, tak iba samotársky sluha, koniar a záhradník, alebo niečo z obidvoch. Bol hluchý ani peň a preto tí, ktorí ho posudzovali povrchne, domnievali sa, že je učený, kým pozornejší ho mali za pochabého. Tenký, vysoký, hrdzavý nádenník hranatých čeľustí a brady, ale jasných modrých očú, menoval sa Izrael Gow a bol jediným sluhom v zamlklom zámku. Horlivosť, ktorú prejavoval pri vykopávaní zemiakov, a pravidelnosť, s ktorou chodieval do kuchyne, budily v ľuďoch dojem, že sa stará o pokrm svojho pána a že teda podivný earl je v zámku. Ak žiadala spoločnosť ďalší dôkaz jeho skutočnej prítomnosti v zámku, vytrval sluha zanovite pri tom, že pán práve nie je doma. Istého dňa povolali na zámok prepošta a kazateľa (Glengovia boli presbyteriáni). Tam poznali, že koniar, záhradník a kuchár pridal si k svojim mnohým úradom aj povinnosti hrobára, lebo uložil svojho vznešeného pána do rakvy a vrchnák priklincoval. V čase, keď Flambeau pred niekoľkými dňami prišiel na sever, nevedelo sa ešte, či tento nezvyčajný úkaz bol spojený aj s iným, už väčším alebo menším, lebo záležitosť ešte nebola náležite vyšetrená. No telo lorda Glengyle (ak to bolo telo) ležalo už vtedy dlhší čas v cintoríne. Keď Otec Brown prešiel tmavou záhradou a prišiel do tieňa zámku, mračná na oblohe zhustly a vzduch sa naplnil vlhkosťou a búrkou. Proti poslednému pruhu zlatozeleného západu zbadal čiernu ľudskú siluetu; muža s klobúkom ako hrniec a s veľkou lopatou na pleci. Kombinácia pripomínala hrobára, keď si ale Otec Brown spomenul na sluhu, ktorý chodieval vykopávať zemiaky, pokladal ju za celkom prirodzenú. |
| 17 |
Nebohý Archibald Ogilvie bol blízko toho, aby sa stal najlepším mužom, aký sa narodil v zámku Glengyle, ale jeho trpká ctnosť sa premenila v mizantrópiu; žialil nad nečestnosťou svojich predkov a ich nepoctivosť prenášal na všetkých ľudí. Nedôveroval ľudomilnosti a štedrosti a prisahal, že ak nájde muža, ktorý sa bude spravovať právom, dá mu všetky poklady rodu Glengyle, vlastne len zlato. Keď toto vyhlásil, uzavrel sa na svojom zámku a veru nečakal, že mu niekto odpovie. Istého dňa dostal telegram. Doručil mu ho zdanlive pomätený chlapčisko z neďalekej dediny. Glengyle mu dal, ako na posmech, nový halier. Domnieval sa, že mu dal halier, keď však neskoršie prerátal peniaze, poznal, že halier ešte má, ale sovereign chýba. Myslel si, že dostal novú látku na posmešky, lebo bol presvedčený, že nech sa chlapec zachová tak alebo onak, predsa prejaví špinavú chtivosť svojho plemena; alebo zmizne s peniazom, lebo sa priplazí zpät, čakajúc na odmenu svojej strojenej poctivosti. O polnoci toho istého dňa vzbudilo lorda Glengyle búšenie na zámockú bránu. Pretože žil sám, bez služobníctva, musel otvoriť bránu. Prišiel hluchý idiot, ktorý mu doručil telegram. Idiot nedoniesol nazpät sovereign, ale presne devätnásť šilingov, jedenásť pencí a tri haliere; nechal si len toľko, koľko mu prináležalo za doručenie telegramu. Bláznivá presnosť toho skutku pôsobila na chorobnú myseľ lorda Glengyle ako oheň. Prisahal, že bol Diogenesom, hľadajúcim poctivého človeka a že ho napokon našiel. Napísal nový testament, ktorý som videl. Vzal mládenca do svojho veľkého zanedbaného domu a vychoval si ho ako svojho jediného sluhu a – podľa svojho vrtochu – ako jediného dediča. Nech sú už duševné schopnosti podivného tvora akékoľvek, pochopil a celkom si osvojil dve utkvelé myšlienky svojho pána: predovšetkým to, že litera zákona je nado všetko a potom to, že on zdedil všetko zlato Glengylov. To je všetko a všetko je jednoduché. Obral celý dom o zlato, ale nevzal ani zrnko, čo nebolo zo zlata, ani zrnko tabaku. |
| 18 |
Niektoré z tých veľkých hradských, čo vedú z Londýna na sever, pokračujú ďaleko za obvodom mesta v podobe prízraku ulice, v ktorej sú veľké medzery, pokiaľ ide o domy, ale beží, zachovávajúc svoju líniu. Kde-tu nasleduje, povedzme, po skupine obchodov oplotené pole, potom obľúbený hostinec a za ním zeleninárska záhrada trhovca, po ktorej príde súkromný dom, aby potom nasledoval zas hostinec, pole, záhrada a iný dom a tak ďalej... Keby niekto išiel jednou z tých ciest, prišiel by k domu, ktorý by istotne upútal jeho pozornosť. Pravda, napochytre by si nevedel vysvetliť, v čom spočíva pútavosť domu. Fronta nízkeho, dlhého domu ide rovnobežne s ulicou, steny sú nalíčené zelenou a bielou farbou. Dom má verandu, okenice proti slnku a prístavky prikryté tým nezvyčajným druhom kopúl, ktoré vídať na niektorých staromódnych domoch. Dom je skutočne staromódny, veľmi anglický a veľmi predmestský, vystavaný v dobrom, starom slohu Claphamu. A predsa pôsobí dojmom, že ho vystavali pre horúce podnebie. Pri pohľade na jasné steny a okenice nevdojak myslíme na palmy. Nemôžem svoj pocit sledovať až ku koreňom pravdy, myslím však, že dom vystaval niektorý indický Angličan. Každý, kto popri tom dome prejde, pocíti vábenie, ktoré príčinu nenájde; pocíti, že vidí dom, o ktorom by sa mala rozprávať nejaká histórka. A mal by pravdu, ako sa hneď presvedčíte, lebo tu máte udalosť – rozprávku o podivných udalostiach, ktoré sa v tom dome odohraly na svätodušné sviatky roku 18... Každý, kto by bol vedľa toho domu prešiel vo štvrtok pred svätodušnou nedeľou okolo piatej hodine popoludní, bol by videl vychádzať z hlavných dverí domu Otca Browna, z malej fary u sv. Mungo, s veľkou fajkou a v spoločnosti svojho priateľa vysokej postavy, menom Flambeau, ktorý fajčil tenkú cigaru. Bez ohľadu na to, či by mal náhodilý záujem o osoby, vychádzajúce z dvier domu, alebo nie, pravdou je to, že osoby neboly jedinými zaujímavými predmetmi, ktoré sa objavily, keď sa dvere bielo-zelene zafarbeného domu otvorily. |
| 19 |
Pustili sa na cestu vyjasnievajúcou sa riekou; žeravá, fialová farba oblohy a bledé zlato mesiaca bledly vždy väčšmi a splývaly v ten ohromný bezfarebný kosmos, ktorý predchádza farbám úsvitu. Keď prvé, slabé pruhy červene, zlata a šedi rozdelily obzor od jedného konca až po druhý, zbadali pred sebou temné kontúry nejakého mesta, alebo osady, ktorá stála pri rieke. Kým prišli pod previsnuté prístrešia a mosty osady, bolo už šero, v ktorom mohli presne rozpoznať, čo majú pred sebou. Domy dlhými, nízkymi, naklonenými strechami zdaly sa prichádzať k rieke, aby sa naplnily, ako črieda šedého a červeného dobytka. Šíriace a blednúce sa zore prešly v pracovitý jasný deň, kým na pobreží a mostoch toho zamlklého mesta zazreli prvého živého tvora. Zazreli prívetivého, spokojne sa tváriaceho muža bez kabáta, len vo veste. Tvár s červenkastými bokombradami mal okrúhlu, ako zapadnuvší mesiac. Opieral sa o brvno nad plynúcou riekou. Z pohnútky, ktorú by nebol vedel analyzovať, Flambeau sa postavil v loďke a spýtal sa muža, či nevie, kde leží Reed Island, alebo Reed House. Úsmev na tvári spokojného muža sa rozšíril. Ukázal rukou na najbližšiu zákrutu rieky a Flambeau ho počúvol. Posadil sa a bez slova zamieril naznačeným smerom. Čln minul ešte nejeden trávnatý kút a sledoval niekoľko trstí v zamlklých zátočinách rieky, ale prv, než sa im hľadanie a vyčkávanie zunovalo, zahli za chobot vybiehajúci do rieky a vplávali do tíšiny akéhosi rybníka, či jazera. Pohľad na tíšinu ich nevoľky zaujal, lebo v samom prostriedku šírej vodnej hladiny, lemovaný so všetkých strán siatinami ležal nízky, dlhý ostrovček, na ktorom stál dlhý, nízky dom, alebo bungalow, vystavaný z bambusu, alebo inej, tuhej, tropickej trstiny. Svislé bambusové tyče tvoriace steny, boly bledožlté, šikmé tyče, čo tvorily strechu, boly tmavšie; červené, až hnedé, ale inak bol celý dom večným opakovaním sa jednotvárnosti. Breza včasné ráno rozšušorila trstie okolo ostrova a opierajúc sa o podivný dom, spievala v ňom, ako v ohromnej šalmaji. |
| 20 |
Kňaza, ktorý upieral na princa detsky vážny pohľad, prenasledovala myšlienka, ktorej sa nemohol zbaviť, a ktorú nemohol definovať. Hľadel na bledú tvár a štíhlu, švihácku postavu princa, ale nenachodil na nej neprirodzeného, len azda divadelnosť, ako u herca, pohybujúceho sa na javisku. Neurčitý záujem kňaza spočíval v niečom inom, v samotnej tvári princa Saradina; Otca Browna trápila neurčitá spomienka. Zdalo sa mu, že už princovu tvár niekde videl. Prichodila mu, ako tvár dobrého, starého známeho v maske, a nevedel si spomenúť, kde ju videl. Potom mu prišly na um zrkadlá a pričítal svoju myšlienku psychologickému účinku násobenia ľudskej masky. Princ Saradin rozdelil svoju pozornosť bezchybného hostiteľa medzi obidvoch svojich hosťov s veľkou dobrosrdečnosťou a taktom. Keď sa dozvedel, že Flambeau je športovec a chce dokonale využiť dovolenku, odviedol ho na člnku na najlepšie rybárske miesto na rieke. On sám sa vrátil a pripojil sa v knižnici k Otcovi Brownovi, aby sa zdvorile zahĺbil do filozofických chúťok duchovného. Prejavil, že sa rovnako dobre vyzná aj v rybačke i v knihách, i keď Otec Brown čoskoro poznal, že v pedagogickej literatúre sa princ nevyzná tak dobre ako v inej spisbe. Princ rozprával piatimi rečami, ale z každej poznal len žargóny. Bolo badať, že žil vo veľmestách a pohyboval sa vo veľmi pestrej spoločnosti. Niektoré jeho žarty a histórky pochádzaly z hráčskych brlohov a tajných fajčiarní ópia. V niektorých spomínal austrálskych tulákov, v iných talianskych bigantov a čo iné. Otec Brown vedel, že slávny princ Saradin strávil posledné roky ustavičným cestovaním, ale netušil, že jeho cesty boly takej pochybnej akosti a zábavy. I keď sa mu nemohlo uprieť mnoho dobrých vlastností, na takého jemnocitného pozorovateľa, akým bol Otec Brown, vyžiaroval princ Saradin neurčité ovzdušie nepokoja a nespoľahlivosti. Tvár mal hrdú, ale pohľad očú divý a pery sa mu triasly od drobných nervových záchvatov, ako človeku, ktorého zdravie podkopala pijatyka alebo drogy. |
| 21 |
Stojac zahľadený na chvejúce sa vodné zrkadlo, v ktorom sa kúpalo zapadajúce slnko, počul od druhého konca ostrovnej záhrady neklamný zvuk: cvendžanie chladnej ocele. Obrátil hlavu. Na samom konci dlhej ostrovnej záhrady, na kúsku pažite za posledným záhonom ruží, protivníci skrížili meče. Večer tvoril nad nimi klenbu panenského zlata. Boli vzdialení od neho, ale rozpoznal každú podrobnosť. Odhodili kabáty, ale žltá vesta princa Saradina a červená vesta a biele nohavice Antonelliho svietily v šikmých lúčoch ako farby tancujúcich figúr s hodinovým strojom. Meče sa blyšťaly od špíc až po rukoväte ako diamantové ihly. Dve postavy, z ktorých žiarila akási hrôza, vyzeraly malé a boly jasné ako motýle, ktoré sa chcú vzájomne pripichnúť ku korkovej doske. Otec Brown sa rozbehol plnou silou. Jeho krátke nohy ubiehaly pod ním ako na kolečkách, ale kým dobehol na bojisko, poznal, že prišiel veľmi zavčasu i veľmi neskoro... Neskoro, aby zabránil duelu v tieni chmúrnych Sicílčanov, opretých o veslá, a príliš včas, aby zamedzil nešťastný výsledok. Protivníci boli na podiv vyrovnaní. Princ s cynickou sebadôverou a Sicílčan s vraždiacou starostlivosťou užil všetkej obratnosti. V preplnených arénach sotva sa odohralo lepšie utkanie ako toto, ktoré iskrilo a cvendžalo na zabudnutom ostrovčeku, ovenčenom trstím. Rozčuľujúci zápas bol stále vyrovnaný. V kňazovi sa ozvala nádej. Bolo pravdepodobné, že sa pán Pavol čoskoro vráti s políciou. Aj Flambeau sa mohol každú chvíľu vrátiť z rybačky. Toho by bol Otec Brown s potešením vítal, lebo Flambeau, pokiaľ išlo o telesnú silu, vydal za štyroch mužov. Ale po detektívovi nebolo ani vidu ani slychu a čo viac a horšie, Pavol sa tiež nevracal. Čln sa neobjavil. Boli na ostrove, v tom rybníku bez mena, odrezaní od sveta ako na úskalí Tichého oceánu. Vo chvíli, keď cvendžanie ocele sa zrýchlilo v bleskový rachot, princ zrazu rozhodil rukami a špica protivníkovho meča mu vybehla na chrbte medzi lopatkami. Potočil sa dokola ako rozihraný chlapec, meč mu vyletel z ruky a potopil sa v rieke a princ padol. |
| 22 |
Vŕšok, na ktorom sedí malá osada Bohun Beacon, je taký strmý, že štíhla vežička kostola sa zdá byť vrcholom vŕšku. Pri úpätí kostola stojí kováčska dielňa, zvyčajne červená od plameňov a vždy plná pohodených kladív a odpadkov železa. Proti nej, na križovatke tvrdých, kamenistých ciest, stojí "Modrý kanec", jediný hostinec osady. A na tej križovatke dvoch ciest, vo chvíli, čo olovnaté a striebristé ranné šero začalo svitať, stretli sa dvaja bratia a prehovorili. Jeden z bratov deň začínal, druhý ho končil. Velebný a ctihodný pán Wilfred Bohun bol veľmi zbožný a kráčal na prísne duchovné cvičenie modlitbou, alebo rozjímaním. Plukovník Norman Bohun, farárov starší brat, nebol zbožný. Sedel na lavici pred "Modrým kancom" a popíjal. Filozofický pozorovateľ mohol pokladať jeho popíjanie i za posledný pohár utorkový, ale práve tak dobre ho mohol mať aj za prvý stredajší pohár. Bohunovia boli z tých nemnohých šľachtických rodov, ktoré skutočne pochádzajú zo stredoveku a ktorých zástava naozaj videla Palestínu. Kto si však myslí, že také rody sa tuho pridŕžajú tradície rytierstva, ten sa veľmi mýli. Okrem chudákov len málokto zachováva tradíciu a šľachtici nežijú tradícii, lež móde. Bohunovia boli za kráľovny Anny lúpežníkmi a za panovania Viktórie švihákmi, ale, ako nejeden z tých starých rodov, zhnili v posledných storočiach na obyčajných korheľov a degenerovaných frajerov a ľudia si čosi šepkali o šialenstve. Bolo skutočne niečo neľudského vo vlčom spôsobe plukovníkových pijatýk a v jeho chronických rozhodnutiach, že pôjde domov až ráno. V jeho počínaní bol hrozný znak nespavosti. Plukovník bol pekný, vysoký, už starší živočich, ale jeho vlasy boly na podiv plavé. Bol by vyzeral ako blondín s mocnou hrivou leva, keby nebol mal modré oči tak hlboko vpadnuté do jamôk, že sa zdaly čierne. Mal dlhé, plavé fúzy a nad nimi, po každej strane nosa, dlhú brázdu vrásky, ktorá siahala od nozdier až po kútiky úst a dodávala jeho tvári posmešku, ktorý nikdy nezmizol. Ponad frak mal oblečený podivný jasne žltý kabát, podobný jasnému županu. |
| 23 |
Po týchto slovách sa obrátil a vošiel do kostola, skloniac hlavu a prežehnajúc sa, ako ten, kto zaháňa zlého ducha. Túžil úzkostlive, aby v chladnom šere vysokej gotickej klenby zabudol na bratovu podlosť, ale bolo mu súdené, že toho rána tichý poriadok jeho náboženských cvičení prerušia drobné prekážky. Keď vkročil do kostola, ktorý býval v taký skorý čas vždy prázdny, pred oltárom vztýčila sa kľačiaca postava a rýchle vybehla do slnečného rána. Farár, poznajúc v ňom "bláznivého Joe", zastal a udivený hľadel za známym idiotom osady, o ktorom vedel, že nie že nechce, ale sa ani nemôže starať o náboženské úkony alebo čokoľvek iné. Bláznivý Joe (jeho skutočné meno nikto v osade nepoznal), bol chlapčiskom nekaľavným, so zježenými vlasmi a ústami vždy otvorenými a zachmúrenou tvárou. Bol kováčovým synovcom. Farár darmo hľadal v jeho hlúpej tvári prejav zámeru, ktorý ho priviedol do kostola. Wilfred Bohun nemohol uhádnuť, čo robil Joe v kostole, o čom rozjímal. Doposiaľ ho nikto nevidel modliť sa... Aká že to bola modlitba? Dozaista veľmi čudná. Wilfred Bohun dosť dlho stál na jednom mieste. Videl, že idiot vyšiel do slnečného svetla. Videl, že jeho nepodarený brat zavolal idiota k sebe s akousi kmotrovskou srdečnosťou. Posledné, čo farár videl, bolo to, že plukovník hádzal do otvorených úst idiota drobné mince a vážne sa snažil, aby do nich trafil. Odporný obraz tuposti a krutosti sveta pred tvárou slnka prinútil asketa, aby sa oddal modlitbe za očistu ľudstva. Posadil sa na lavicu pod farbistým oblokom na galérii, ktorú mal najradšej a ktorá ho vždy upokojila: pod modrým oblokom s anjelom, nesúcim ľaliu. Tam prestal myslieť na bláznivého chlapčiska s olovenou tvárou a rybäcími ústami a menej myslel na svojho zlého brata, ktorý obchádza cudzie príbytky ako lačný lev, ktorý chce ukojiť hrozný hlad. Zahĺbil sa do chladných a sladkých farieb striebristých kvetov a safírovej oblohy. Na tom istom mieste ho našiel o pol hodinu neskoršie Gibbs, dedinský obuvník, keď pribehol po farára. |
| 24 |
Flambeau sa väčšmi zaujímal o malú kanceláriu na poschodí pod sebou, ako o skvelý chrám Apolóna nad sebou. Bol pravým synom juhu, ktorý si nevie predstaviť, že by mohol byť iným, ako katolíkom alebo nevercom. Nové náboženstvá, už či ligotavé alebo matné, neboly mu po chuti. Za to však všetko, čo bolo rýdze ľudské, mal rád, a to najmä vtedy, keď išlo o peknú vec. A tie dve dámy na poschodí pod ním boly zvláštnosťami medzi ženami. Kanceláriu najaly dve sestry, jedna vysokej, nápadnej postavy, a obidve štíhle a černovlasé. Vyššia mala ohnivý orličí profil a bola z tých žien, ktoré si radi predstavujeme z profilu ako bezchybné ostrie krásnej zbrane. Zdalo sa, že si sama zvolila povolanie a životnú cestu. Mala oči prekvapujúcej žiarivosti, ale bola to žiarivosť ocele, nie žiarivosť diamantov, a jej rovná postava bola o máličko väčšmi upiata, než by bolo osožné jej kráse. Mladšia sestra sa podobala jej kratšiemu tieňu. Mala o poznanie jasnejšiu pleť, bledšiu a trochu bezvýraznejšiu tvár. Obidve nosily čierne šaty s manžetami podobnými mužským manžetám a práve také goliere, ktoré sa hodily pre ich zamestnanie. V londýnskych kanceláriách by ste našli na tisíce takých snaživých, upiatych dám. Zaujímavosť tých dvoch vyvierala z ich skutočných a nie zdanlivých pomerov, v ktorých žily. Pavlína Stacey, teda staršia, bola dedičkou honosného titulu a veľkého bohatstva. Vychovaly ju v kaštieli a v parku, ale chladná prepiatosť, vlastná moderným ženám, naviedla ju na to, čo pokladala za vážnejší a vznešenejší cieľ života. Pravda, majetku sa nezriekla; v tom by bola videla romantické opičenie sa, ktoré bolo cudzie a vzdialené mocne vyvinutému smyslu pre užitočnosť. Nechala si peniaze. Povedala, že preto, aby ich použila na praktické sociálne ciele. Zčasti ich uložila do svojho podniku, zárodku to budúceho vzorného závodu písania na stroji, zčasti ich rozdelila rozličným inštitúciám, ktoré sa zapodievaly podporovaním a šírením toho zamestnania medzi ženami. Nakoľko súhlasila mladšia sestra, Joan, s trochu prozaickým idealizmom svojej sestry, nemohol nikto bezpečne uhádnuť. |
| 25 |
Bol skoro taký vysoký, ako Flambeau, ale krajší. Mal zlaté fúzy a silné, modré oči. Vlasy bujné, ako hriva leva, mal sčesané nazad. Telom bol plavou beštiou Nietzscheho, ale všetka jeho živočišná krása bola zvýšená, ožiarená a znežnená vrodeným intelektom a oduševnením. Podobal sa niektorému z tých saských kráľov, ktorí boli kráľmi i svätcami súčasne. A podobal sa im, hoci bol nevhodným dieťaťom Londýna a žil v nevhodnom okolí; na vzdory tomu, že jeho pomocník (veľmi každodenne vyzerajúci mládenec s manžetami a golierom) sedel medzi ním a schodišťom v predsieni, že jeho meno bolo vyryté do mosadznej tabličky a jeho pozlátený odznak visel pred bránou mrakodrapu ako vývesný štít očného lekára. Všetka táto každodennosť nemohla utlmiť dojem živého, tiesnivého a súčasne povznášajúceho dojmu, ktorý vyžiaroval z Kalonovho tela a duše. Pri tom všetkom, čo sme o ňom povedali, človek v prítomnosti šarlatána cítil sa ako v prítomnosti veľkého muža. Aj vo voľnej plátenej kazajke, ktorú nosil v kancelárii miesto pracovného plášťa, bol podmaňujúci; bol postavou, ktorá naháňala strach. A keď si nasadil na hlavu korunku podoby zlatej obruče a obliekol biely plášť, v ktorom každý deň tri razy vítal slnko, vyzeral tak vznešene, že na tvári chodcov odumrel posmešok. Tri razy do dňa vystupoval na malý balkón svojho bytu pred tvár celého Westminstru; pri svitaní, na poludnie a pri západe slnka a odriekal nejakú litániu svojmu žiarivému pánovi. A práve vo chvíli, keď sa zvon na veži parlamentu a farského chrámu ešte slabúčko chvel po poludňajšom zvonení, uzrel Otec Brown, priateľ vysokého Flambeau, po prvý raz bieleho kňaza Apolóna. Flambeau, ktorý už nie raz videl Foebovo vítanie, zmizol v bráne mrakodrapu bez toho, že by sa bol obzrel, či ho jeho malý priateľ nasleduje alebo nie. Otec Brown, už či z odborného záujmu pre náboženské obrady alebo zo záujmu pre figliarstvo a podvodníctvo, ostal stáť na ulici a díval sa hore na balkón a na zbožňovateľa slnka práve tak pozorne, ako by sa bol díval na bábkové divadielko. |
| 26 |
Ozval sa šum, praskot a dunenie, ako po vypálení veľkej rakéty, prerušovaný neprestajným, prenikavým škriekaním. Päť osôb vbehlo do budovy a tri z nej vybehly a chvíľu prekrikovaly jedna druhú. Pocit neočakávaného zdesenia naplnil na okamžik polovicu ulice neblahou zvesťou... Neblahou zvesťou, ktorá bola tým horšia, že nikto nevedel, aká je to zvesť. Len dve osoby ostaly nehybné po výbuchu rozčulenia: krásny kňaz Apolónov hore na balkóne a nevzhľadný kňaz Kristov dole na ulici. Napokon sa v bráne budovy zjavila vysoká postava detektíva a svojou titanskou silou opanovala dav. Hovoril s najväčším vypätím hlasu; hučal, reval, ako loďná siréna v hmlistej noci. Rozkázal niekomu, alebo každému, aby zavolal lekára. Keď sa znovu obrátil, aby vošiel do budovy, jeho priateľ Otec Brown prekĺzol nepozorovane za ním. Do poslednej chvíle, kým sa za ním brána nezavrela, počul Otec Brown velebnú, jednotvárnu melódiu slnečného kňaza, vzývajúceho neprestajne svojho šťastného boha, ktorý je priateľom prameňov a kvetov. Otec Brown nasledoval svojho priateľa ku skupine ľudí, ktorí stáli pred ohradeným priestorom, do ktorého inokedy sostupoval výťah. Tento raz však miesto výťahu sostúpilo niečo, čo malo sostúpiť vo výťahu. Dlhé štyri minúty hľadel Flambeau na dno šachty a videl zakrvavené telo a rozbitú lebku; telo tej krásnej ženy, ktorá popierala jestvovanie tragédie. Nepochyboval, že má pred sebou Pavlínu Stacey. Poslal pre lekára, ale dobre vedel, že Pavlína je mŕtva. V tej chvíli nevedel, či sa mu kedysi páčila; nachodieval na nej mnoho takého, čo sa mu mohlo páčiť, ale aj nejedno také, čo sa mu protivilo. Bola však človekom a skrušujúci pátos podrobností i celkového vystupovania ho teraz pichal všetkými drobnými dýkami straty a opustenosti. Spomínal na jej krásnu tvár a namyslene priame slová s tou tajomnou živosťou, z ktorej pramení všetka trpkosť smrti. V jedinom okamžiku, ako blesk z modrej oblohy, ako hromový klín z prázdneho priestoru, zrútilo sa krásne telo otvorenou šachtou výťahu na dno, kde ho čakala smrť. |
| 27 |
Husto zalesnená a riedko osídlená krajina strnula v hlodavom mraze. Čierne medzery medzi kmeňmi stromov nemaly dna ako tmavé jaskyne toho neľútostného škandinávskeho pekla; pekla nesmierneho chladu. Aj štvorhranná veža kostola bola pohansky severská, ako by bola barbarskou vežou v mori skál na Islande. Noc nebola vhodná na prehliadku cintorína, ale musíme uznať, že cintorín bol hodný prehliadky. Vystupoval náhle z popolavých pustatín lesa ako hrb alebo chrbát zeleného trávnika, ktorý bol vo svite hviezd šedivý. Väčšina hrobov ležala na svahu a chodníček, vedúci ku kostolu, bol príkry, ako schody. Na vrcholku vŕšku, na jedinom plochom rovnom a význačnom mieste, stál pomník, pre ktorý sa stal cintorín svetoznámym. Odlišoval sa od ostatných hrobov, lebo bol dielom istého slávneho sochára modernej Europy, ale jeho povesť upadla do zabudnutia pre chýrečnosť a slávu muža, ktorého predstavoval. V dotyku matného, striebristého štetca hviezd bolo vidieť masívnu kovovú postavu ležiaceho vojaka so silnými rukami, sopnutými k večnej modlitbe. Jeho veľká hlava spočívala na kanóne ako na vankúši. Ctihodná tvár vojaka bola obrastená bradou, vlastne bokombradou podľa starej vážnej módy plukovníka Newcoma. Rovnošata, čo len načrtnutá niekoľkými prostými čiarami, bola krojom moderného vojaka. Pri pravom boku vojaka ležal meč s umelou špicou a pri ľavom biblia. V teplých letných dňoch prichádzaly k pomníku koče amerických turistov a osvietených obyvateľov predmestí, aby videli pomník. Im bola šíra, lesnatá krajina aj v krásnych dňoch neprívetivou a zanedbanou i so širokou kaplnkou a kostolom spolu. V mrazivej zimnej noci boli by sa nazdali, že sú sami s hviezdami... V tichu ztrnulých lesov zavrzly dvierka a dve temné postavy v čiernych oblekoch začaly vystupovať po úzkom chodníčku k hrobke. V mrazivom, matnom svite hviezd nebolo možno rozpoznať nič inšie, len to, že jedna z tých postáv bola nezvyčajne vysoká, a druhá (vari pôsobením zákona o protivách), na podiv malá. Noční návštevníci prišli k náhrobku slávneho vojaka a tíško zastali. |
| 28 |
Ale práve tak neverím, že by bol býval z nepriateľského tábora. Nazdám sa, že bol miestnym prostredníkom; vodca alebo zpravodajca. Vojaci ho videli radiť sa so starým plukovníkom Clancy, ale ešte častejšie ho videli v spoločnosti majora. Vôbec tak sa mi zdá, že major bol význačnou osobou a v záznamoch toho vojaka. Major bol chudý, mal ryšavé vlasy, menoval sa Murray a pochádzal zo Severného Írska a bol puritánom. V denníku sa neprestajne opakujú žarty o kontraste medzi prísnosťou toho ulsterského krajana a dobrosrdečnosťou plukovníka Clancy. Okrem toho našiel som v nich vtipy na Supa a jeho jasné šaty. Ale všetky tie ľahkomyseľnosti sú premiešané niečím, čo by som nazval vojenskou surmitou... Za anglickým táborom, temer rovnobežne s riekou, viedla jedna z veľkých spojovacích ciest okrsku. Na západe zatáčala k rieke, ktorou prechádzala spomenutým už mostom. Na východe klesala do pustatín, kde stála najbližšia anglická stráž, vzdialená asi dve míle od mostu. Práve od toho miesta sa ozval toho večera dupot a lesk ľahkej jazdy, v radoch ktorej pisateľ denníka poznal na svoje najväčšie prekvapenie generála St. Clare a jeho štáb. Sedel na vysokom bielom koni práve tak, ako ho poznáme z obrázkových časopisov a z obrazu v Akadémii. Môžete byť istý, že pozdrav, ktorým ho privítali, nebol služobne obradný. On nemárnil čas ceremóniami, ale soskočiac s koňa vkročil do kruhu dôstojníkov a pustil sa do živého, dôverného rozhovoru. Nášmu kronikárovi bola nápadná náhlivosť, s akou sa generál pustil do rokovania s majorom Murray. Tento výber, i keď azda kronikárovi nápadný, nebol prirodzený, lebo tí dvaja, generál a major, boli ako stvorení na to, aby boli priatelia. Boli to muži, ktorí "čítali vo svojich bibliách" a obidvaja boli starými typmi protestantských dôstojníkov. Už bolo, ako bolo, ale toľko je isté, že keď generál vysadol na koňa, aby sa vrátil do svojho tábora, ešte vždy sa vážne rozprával s majorom a že aj potom, keď na svojom bielom koni odchádzal k rieke, štíhly ulsterský rodák kráčal popri jeho koni a vážne rozprával s generálom. |
| 29 |
Ale aj on pocítil bolesť nad nesrovnalosťou, keď ho včas ráno zobudilo klopanie na dvere a dozvedel sa, že zavraždili sira Aarona Armstronga. Zákerná násilnosť spáchaná na obľúbenej a milej osobnosti sira Armstronga, ktorý bol až smiešne milý ku každému a tešil sa temer legendárnej obľube, bola akási absurdná a nevhodná. Prichodilo mu to, ako by bol počul, že Sunny Jim sa obesil, alebo že pán Pickwick v Harwole zomrel. Sir Aaron, ako ľudomil, prišiel do styku s temnejšou polovičkou ľudskej spoločnosti a chválieval sa, že s ňou vie zaobchodiť spôsobom čo najsvetlejším. Jeho politické a sociálne reči boly naplnené anekdotami a "Hlasným smiechom"; jeho telesné zdravie bolo skvelé, jeho mravouka bola čistým optimizmom a rozprával o pijanstve (o svojom obľúbenom predmete) s tou nesmrteľnou a dokonca jednotvárnou dobrosrdečnosťou, ktorá je často znakom úspešnej a úplnej zdržanlivosti. Hodnoverne zistená história jeho obrátenia sa od alkoholu k striedmosti bola obľúbenou témou na nejednom puritánskom rečništi a kazateľni; rozprával verejne, ako sa dal zvábiť od škótskej teologie k škótskej pálenke a ako sa oslobodil z osídel a stal sa (ako skromne dodával), tým, čím je. Ale jeho hustá, biela brada, anjelská tvár a iskriace okuliare na mnohých kongresoch a hostinách, na ktorých sa objavily, nepripustily veriť, že by bol býval takým chorobným zjavom, akým je pijan alebo kalvinista. Bol, ako každý cítil, najvážnejším, i keď bol najveselším zpomedzi všetkých ľudských synov. Býval vo vidieckom obvode Hampsteadtu v peknom, vysokom, ale nie širokom dome; v takej modernej prozaickej veži. Najužšia z jeho nízkych stien sa týčila nad príkrym zeleným svahom železničnej trate a otriasaly ňou uháňajúce vlaky. Sir Aaron Armstrong, ako sám vyhlasoval, nemal nervy. No, i keď vlaky nie raz otriasly domom, toho rána dom otriasol vlakom. Lokomotíva sa pomaly blížila a zastala práve na tom mieste, kde roh domu priliehal k zelenému trávnatému svahu... Zastavovanie mechanických tiel musí byť pozvoľné, ale živá príčina bola v tomto prípade veľmi rýchla. |
| 30 |
Pravda, tým by nebol zastavil vlak. Lenže muž aj kričal, a to podľa toho, čo sa o tom neskoršie rozprávalo, kričal úplne neprirodzene a nezvyčajne. Vydal jeden z tých výkrikov, ktoré sú príšerne zreteľné, i vtedy, keď nerozumieme slovám, ktoré boly zakričané. V tomto prípade to slovo bolo takéto: "Vražda!" Strojvodca neskoršie prisahal, že by bol zastavil aj vtedy, keby nebol porozumel slovu, taký hrozný a rozhodný bol prízvuk hlasu. Vlak ihneď zastal a jediný pohľad stačil na poznanie tragédie. Muž v čiernom na zelenom svahu bol Magnus, sluha sira Aarona Armstronga. Optimistický baronet sa nie raz posmieval čiernym rukaviciam svojho sluhu, ale teraz by sa nebol smial. Iba dvaja-traja takí zvedavci sa našli vo vlaku, ktorí preskočili koľaje, aby sa podívali na telo starca v žltom rannom kabáte s jasne červenou podšívkou, ktoré ležalo na samom úpätí zeleného svahu. Kus šnúry visel s nohy, ako svedok nejakého zápasu. Kde-tu bolo vidieť temné škvrny, ale len veľmi málo. Telo ležalo ohnuté, temer vo dvoje zlomené, v polohe skoro nemožnej pre žijúceho tvora. Bol to sir Aaron Armstrong. Po niekoľkých vzrušujúcich okamihoch sa na zelenom svahu objavil muž vysokej postavy a krásnych fúzov, ktorého niektorí cestujúci pozdravili ako tajomníka mŕtveho muža, Patricka Royce, kedysi známeho a povestného znalca umenia. Royce vyjadroval sluhove vzrušenie oveľa neurčitejšie, ale práve preto tým presvedčivejšie... Vo chvíli, keď aj tretia osoba domácnosti nebohého, slečna Alica Armstrongová, dcéra sira Armstronga, prišla tackavým krokom do záhrady, strojvodca ukončil dobrovoľnú zastávku. Ozvala sa píšťala a vlak, ťažko oddychujúc, odjachal na najbližšiu stanicu pre pomoc. Na žiadosť Patricka Royce, bývalého veľkého tajomníka Umeleckej spoločnosti, privolali aj Otca Browna. Royce bol Ír a jedným z tých náhodilých katolíkov, ktorí si na svoje náboženstvo spomenú len vtedy, keď im je veľmi zle. Jeho žiadosť bola by bývala splnená práve tak ochotne aj vtedy, keby ju Otcovi Brownovi nebol predniesol istý úradný detektív, ktorý bol priateľom neúradného detektíva Flambeau. |
| 31 |
V Amsterdame, v hlavnom meste Hollandska žil za dávna jeden nemecký kupec, ktorý sa Robinsonom menoval. Ešte v mladom svojom veku sa ta vysťahoval a skrze šťastné podujatie si veľký majetok získal. Neskoršie sa navrátil do svojej vlasti a tam sa v svojom rodisku osadil. So dňa na deň sa jeho dobrobyt zväčšoval a keď sa mu po niekoľkých rokoch syn narodil, myslel si že je blažený. Dieťa sa pekne vyviňovalo a i rodičia všetku svoju nádeju v tohto chlapca skladali, poneváč on bol jediný, ktorý meno otca svojho nosil; a z tej príčiny vo všetkom dobrom sa súčastňoval, ba i jeho najtajnejšie myšlienky sa vykonať usilovali. Chlapec riastol a výborné vedomosti jeho sa so dňa na deň rozmnožovaly, tak že i radosť ich sa tým vždy zväčšovala. Všetky zlé hry ale aj navymýšľal a jeho najmilšie zamestnanie bolo, keď s inými deťmi sem a tam blúdiť mohol. Pravda učiť sa nechcel a práve zato v škole on len v somárskej lavici sedával. Jeho samopašnosť neskoršie ho k mnohým ľahkomyslným a nemúdrym skutkom priviedla, čím on neraz hanbu a trpkosť svojmu otcovi spôsobil. A práve z tejto príčiny určil otec, že svojho syna na kupectvo dá; poslal ho do Amsterdamu k svojmu dobrému priateľovi, aby sa tu kupectvu priučil. Otec sa nazdal, že keď jeho syn medzi cudzých ľudí príde, tam sa premení. Ale Robinson k tomuto vôle nemal a zvlášte to, že on celý deň v sklepe bude musieť stáť a robiť, mu od tohto natisnutého povolania i ďalšiu vôľu odobralo. Pre jeho veľkú ľahkomyslnosť ani jeho pán s ním nebol spokojný a neraz otcovi prinútený bol toto oznámiť. Otec jeho mu hrozil, že od neho on svoju otcovskú ruku odvráti na ten pád, jestli sa nepolepší a jeho zlé skutky nezanechá, ale veru všetky dobré slová, napomenutie alebo hrozba od neho tak odfrkli, jako od steny hrach. Najväčšiu čiastku svojho slobodného času v prístave strávil, kde s nevýslovnou radosťou na príchod a na odchod lodí sa dívaval. Jedinká jeho žiadosť bola, keby vnútro lodí poznať mohol; a ešte tým viac by bol prejavil radosť svoju nad tým, keby i on s loďou na more isť mohol. |
| 32 |
Následkom kolísania sa lode, čo vlny zapríčinovaly, už na druhý deň Robinson sa ponosoval. Závrat dostal, neskoršie ho uchytilo dávenie, tak sa zle cítil, a sa nazdal, že zomrieť musí, kdežto len do morskej choroby upadol. Na šťastie táto jeho nemoc dlho netrvala; nezadlho sa zas dobre cítil. Horn, ktorý keď len mohol, ho vždy opatroval, jeho vyzdraveniu sa nevýslovne tešil. Od tohto dňa títo dvaja mladíci vždy spolu boli, tak sa milovali jakoby bratia boli bývali. Pomáhali si v každej ich práci a keď prácu svoju skončili spolu i žarty konali, od ktorých sa ešte neboli odučili. V tom najkrajšom a najpríhodnejšom čase loď ich plávala za niekoľko dní a týždňov po mori; ale veru nenadále sa i nepríjemné počasie dostavilo. – Jednoho krásneho večierka upozornil Horn Robinsona na jeden maličký obláček a riekol mu, že búra bude. A sotva že sa minulo pol hodiny, celý obzor neba bol oblakami hustými, tmavými zatiahnutý. Strašná búra tiahla po mori a vlny tohto jako vrchy kopila. Vlny loď raz na výsosť domu vyniesly a zas ju jakoby do prepasti spustily, tak že sa cestovatelia a i námorníci čoho len mohli držať museli, aby ich vietor nezrútil, alebo aby do mora nepadli, lebo veď ich loď tá búra sem a ta jakoby bola hádzala. Hrom za hromom tu i tam udieral, hrmenie a strašlivé vrzganie lode neprestávalo. Dážď sa vždy lial. Robinson sa nazdal, že už zahynú. V tom sa hrozne zablislo a hrozné hrmenie nasledovalo za tým: hlavný sťažen hrom dodrúzgal. Námorníci zbľadli a ruky spínali. Bedákanie namorníkov a krik cestovateľov skoro prehlušilo hluk a šušťanie divo sem a ta sa válajúcich vln. Zrazu sa ozval hrozný praskot z dolnej čiastky lode a dostavilo sa to najhoršie, loď dostala dieru, cez ktorú sa hnala voda do lode. V krátkom čase už skoro do polovici spodnú čiastku lode voda zaplnila. Všetci ľudia na lodi sa namáhali, aby vodu ztade vypumpovať mohli, ale veru darobné bolo ich namáhanie, darobná ich usilovnosť, unavenie, vodu vypumpovať, dieru zabiť nemohli a voda cez ňu sa len vždy hnala. |
| 33 |
Načelník rozkázal niekoľko výstrelov z dela vypustiť, boly to výstrely pomoc prosiace a tieto i počuté boly. Nedelako plávala iná loď a tá poslala člnky k ochráneniu nešťastníkov. Tieto nezadlho skoro preplnené boly nimi. A sotva že sa od lode oddialili, už táto do mora sadla. Po mnohom trápení, lebo búra i potom ešte zúrila sa predsa k cudzej lodi dostali, ktorá ich všetkých prijala. Ochranná loď do Londýna plávala, kde sa po uplynutí troch dní i dostala. Ochránení z vrúcného srdca sa poďakovali šlechetnému náčelníkovi, potom ale sa oddialili, aby si každý zamestnanie a útulok hľadal. Horn už na druhý deň chcel na druhú loď do služby vstúpiť, ale Robinson po tomto hroznom prípade sa nemohol tak chytro k tomu rozhodnúť. – Či by nebolo lepšie teraz sa k rodičom navrátiť? o tejto otázke rozmýšľal. Ale Horn, ktorý už privykol morskému životu, svojho priateľa natoľko nahováral, že tento neskoršie tiež sa rozhodol do služby niektorej lodi vstúpiť. Nezadlho i našli loď a to vojenskú, ktorá po 8 dňoch odplávať mala, aby na západných brehoch Afriky nečin konajúcih námorných zbojníkov lapiť mohla, poneváč títo v poslednom čase mnohé anglické lode lapili a týchže sa zmocnili. Horn a Robinson do toho času, kým by loď odplávala dosť času mali si toto svetochýrné mesto poobzerať. Ale veru Londýna svetochýrné veci ich nezaujímali veľmi, lebo veď oni len vždy na more mysleli a práve z tej príčiny netrpezlive čakali odchod lode. A keď tento čas došiel, i oni s radosťou sa odobrali od brehu, ktorý v krátkom čase sa ich očiam ztratil. Zprvu loď pekne plávala po mori. V krátkom čase došli k brehom Portugalie. Práca a dozorstvo na tejto lodi omnoho ťažšia a prísnejšia bola jako na tej predošlej. Náčelník bol prísny, zádumčivý človek ba i pyšný a zvlášte na nich dvoch dal veľký pozor a pozoroval ich skutky. Raz, poneváč sa v niečom previnili, dal ich potrestať. Matrózi ich na lodi stiahli a dľa rozkazu náčelníkovho palicou vybili. Môžme si myslieť, že sa toto naším dvom mladíkom nezdalo, ale čo mali robiť, museli sa poddať vôli ich predstaveného. |
| 34 |
Na šťastie Robinson s niekoľkými matrózami na predku lode stál, kde ochranný člnok bol pripevnený. Tento odviazali a tí, ktorí na blízku boli si do neho posadali, a veslovali celou silou, aby čím skôr od lode sa oddialili, lebo s utonutím lode povstalé vlny im smrťou hrozili. Pokazená loď utonula a s ňou všetko, čo sa na lodi nachodilo. S náhlym tonutím lode ohromné vlny povstaly, a tieto v krátkom čase i člnok dosiahly. Ľudia v ňom sa nachodiaci už sa ochránenými cítili byť, ale veru vždy a vždy sa blížiace vlny dosiahly člnok a tento prevrhly. Všetci v člnku sa nachodiaci ľudia do mora padli a tam studený a mokrý hrob našli; jedine Robinsona jedna z tých vln, ktoré smrť mnohých zapríčinili – chytila, niesla ho a na breh vyhodila. Kŕčovite chytil sa dosky, ktorá sa mu do ruky dostala a celé svoje sily napnúc usiloval sa ta k tejže vytiahnuť. Bez seba ležal na brehu mora. Keď po dlhšom čase k sebe prišiel, sotva že sa vedel rozpamätať na minulosť, tak sa mu zdalo, jako by sa z nepokojného sna zobudil. Keď šiel hore brehom zazrel v diaľke z utonulej lodi hlavný sťažeň, ktorý bol síce zlomený, ale predsa z neho jedna čiastka z mora vyčnievala. Nebol to tedy sen, ale bola to strašná istota a pomaly-pomaličky prišlo mu na um, rozpomenul sa na utrpené boľasti, trápenie a na ztroskotanie lode. So zaslzavenýma očima pozrel k nebu, padnúc na kolená vzdával ďaky milosti Všemohúceho Hospodina, že ho tak divne ochránil. Po vrúcnej modlitbe o jeho terajšom stave rozmýšľať začal, jakoby tu živý byť mohol a s čím tu svoj život udrží. Kdekoľvek pozrel, videl stromy a kríky, ale nikde ľudského kroku, šľapaje. Jeho opustenosť mu zas vytisla slzy z očí. Kde že má hľadať ochranu pred divými zverami? Kdeže strávi noc? Zazrel veľký konáristý strom a pomyslel si, že na tom noc prečká. Na tomto chcejúc teda noc stráviť, vydriapal sa naň, sadnúc si medzi konáre, pomodlil sa a odporúčajúc sa do lásky a rúk Hospodinových, zas len rozmýšľať počal o jeho stave. Nezadlho ale sen prikvačil oči jeho, tie sa zavrely a on zaspal. |
| 35 |
Veľký hlad zobudil nešťastného človeka, keď sa slnce už dosť vysoko na oblohe nebeskej trblietalo. Sišiel so stromu a poobzeral sa či by niekde nejaké ovocie k jedeniu nenašiel. Bojac sa divých zvierat netrúfal si do stredu ostrova vnísť a práve z tej príčiny jeho hľadanie bolo bez výsledku. Nevdojak ruku do vrecka nohavíc vopchal a tam k jeho nemalej radosti kúštik cvíbaku našiel, ačpráve nebolo mu dosť k najedeniu, ale predsa dosť aby si hrozný hlad zahnal. S veľkou radosťou odhryzhul kúštik z neho, ale veru morská slaná voda ho celkom bezužitočným urobila, lebo keď do vody i on spadol tak sa cvíbak tiež tou slanou morskou vodou nassal. V zúfalstve nad tým, čo bude jesť, šiel k brehu a tam k jeho preveľkej radosti veľké množstvo ostríg našiel, ktorých on veľkú čiastku požil. Po najedení sa ostríg veľký smäd cítil. Kde že teraz nájde vodu? Chtiac-nechtiac, predsa len do vnútra ostrova sa pustiť musel, aby niekde občerstvujúci prameň našiel. Ozaj či najde? To mu veľkú starosť zapríčinilo, lebo veď veľký smäd ho trápil. S nevýslovnou bojazlivosťou šiel rovno k jednomu pahrbku, ktorý sa nieveľmi ďaleko od neho nachodil, a keď k nemu bližšie prišiel, zbadal, že je to skalisko, ktoré jako nejaká stena hore k nebu vyčnievalo. S nemalým obdivovaním tohože díval sa na jeho vrchol a sotva že sa priblížil viac k jednej strane tohto skaliska nejaký šuchot počul. Lepšie naslúchal a k veľkej jeho radosti počul žblunkanie prameňa, ktorý sa neďaleko skaliska príštil. Príjdúc k tomu, s veľkou radosťou si načieral z občerstvujúcej vody, kým len smäd jeho nezahasil. Oslobodený od starosti kde vodu nájde vystúpil na vrchol dosť vysokého pahrbku. Keď už tam bol, poobzeral sa do okola a s veľkým strachom, ktorý v srdci jeho cítil, videl, že sa on na pustom ostrove nachodí, kde ani jedinkej živej duše krom neho sa nenachodí. Zazrel z tade na západ niekoľko ostrovčekov, ktoré z mora vyčnievaly a len asi na niekoľko míľ sa nachodili. – Pomyslel si, že veru je on od sveta odlúčený a že len snáď "divosi" sú jeho susedia. |
| 36 |
Táto dosť priestranná bola, ale nie taká vysoká, aby sa človek bol mohol v nej vystrieť, aby v nej stáť bol mohol; z tej príčiny si umienil, že ju na druhý deň vykope, teda hlbšou spraví. Počas jednej prechádzky na brehu mora videl jedno korýtko z veľkej korytnačky. S tejto on teraz veľký osoh vezme, ponáhľal sa ta a ju aj našiel. Jako k brehu mora šiel, k veľkej jeho radosti našiel i kokusovú palmu, ktorá bola plná ovocím a už zralým. Odtrhol jedon kokusový orech, rozbil ho a okúsil jeho šťavu, ktorá ako mlieko biela a príjemnej chuti bola, s týmto mal už i iný pokrm. Tento pokrm ale taký dobrý a záživný bol, že už teraz len samé ostrigy jesť nemusel. To korytko aj našiel a to práve takej podoby bolo, jako nejaký rýl, že ho on ku kopaniu zeme upotrebiť mohol. Porisko pripravil k tomu a po niekoľko dňovej práci natoľko mu práca odbývala, že si túto jaskyňu jako príbytok zariadiť mohol. Pred nekoľkými dňami on si bol trávy a machu usušil, ktorý teraz do jaskyne povnášal. V jaskyni ešte nespal, lebo otvor jaskyne nebol obránený a práve z tej príčiny viac vŕb vykopal, tie blízko jednu po pri druhej pred otvor jaskyne nasadil a keď tieto korene pustily a vetviť sa počaly, tak mu tieže za dobré a isté dvere slúžily. Za sedem dní každý večer šiel spať na ten strom, na ktorý bol sa prvú noc vydriapal a na ktorom tak trápnú noc bol strávil. Osmeho dňa bola práve nedeľa, vrúcnú modlitbu odoslal k Hospodinu k Pánu neba a zemi. Dnes každodennú prácu konať nechcel; telo jeho si muselo oddýchnúť, aby jeho duša tým vrúcnejšie mohla zasvätiť deň Páne. Ale aby pokrok času nezabudol, t. j. aby vedel, ktorý deň týždňa nasleduje, urobil si kalendár. K tomuto zpred jaskyňou sa nachádzajúcich stromov vybral si štyri a na prvý s každým jedným rezom zaznamenal dni týždňa, na druhý strom urobil po uplynutí týždňa jedon rez; po štyroch takýchto rezoch, že urobí na tretí strom jeden väčší rez a ten značiť bude mesiac, a po 12 takýchto rezoch na štvrtý strom ešte dlhším rezom zaznačí rok. Druhého týždňa Robinson urobil zas jedon vynálezok, ktorý ho veľmi šťastným urobil. |
| 37 |
Takým obľahčeným, tak veselým sa cítil byť! Slnce na oblohe nebeskej už dosť vysoko svietilo, ale Robinson posiaľ ešte nič takého nezazrel, čo by mu osožným bolo bývalo. Už dosť deľakú cestu prekonal, a keď slnce skoro kolmo svoje lúče púšťalo na zem, odhodlal sa, že si pri jednom vetvistom strome, kde i malý potôček tiekol, odpočinie. Nedeľako od toho miesta, kde sedel, zazrel jednu mimoriadnu bylinu; ktorá asi na 2-3 šúchy vysoká bola a medzi listami malé, zelené jablčka visely, keď niekoľko bylín vytrhol zo zemi veľké, žlté hrudky vyčnievať videl. Boly to zemiaky, ktoré tam divo riastly, ktoré v ten čas v Europe ešte nepoznali. On si i z tých zelených guliek jako i z tých žltých hrudkov nabral. Keď si zas pod košatý strom sadol z nich okúsil, veru také zlé sa mu byť zdali, že sa mu skoro zprotivili! Chudák Robinson posiaľ sa len so "studenou kuchyňou" uspokojiť musel, poneváč mu v západných krajoch tak veľmi upotrebujúci "oheň" chyboval. Navrátiac sa ku tomu miestu, kde si odpočíval, trápila ho tá myšlienka, ako by si zaopatril oheň, aby zas už od tak dávna neužité teplé jedlo okúsiť mohol. Ako tak sedel a rozmýšľal, zrazu ho od diaľky prichodiaci lomoz prerušil. V diaľke zazrel celé stádo bielej vlny zvery podobné ovcám, ktoré sa jako na barvu tak i na podobu docela týmto podobaly. Boly to lámy, ktoré sa ľahko skrotiť dajú a človeku práve tak sú osožné, jako europejské ovce. Bez všetkého strachu zvieratá tieto sa k Robinsonovi priblížily, čo v ňom tú myšlienku vzbudilo, aby sa z týchto zvierat jednoho, buď živého alebo zabitého, zmocnil. Rýchle sa schoval za hrubý strom a v ruke držiac kamennú sekeru čakal blížiace sa zvieratá. Jedna mladá láma až ku nemu prišla a on tak ju udrel sekerou, že hneď tam ležať ostala. Ale čože teraz urobí s ňou? Mäso, nemajúc ohňa si ani uvariť ani upiecť nemohol a tak len jej vlnastú kožku spotrebovať mohol a hneď si aj pomyslel, že si z kožky posteľ a nejakú hábu urobí. Teraz mu prišlo na rozum, čo on už ako dieťa bol počul, že diví ľudia oheň z trenia dvúch driev si spravia a toto skúsiť i on sa odhodlal. |
| 38 |
Zabitú lámu na plecia vezmúc stúpal domov. Do jaskyni prijdúc stiahol kožu z lámy, pozorlive ju v tôni vystrel a usušil; potom dve drevcia vzal a počal ich jedno o druhé trieť, že sa aj vypotil, ale veru oheň docieliť nemohol. Prečo že nie? Lebo on dve tvrdé drevcia vzal a nie suché a mäkké. Keď sa Robinson presvedčil, že jeho namáhanie oheň si zpraviť je darobné, celý umorený odhodil drevká a zriekol sa pôžitku mäsa, ktorému prv sa tak bol potešil. Neskoršie mu napadlo, že dávno už bol počul, ako divé národy si mäso umekšia, aby ho užiť mohly, a síce že si ho pod sedlo dajú, alebo skalou bijú, kým nezmäkne. To isté i on urobil, bil mäso skalou, kým nezmäklo a potom ho okúsil a hľa veru to dobré bolo, že sa mu i zazdalo. Po dokonaní tejto práce priblížila sa noc a Robinson celý unavený odobral sa na odpočinok. Ale sotva niekoľko hodín spal, zobudilo ho hrozné hrmenie. Celý ustrašený vyskočil z mäkého lúžka a chcel von vínsť, aby pozrel na nebo; ale veru leják ho nazpak prinútil sa vrátiť a tam v jaskyni musel prečkať víchricu. Jedno za druhým nasledujúce blískanie, hromobitie a hrmenie prinútilo ho až do najzadnejšej čiastky jaskyne sa utiahnuť. Strach a hrúza ho pojala, bál sa veľmi a tam sa modlil. Asi za pol hodiny sedel tam, zrazu v blízkosti jeho sa zablisklo, udrelo a hrozný treskot počul. Robinson stratil pamäť a keď po niekoľkých okamžíkoch k sebe prišiel, vybehol von, aby sa presvedčil, čo sa stalo. Prijdúc pred jaskyňu presvedčil sa, že už dážď neprší, ale veľký strom pri jaskyni sa nachodiaci, plameňom horí. Hrom udrel do neho a ho dolámal. Jako oheň zazrel zabudol i na strach, ten ho hneď pominul a keď zazrel, že dolná čiastka stromu, na ktorú si bol pripevnil jeho povrazový rebrík, nehorí, nie je dolámaná, rýchle sa vydriapal na strom, odlomil z neho horiaci konár a utekal s ním dnu do jaskyne, aby si tam oheň spraviť mohol. Radosť jeho bezhraničná bola, že ho Boh milostivý obdaroval ohňom, z vrúcneho srdca ďakoval Bohu dobrotivému za tento dar, ktorý svoju ruku v jeho ťažkom a zúfalom stave mu podal a takto mu pomohol. |
| 39 |
Potom vyhľadal to miesto, kde zemiaky našiel, nabral si z nich koľko len mohol, a na kraj ohňa ich pokládol. Po krátkom čase s radosťou sa presvedčil, že tieto hrudky, keď sa upečú, sú veľmi chutné. Na oheň sa vždy dívajúc, ktorý Pán Boh tak nevdojak mu z neba poslal, vzdor tomu, že tak osamelý bol, predsa šťastným sa cítil byť. Hlavnou starosťou jeho bolo, aby mu teraz oheň nezhasnul a i hneď vyhrabal zem zpod jednej skaly, ta oheň vložil, aby mu oheň ani dážď pod skalou nezahasil, ale tenže tá skala, lebo dosť veľká bola, ochránila. Pod kameňom našiel hlinu, tou vymazal dieru pod skalou a tak si oheň chránil a s času na čas a zvlášte večer, keď šiel spať niekoľko kusov dreva naň položil a tak si udržiaval oheň. – Od tohto času tak cítil, že život jeho celkom iný obrat vzal; teraz si už aj teplé jedlo shotoviť mohol, za ktorým už tak dávno dychtil. – Mnohé plány mu napádaly v jeho trápnom živote, jakoby si polepšil los jeho života, jakoby si jeho veci mohol zväčšiť, aby sa tak netrápil, jako doposiaľ. Po prvé pomyslel na kuchyňu; a chcel si riad zadovážiť; potom ale nemalú ba najväčšiu starosť mu zapríčinilo zaopatrenie si potravy na zimu. Z tej príčiny si pomyslel, že si on živú lámu chytí, tú skrotí aby sa cez zimu mliekom preživiť mohol. Urobil z povrazu sídlo a šiel ku potoku kde po prvý raz zazrel lámy a tam čakal ich príchod. Tam na postriežke dlho nestál a už mnoho lám ta prišlo a ku nemu sa blížilo. Robinson sa skryl za jeden hrubý peň, aby ho zvieratá nevidely a nezbadaly. Už z delaka si vybral jednu a sotva že tá ku nemu došla, zahodil jej sídlo okolo krku. Chytené zviera na šťastie bola stará láma s dvoma mladýma a mladé, keď videly, že sa ich matke nič nestalo, pekne za ňou šly. Robinson hladkal mladé a starú lámu a tieto netrhajúc sa pomaly šly za ním. Domov prijdúc priviazal starú ku stromu a pre ne ako maštal útulu urobil. Tešil sa Robinson na druhý deň ešte tým viac, keď spozoroval, že mladé od neho neodskacujú, ale sa ťahajú za trávou, ktorú im podával. |
| 40 |
Z mladých lám jedna ho kopla. Namrzený chcel odohnať zviera, keď zrazu v jeho kolibe mimoriadnu svetlosť zbadá a i hučanie, ktoré jakoby búrenie sa vody bolo zapríčinilo. Keď s lúžka stal, hrozný blesk osvietil jeho jaskyňu, za ktorým náramné hrmenie nasledovalo, že Robinson skoro sebaprítomnosť stratil. Buchotu strašný huk sa ešte nepominul a on pod nohámi úder cítil, ktorý šuštenie a pukanie dnu v zemi nasledovalo, jakoby sto búrok bolo povstalo. Tam strašne zúrila búra, stromy s koreňami vytrhúvala, velikánske kamene sem a ta sa válaly a zúriace more až do dna rozmútila. Nezadlho cítil i druhý úder, jakoby ho zas volačo bolo strčilo a to veliké bralo, vo vnútre ktorého si Robinson s tak veľkým namáhaním útulok spravil, sa rozlomilo, roztrhlo a zem, kamene sa sem a ta válaly, hrnuly, že celej jaskyni zasypanie, zničenie hrozilo. Robinson nevedel, kde má utiecť, keď len nešťastie smrťou mu hrozilo. V tom zas zasvietila nad jeho hlavou tá mimoriadna červená žiara, ktorá sa raz stratila a zas tuhšie ukázala. Vetrom rozohnaté husté, čierne oblaky veľkou rýchlosťou sa hnaly po oblohe, žiara táto ich s času na čas osvietila jako i vlny mora, ktoré sa penily a na breh valily. Robinson celý nastrašený obzeral sa okolo seba, že čo zapríčinuje tento prírodný zjav a v diaľke videl vrch, z ktorého stredu hustý dym sa valil, z ktorého veľký oheň jako hromy sa k nebu vyzdvihoval, ba kamene a popol hore do povetria vyhadzovalo. Tento strašný prírodný zjav Robinsona celého nastrašil. Zemetrasenia a podzemný hluk ešte vždy trval, potom sa spustil veľký lejak, ktorý jakoby morom chcel celý ostrov urobiť. Robinson sa pred rozmnožujúcou sa vodou na strom utiahol, ale jeho krotké lámy voda sebou sobrala bez toho, aby ich bol mohol oslobodiť. Ich žalostné hlasy, ktoré sa v dialke celkom stratily, až k srdcu sa mu tisly a nad ztratením týchto trpké slzy vyronil. Asi za hodinu trval tento prenáramný lejak, zemetresenia prestalo, búra sa utíšila a zaoblačené nebo sa vyjasnilo. Po uplynutí asi štvrť hodiny voda do mora stiekla. |
| 41 |
Robinson sišiel zo stromu, k pňu sa oprel a smutným srdcom očakával ráno. Po vídení prvého papršleku pustil sa k svojmu domovu hľadať jaskyňu. Cesta jeho veru ta veľmi zlá bola, ale po nekoľkých hodinách sa ta dostal. Pred svoj príbytok prijdúc radosť a čudovanie slzy radosti mu vytisly, keď tam pred príbytkom svojím zazrel jeho verné lámy, ktoré bľačiac k nemu skákaly a neprestajne mu ruky, nohy a tvár lízaly. Voda ich práve k domovu zaniesla. Vrch Robinsonovho domu následkom zemetresenia sa z čiastky prerútil a kým množstvo kameňov odstránil za viac dní tenže upotrebovať nemohol. Keď si príbytok, kuchyňu a maštaľ pre lámy ponaprával, od vetru a dažďu, jako i od napadnutia nepriateľov opravil, prvá jeho starosť bola, aby sa na zimu potrebným pokrmom zaopatril. Ale zima, ktorej sa tak veľmi bál, len jako šesť týždňový dáždový čas trvala, toto on ale prv nevedel. V najbližšom čase chytal lámy, aby si ich mäso zasoliť mohol. Ba i o pokrm jeho štvornohých súdruhov sa musel postarať. Natrhal trávy, tú usušil a jako seno ju odložil, potom si nasbieral množstvo suchých konárov a popri príbytku naukladal, zemiaky kopal a s inými potravnými článkami do jamy v zemi vykopanej uložil. Strašný hosť, tá zima, ačpráve už november bol, sa ešte nedostavila, na čom sa Robinson veľmi divil. Koncom novembra jednoho rána prv bezoblačné nebo sa zaoblačilo a dážď sa pustil. Pravda bol by sa veru už zišiel viacdňový dážď, aby vyschnutú zem ovlažilo. Ale keď ani po 14 dňoch dážď neprestával a Robinson svoje obvyklé cesty konať nemohol, myslel na také zamestknanie, ktoré by on v jeho príbytku konať mohol. Takéto si aj našiel; z jaskyne vynesenú zem, ktorá dobrá hlina bola, pozorne očistil, homok a kamienky povyberal, potom ju pomiesil a z nej hrnce narobil, ktoré on pri ohni usušil a k odloženiu vecí ba i k vareniu upotrebiť mohol. Pravda, že mu toto hrnčiarstvo z prvu ťažko šlo, ale vidiac, že cieľu došiel, šťastným sa cítil byť. Poneváč dážď len vždy trval, teraz si už inú prácu hľadal, lebo veď hrncov už dosť mal. |
| 42 |
S príchodom jari i túžba jeho po svojich drahých a milovaných rodičoch sa zas vzbudila v jeho srdci. Touto túžbou hnaný neraz šiel na breh mora, kde so zaslzavenými očami hľadel do dialky na more, či nevidí nejakú loď, ktorá by ho ztadeto vzala a zas do rodičovského domu mu prísť pomohla. Ale jakokoľvek ho trápila táto myšlienka, vždy len po dlhom a bezvýslednom čakaní prinútený bol do jaskyne sa navrátiť, kde veru v plači obanoval jeho ľahkomyslnosť, ktorá ho od srdca jeho dobrých rodičov odtrhla. V tej nádeji, že aby loď, ktorá by snáď popri ostrove plávala, ho nepominula, odhodlal sa na brehu nejaký znak postaviť. K tomuto cieľu s jeho kamenou sekerou vykopal dosť vysoký strom, zakopal ho na brehu do zeme a na konec z jeho už roztrhanej košele jedon kus priviazal; tento vo vetre vejúci znak mal pritiahnuť pozornosť námorníkov z lodi snáď tade plávajúcej. Práve tak, jako sa roztrhala Robinsonova košela i iné jeho háby podlahly zubu času, a už bez obuve len bosý bol prinútený chodiť a práce svoje konať. Nedostatok hábov tým citlivejšie cítil on teraz, lebo jako nastávala horúcejšia chvíľa, jako slnce čím horúcejšie pálilo dostavily sa tu na ostrove mnohé chrobáky, ktoré ho veľmi trápily. Boly to moskyty, ktoré pod horúcim podnebím sa zdržujú; prenasledovaly ho vo dne i v noci a s boľastným pichnutím veľkú bolasť a opuchlinu mu zapríčinily. Robinson bol prinútený oproti ním svoje holé telo jako len mohol zastreť. Z vysušených kožiek si obuv urobil, ktorú si on na nohy nemajúc cverny ani ihly iným spôsobom pripevnil. Na krajoch urobil diery ta vtiahol vlákna a tieto sviazal a tak si nohy ochránil pred štípaním moskytov. Keď sa presvedčil, že mu to k osohu slúži, odhodlal sa z tej istej látky si kabát, nohavice a pokryv na hlavu urobiť. Shotovenie týchto predmetov ale veru viac dní trvalo. Takto oblečený, s jeho zbraňou (kamenou sekerou, šípom, oblúkom a dlhým bodákom) ozbrojený šiel na breh mora a sa veru z chuti zasmial sám na sebe, keď svoju postavu vo vode mora zazrel. |
| 43 |
K tomuto cieľu dosť vysoký hrniec použil, do neho vlial s usadnutého mlieka posoberanú smotánku; na túto nádobu položil pokrievku, na prostriedku nechal otvor, cez ktorý s daštičkámi opatrenú palicu dnu pustil a s podvihovaním tejto oproboval smotánku zmútiť. Po krátkom namáhaní k veľkej jeho radosti spozoroval, že sa nekoľko kúštičkov masla odrazilo, toto sa vždy množilo kým smotánka jako biela, ťahajúca sa hmota neostala, na ktorej väčšie menšie kusy masla plávali. Hned precedil riedku čiastku tejto smotánky a na maslo čistej, frišnej vody nalial, skrze čo tuhším ostalo a toto spolu stlačiac tomu istú podobu dal a do jamy si ho vložil. Teraz už mal maslo a zemiaky; ale nemajúc ohňa toto milé jedlo si celkom prihotoviť nemohol a z tej príčiny si zas žiadal spoločnosť ľudskú. Časté jeho pozorovanie mu dokazovalo, že jeho ostrov je predsa nie ďaleko od Ameriky a keby menšú loďku mal, ufal sa, že s pomocou tejto by sa oslobodil z trápného jeho vyhnanstva a zas by medzi ľudí sa dostal. To povedomie, že sa mu posiaľ každé jeho podujatie podarilo, k postaveniu loďky ho nútilo. Aby svoj úmysel vykonať mohol, k tomu ponajprvé príhodné drevo mať musel. Aby tedy k tomuto príhodné drevo našiel, musel do vnútra ostrova isť a tam také drevo hľadať. Na tejto ceste našiel kukuricu, z ktorej že sa záživná múka dá robiť, už dávno vedel. Nasbieral si z tejto kukurice v tej nádeji, že si z múky kukuričnej chleba urobí; ba i iné byliny našiel ako: fizolne atď., z ktorých si tiež nasbieral a vzal. Ale jeho radosť vtedy bola najväčšou, keď zazrel dosť vysoký strom a na ňom plno ovocia, ktoré sa veľmi kokusovému orechu podobalo. Len neskoršie zvedel, že divosi tento strom chlebovým stromom menujú, poneváč z jeho ovocia záživný a príjemnej chuti chlieb si robia. Lepšie obzerajúc strom spozoroval, že je tohto jedna strana prázdná čo v ňom tú myšlienku zbudilo, že tento je k urobeniu loďky najpríhodnejší a keď v blízkosti toho ešte viac takýchto stromov spozoroval, smele sa oddal do vyťatia prvého. |
| 44 |
Pri jednej vysokej stene skaliska veľký, vetvistý chlebový strom sa nachodil. Pod tento vetnatý strom vhnal lámy, s chrbta im sňal ťarchu a pustil ich, aby sa pásly; on si ale pod stromom miesto k odpočinku pripravoval. Druhého dňa ráno opustil miesto odpočinku, sohnal lámy, vzal si zbraň, aby ďalej šiel. Ale sa veľmi naľakal, keď na poludnej strane ostrova v dosť mokrom homoku ľudské šľapaje zazrel, ktoré od mora sem a tam po brehu sa vidieť mohly. Radosť ale i strach ho zaujal. Radoval sa tej myšlienke, že zas medzi ľudí sa dostane; strach a hrúza ho ale pojala, keď si pomyslel ak sú to kroky ľudožrútov, divochov, ktorým i on ľahko v obeť padnúť môže. Keď sa zo strachu zpamätoval, odhodlal sa, že on tento vidiek tu lepšie prezrie. Po krátkom sem a ta chodení veru sa presvedčil, že strach jeho pred ľudožrútami nebol bez príčiny. Neďaleko od brehu zazrel malý vrštek, ktorý sa zdal ľudskou rukou urobený byť. Na vrchu tohto bola hlbina, ktorá snáď za miesto k ohňu slúžila. Okolo vršku nepravidelné šľapaje videl, čo tým viac v ňom tú myšlienku vzbudilo, že tu divosi hostinu držali, lebo okolo tohto miesta obhryzené koštiale ba i s vlasami ľudské hlavy sem a tam rozhádzané spozoroval. Toto strašné presvedčenie tak ho naľakalo, že od strachu preč ušiel. Tento strach skoro sa v zúfalstvo premenil, keď za sebou chytré, prenasledujúce kroky počul; a zato všetko čo ho v utekaní hatilo, jako zbraň, kabát a čiapku odhodil, aby aspoň život ochránil. Tento divý útek on dlho zdržať nemohol, lebo neskoršie vysilený a zamdlený bez seba spadol. Keď zo zamdletia k sebe prišiel, lebo jako dlho ležal to nevedel, ustrašený sem a ta sa poobzeral a pri sebe jeho verné lámy ležať videl. Toto ho z čiastky uspokojilo, lebo si pomyslel, že jeho prenasledovatelia jeho verné lámy boly. Toto neúfané videnie všetku radosť v ňom množilo a strach umenšovalo a svoje lámy, jako verných, nájdených priateľov tulkal. V strachu ani ďaleko neutiekol, lebo len do kola behal a vždy sa viac k tomu priblížil tak že svoje odhádzané háby a zbraň zas ľahko nájsť mohol. |
| 45 |
Po ťažkej dennej práci, raz večer neskoro si Robinson ľahol, celú noc pokojne spal, a len keď už slnce dosť vysoko stálo, zanechal svoje lúžko a vyšiel na vrch pri jeho príbytku sa nachodiaci. Tam odriekal svoju ranniu modlitbu. Ale kto opíše jeho strach, ktorý ho zaujal, keď na more zrak obrátil? Pri brehu viac priviazaných člnkov zazrel a od týchto neďaleko veľa divochov, ktorí okolo kadiaceho sa ohňa tancovali. Sotva že dokonali tanec, divými hlasami radosti sa obrátili k člnkom, ztade dvúch väzňov vyviedli a do kruhu svojho vzali. Jedného hned drúkom zabili, brucho mu rozrezali, črevá vybrali a iné čiastky tela medzi členov spoločnosti rozdali. Túto ukrutnosť ten druhý musel vidieť. Hrúza ho pojala keď toto Robinson zazrel, ale hneď zbehol do jaskyne, aby si ztade zbraň vzal a potom zas na skalisko sa vydriapal. Práve sa ta na vrch dostal, keď k veľkej jeho radosti sa presvedčil, že druhá obeť ten druhý väzeň príhodnú chvíľu použijúc od nich ušiel a nevídanou rýchlosťou práve v smere jeho jaskyne uteká. Uprchnúť chcejúci mocný, mladý človek bol, ktorý svojich dvoch prenasledovateľov v behu veru ďaleko za sebou nechal. Nezadlho prišiel k tej čiastke jedného menšieho zálivu, ktorý sa hlboko do suchej zeme vťahúval, na miesto toho, aby bol záliv obišiel, hodil sa do vody a tak rýchle plával, ako kačica, na druhý breh sa rýchle dostal, ba skôr akoby jeho prenasledovatelia ešte len v polovici boli bývali, títo neplávali ale len vo vode stúpali. Prenasledovaný, keď sa na breh dostal, rovno oproti Robinsonovému príbytku utekal, o ktorom tento ale ani tušenia nemal. Keď bol v jeho blízkosti, Robinson rýchle oproti nemu utekal a ho dobrosrdečne zadržiaval. Zľakol sa tento veľmi a nevedel, či má zpred Robinsona utiecť, alebo či sa má oddať tomuto do zvieracej kožky oblečenému človekovi. Ten mladý toto posledné si vyvolil, padol na kolená pred Robinsonom a tak sa zdalo, že o milosť prosí. Za ten čas na Robinsona prenasledovateľ vystrelil svoj šíp, ale tento od tvrdej háby odskočil, nato Robinson oproti nemu utekal a ostrým bodákom ho prepichol. |
| 46 |
S najväčšou pozornosťou nasledoval znaky Robinsona tento cudzinec a aby dokázal, že celkom porozumel Robinsona so sekerou tak švihol v každý smer, že Robinson tiež mohol porozumeť, jako sa tento usiluje jemu oznámiť, že ten cudzinec aj život svoj je hotový obetovať, jestliby ktorého koľvek život v nebezpečí bol. Robinsonovi sa veľmi zdalo držanie sa cudzinca a znakami mu oznámil, že teraz strážiť musia, aby ich neprihotovených neprepadli. Cudzinec sa postavil na to miesto, ktoré mu ako za príhodné Robinson ukázal; dlho ani nestál tento na stráži, keď zbadal, že sa divosi približujú, aby vyhľadali a pomstili strateného ich súdruha. Hrozný krik oznamoval ich cestu, Robinson a jeho súdruh sa k boju chystali. Divosi so strašným krikom, hukom prešli popri mieste, kde ich súdruh smrť našiel, ale keď ani znaku po ňom nenašli, zas sa oddialili ku moru, Robinson a jeho pomocník ale veru do večera ostali na stráži a len keď noc nastala složili svoju zbraň a Robinson večeru dal. Po večeri, ktorá cudzincovi, ktorý posiaľ len surové zvieracie a ľudské mäso bol jedol, veľmi chutnala, Robinson porozumeť mu dal, že mu meno dá a že ho potom tak menovať bude; a poneváč deň ich sidenia sa bol piatok, tak i tohto Piatkom pomenoval; ba i pomenovaním Kazika dal mu na známosť, že on t. j. Robinson mu od tohto času pánom, ale dobrým, nie zlým, nie ukrutným rozkazovateľom bude. Piatok porozumel žiadosti Robinsona, čo s tým dokázal, že úplnou poníženosťou sa ku nemu približil a k nohám sa mu hodil. Toto Robinson nežiadal, ale ho so znakom lásky k sebe pritiahol a s každým kúskom sa svedomite s ním delil. Pri príležitosti najbližšieho jedenia obzrel Robinson Piatka a presvedčil sa, že tento k afrikánskym négrom patrí, tých všetky vlastnosti má, potom ho ako mohol obliekol, lebo posaváď nahý chodil. Robinson mu, ale ešte celkom neveril, osobitné lúžko mu rozkázal pre neho si spraviť, pritom ho ani nikdy samého v jeho svetlici nenechal a ani vo svojej posteli vlastne na jeho lúžku spať mu nedovolil. |
| 47 |
A ačpráve mlieko, maslo a tvarôh sa mu prv docela nezdalo, pomaly sa privykol predsa i k týmto jedlám. Na druhý deň išiel Robinson s Piatkom na to miesto, kde divosi oheň robili, preskúmal miesto, či by tam iskierku nenašiel, ale veru čo jako prehrňal popol – všetko tam bolo vyhasnuté a s boľasti plným srdcom opustil i toto smutné miesto. Piatok pozoroval namáhanie svojho pána a sotva že vyrozumel príčinu jeho hľadania a smútosti, rýchle uchytil sekeru a jako prenasledovaný jeleň, cez šípy a kry utekal do hustej hory. Robinson ho volal, ale veru tento nepočúval jeho slová; pravda že na volania obrátil hlavou a pánovi kýval, ale len zato utekal do hory a zato si Robinson ani nemohol inšie myslieť, len to, že ho Piatok opustiť chce. Kým Robinson celý rozsmútený v smer ten sa díval, kde Piatok odbehol, nezadlho ho navrátiť sa videl v ruke nesúc hŕstku dymiacej sa trávy, ktorú keď sa tá blkom chytila, k nohám Robinsonovým, ktorý sa nad tým veľmi potešil, ju hodil. Piatok rýchle nanosil suché konáre, na plameň ich položil a po uplynutí nekoľkých okamžíkov pred očami Robinsonovými veľký oheň horel. Piatok dľa svojho zvyku trením dvoch suchých drievcov oheň vedel spraviť. Takto Robinson zas k ohňu prišiel, ktorý dar už od tak dávna nemal a keď v jaskyni zas oheň horel, zo stáda zarezal jednu mladú lámu, z ktorej kus na ražeň napichnúc, Piatka tú krútiť, upiecť naučil. Z toho mäsa kus posolil, do hrnca vodou naplneného dal a k ohni pristavil, aby i polievku uvariť a jesť mohol. Do polievky dal múky z kukurice a potom oba hostinu mali. Piatok sa díval na toto činenie a veľmi bol prekvapený, keď vodu v hrnci vreť videl. Potom si zemiakov uvarili a upiekli. Uvarené jedlá Robinsonovi veľmi chutnali oproti tomu Piatok nechcel sa tých ani dotknúť. Len z pečeného a z uvareného mäsa jedol a i to len vtedy, keď už zastidlo. Robinson sa za najšťastlivejšieho človeka teraz už, ako sa tu zdržuje, držal; lebo mal ľudskú spoločnosť a oheň, za ktorý vrúcnu vďaku vzdával Hospodinu. Piatok o krátky čas dôkladne porozumel znakom Robinsona, ba i tohto reč si ľahko osvojil. |
| 48 |
Robinson sa usiloval, aby Piatka jeho reči naučil. Jaskyňu podobne zámku opevnili, že i v tom páde, jestliby vo veľkom počte divosi zámok zaujať prišli by ich to veru veľa práce a namáhania stálo. Jedon večer, unavení od dennej práci, sedeli obidvaja na vršku; obidvaja rozmýšľajúc dívali sa na šíre more. Piatok zrazu vyskočil pravou rukou v poludnovýchodný smer ukazoval a s veľkou radosťou "Rodisko" slovo často opakoval. Robinson myslel, že snáď v tom smere je Piatkova vlasť a že by Piatok vďačne domov ku svojim šiel. Na tú otázku, že či chce isť domov, Piatok áno odpovedal, ale priložil i to, že len pod tou výminkou, jestli i on, Robinson s ním pôjde. Medzi rozprávaním presvedčil sa Robinson, že i Piatok vie člnky robiť a že mu k pomoci byť môže. Ale veru v tejto ich práci hatila ich prška, tamojšia zima, počas ktorej von mimo jaskyne nič robiť nemohli. Táto terajšia zima t. j. za 6–8 týždňov trvajúca prška sa tak chytro minula jako sen, počas tejto zimy sa jedon od druhého rozličné naučili, o čom prv tušenia nemali. Po prške sa pustili a oddali s celou ochotou do robenia člnku. Piatok sa zo srdca zasmial na Robinsonom započatej práci, lebo veď s vypálením kláta skorej k cielu mohli prísť, jako Robinson s vytínaním kamenou sekerou. Robinson nechal vec túto na Piatka a k veľkej jeho radosti veľký klát po krátkom čase bol pripravený a jako člnok sa mohol upotrebiť. Sniesli ho na breh a Piatok s kokusových vlákien jemného pletenia plachtu urobiac na člnok pripravil, potom ho k mocnému stlpu priviazali, lebo člnkovanie na druhý deň odložili, a hotovali si už potravu, ktorú si sebou na tú vodnú cestu vezmú. Sotva že sa polnoc priblížila obidvaja hroznou búrou boli zo sna zostrašení. Jedon druhý rýchle nasledujúce hromy bily, hrmenie v základe celý ostrov striaslo; táto okolnosť im vrúcnu modlitbu vynútila zo srdca, že túto noc doma zostali a že už včera sa nepustili na more. Jako sa takto shovárali, hrozný výstrel ich zostrašil, ktorý Robinson za výstrel z dela (z kanónu) jako za znak v nešťastí daný, považoval. |
| 49 |
Toto rohaté, divotvorné zviera ale, keď na palubu vyšli, vystreté ležalo, od hladu skoro že zdochlo. Robinson v ňom hneď kozu poznal, ktorá už od viac dní potravu nedostala, ba ani nápoja, keď jej ale oboje podali, hneď oživla; druhý obyvateľ lodi nezadlho tiež chvostom krútiac došiel, pekný, veľký pes! Nad týmto sa Robinson tiež smiloval, vzal si ho k sebe a zato pes naproti nemu vernosť a oddanosť preukázal. Ale keď loď poprezerali, tam viac živého ducha nenašli a z tam nájdených vecí čo len chceli si vzali. K veľkej radosti mu poslúžili tam nájdené nasledujúce veci, ktoré na plť nakládli: Rozličnú a mnohú zbraň, púšny prach a guľky, šable (meče) sekery, píly, kliešte, hámriky, klince, dlátka, mnohé a veľa pokrmu, potom mnoho iných vecí, viac súdkov vína, pálenky, čomu sa veru veľmi zaradovali. Všetky tieto veci Piatok obdivoval; lebo veď jemu neznámé boly, o ich cene, osohu ani pochopu nemal. Tieto veci tak rýchle, jako len mohli, na ostrov odviezli. Medzi zachránenými pokladámi našli i háby rozličného druhu a síce peknú uniformu lodného náčelníka, jako i iné rozličné a i lodných pomocníkov jednoduchý kabát. Aby sa presvedčil, že aký dojem urobia háby náčelnícke na Piatka, – poneváč už druhý raz na loď isť neskoro bolo – tak tieto teraz odniesol ku jaskyni jako i meč k uniforme patriaci. Robinson svojmu vernému pomocníkovi inú robotu dal a on sa za ten čas do tých náčelníckych hábov obliekol, pripásal si meč, na hlavu položil klobúk a takto okrášlený rýchle pred Piatka stúpil. Piatka jakoby vipera bola uštipla, tak vyskočil, keď svojho pána zazrel, hlasne zkríkol a ušiel preč; a len keď Robinson svojho miláčka menom pomenoval, zastal, ale ani vtedy sa neopovážil pred svojho pána stúpiť. Robinson sa zasmial na počínaní si Piatka, lebo tento nechcel uveriť, že je to jeho milý pán, ale sa nazdal, že je to volakto iný. Robinson ho presvedčiť chcel s tým, že je on sám, že i Piatka obliekol do najkrajších matrózskych šiat; pravda, že sa oba smiali, ba najviac ale Piatok, ktorý sa ani dosť na sám seba nadívať nemohol, keď sa v jeho obleku do vody pozrel. |
| 50 |
Aby naľakaného Piatka k potrebe neocenitedlnej zbrane privyknul, Robinson ešte viac výstrelov urobil, ale Piatok sa ešte len vždy toho hrozného výbuchu bál, pravda vždy menej a menej. Po denných prácach urobil Robinson veľký obed, ale tento už po europejsky s užívaním noža, vidličky a lyžice odbavil, na čom sa Piatok veľmi čudoval. Piatok sa tiež musel naučiť užívanie týchto nástrojov, ale tak nešikovne ich upotreboval, že sa od smiechu Robinson skoro pukol. Od vína a pečiva sa Piatok neodtiahol, ba s veľkou chuťou si ujedal. S najvďačnejšou myslou oproti milosti božej – jakú Robinson ešte zriedka bol cítil v jeho živote – sa odobral na odpočinok, a do bieleho rána spal. Po rannej modlitbe, ktorú teraz už spolu odbavovali a po raňajkách zas na plti k lodi veslovali, aby z tade zas niečo doniesli. Druhý náklad bolo delo, súdok púšného prachu a i dosť mnoho gúľ a poneváč už plť s dosť mnohým naložená bola, Robinson ale ešte rozličné kisne a kasničky so zlatom, drahými kameňami a inými drahocennosťami našiel, a tak sa nevedel odhodlať či už naložené veci složiť má a prv tieto drahocennosti na sucho vyniesť; ale: "čas sú peniaze" si pomysliac a i stav lodi bol k obávaniu, odhodlal sa, že tento nálezok neskoršie oslobodí. S veľkou prácou ale neunavene konanou sa i druhý deň minul. Robinson druhého dňa tretiu cestu vykonal k lodi a vtedy tu drahocenosti a v náčelníkovej svetlici nájdené všetky spisy zoberúc na suchú zem sa odobral. Za hodinu asi dvadsať ráz sem a ta veslovali a za tento čas najväčšiu a najdrahšiu čiastku na lodi najdených vecí oslobodili. Pri poslednej ceste, keď jednoduché kuchynské náradie nakládli, ale sa zaoneskorili, hrozná víchrica ich zastihla; tak strašný vetor povstal, že vlny jako domy vysoké hádzal, teraz následkom vlnenia z plti kus po kuse sa odtrhoval, tak že sa ledva na vode udržali. Dlho bojovali oproti vetru a vlnám ač hrozná vlna udrela sa do ich plti, že sa táto celá rozišla, náklad sa ponoril do mora a títo dvaja pltníci sa nazdali, že medzi vlnami nájdu svoj hrob. |
| 51 |
Po tomto ujistení porobil Robinson k odporovaniu a k oproti sa postaveniu všetky potrebné prípravy. Že divosi len zato prišli na ostrov, aby svoju hroznú hostinu požili, to bolo isté, o tom sa pochybovať nedalo. A tak Robinson mal ten úmysel, že on tie obete z ich pazúrov oslobodí a práve zato sa k najväčšiemu podiveniu Piatka k napadnutiu strojil. Všetky k ťahaniu ťarchy priučené lámy pristrojil a pred delo zo šiancu spustené zapriahol. Iné pištolámi, flintámi obťažil, potom obidvaja si priviazali meče, opatrili sa guľkámi a prachom, ktoré do košov nakladúc tiež na lámy položili. Takto ozbrojení pustili sa oproti nepriateľovi o mnoho silnejšiemu, prv ale zámok svoj všade dobre pozatvárali. Robinson si ustálil plán a ten sdelil i Piatkovi. Potom tak blízko sa chcel dostať k divochom ako len bolo možno, aby sa na nich potom nespozorovane vrhnúť mohol a ich napadol. – Dostanúc sa na určité miesto, pomocou ďalekohladu zbadal Robinson, že celá spoločnosť v kruhu sedí a kosti obhrýza na znak toho, že už volakto v obeť padol; druhá obeť, jedon Europejčan sviazaný ležal na zemi a v tráplivých myšlienkach sa nachodiac očakával hroznú smrť. Zrazu vypálilo delo tak, že guľa nedelako divochov dotkla sa homočnatej pôdy a do nej hlbokú brázdu vryla. Jakoby hrom bol medzi nich udrel, celá spoločnosť s hrozným výkrikom sa prevalila. Ale mnohí sa z nich nezadlho posbierali, hore stali, aby sa presvedčili, že zkade to pošlo to hrozné hrmenie a siahli po zbroji, tí druhí vrhli sa na bieleho človeka, aby ho zavraždili a dobré jedlo tam aby ani za svet nezabudli. Robinson teraz uchytil flintu a oslovil i Piatka, aby dobre mieril. Rýchle jedno za druhým oba na divochov strelili, ktorí vtedy na hrbe boli a už ôsmi v svojej krvi sa válali. Zmatok divochov sa opísať nedá; ale keď sa na nápadníkov hodiť strojili, Robinson piaty a šiesty výstrel jedno za druhým pustil na nich a s takým šťastným výsledkom, že sa počet nepriateľov vždy umenšoval. S tým obidvaja rýchle stúpali ta na nich s tým úmyslom aby sviazaného Europejčana oslobodili. |
| 52 |
Ale veru darme chodil, nikoho nespozoroval. Jednoho dňa krikom pribehol od brehu domov s tým chýrom, že na obzore zazrel loď, od ktorej sa už jeden člnok k ostrovu blíži. Aby sa o tomto i osobne presvedčil vzal Robinson do ruky ďalekohľad a vyšiel na vrch. Piatok nasledoval svojho pána. V opravde Robinson veľkú loď spozoroval, ktorá zakotvená sa zdala byť a od ktorej väčší člnok sem plával. Jestli to europeiská loď bola, tak k jeho ostrovu sa približujúci člnok na každý pád jeho zaujímajúcim úmyslom sem prichodil; ale s akým úmyslom či s dobrým a či so zlým? – Člnok sa priblížil k ostrovu, ten uviazali, osem ozbrojených chlapov vystúpilo na breh vedúc so sebou troch k nim patriacich. Z väzňov jeden na kolená kľakol pred nimi a o milosť prosil ozbrojených; tí dvaja nasledovali jeho príklad. Robinson si vec túto ináč vysvetlil nevedel, len že teraz tu nad zločincami súd držať budú. Piatok ten si vec ináč vykladal a pánovi do ucha pošeptal: "Pozor massa, milý a drahý massa! Väzňov teraz obetujú tí druhí a ich zedia!" Robinson vykríkol, keď zazrel, že ozbrojení svoje vytiahnuté meče nad hlavy väzňov zdvihli; ale nezadlho sa presvedčil, že to neurobili s tým úmyslom jakoby väzňov zamordovať mienili. Ba i to spozoroval, že ozbrojení do húštiny hory sa oddialili a väzňov tam nechali. Aby ale nepripravení neboli, jestliby sa niečo zlého stať malo, rozkázal Robinson Piatkovi, aby zbraň na pohotove držal. Teraz spozoroval Robinson, že tí, ktorí do hory sa oddialili si ľahli, snáď preto, aby už od dávna snáď neužitého pokoja teraz užili. Teraz sa približila tá najlepšia príležitosť, aby sa presvedčil Robinson čo je vo veci? A z tej príčiny Robinson a Piatok sa dobre ozbrojili. S tou najväčšou prozretedlnosťou sa ku nešťastným väzňom priblížili. Z týchto jeden radujúc sa priblížil sa k Robinsonovi a v najväčšej tichosti mu porozprával, že je on tejto blízkej lodi náčelníkom s dvoma chlapi, ktorí verne a svedomite na jeho strane boli a že vzbúreniu na lodi povstalému sa obeťami stali a teraz na tento ostrov že budú vyhnaní. |
| 53 |
Robinson ho k smelosti povzbudzoval a ujistil ho, že ich on oslobodí; ale pod tou výminkou, jestli jeho a ku nemu patriacich do Európy zavezie. Náčelník lode čestným slovom mu sľúbil, že túto žiadnosť vyplní. Na toto bol náčelník a jeho dvaja matrozi ozbrojení – teraz už piati boli – a chceli s Robinsonom a Piatkom buričov sa zmocniť. Robinson a Piatok šli po predku, posledný sa pritiahol k najbližšie ležiacemu a spiacemu matrózovi a prv akoby bol neštestia spozoroval, už bol poviazaný; aby ale kričať nemohol, Piatok mu za hrsť trávy do úst vopchal. Podobný los zastihol ešte štyroch spiacich ozbrojencov a keď poslední traja videli väčšinu nepriateľov, složili zbraň; ale i týchto sviazali a do jaskyne odviedli. Po dokonaní tohto, keď sa náčelník oslobodeným cítil byť a vrúcne objal svojho ochrancu, osloboditeľa a s ním úprimné priateľstvo urobil. Robinson a Piatok šli na breh mora, vytiahli člnok, dieru urobili do neho a s tým ho neosožným urobili. Po krátkom čase výstrel z dela sa z lode ozval, ktorý bezpochyby k tomu mal slúžiť, aby mužov z ostrova nazad zavolal; ale ponevač toto bez výsledku bolo, nezadlho druhý člnok sa k ostrovu približoval. V člnku sedeli dobre ozbrojení matrózi. Robinson práve ten úmysel mal, že sa takto väčšej čiastky mužstva z lode zmocní. Keď člnok pristal k brehu, Robinson so svojimi chlapmi do húštiny sa utiahol, aby ztade všetko nepozorovane mohli vidieť a len potom aby siahli k potrebnému činu. Mužstvo vstúpilo na breh, ale keď videli s dierou člnok tak sa zľakli, že najväčšiu pozornosť za potrebnú držali a jeden druhého bez zbrane nechať nechceli. V Robinsonovej jaskyni sa nachádzajúci väzni neboli všetci náčelníkovi nepriatelia, traja, ako náčelník povedal, snáď len skrze druhých boli prinútení k povstaniu, k vzbúreniu, a z tej príčiny prosil za týchto náčelník lodi, Robinson tým vďačnejšie vyslyšal jeho prosbu, lebo i týchto mohol oproti opravdivým buričom použiť. Robinson hneď pre nich poslal a milosť im sľúbil, jestli sa zaprisahajú, že od tohto času náčelníkovi vo všetkom poslušní budú. |
| 54 |
Aby ich zas k odídeniu od brehu privábiť mohli, Robinson poslal Piatka a jedného matroza medzi kry, aby títo boľastnými výkrikámi o pomoc jako odpoveď dali na brehu stojácim. Ale že keď títo blížiť sa k ním budú, aby oni vždy hlbšie a hlbšie do hory sa vťahovali. Piatok a matroz ich službu veľmi dobre vykonali a buričov šikovne od brehu odvábili. Robinson a náčelník za ten čas svojmu mužstvu to rozkázali, aby títo na istý znak hrmot so zbraňou urobili aby i týmto buričov do rozpakov priviedli. Kým títo verne napodobňovali hlas pomoc prosiaci, tí ich vždy nasledovali, ač sa zotmilo a teraz i druhý člnok vytiahli na rozkaz Robinsonov a pokazili ho. Teraz sa všetci skryli a dočkali prinavrátenie sa matrózov, ktorí i z rozličných strán prišli. Pri Robinsonovi sa piati sišli, z buričov a títo sa na tom radili, čo majú urobiť, keď im je člnok pokazený. Robinson sa rýchle predstavil pred nich, riekol im, že je on správca ostrova, za väzňov ich vyhlásil a jestli by sa s najmenším zprotivili, že ich hneď dá zastreliť jeho vojakmi. Sotva že ich takto oslovil, hneď štrnganie zbrani potvrdilo jeho slová; matrozi ustrachovaní hneď oddali svoju zbraň a o milosť prosili. Po čas tohto i ostatní traja buriči prišli a keď videli, že ich zprotivenie by im nič dobrého nezapríčinilo, darme žeby sa namáhali, i oni o milosť prosili. Robinson, v sprievode náčelníka a nekoľkých matrózov bližšie pristúpil a riekol väzňom – za ten čas i lapení boli sem dovedení – že za svoj zlý skutok, za svoje prestúpenie úplné odpustenie obdržia, jestli strápeného a urazeného náčelníka odprosia, jeho i ďalej za ich zákonitú hlavu naznajú a nikdy viac sa oproti nemu neprevinia, takúto chybu nespravia, v oprotivnom páde ale že všetci postrieľaní budú. S radosťou vyznali, že ľutujú ich chybu, ich previnenie, sľúbili vernosť a bezvýminečnú poslušnosť, padli na kolená a za odpustenie prosili a i prísahu vernosti složili. Zpomedzi buričov len traja boli z omilostnenia vylúčení, poneváč týchto náčelník jako zlých vyhlásil a práve zato títo ako väzňovia na ostrove ostali. |
Комментарии